Rytieri, či Jánošík?

Pod Sitnom vraj bdejú udatní rytieri, ktorí čakajú na povel, aby zachránili slovenský národ pred drakom ohnivým, dnes ho môžeme nazvať globalizmom. Už je čas! Na tieto slová vraj čakajú, lebo tradičnú silu, ktorú v normálnych štátoch predstavuje armáda, ktorá zvykne brať moc do rúk, keď je štát v rozklade, Slovenská republika nemá. Dávno nás odzbrojili.

My máme vojačikov len na to, aby sme kdesi, napríklad v pobaltských krajinách, predvádzali cirkusové predstavenie spolu s „bratskými“ armádami NATO, aby sme „strašili“ Rusko (na termín bratské armády som si spomenul v súvislosti s augustom 1968). Zopár vojačikov máme aj všelikde vo svete, idú si tam zarobiť a pritom robia garde tým, ktorí tam chcú vyviezť demokraciu amerického typu – prosím, nezamieňať s demokraciou v pôvodnom význame toho slova, ktorý v preklade z gréčtiny znamená vládu ľudu.

Dá sa to vyjadriť aj slovami: kto má peniaze, má aj moc a má aj pravdu. Našu armádu by sme snáď mohli využiť lepšie pri redukovaní premnožených diviakov, určite nie pri robení poriadku v „tejto krajine“, ako by povedala istá, bisťubohu, vraj prezidentka.

Ale poriadok naozaj treba robiť. Čím začať? Možno by nám mohol pomôcť Leninov článok „Čím začať“, alebo druhý „Čo robiť“, keď plánoval Októbrovú revolúciu. Tá sa podarila preto, že si ľudia uvedomili, že v revolúcii môžu stratiť len svoje okovy. A presne toto dnes chýba nášmu ľudu: aby si uvedomili, že keď sa chcú zbaviť nielen okov Covidu, ale aj podvodníkov, plagiátorov, goriliakov (z aféry Gorila), mafiánov, ľudí, ktorí by sa v normálnej spoločnosti mohli realizovať maximálne na úrovni nejakého chotára.

Kde nájsť vzory, inšpiráciu? Pred pár dňami, 26. a 29. mája, sa uskutočnil v Londýne pochod za slobodu. Milión Angličanov vytvorilo šesť kilometrov dlhý sprievod! A to sa hovorí, chladný, ako Angličan… Kde je tá horúca krv našich hôrnych chlapcov? Kde je odhodlanie a odvaha národných buditeľov meruôsmeho roku? Alebo nášho ľudu v SNP? Je to snáď v nenáročnosti našich ľudí, že im stačí to, čo majú a nič iné im nechýba? Alebo si ani nevšimli, že akési neviditeľné sily nás zapriahajú ako voly, aby sme spokojne ťahali káru, ktorá nie je naša? Za také peniaze, za aké by ju Nemec nikdy neťahal…

Keď si spomenieme na krasorečnenie o našej budúcnosti, ktoré nám dramaticky predviedol Havel (keď to meno trochu zmeníme na láhev, je to síce zmena náhodná, ale trefná, skoro ako údaj zo životopisu), musíme si priznať, že sme totálne prehliadli zámer veľkých európskych a svetových hráčov. Vlastne v opačnom poradí. Hrali trápne divadlo, že ak chceme ísť do dnes „zbastardeného“ spolku EÚ, čo všetko musíme urobiť, aby nás láskavo medzi seba prijali – a pritom sa triasli vzrušením, ako za pomoci Dzurindu a Mikloša sa zmocnia nášho bohatstva, ktoré sme stihli vytvoriť počas predchádzajúceho režimu.

Zámerne som nenapísal, že za socializmu, lebo taký neexistoval, bola to len nedokončená robota. Dúfam, že za privatizáciu, ktorá bola podvodom tisícročia a splodila zbohatlíkov, raz „kladivo“ sudcu odklepne spravodlivý trest a títo, často primitívni privatizéri – zbohatlíci, si nebudú užívať jej plody.

A majú šťastie, že ich nečaká osud Jánošíka, obesenie za rebro. Ani vývoj modernej spoločnosti sa vždy nevyvíja k spravodlivosti, niekoľkoročný žalár je často malým trestom napríklad za vraždu; a ožobráčenie, či ozbíjanie národa, zasluhuje naozaj tvrdý trest, s akým musí počítať aj panoptikum, teraz nazývané vláda Slovenskej republiky.

Treba zobudiť tých rytierov pod Sitnom, aby hydre príživníkov poobtínali tie nenásytné paprče, a aby ešte väčším zloduchom v pozadí klepli zuby naprázdno. A aby to bolo počuť od Tatier k Dunaju. I keď na začiatok by stačil Jánošík, typ 2021…