Krátky hrdý komentár
Včera ma míňala pred obchodom na Uhlisku v Banskej Bystrici zvláštna postava. Kráčala okolo mňa hrdo, odhodlane, doslova vyzývavo sa mi pozrela priamo do očí. Vravím si, máš to naživo v priamom prenose, teraz môžeš skúmať svoje emócie. Tak som skúmal. Postavička ma zaujala. Upútala ma energiou, ktorá z nej vyžarovala. Pochopiteľne, bola to žena. Doslova kričala: „Tak ma ukameňujte!“ a pritom vedela, že si to nik nedovolí. Energia, ktorá z nej sršala, prinútila všetkých pustiť kamene z rúk. So záujmom som si ju prezeral a pristihol som sa, že jej fandím. Takíto odhodlaní, energickí ľudia ma fascinujú. Sú to ľudia, ktorí nepoznajú strach, verejne prezentujú svoj názor, svoju odlišnosť od masy, svoju inakosť. V rukách niesla dúhovú vlajku s našitými dvoma venušinými zrkadielkami. Z celej duše som jej fandil, mala moju podporu, rešpekt.
Uvedomil som si, že každý sme iný. Ja som tiež hrdý. Som hrdý na seba, na svoje deti. Hrdo sa hlásim k Hrdým na rodinu. Myslím si, že nás je na Slovensku väčšina.
Môj súkromný skromný názor je ten, že príroda neobdarila jedincov rovnakého pohlavia možnosťou reprodukcie. Namiesto slova príroda si môžete dosadiť slovo Boh. Komu sa čo lepšie chápe. Je to slepá ulička vo vývoji ľudstva, preferovanie tohto smeru nutne musí viesť k zániku spoločnosti. Aby bol svet v rovnováhe, počet jedincov vyznávajúcich rovnaké pohlavie je obmedzený. Dokonca aj tí inakvejší sa narodili zo vzťahu medzi mužom a ženou. Dnes však veda dokáže divy, aj splodiť dieťa rovnakému pohlaviu. Tu vyvstáva filozofická otázka, či sa náhodou nestaviame nad Boha, alebo nad jeho zámery. Hrdosť prerastá pýcha. Pýcha ľudského rodu. Boli sme pred tým vystríhaní Bibliou aj proroctvami. Ale nie nad tým sa chcem zamýšľať.
Vadí mi niečo iné. Obviňujem predstaviteľov štátu z cielenej likvidácie rodiny, z cieleného rozvratu spoločnosti. Rodina je potláčaná. Podpora mladým je na nízkej úrovni, práca je vo vybraných regiónoch, treba za ňou cestovať, či už v rámci Slovenska, alebo únie. Rodiny sú rozdelené, trpia vzťahom na diaľku, ktorý časom chradne a rodiny sa rozpadajú. Deti vyrastajú v neúplných rodinách. Naproti tomu štátne inštitúcie otvorene podporujú akcie LGBTI komunity. Svojho času tak urobilo Ministerstvo zahraničných dúhových vecí pod vedením Miroslava Lajčáka. Kladiem si otázku , ako by sa pán minister vyrovnával so skutočnosťou, keby jeho deti… Ale radšej nebudem o tom premýšľať. Veľvyslanec Káčer v Budapešti vyvesením dúhovej vlajky túto pasoval na roveň štátneho symbolu. Dnes tak činí nová ombudsmanka, ktorej neviem prísť na meno. Títo a im podobní ľudia nemajú vo svojich funkciách čo hľadať a verejnosť je povinná vyhnať ich z týchto postov. Treba sa pýtať, kto ich tam nominoval, kto ich tam zvolil, nielen preto, že znevažujú štátny symbol akoby nám doslova chceli povedať, že žijeme v buzerantskom štáte, zvykajte si, ale preferovaním jednej komunity porušujú základné články Ústavy SR. V koho záujme pracujú? Preč s nimi.