Od novembra 1989 je to obrovské množstvo stratených príležitostí ako byť lepšími, ako žiť lepšie, ako byť šťastnejšími. Večná škoda strateného času, sklamaní, nádejí a nenaplnených snov o tom, že budeme lepší, rovnejší, múdrejší, spravodlivejší, zodpovednejší. Ešte že aspoň tá nádej, čo kdesi v tmavom kúte bojazlivo čaká na svoj čas, zatiaľ nezomrela. Dovolil som si prevziať titulok známeho českého autora a moderátora seriálového TV dokumentu pána Čáslavského o Hledáni straceného času pre môj blog, a aj keď už nežije, veľmi sa za to ospravedlňujem, pretože si ho ako autora tohto cenného a poučného dokumentu vysoko vážim. Ešte aj v súčasnosti tento seriál stále beží a je veľmi vysoko sledovaný aj po pomerne dlhom čase, keď už nie je pán Čáslavský medzi nami. Teda akí sme vlastne, keď sme nedokázali zúročiť revolučné nadšenie ľudí v novembrových dňoch a dovolili sme, aby sa odkaz tzv. ” nežnej ” revolúcie dokonale zhanobil a zneužil iba na zištné ciele určitej skupiny ľudí, ktorí na našej naivite a pasivite nekresťansky zbohatli a zpovzdiali dodnes ovládajú nielen všetko dianie v našej krajine ale aj našich volených zástupcov – politické subjekty a politikov. Kde robia ľudia tie kardinálne chyby, keď ani po 31 rokoch sa nenaplnili všetky ich túžby po lepšom živote v dostatku a bezpečí ? Kde hľadať vinníkov ? Vinníkmi sme my všetci, čo sme takýto stav dopustili tým, že voľby čo voľby odovzdane a bez rozmyslu odovzdáme svoje hlasy tým, ktorí nás celý čas iba klamú a následne aj sklamú. Kde je tých cirka 32 či až 37 mld. Eur, čo sa od novembra 1989 doteraz rozkradlo z toho, čo sa hovorilo, že je náš spoločný majetok ? Kto ho má ? Niekto z obyčajných, dobrých a slušných ľudí ? Časopis FORBES pre tých vrchných 10 tisíc pravidelne uverejňuje prehľad najbohatších ľudí na Slovensku, už pomerne dlho sa za najbohatšieho Slováka uvádza Chrenko s majetkom dobre cez jednu mld. Eur. NO zarážajúce je to, že zrejme nie je tým najbohatším človekom, tým asi je nejaká pani Výbohová s majetkom cirka 7 a pol mld. Eur. Pravdepodobne ide o blízku príbuznú ak nie manželku pána Výboha, ktorý je veľkopodnikateľom a držiteľom pravdepodobne exkluzívnej licencie na export a import zbraní, neblaho známy aj z aféry nákupu 150 ks obrnených transportérov Pandur rakúskej výroby pre potreby českej armády. V poslednom čase sa však tento pán všemožne snaží byť nejakým neviditeľným a nenápadným skromným podnikateľom, akoby sa hanbil za svoje bohatstvo a svoju priam hviezdnu kariéru, zviazanú verným priateľstvom s pánom Ficom. No určite nejde iba o týchto dvoch pánov, ktorí sa tak ” vyznamenali ” pri bezuzdnej honbe za bohatstvom. Tých rýchlozbohatlíkov je omnoho viac. Vôbec nejde o to, aby ľudia nevlastnili nejaký majetok, dokonca ani v takom prípade ak niekto zbohatne rýchlo, ale ide v prvom rade o to, aby sa to udialo v zmysle zákona, aby nadobudnutý majetok bol získaný poctivo a čisto. No tomu neverí snáď nikto v našej krajine. Preto by bolo namieste už konečne pouvažovať o tom, ako zníiť ten priepastný rozdiel medzi bohatými a chudobnými, keď dnes máme na Slovensku takmer 600 až 800 tisíc ľudí na pokraji chudoby a v dôsledku pandémie sa tento počet určite dramaticky zvýši. Je príznačné, že nik z našich politikov nie je medzi chudobnými, všetci určitým spôsobom zbohatli a žijú si nad pomery. Ísť do politiky sa teda určite dobre oplatí. Aj to by však nebol až taký veľký problém, ten omnoho väčší je, že sa politici nijak zvlášť nesnažia, aby dokázali urobiť pre tých ostatných život lepším, znesiteľnejším. No nerobia to. Všetky doterajšie vlády robili všetko možné, iba nie to k čomu ich ľudia zvolili – aby im slúžili a nie iba vládli. No ak by sme to chceli posudzovať zo širšieho hľadiska, dostali by sme sa k ideológiam, ktorými sa riadia politické subjekty a ktoré sú im takto nadradené nad službou ľuďom. Často to mnohí tak ako aj ja označujú za diktatúru partokratizmu. Ideológie sú takto uprednostnené pred službou ľuďom. A to je kameň úrazu, prečo ešte dodnes u nás nevládne demokracia, sloboda, pravda a spravodlivosť, pretože je zviazaná ideológiami a disciplinovanou straníckosťou, ktorá odoberá ľuďom vlastný názor a presvedčenie ako aj rozhodovanie podľa vlastného svedomia a vedomia v parlamente, ak sú členovia politických subjektov do parlamentu zvolení. Potom sa stane to, čo sa pravidelne stáva po voľbách, že sa často chytáme za hlavu, komu sme vlastne dali svoj hlas, keď politici veľmi rýchlo zabudnú na svoje predvolebné sľuby a robia si potom štyri čo chcú a na svojich voličov a ich túžby po živote v dostatku a bezpečí zvysoka kašlú. Súčasná vládna koalícia nie je žiadnou výnimkou, čoho sme už svedkami 10 dlhých mesiacov. Ustavičné hašterenie sa medzi Matovičom a Sulíkom tomu dáva iba zlovestný punc arogancie, nekompetentnosti, neschopnosti a možno aj nechuť úspešne zvládať aj boj s pandémiou koronavírusu. Aj po poslednom zasadnutí vlády sa nič nezmenilo – psy štekajú a karavána ide ďalej. Potvrdzuje sa tak názor Fica, s ktorým výnimočne súhlasím, že ide v spore medzi týmito dvomi kohútmi na jednom smetisku iba o akýsi doslova predstieraný súboj na diaľku, keď sa verejnosti predkladá obraz vzájomnej nevraživosti, ale ako to napokon vyznieva vo fungovaní vládnej koalície, ide iba o faloš a pretvárku, o divadlo pre verejnosť. Ľuďom tak ako v čase starovekého Ríma treba dať chlieb a hry, ale aj to príslovečné rozdeľuj a panuj, a to dokonale funguje ešte aj po stráročiach. Všetko by to mohlo byť aj na smiech, ak by to ale nezasahovalo negatívne do života ľudí. Namiesto riešenia denno denných oprávnených potrieb ľudí sa im predkladá vládnucou mocou akýsi paškvil imitácie, že pre nich sa vláda obetuje a pomaly už padajú na kolená od námahy v snahe im slúžiť. Ale opak je pravdou, ani nemá zmysel uvádzať jednotlivé prehrešky a omyly či už predsedu vlády, vlády samotnej, alebo jej členov, či aj poslancov parlamentu a jeho vedenia. Stačí k tomu iba jedno slovo : papalášizmus. Stalo sa synonymom arogancie a zneužívania moci a preto by si mali spytovať svedomie a doslova si trhať vlasy tí, ktorí zvolili túto neschopnú liberálnu vládu. Ale aspoň k niečomu to bolo dobré – liberalizmus a jej podporovateľmi do nemoty označovanú demokraciu za akúsi liberálnu, ktorú sa snaží presadzovať súčasná koaličná vláda je tisícnásobne horší ako všetky doterajšie ideológie, ktoré sa cez našu krajinu a jej ľudí prehnali. Je však potrebné podotknúť, že ideológie náš život neničia a nezabíjajú, to robia ľudia, ktorí im podľahli, ale v zištnosti ich považujú navonok za svoje presvedčenie. Ani jeden z doterajších hlavných politických systémov, či to bol kapitalizmus, socializmus, či to bola buržoázna či ľudová demokracia alebo sociálna demokracia nie je hlavným vinníkom, že sa ľudstvo ešte pri presadzovaní demokracie – vlády ľudu nedostalo k vyšším métam. Na vine sú samotní ľudia, ich vinou sa nachádzame tam, kde by sme nikdy nechceli byť. Svojou naivitou, pasivitou, nezáujmom a veci verejné a absolútnou nechuťou prevziať zodpovednosť za svoje konanie. Preto voľby čo voľby bezmyšlienkovitým vhodením volebného lístka do urny zhadzujeme automaticky svoju zodpovednosť za svoje konanie na plecia politikov, ktoríto veľmi ochotne a blahosklonne prijímajú ako takmer dar z nebies, aby potom mohli takmer beztrestne bašovať na na našich daniach vo forme spoločného majetku, ktorý nazývame štátny rozpočet.
Ak by malo dôjsť k referendu o skrátení volebného obdobia, mali by ľudia po politikoch, ktorí ho budú chcieť presadiť nielen to, ale aj mnoho iného, čo by im už mali konečne politici umožniť a doteraz tak neurobili – aby ich život nebol prehliadkou premárnených príležitostí ako urobiť ich život lepším a šťastnejším. Už v mojich predošlých blogoch som dával návod k tomu ako na to. Avšak zopakujem to rád : tým kľúčovým by mala byť požiadavka ľudí na politikov, aby sa konečne zmenil nespravodlivý a nedemokratický volebný zákon a minimálne aj zákon o ľudovom hlasovaní – referende znížením kvóra účasti aspoň na 20 % a to s celoštátnou aj lokálnou pôsobnosťou. Samozrejme je toho omnoho viac, ale to by si mali uvedomovať všetci ľudia, ktorým ide o tie toľko sľubované lepšie zajtrajšky.
Sme takí, akí sme, ale mohli by sme byť aj lepší ?, rozumnejší ?, zodpovednejší ? Určite áno, ale to by sme potom mali takými aj byť. A najlepšie pri rozhodovaní pri budúcich voľbách, aby sme sa potom nemuseli hanbiť, komu sme zasa dali svoj hlas a dali tak iba na plané a nesplniteľné sľuby.
Už ale teraz, v tomto okamihu je nanajvýš potrebné, aby vo všetkom, čo podnikneme zvíťazil prostý zdravý sedliacky rozum a nie neustále hádky o to, ako zvládnuť koronavírus bez zbytočných obetí a nie sa hrať na svetového premianta v záchrane ľudských životov, keď ich naopak denne pribúda po stovkách. Ak nehodlajú vládni politici počúvať rady odborníkov, mali by odstúpiť a prenechať miesto tým, čo to dokážu, pretože vládnu rozumu a počúvajú svoje srdce. Situácia v ktorej sa nachádzame má iba toto jedno riešenie.
A predovšetkým buďme v týchto ťažkých okamihoch pre našu krajinu a ľudí ĽUĎMI.