Kto je nepriateľ Slovenska?

Účelom blogu nie je maľovanie čerta na stenu, ani hľadanie nepriateľov, ani vyvolávanie nepriateľstiev. Na záver bude prekvapenie. Otázka je, prečo treba o téme opakovane hovoriť. V posledných rokoch sa nám od veľkej hordy nízko-osvietencov dostávali ubezpečenia o tom, kto je náš nepriateľ. Pre tých s najnižšou úrovňou osvietenosti, prípadne od „expertov“, ktorí si strategicko-geopolitické postgraduály užívali ako predražené jazykové kurzy, je odpoveď  jednoznačná. No predsa Rusko! V nasledujúcich riadkoch si pohľadom stratéga trúfnem argumentačne vážne spochybniť tieto tvrdenia a odhaliť, kto môže byť a v skutočnosti aj je, nepriateľom Slovenska.

Kto je to vlastne nepriateľ. Existuje neúrekom definícií. Pre korisť je nepriateľom dravec, ktorý sa korisťou živí, alebo votrelec, ktorý ju vyženie z brlohu. Pre človeka je tiež nepriateľom ten, kto sa usiluje pripraviť ho o to, čo si najviac cení, čo je pre nás posvätné. Napríklad nás chce pripraviť o zdravie, pohodlie, poživeň, vodu, strechu nad hlavou, teplo, ba život. Prípadne kto sa usiluje obmedziť našu slobodu. Buď tento zámer explicitne vyjadrí, alebo ho potvrdzuje svojim správaním, požiadavkami.

Pre národný štát je najvyššou hodnotou to, za čo predkovia štátotvorných národov boli ochotní položiť svoje životy. Za národnú slobodu, čiže ŠTÁTNOSŤ, SUVERENITU. Lebo bez štátnosti a suverenity štátotvorný národ nemá slobodu. Nemá ju ani bez pilierov, čiže atribútov štátnosti. Toto sú nevyvrátiteľné FAKTY.

Teraz si dovolím zadefinovať čo je to VLASŤ. Definícií je znovu neúrekom. Zúžim ich na definíciu pre bežného človeka. Vlasť je ten kus sveta, za ktorý som ochotný položiť svoj život. Doteraz som mal jedinú vlasť a volá sa Slovensko. Aj vtedy, keď bolo do roku 1968 kolóniou pod unitárnym českým štátom, s urážlivou dehonestáciou národa na gramatickú koncovku názvu s malým “s”. Po 2. svetovej vojne sme na základe stalinskej arbitráže vyplakanej Benešom neboli ani len protektorátom, nemali sme ani len to, čo našim západným okupovaným susedom umožnil Hitler.

Slovensko bolo mojou jedinou vlasťou aj vtedy, keď bolo republikou s úplne obmedzenou suverenitou. Čiže bolo vnútroštátnou, pre svet zatajenou „krajinou“, pod duálnou tzv. federáciou. Je mojou jedinou vlasťou aj teraz, keď sa stávame guberniou EÚ s výrazne okliešťovanou suverenitou. A keď sa znova, aj podľa časti politikov, stávame iba „krajinou“. Mojim hlavným mestom bola a zostala výlučne Bratislava. Nikdy ním nebola Praha, ani dnes ním nie je a nikdy nebude Brusel. To len na osvietenie tých najzatemnenejších mozgov nízko-osvietencov.

Vidím, že už všetkým normálnym svitlo. Ten, kto nás uberá o slobodu a suverenitu je nepochybne nepriateľ. Samotná „EÚ“ je v poriadku dovtedy, pokiaľ zostane úniou slobodných a suverénnych štátov, tiež NATO alebo OSN. Nepriateľom je každý, kto odsudzuje Slovensko pre údajnú bezvýznamnú malosť do polohy lokaja želaní oligarchických záujmov „spriatelených“ veľmocí.

Chamtivosť, mocibažnosť, „veľmocenstvo“ mocou posadnutých euroúradníkov, bábok ich oligarchov v pozadí, je našim úhlavným nepriateľom. Spolu s nástrojmi ich moci: predraženými, premnoženými a neprehľadnými euro-inštitúciami. Spolu so zločineckou ústavou, zamaskovanou v prestrojení za „obyčajnú“ Lisabonskú zmluvu. Spolu s hyper-centralizáciou. Spolu s domácimi piatymi kolónami, kolaborantmi a likvidátormi slobody, teda suverenity, čiže štátnosti.

Úhlavným nepriateľom Slovenska, ale aj všetkých ostatných štátov v rámci EÚ je konečný cieľ, zhodný s ujkom s fúzikmi. Je ním oligotyrania oligokracie, čiže diktatúra mikromenšiny, ako aj judikotyrania judikracie, čiže diktatúra hŕstky fiškálskych gigantov. Nebojme sa to otvorene povedať. Ani tu nezáleží na tom, čo si kto, vrátane mňa, o tomto fakte myslí. Je tragické, ak nezabúdame na výročia uzurpátorov, ktorých výsledkom bola národná nesloboda, ale zabúdame na všetky medzníky vedúce k samostatnosti Slovenska, ktoré nám dali prvý predpoklad slobody národa. Už som o tom písal. Čo je potom opakom nepriateľstva? Priateľstvo. Ale priateľ nechce diktovať, ani vnucovať, ani ovládať.

Najväčším nepriateľom Slovenska sú potom všetci tí z nás, ktorí podkopávajú suverenitu a štátnosť. Žoldnieri cudzích záujmov nemajú žiadne právo na politickú moc, už vôbec nemajú právo nikde na svete brať štátne peniaze za funkcie v štátnej a verejnej službe. Môže nám byť jedno, čo si o tomto postoji myslia zradcovia, kolaboranti a sluhovia cudzích záujmov. Fakty nepotrebujú vysvetľovať tí, ktorí síce nemajú strategickú a geopolitickú prax a vzdelanie autora, ale ktorí majú cit, srdce a dušu Slováka. V tomto kontexte sú politickými Slovákmi aj vlasteneckí príslušníci menšín, chápajúci strategický fakt, že ak sa má dobre väčšina, darí sa aj menšine. Naopak to neplatí. Logicky prichádza sľúbený záver. Najväčším nepriateľom Slovenska je naša vlastná slovenská naivita, sebaneúcta, absencia pudu národnej sebazáchovy, teda my sami. Nechcime byť sami sebe nepriateľom. Majme aspoň jediného istého priateľa: nás samých. Ďalších priateľov si vyberáme, všímajme si správanie, prejavy, motívy.