O podivne bohatých imigrantoch a našej údajnej povinnosti

Asi málokomu niečo hovorí dátum 5. 9. 2015 – a predsa je neoficiálnym míľnikom v živote súčasnej Európy. V ten deň sa Angela Merkelová rozhodla otvoriť hranice Nemecka imigrantom, ktorí po prejdení takzvanej „balkánskej cesty“ trčali kdesi, napríklad v Maďarsku, a čakali na zdvihnutie rampy.

Nevie sa, či Merkelová svoje konanie konzultovala s inými hlavnými predstaviteľmi Nemecka, ale vie sa, že o tom nehovorila s predstaviteľmi iných európskych štátov. Pohla sa lavína ľudí hlavne z afrických krajín, ale radi sa pridali aj migranti z Afganistanu, Sýrie, ba dokonca aj z Bangladéša. Pamätáme sa na masu týchto ľudí na mníchovskej železničnej stanici, kde boli veľké transparenty s nápisom „Welcome“.

Odtiaľ ich transportovali do celého Nemecka, niektorí však z vlakov vystúpili a „stratili sa“, bohvie s akým úmyslom, či plánom. Väčšina z nich však rada zostala v starostlivosti štátu, veď komu by nebolo príjemné a výhodné zadarmo dostať byt, zdravotnú starostlivosť, rodinné prídavky, kreditnú kartu s dobrým kontom a pritom nemusieť chodiť do práce? (A kto si zobral štvrtú ženu, ten mal šancu dostať väčší byt.)

S otvorením dverí migrácii dokorán prestali platiť hranice Schengenu. Spomeňme si, ako rôzni nevolení mudrlanti z Bruselu chodili kontrolovať našu východnú hranicu, či budeme schopní ju ustrážiť, keď nás vezmú do toho úžasne výhodného spolku. A teraz sa zo schengenskej hranice stal „holubník“ – a zrazu to nevadí?

Do Európy sa hrnú ľudia, o ktorých nikto nič nevie, pasy stratili pri náhlivom úteku pred vojnou (aj z krajín, kde nie je vojna), majú značkové oblečenie a smartfóny… To nie sú chudobní ľudia.

Rád tu uvediem jeden príklad. Dvakrát som bol v Etiópii, videl som život ľudí rôznych tamojších kmeňov. Pri príchode k nim náš domáci sprievodca Miki išiel vždy najprv k náčelníkovi kmeňa a dohodol, že nás jeho kmeň prijme, že ich môžeme fotografovať, či filmovať. Pre jedného domorodca bola taxa 1 Birr. Čírou náhodou jeden Birr má zhruba rovnakú hodnotu ako jedna česká koruna, to znamená 0,039 eura. Vieme, aká je to smiešna suma, ale tí ľudia boli celí šťastní, že taký peniaz dostali. To je chudoba!

Možno máme mať aj akési výčitky svedomia, že do podobných končín sa vyspelý svet chodí pozerať na život domorodcov ako na safari v tanzánijskom Serengeti, ale tu teraz ide o inú vec: je jasné, že tí ľudia nemajú peniaze ani na cestu do najbližšieho mestečka. To nie sú tí pasažieri, ktorí sedia v tých nafukovacích člnoch, ktorých treba zachraňovať, lebo zaplatili taxu pre podvodníkov – prevádzačov do Európy – vo výške údajne päťtisíc, prípadne až desaťtisíc dolárov.

Kto platí tie cesty tým regrútom? Alebo sú to už aj vojaci? Keď na toto niekto povie svoj názor, možno pravdivý, hneď vraj ide o „hoax“ alebo o konšpiráciu. Ale vráťme sa ešte trochu do Etiópie.

Etiópia bola v Afrike vzácnou výnimkou, na rozdiel od iných krajín ju nedrancovali koloniálne veľmoci – možno pre jej izoláciu. Len v rokoch 1935 – 1941 bola talianskou kolóniou v rámci Talianskej východnej Afriky. Pre víza tejto krajiny som musel párkrát cestovať do Berlína, na najbližší etiópsky zastupiteľský úrad. A podobné to je aj v prípade víz do iných afrických krajín.

Lenže moment: etiópski či iní africkí imigranti vstupujú do Schengenu ilegálne. Ako to: oni môžu prichádzať bez víz a občania slávnej Európskej únie potrebujú do väčšiny afrických štátov vstupné víza? Tu by predsa mal absolútne platiť recipročný princíp – do schengenského priestoru by mal byť pre občanov týchto krajín možný vstup len s platným vízom!

Aj podľa toho, že to neplatí, vidieť, že je tu zámer zmeniť Európu. Stačí si položiť otázku „Cui bono?“. Je naivné si myslieť, že za oceánom si prajú vidieť Európu, svojho konkurenta, ako sa jej darí. Ako asi tí naši zaoceánski „partneri“ žičia Európe prosperitu, to najlepšie ilustruje ich nefalšovaná „radosť“ z toho, že Európa v týchto dňoch dostala zo Sibíri ďalšie plynové potrubie, ktoré významne pomôže rozvoju jej ekonomiky.

A preto je ich stratégiou (a nie je to nič nové) populáciu Európy rozvrátiť, premiešať a navzájom znepriateliť. Zatiaľ sa to týmto silám darí, napríklad aj vo vzťahu k Rusku. Stratégia je jasná: všade sa nájdu ľudia, ktorý si nevidia ďalej od nosa a poslúžia. Tak napríklad, jeden „geniálny“ Popradčan povedal myšlienku, že pár tisíc imigrantov by Slovenská republika ľahko zvládla. Jeho IQ mu nestačilo na to, aby pochopil, že v rámci spájania rodín v zmysle princípov OSN by za každým jedným prišlo ďalších päť, alebo aj desať príbuzných. Skúsenosti z iných krajín sú také, že so sebou si prinášajú aj svoju (ne)kultúru, zvyky a neochotu prijať s pohostinnosťou aj kultúru, pravidlá, spoločensko-náboženské tradície Európy.

Len bývalé koloniálne mocnosti, ako Nemecko, majú povinnosť poskytnúť pomoc imigrantom, vrátiť im aspoň časť toho, čo nakradli vo svojich bývalých kolóniách. S nakradnutými hodnotami sa s nami nedelili, a preto teraz zase my nemáme dôvod sa deliť s nimi o ich problém, s ktorým Slovensko nemá nič spoločné. Argument, že prijímaním migrantov ide o humanitárnu pomoc chudobným, a že sa na nej máme podieľať aj my, je taký istý nezmysel, ako Havlov opilecký terminus technikus „humanitárne bombardovanie Juhoslávie“.

Ale viete si predstaviť, že by minister Korčok takto zápalisto argumentoval v prospech Slovenska v Bruseli? Viete si predstaviť, že by si takto sám dobrovoľne pod sebou poškodil loďku, na ktorej sa chce doplaviť k miestu, kde sa za poslušnosť dávajú vysoké posty v štruktúrach EÚ?