Bol som v drogérii, nemecký vlastník. Všímal som si medzi regálmi tmavovlasého mladíka, ako sa obzerá po predavačkách a zdalo sa mi, že prišiel nakupovať bez platenia. Koľko krát som mal už taký pocit v tejto drogérii na Slovensku… Cestou domov som myslel na tie mladé predavačky. Ako často sú konfrontované s ťažkými situáciami. A že asi by tam mohli mať nejakého strážnika. A čo majiteľ? Platiť nájom, mzdy a k tomu asi nie malé straty kvôli stratenému tovaru. Kiež by som sa mýlil.
Ako často som už počul príbehy o slovenských lekároch, celkovo to vyznievalo v takom tom zmysle, že ak nie som hazardér, tak dám úplatok. Že vraj potom sa počas zákroku dotyčný odborník bude viac snažiť. Avšak, možno som skutočne len chronický pesimista, zbytočne dramatizujem. Ach áno, kiež by som sa mýlil.
Tak a poďme úplne na vrchol. Čo by ste povedali na to, že po 40 rokoch komunizmu a po tom nasledujúcej chabej celkovej sociálnej situácii na Slovensku, že vlastníte povedzme rovno 5 kilo zlata? Okrem iného hmotného majetku.
Takže na záver by som povedal, že ak je spoločnosť od spodu až po vrch presiaknutá nutkaním kradnúť, tak tu ťažko môže vzniknúť vyspelá, kultúrna, hodnotná spoločnosť.