Diplomati a „diplomati“

Ak niekto hovorí vyhýbavo, neurčito, akoby si nechával pre ďalší vývoj udalostí nejakú rezervu, povie sa – hovoril diplomaticky. Ak niekto hneď „vytrúbi“ svoj názor na vec, na ktorú možno mať rôzne názory, nie je diplomatom, hoci by na to aj mal papier.

Aby sme nešli ďaleko, priam žiarivý príklad máme v hlavnom predstaviteľovi slovenskej zahraničnej politiky. Priam z neho bučí jeho nenávisť k Rusku a absolútne stotožnenie sa s politikou USA. Korčok však nie je výnimkou – bohužiaľ, v Európskej únii je mnoho takýchto bábkových diplomatov, ktorí nevedia, alebo nechcú rozmýšľať ani dva kroky dopredu, čo vie každý šachista na chotárovej úrovni.

Dobre sme to videli aj teraz pred pár dňami, keď sa vehementne dožadovali sankcií voči Bielorusku kvôli odchyteniu toho teroristu. Každému aspoň trochu uvažujúcemu občanovi okamžite napadla myšlienka, že sankciami bude Bielorusko nútené zblížiť sa s Ruskom. Ináč povedané, Rusko sa posilní, čo je iste presný opak toho, čo si prajú za oceánom. Čudná diplomacia…

Nuž ale, je naozaj veľký rozdiel, či svoju diplomatickú misiu považuje niekto za službu vlasti, alebo či je to pre neho dobre platená služba, povedzme „tejto krajine“ a otázka osobnej kariéry. A diplomatická služba bola vždy špecifická – napríklad tým, že nepohodlného diplomata mohli „odložiť“ niekam ďaleko, ako napríklad Alexandra Dubčeka do Turecka.

Teraz je moderné hovoriť o tom, že ruskí diplomati sú aj špiónmi. Nehovorí sa však o tom, že získavanie tajných informácií je v náplni práce každého, nášho i amerického diplomata. Za socializmu boli v diplomatických službách aj ľudia bez patričného vzdelania, napríklad v Tunisku bol svojho času „diplomatom“ aj kádrovník z podniku Artia Praha. Šiel z neho strach, on mohol rozhodnúť, či iný pracovník zostane v zahraničí, alebo musí ísť domov – bol nielen „diplomatom“, ale aj predsedom Komunistickej strany na československej ambasáde. Takú moc mal aj nad nami, expertmi, ktorí sme tam pracovali.

Alebo iný prípad. Raz sme boli s horolezcom Arnom Puškášom na mojom aute Ford Cortina v Maroku, silvestrovali sme na československej ambasáde v Rabate. A tam som bol svedkom toho, ako na WC šofér (samozrejme z Prahy) povedal tajomníkovi veľvyslanectva (jedinému Slovákovi na celej ambasáde): „Poslyš, Jano, já tě potopím, kdy já budu chtít.“ Svedčí to o tom, aké tam bolo pracovné prostredie a atmosféra. Asi nie som ďaleko od pravdy, keď poviem, že v diplomatických kruhoch to aj teraz vyzerá podobne: človek je taký „silný“, akého silného má politického patróna.

V európskom parlamente máme svojich poslancov, v rozšírenom zmysle tiež čosi ako diplomatov. Každý normálny Slovák však musí zahorieť spravodlivým hnevom, keď si uvedomí, kto tam Slovenskú republiku reprezentuje. Štefanec, dnes prototyp bruselského úradníka, vždy stotožneného s oficiálnym názorom EÚ, kádehák, čiže zo strany, ktorá vo voľbách nemala ani päť percent – koho vlastne reprezentuje? KDH v osudových chvíľach nehlasovala ani za samostatnú SR…

Šimečka? Ten zúrivý čechoslovakista, liberál? Ani jeho strana sa nedostala do nášho parlamentu. Nevzdelaná Nicholsonová? Pollák? Ukazuje sa, že tým, že u nás voľby do Európskeho parlamentu neberú ľudia vážne, hoci sú tiež veľmi dôležité, účasť je minimálna a tak tam máme nielen uvedené kádre, ale aj ďalšie „hviezdy“. To je výkvet SR?

Chvalabohu, sú aj výnimky. Nechcem tvrdiť, že všetci tam sú hlupáci. Problém spočíva v tom, že chcú byť konformní so silami, ktoré sa dožadujú podstaty: viacej Európy, menej suverenity národných štátov. Takmer celý Európsky parlament je zaplienený takýmito kádrami!

V tejto chvíli, keď sa má široká verejnosť vyjadriť, ako by sa mala Európska únia zmeniť, by stačilo pár slov – rozohnať celú tú zbytočnú bruselskú verchušku s obrovskými platmi a začať odznova. To znamená, voľný pohyb osôb a tovaru a právo každého štátu žiť podľa svojich predstáv a potrieb, bez diktátu kohosi nadradeného, bez hegemóna. Ináč to môže byť len žalár národov. Slováci s tým majú bohaté skúsenosti…

Európa slobodných a plne zvrchovaných štátov a národov by bola silnejšia voči USA i voči Číne, lebo by v nej žili šťastnejší ľudia. Ale keďže kapry si ešte nikdy nevypustili rybník, bolo by naivné si myslieť, že europoslanci si sami odhlasujú návrat domov s dlhým nosom. Hoci tu je žiarivým vzorom Veľká Británia, ktorú eurofanatici strašili, ako zle dopadne, keď z EÚ vstúpi. A čo sa stalo? Nič. Funguje ako predtým a bruselské direktívy a obmedzenia sú im na smiech.

Ak by Slovenská republika chcela nasledovať príklad Veľkej Británie osamotená, tak by nám to veľké západné štáty iste riadne „osladili“. Ale ktovie: za určitých okolností by tu možno mohlo vzniknúť spoločenstvo stredoeurópskych, východoeurópskych a možno aj juhoeurópskych štátov, ktoré by mohli mať korektné obchodné vzťahy so západoeurópskymi a bez obmedzení by mohli obchodovať aj so svetom na východe.

Tým by tieto štáty úžasne získali. Vďaka svojmu prirodzenému potenciálu a polohe, keďže pre život potrebné nerastné suroviny sú na východe. Šlo by to aj bez pôžičiek, ktorými nás naša prvoaprílová vláda tak strašne zadĺžila.

Trochu problém by asi bol s Poľskom, ktoré by chcelo hrať rolu lídra v našom geopriestore, v slovanskom svete, ale po žiadnej stránke na to nemá. Aby nekazilo vzťahy medzi slovanskými národmi, mohlo by sa radšej stať päťdesiatymprvým štátom USA…

Ale nebuďme zlomyseľní, zaželajme im dobré hospodárske výsledky, ktoré možno budú lepšie s americkým bridlicovým plynom, po ktorom tak túžia. Je síce omnoho drahší, ale je od priateľa, ktorý Poľsku vždy nezištne pomohol. Len si akosi neviem spomenúť na žiadny príklad.

Na druhej strane, Poliaci radi plnili spojenecké dohody. Tu si viem spomenúť na jeden príklad, keď sa v roku 1968 ochotne zúčastnili na invázii do Československa. A ešte predtým, na prahu druhej svetovej vojny si, tiež ochotne, uchmatli časť našich Vysokých Tatier.

Podľa všetkého aj Poliaci majú svojich Korčokov, Lajčákov, Naďov, teda „diplomatov“…