Odchod T. Tarabu, Š. Kuffu a F. Kuffu z poslaneckého klubu ĽS Naše Slovensko bol len otázkou času

V jednom zo svojich predchádzajúcich príspevkov na stránkach hlavnespravy.sk som písal, že vo väčšine európskych krajín, vrátane Slovenska je zavedený voľný (slobodný) poslanecký mandát, uplatňovanie ktorého má však aj negatívne dôsledky, prejavujúce sa napr. jeho častým zneužívaním zo strany poslancov. Jedným z takýchto negatívnych dopadov uplatňovania slobodného mandátu je problém poslaneckej migrácie, pod ktorou chápeme prestup zvolených poslancov z jednej politickej strany do druhej, z jedného poslaneckého klubu do iného, resp. ich prechod do skupiny nezaradených poslancov. Výsledkom je veľký počet zákonodarcov v NR SR, ktorí počas výkonu svojho mandátu zmenili stranícku a klubovú príslušnosť, čo je jav, s ktorým sme sa stretávali počas priebehu všetkých doterajších volebných období. Veď len v predchádzajúcom 7 volebnom období (2016-2020) sa počet takýchto poslancov ustálil na čísle 25. Aj v terajšom 8 volebnom období, za tri mesiace jeho trvania už stihli zmeniť svoju klubovú príslušnosť štyria poslanci, jeden z klubu strany SMER-SD (a čoskoro ho budú nasledovať ďalší odídenci na čele s P. Pellegrinim) a traja z klubu ĽS Naše Slovensko.

Časté prestupy poslancov zo svojich materských strán, resp. z ich poslaneckých klubov len potvrdzujú dôležitosť výberu kandidátov na funkcie poslancov (ale aj poslaneckých asistentov), ako aj ich zaradenie na konkrétne miesta na kandidátskych listinách. Tejto otázke by mali politické subjekty a ich vedenia venovať zvýšenú pozornosť, nepodceňovať tieto aktivity a k výberu kandidátov pristupovať veľmi zodpovedne a neponechávať nič na náhodu. Zvlášť pri výbere a umiestňovaní kandidátov na zvoliteľné miesta je nevyhnutné vychádzať z prísnych odborných a osobnostných kritérií. Inak povedané, je potrebné navrhovať odborníkov, u ktorých je predpoklad, že súhlasia s programom strany, sú jej aktívnymi členmi, resp. dlhodobými a osvedčenými sympatizantmi a hlavne, sú dôveryhodnými osobnosťami, u ktorých je záruka, že nesklamú a nezmenia svoje názory a postoje a zotrvajú v straníckych štruktúrach, vrátane poslaneckého klubu danej strany v NR SR. A samozrejme, dôležitým a neodpustiteľným kritériom výberu musí byť aj morálna stránka vybraných kandidátov, čo znamená, že títo musia mať čistú minulosť a ich predchádzajúci život a aktivity nesmú byť poznačené kauzami a morálnymi zlyhaniami. Utajovať niečo v tejto oblasti sa nevypláca, zvlášť, ak sa to týka navrhovaných kandidátov za ĽS Naše Slovensko, pretože týmto kandidátom média zvyknú venovať zvýšenú pozornosť, pričom každé „zakopnutie“ v ich dovtedajšom živote zistia a pohotovo zverejnia. Práve v dôsledku médiami zverejnených informácií bol v predchádzajúcom volebnom období nútený opustiť poslanecký klub ĽS Naše Slovensko poslanec A. Medvecký. V terajšom ôsmom volebnom období, po zverejnení informácií o jej morálnych pochybeniach a zlyhaniach v minulosti sa svojho poslaneckého mandátu vzdala D. Mikovčáková, čo však vedeniu strany nebránilo ponúknuť jej, ako istý druh odškodnenia miesto asistentky poslanca. Nemyslím si, že to bola predovšetkým chyba týchto ľudí, ktorí len prijali ponuku vedenia strany kandidovať do NR SR s cieľom prebojovať sa do nášho zastupiteľského zboru. Hlavnú príčinu a vinu na vzniknutej situácii je potrebné hľadať v nezodpovednom, veľmi ľahkovážnom, benevolentnom a do značnej miery aj subjektívnom prístupe úzkeho vedenia strany pri výbere a preverovaní navrhovaných kandidátov a ich umiestnení na kandidátskych listinách, čím do značnej miery spochybnili dôležitosť výberu kandidátov, ktorí budú reprezentovať členov a voličov ĽS Naše Slovensko v NR SR. Argument, že o konkrétnych zlyhaniach a určitých pochybeniach v minulom živote navrhovaných nominantov vedenie strany nevedelo neobstojí, pretože prv, ako niekomu ponúkli miesto na kandidátke, bolo ich povinnosťou (aj na základe vyjadrení a doporučení predstaviteľov okresných a krajských štruktúr) zistiť všetky informácie zo súkromného ale aj pracovného života kandidujúcich subjektov a na základe toho zvážiť ich kandidatúru.

Veľmi ľahkovážny a nezodpovedný prístup k výberu nominantov na poslancov NR SR umiestnených na kandidátskej listine ĽS Naše Slovensko prejavilo vedenie tejto strany, keď na jej 16. mesto umiestnilo predsedníčku Národnej koalície S. Vorobelovú, ktorá ešte nie tak dávno, presnejšie povedané, v období prezidentských volieb, ĽS Naše Slovensko a jej členov označila za fašistov. Na potvrdenie uvediem len dve jej vyjadrenia, ktoré vystihujú skutočné postoje a názory tejto osoby na ĽS Naše Slovensko a jej členskú základňu. „Stále sú to ľudia s popleteným rebríčkom hodnôt bez súcitu a znalostí histórie. Zabúdajú, či úmyselne prehliadajú hrôzy, ktoré fašizmus Európe priniesol“. „Dnes si títo ľudia s fašistickými názormi užívajú oslovenie pán poslanec (interne vodca), ktorí berú slušné platy a snažia sa tváriť príjemne. Zmenili sa však? Nie, stále sú to tí istí, ktorí pochodovali v uniformách a kanadách ulicami, pričom aj dnes nezabúdajú na fašistický pozdrav Na stráž“. V podobnom duchu sa v minulosti vyjadril aj ďalší člen Národnej koalície P. Oremus, umiestnený na 25 mieste kandidátky ĽS Naše Slovensko, pre ktorého členovia tejto strany sú len, citujem, „obyčajnými fašistickými fanatikmi“. Neskôr, keď títo ľudia zacítili možnosť ocitnúť sa na kandidátke ĽS Naše Slovensko a s veľkou pravdepodobnosťou sa na jej chrbte vyviesť do parlamentných lavíc, už hovorili niečo iné, už pre nich táto strana a jej členovia neboli žiadnymi fašistami. A takýmto ľuďom, takýmto názorovým chameleónom, karieristom a prospechárom vedenie tejto strany ponúklo miesto na svojej kandidátke, pričom pre ľudí vo vedení strany nebol problém niekoľko minút pred uzatvorením podávania kandidátskych listín vyškrtnúť z nej dlhoročného člena  a obetavého funkcionára ĽS Naše Slovensko V. Zemana, ktorý pre stranu urobil neporovnateľne viac ako väčšina ľudí umiestnených na kandidátke strany.

Som presvedčený, že ak by sa ľudia typu S. Vorobelová, P. Oremus a im podobní prebojovali do parlamentu, veľmi skoro by sa vrátili k svojmu pôvodnému odmietavému názoru na ĽS Naše Slovensko, veľmi skoro by prejavili svoje skutočné zmýšľanie a opustili by poslanecký klub tejto strany. Prečo nie, veď po dosiahnutí svojho cieľa by už túto, podľa ich nedávneho presvedčenia fašistickú stranu nepotrebovali. Je smutné a vrcholne nezodpovedné, že takýmto ľuďom vedenie ĽS Naše Slovensko dalo dôveru. Na rozdiel od týchto „účelových podporovateľov“ ĽS Naše Slovensko, ja som nikdy túto stranu nepovažoval za fašistickú. Taktiež jej členov, ktorých som mal možnosť poznať osobne, som nikdy nepovažoval za fašistov, pretože drvivú väčšinu z nich vnímam ako slušných občanov, dodržiavajúcich zákony tohto štátu a rešpektujúcich pravidlá občianskeho spolunažívania. Poviem otvorene, ak by som v období volieb do NR SR bol ešte stále členom tejto strany, určite by som svojim hlasom nepodporil kandidátku, na ktorej sú umiestnení ľudia, pre ktorých som len obyčajný fašista a fašistický fanatik.

Príkladom a zároveň aj potvrdením zlého politického odhadu zo strany úzkeho vedenia ĽS Naše Slovensko, ako aj ich nedostatočnej schopnosti prognózovať budúci vývoj a predvídať dopady svojich rozhodnutí bolo uzatvorenie predvolebného spojenectva a podpísanie memoranda so štyrmi politicky bezvýznamnými straníčkami s pochybnou a spochybniteľnou pronárodnou orientáciou – Národná koalícia, KDŽP Aliancia za rodinu, Priama demokracia a Doma dobre, volebný potenciál ktorých bol natoľko mizivý, že pre ĽS Naše Slovensko nemohol predstavovať žiaden volebný prínos. Dôkazom toho je skutočnosť, že v porovnaní s voľbami v roku 2016, v ktorých ĽS Naše Slovensko v celkovom hodnotení získala 8,04% voličskú podporu, vo voľbách v roku 2020 táto podpora v percentuálnom vyjadrení klesla na úroveň 7,97%. A to aj napriek tomu, že dlhodobé predvolebné preferencie tejto strany sa pohybovali okolo 11%. Súčasťou tejto spolupráce bol aj písomný záväzok ĽS Naše Slovensko (memorandum), umiestniť vedúcich funkcionárov týchto „straníckych liliputánov“ na kandidátnu listinu ĽS Naše Slovensko, čo bolo aj hlavným dôvodom, prečo súhlasili spájať sa so stranou, o ktorej sa ešte nie tak dávno vyjadrovali veľmi odmerane, a ako som ukázal vyššie, v niektorých prípadoch aj veľmi kriticky a urážlivo. Pravdou je, že ich rozhodnutie kandidovať na kandidátke ĽS Naše Slovensko bola pre nich len dobrá príležitosť, ako zvýšiť svoje šance získať lukratívne miesto poslanca NR SR. Som presvedčený, že týmto ľuďom bolo v podstate jedno, na kandidátke ktorej strany sa objavia. Ak by ich oslovila niektorá iná politická strana, snáď len s výnimkou liberálne orientovaných politických subjektov, zaručujúca im zvoliteľné miesto na svojej kandidátke a majúca predpoklad uspieť vo voľbách, s najväčšou pravdepodobnosťou by dali „košom“ ponuke M. Kotlebu a „predvolebné manželstvo“ by uzatvorili s niekým iným, hoci aj so stranou SMER-SD, SME Rodina alebo s OĽaNO.

V niektorých zo svojich predchádzajúcich blokov uverejnených na hlavnespravy.sk som upozorňoval na nebezpečenstvo, ktoré pre strany vyplýva zo zaraďovania nedostatočne preverených osôb, resp. takzvaných nezávislých osobností (nečlenov strany alebo vedúcich funkcionárov iných politických strán) na kandidátske listiny. V prípade ĽS Naše Slovensko to boli predstavitelia štyroch vyššie uvedených politických subjektov. To nebezpečenstvo spočíva v tom, že tu existuje reálna hrozba odchodu už zvolených poslancov z poslaneckého klubu strany, voči ktorej títo poslanci nepociťujú žiadne stranícke povinnosti, žiadnu lojalitu k jej vedeniu, jej členom a plneniu jej volebného programu. Preto ma ani neprekvapila informácia, že traja členovia poslaneckého klubu ĽS Naše Slovensko, konkrétne predseda KDŽP Aliancia za rodinu T. Taraba a dvaja jeho spolu straníci Štefan Kuffa a Filip Kuffa, ktorí sa do parlamentu dostali vďaka ich účasti na kandidátke ĽS Naše Slovensko, opustili klub strany a zaradili sa do skupiny nezaradených poslancov. S odchodom týchto ľudí z poslaneckého klubu ĽS Naše Slovensko som viac-menej počítal, avšak nepočítal som s tým, že to bude tak skoro, len tri mesiace po začatí tohto volebného obdobia. Ako dôvod svojho odchodu T. Taraba uviedol kritické ohlasy niektorých poslancov ĽS Naše Slovensko (hlavne oprávnenú kritiku z úst M. Mazureka), ktoré zazneli na adresu niektorých aktivít tohto poslanca, konkrétne na jeho vystúpenie na tlačovke spolu s poslancom strany SMER-SD J. Podmanickým a tiež na jeho televízne vystúpenie. Na týchto aktivitách T. Tarabu by nebolo nič odsúdeniahodné, pokiaľ by túto svoju iniciatívu dopredu konzultoval s vedením ĽS Naše Slovensko a s predsedom jej poslaneckého klubu. Veď preto sa schádza tzv. poslanecké grémium ĽS Naše Slovensko ( schôdza členov poslaneckého klubu), na ktorom si poslanci rozdelia prácu, určia si svoje povinnosti a skoordinujú svoje aktivity, vystúpenia v pléne NR SR a reakcie na predložené zákony, s cieľom zachovať jednotný postup, presadzovať spoločnú taktiku a zvýšiť akcieschopnosť celého klubu. T. Taraba a jeho dvaja spolu straníci, cítiac sa členmi iného politického subjektu, než je ĽS Naše Slovensko (čo aj verejne prezentovali), nepovažovali za potrebné podriaďovať sa rozhodnutiam vedenia strany a jej poslaneckého klubu, čo T. Taraba aj zdôvodnil nasledujúcim spôsobom: „Ja som a budem slobodný človek, a nikto, vrátane pána Mazureka, mne, ako predsedovi autonómnej politickej strany (KDŽP Aliancia za rodinu) nebude určovať, čo môžem a čo nie“. Samozrejme, kritiku zo strany niektorých poslancov za ĽS Naše Slovensko, ktorú uvedení predstavitelia strany KDŽP Aliancia za rodinu uviedli ako hlavnú príčinu svojho odchodu z poslaneckého klubu ĽS Naše Slovensko je potrebné chápať len ako výhovorku, ako niečo, na čo čakali a využili k tomu, aby sa zaradili do skupiny nezaradených poslancov. Veď prečo nie, dosiahli svoj cieľ, vyviezli sa na chrbte ĽS Naše Slovensko do parlamentu, takže ďalšie zotrvanie v jej poslaneckom klube je už pre nich zbytočné a obmedzujúce ich súkromné a kariérne ciele. Uvedení páni z KDŽP Aliancia za rodinu by si mali uvedomiť, že svojim dobrovoľným rozhodnutím kandidovať na kandidátskej listine ĽS Naše Slovensko sa vedome prihlásili k programu tejto strany a k tým hodnotám, ktoré táto strana hlása a presadzuje. Obhajoba týchto hodnôt ako aj realizácia jednotlivých bodov volebného programu nielen ich materskej strany, ale aj strany, za ktorú kandidovali, by sa mala stať nevyhnutnou súčasťou ich parlamentnej činnosti. T. Taraba a jeho spolu straníci sa dnes nemôžu tváriť, že ĽS Naše Slovensko už pre nich neexistuje a tvrdiť, že svoj poslanecký mandát budú vykonávať slobodne a nezávisle na rozhodnutiach vedenia tejto strany a jej poslaneckého klubu. Tým, že títo páni sa rozhodli kandidovať na kandidátke ĽS Naše Slovensko sa vzdali časti svojej „politickej a názorovej nezávislosti a slobody“, ktorou dnes operujú a argumentujú, Tým, že dali súhlas k svojmu umiestneniu na jej kandidátke verejne deklarovali svoju spriaznenosť s touto stranou, preto sa dnes vyjadrovať a tváriť, akoby už pre nich táto strana prestala neexistovať, akoby voči nej, jej vedeniu, jej členom a voličom, ale hlavne voči jej programu a záujmom už neniesli žiadnu zodpovednosť, sú len alibistické a pokrytecké výhovorky. Tak ako každý zvolený kandidát sa zodpovedá, resp. mal by sa zodpovedať svojim voličom, tak isto by sa mal zodpovedať aj strane, ktorá mu vyjadrila podporu a ponúkla mu miesto na jej kandidátskej listine, ktorá ho propagovala na verejnosti, zabezpečila mu podporu svojej členskej a voličskej základne a umožnila mu získať lukratívne postavenie poslanca NR SR. Bez toho všetkého by sa títo páni nikdy neprebojovali do parlamentných lavíc a naďalej by zastávali vedúce stranícke funkcie vo svojej politicky bezvýznamnej a na okraji straníckeho spektra živoriacej strany.

Postup T. Tarabu, Š. Kuffu a F. Kuffu je, na jednej strane príkladom nedokonalosti a možného zneužívania voľného (slobodného) mandátu, na strane druhej je potvrdením dôležitosti výberu kandidátov a zodpovedného prístupu k zostavovaniu kandidátskych listín. Tak ako prípad M. Radačovského, ktorý sa na kandidátke ĽS Naše Slovensko prebojoval do Európskeho parlamentu a ktorý o niekoľko mesiacov neskôr (november 2019) oznámil, že ukončuje svoju spoluprácu s touto stranou, tak aj prípad terajších troch odídencov z poslaneckého klubu tejto strany je len nevyhnutným dôsledkom a potvrdením nekoncepčnej personálnej politiky ĽS Naše Slovensko a nezodpovedného výberu kandidátov na pozície poslancov NR SR.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.

Košice.