Vianoce! Výzva k pravým hodnotám v bahne sveta bez hodnôt

Ľudia sa točia stále iba dookola, slepo upriamení iba na hmotné. Ich zásadný hodnotový omyl sa všade okolo nich prejavuje hromadiacim sa bahnom nemorálnosti, bezcharakternosti a bezohľadnosti. Ale oni sú slepí a hluchí! Nechcú vidieť hlbokú mravnú a ľudskú devastáciu spoločnosti, ku ktorej prispievajú aj oni sami svojou vlastnou honbou za falošnými hodnotami. Tí bohatí prispievajú bohato a tí chudobnejší chudobnejšie. Každý sám podľa svojich možností prikladá do stále rastúceho bahna vlastný diel nečistoty.

A do tohto neuveriteľne hlbokého marazmu úpadku mravnosti a tej najelementárnejšej ľudskosti prichádza svetlo Vianoc, ukazujúce ľudstvu i všetkým jednotlivcom úplne inú cestu. Cestu naozaj hodnú toho, kto sám seba nazýva človekom.

Vianoce sú oslavou príchodu pozemského stelesnenia Svetla Božej Lásky v osobe Ježiša Nazaretského. Oslavujú sa po celom svete už oddávna. A oslavujú sa i v súčasnosti, a to rôznymi formami. Formami konzumnými a komerčnými, spojenými s nakupovaním, formami kultúrnymi a spoločenskými na rôznych vianočných podujatiach a formami duchovnými v chrámoch rozličných kresťanských denominácií. Každý si teda môže vybrať podľa svojej vlastnej vôle, ako oslávi najvýznamnejší moment v dejinách ľudskej civilizácie.

Žiaľ, nič z toho, čo bolo uvedené nie je dostačujúce, pretože v skutočnosti jestvuje len jeden jediný správny spôsob, ako osláviť zrodenie Svetla Božej Lásky na Zemi. A to tak, že sa my samotní vnútorne i navonok rozžiarime spôsobom, aký nám vo svojom učení ukázal Ježiš.

Nemáme teda rozsvecovať len vianočné výzdoby, sviečky a stromčeky. To je predsa len metafora! To je len vonkajšia forma, ktorá nám má pripomenúť, že tým, čo sa má v skutočnosti rozžiariť a rozsvietiť sme jedine my samotní. Má nám pripomenúť, že tak, ako svetlá na vianočnom stromčeku máme sami v sebe rozsvietiť svetlá našich najlepších, najvznešenejších a najušľachtilejších ľudských vlastností a cností, ktoré sa v nás skrývajú.

Ako je to možné urobiť a ako sa to dá nám ukázal Kristus vo svojom učení. Preto prišiel! Preto sa narodil na Zemi!

Prišiel nám ukázať cestu k spáse! Prišiel nám darovať učenie a zásady, ktorých rešpektovaním sa z nás stanú žiarivé bytosti Svetla. Lebo do kráľovstva nebeského budeme môcť vstúpiť len ako takto rozžiarené bytosti. Lebo nakoniec i harmonického usporiadania života na Zemi môžeme dosiahnuť jedine vtedy, ak sa staneme ľuďmi svetla, rešpektujúcimi svetlé hodnoty spravodlivosti, dobra, ušľachtilosti, čestnosti, ohľaduplnosti, nezištnosti a ľudskosti.

Svetlo Božej Lásky neprišlo na zem zomrieť na kríži!

Prišlo, aby nám ukázalo cestu k svetlým výšinám nebeského Otca, ku ktorým môže dôjsť iba ten, kto po tejto ceste kráča. Kto po nej kráča tým, že dodržuje Spasiteľove usmernenia. Tým, že myslí, hovorí a koná tak, ako nám ukázal Kristus, pričom touto cestou musí prejsť každý človek sám!

Nijaká iná cesta k spáse nevedie! A nevedie k nej ani pohodlná viera, že Ježišovou smrťou na kríži sme boli všetci spasení. To je ľudskej pohodlnosti vyhovujúci výklad, ktorý nás odvádza od toho, aby sme sme vlastnou námahou a vlastným snažením kráčali cestou k spáse.

Ježišova smrť na kríži nespasila svet! Naopak! Bola to snaha navždy umlčať Svetlo jeho učenia, ukazujúce ľuďom cestu k spáse.

Mnohí hovoria, že takéto tvrdenie je rúhaním! Že človek nemôže a nie je schopný dôjsť k spáse iba vlastnou námahou. Že k tomu nevyhnutne potrebuje Božiu milosť.

Žije ale naozaj v omyle ten, kto sa snaží dôjsť k spáse vlastnou námahou? Kto sa snaží o maximálne rozvinutie všetkého najlepšieho a najušľachtilejšieho v sebe v duchu Kristovho učenia? Je potrebná takáto námaha, alebo stačí iba veriť v milosť Najvyššieho?

Ako je to vlastne? Aký je správny pomer medzi našim osobným úsilím a milosťou Pána?

Aby sme tento správny vzájomný pomer naozaj dokonale pochopili, uveďme si nasledovný príklad:

V mori plávajú stroskotanci a volajú o pomoc. Tým morom je hmotnosť a stroskotancami sú ľudia.

Do blízkosti topiacich pláva pomaly obrovská loď. Tou loďou je približujúce sa kráľovstvo nebeské.

Z lode je smerom ku každému jednotlivému topiacemu hodené záchranné koleso, pevne priviazané na lane. Tým záchranným kolesom je Posolstvo Syna Božieho a lanom je Božia milosť. Kto sa teda chytí a bude neustále pevne držať záchranného kolesa, bude lanom milosti Najvyššieho pomaly priťahovaný k lodi, čiže ku kráľovstvu nebeskému.

Chytiť sa záchranného kolesa a stále sa ho pevne držať však znamená, chytiť sa učenia Krista a držať sa ho pevne počas celého svojho života. A to tým, že budeme hovoriť, myslieť a konať tak, ako nám ukázal Pán.

Hovoriť, myslieť a konať! To je rozhodujúce! To je to najdôležitejšie! To je to nevyhnutné, o čo sa musíme postarať my! A o ostatné sa už potom postará milosť Najvyššieho.

Každodenné uctievanie Pána v chráme nám teda nemôže nijako pomôcť, ak nekonáme, nemyslíme a nejednáme v súlade s jeho slovami. Tým nemá byť vôbec povedané, že návšteva chrámu je zlá! Ak nám pomáha upevňovať sa v presvedčení každodenne myslieť, hovoriť a jednať v súlade s Ježišovými slovami, potom je dobrá. Potom je vynikajúca!

Ale sama o sebe v nijakom prípade nestačí, ak každodenne nemyslíme, nejednáme a nehovoríme v súlade so Spasiteľovými slovami. Lebo len v tom je spása! Len v tom spočíva ono pevné držanie sa záchranného kolesa, ktoré bude potom lanom Božej milosti pomaly, ale isto priťahované k lodi kráľovstva nebeského.

Toto je dokonalý obraz medzi mierou našej vlastnej námahy a medzi mierou milosti Najvyššieho.

Kto sa však vo svojom živote slov Spasiteľa nedrží, nemôže byť v nijakom prípad zachránený iba čisto milosťou Najvyššieho, pretože potom lano, ktoré táto milosť predstavuje, pritiahne k lodi iba prázdne záchranné koleso, nakoľko dotyčný človek sa ho nezachytil a preto ani nemohol byť zachránený.

Chyťme sa preto pevne záchranného kolesa učenia Pána a držme sa ho! A držme sa ho pevne, aby sme si zaslúžili Božiu milosť. Ona nás potom, ako mocné lano pritiahne do ríše večných Vianoc, v ktorej vládne Kráľ Svetla.

Ten kráľ Svetla, ktorý svojho času priniesol Svetlo Poznania a Pravdy na našu Zem, aby ľuďom ukázal cestu do svojej svetlej ríše. Aby im ukázal, akým spôsobom majú v sebe i okolo seba rozžiariť plamene všetkých svojich cností, aby mohli vojsť do Života. Aby mohli vojsť do večnej ríše Svetla, do domova všetkých bytostí, žiariacich cnosťami ako nádherne rozsvietené, vianočné stromčeky

Takýto musíme byť, aby sme raz mohli vojsť do nádhery večných Vianoc, kde vznešená a posvätná atmosféra trvá nepretržite.

Nepretržite a nie iba chvíľu, ako na Zemi. Ale aj keď tu u nás dole trvá iba chvíľu, všetci cítime, aká je táto chvíľa krásna, radostná a povznášajúca.

Ak však necháme v sebe prostredníctvom slov Spasiteľa rozžiariť všetky ušľachtilé ľudské cnosti, môže trvať neustále! A dokonca už aj tu na Zemi, ako i potom, na veky vekov v ríši Svetla.

V ríši Svetla, kde sú Vianoce každý deň tak, ako sa o tom v krásnom tušení, že je čosi takéhoto naozaj možné spieva v známej slovenskej piesní:

Každý deň budú vraj Vianoce!

Ticho šepkajú ľudia po vonku.

Už sa nám pozlátko ligoce. Čo však ukrýva?

Iba kamienok, či sladkú salonku?

https://www.youtube.com/watch?v=Pny6GV7IApU