Časť XII.
Vzhľadom k tomu, že štátna moc pochádza od občanov, tak samotný štát má brániť občanov pred excesmi moci a majetku či uplatňovania práva silnejšieho. Toto je povinnosť štátu, ktorá sa má v jednotlivých záležitostiach konkretizovať. Tak napríklad trvalou úlohou štátu má byť obmedzovanie túžby bohatých po moci a výsledkom v politickej praxi je to, že proces oligarchizácie politiky narastá ! Máme vraj slobodné a demokratické voľby, ktoré občanom umožňujú iba účasť na volebnom akte, ale bohatým dovoľujú, aby si za peniaze kúpili „tovar“, ktorý v politike potrebujú.
Aj vinou štátu srdce demokracie – verejný diskusný priestor – je zakrpatené, dobre nefunguje, nevyrástlo do náležitej podoby. Média, aby pomáhali štátu a občanom dobre zorganizovať verejný diskusný priestor a chrániť ho pred narušením – manipuláciami silných hospodárskych skupín, radšej zo svojej ( súkromnej ) podstaty ostali na strane práve tých, ktorí verejný diskusný priestor nepotrebujú, a ak už nejaký existuje, tak ho budú narúšať.
Vládna moc namiesto toho, aby sa otvorene postavila proti takej obchodnej zmluve ako je CETA, zmluva medzi EÚ a Kanadou, túto zmluvu aj spoločne so zákonodarným zborom podporila a ratifikovala, pričom sa vôbec občanom o nej nič nevysvetlilo a najmä to, že je to dokument, ktorý je založený na rešpektovaní princípu maximalizácie úžitku a zisku pre rôzne korporácie a práve na úkor pracujúceho ľudu. Podobne do politických hier budú vstupovať ešte ďalšie pripravované zmluvy. Občanom pre uspokojenie určitých hmotných potrieb sa ujdú sociálne balíčky s rôznym obsahom, ktoré však vôbec nie sú o podpore demokratických štruktúr spoločnosti.
To však nemení na podstate politiky vládnej moci, ktorá podporuje úsilie majetných tried a bezbrehú moc ekonomický silnejších. Náš štát prejavuje veľkú túžbu klaňať sa majetným triedam a nadnárodným štruktúram a na strane druhej vášnivo organizovať boje proti svojim občanom. Nedajme sa zmýliť propagandou, ako keby napríklad zákony o extrémizme či antisemitizme boli schválené len v rámci právneho hnutia „Lex Kotleba“.
Občania ako základ štátnej moci majú právo požadovať od svojej štátnej moci, aby im pomáhala brániť sa proti moderným indoktrinačným a manipulačným technikám, v konečnom dôsledku proti samotnému neoliberalizmu. Dôvodom je to, že samotný neoliberalizmus je s reálnou demokraciou nezlučiteľný. V prospech občanov a celej spoločnosti je potrebné zastaviť úsilie neoliberalizmu o sociálnu fragmentáciu spoločnosti – jej rozbitie na individuálne jednotky neschopné aktivít.
Profesor Rainer Mausfeld spomenul, že zastavenie je možné len solidaritou v komunite. Samotná komunita ľudí má potenciál brániť sa, ale bez podpory politických strán, ktoré si osvoja agendu o skutočnej pravde o neoliberalizme, to nepôjde. Ako zdôraznil profesor, problémom je, že politické strany, ktoré tradične predstierajú, že zastupujú záujmy nevlastníkov, t. j. sociálnodemokratické a ľavicové strany, si tiež do veľkej miery osvojili ideológiu neoliberalizmu. U nás sa takouto politickou stranou stal SMER – SD.
Je však možná pomoc štátu občanom SR, ak prostredie politických strán je nasiaknuté neoliberalizmom ? Pomoc občanom z princípu nemôžu poskytnúť ani politické mimovládky, pretože tie sú úplne v moci neoliberalizmu a naša vládna moc je zainteresovaná na tom, aby im štedro prispievala na ich činnosť. Občanom SR a celej spoločnosti nemôžu pomôcť ani také skupiny ľudí, ktorí sú organizovaní z pozadia a hovoria o sebe, že sú občianskou iniciatívou „Za slušné Slovensko“. V roku 2019 vznikli v SR dve nové politické strany: Dobrá voľba a Za ľudí. Od týchto strán sa však nedá predpokladať, že budú presadzovať opatrenia k obmedzeniu moci neoliberalizmu.
Právo občanov SR požadovať od štátu ochranu pred neoliberalizmom nie je žiadnym nezmyselným konštatovaním, lebo efektívna obrana ( pomoc ) zo strany štátu prinesie občanom a samotnej spoločnosti viacej demokracie a tým bude možné vplyv a moc majetných udržať na uzde. Štátna moc svojim vplyvom má poskytnúť ochranu občanom nie iba kvôli demokratickému rozhodovaniu v spoločnosti, ale aj kvôli sebe samej. Z toho, čo už tu bolo o neoliberalizme jasne zdôraznené, vyplýva, že neoliberalizmus potrebuje mať k dispozícií iba takú štátnu moc, ktorú môže ovládať a ktorá mu zabezpečí, aby spoločnosť bola podriadená moci, ktorú uplatňuje menšina vlastníkov nad väčšinou nevlastníkov.
Tak napríklad presun veľkej časti moci z národného štátu na EÚ do Bruselu sa udial a ďalej deje preto, aby občania vlastného štátu nemali možnosť o ničom rozhodovať a teda mať vplyv na svojich zástupcov a samotnú štátnu moc. Veď nenadarmo A. Merkelová vyzvala členské štáty EÚ, aby sa vzdali národnej či štátnej suverenity, čo by bolo to isté, ako keby povedala, nech sa štát vykašle na svojich občanov. V podstate ide o takú likvidáciu štátu, ktorý nebude schopný oponovať nadnárodnej moci a nadnárodným korporáciám a nebude schopný zvládať vytvorenie podmienok pre reálne demokratické rozhodovanie.
Ako občania máme právo na to, aby sme v spoločnosti mali k dispozícií štátnu moc, ktorá odborne, efektívne bude pracovať v záujme všetkých členov spoločnosti a bude mať k dispozícií všetky potrebné nástroje k tvorbe a presadzovaniu vnútroštátnej tvorby vôle. Z toho vyplýva, že štát a občania si môžu významne navzájom pomôcť. Občania potrebujú prinútiť štát, aby konal v ich záujme a štát má požiadať občanov SR, aby sa postarali o podporu štátnej suverenity a zvrchovanosti.
Problémom však je, že politické strany, ktoré sa vo voľbách do NR SR uchádzajú o získanie moci, sú, až na svetlé výnimky, viac či menej nasiaknuté politikov neoliberalizmu. Deliaca čiar medzi koalíciou a opozíciou preto nemá žiadny význam, pretože všetky súčasné parlamentné strany, až na ĽS – NS a stranu Vlasť, sú v područí neoliberalizmu. Vládna moc, súkromné média a ani predstavitelia politických strán občanom otvorene nevysvetlia a neprezradia, že hlavná línia politického boja neprebieha medzi koalíciou a opozíciou, ale medzi tým, ako zabezpečiť, ustrážiť a zefektívniť demokratické rozhodovanie v spoločnosti a ako obmedziť vplyv a moc reálne existujúceho neoliberalizmu.
Z pohľadu, čo treba robiť zásadného v politike vzhľadom na nebezpečenstvo neoliberalizmu, bola kampaň pred voľbami do NR SR o ničom. Lebo silne podliehame ilúzií informovanosti a ilúzií demokracie. Kto si skutočne prečítal jednotlivé časti môjho príspevku k tomu, prečo vládna moc organizuje politiku boja proti extrémizmu a šíreniu propagandy, ten si mohol všimnúť, že táto politika bojov je falošná a v skutočnosti obrátená „hore nohami“, pretože tu nejde o to, že problémov spoločnosti sú ľudia nemajetní, teda väčšina občanov, ale že táto politika sa robí výlučne v prospech majetnej menšiny a teda je namierená proti snahám, aby v spoločnosti mohlo prevládať demokratické rozhodovanie.
Môžem iba konštatovať, že samotná politika boja proti extrémizmu a šíreniu propagandy je jedným z dôležitých spôsobov manipulácie s obyvateľstvom, organizovania klamstiev a šírenia propagandy. Táto politika má slúžiť iba posilňovaniu neoliberalizmu a jeho moci v spoločnosti a štáte. To podstatné, čo zabezpečiť v spoločnosti, sa utajuje a ide o to, aby bola úplne utlmená kritika praktík neoliberalizmu.
Prečo spomínam majetných ľudí, keď mi nejde o to, aby bolo zrušené súkromné vlastníctvo ? Pretože súkromné vlastníctvo a tým existencia menšiny majetných ľudí vedie k silnej túžbe po reálnej moci v spoločnosti. Autori brožúry „Čo je sociálna demokracia ?“ – Ingvar Carlsson a Anne – Márie Lindgren píšu: „V továrňach ( v 19. storočí )zamestnávatelia neobmedzene rozhodovali o mzdách, pracovnom čase a ostatných podmienkach práce. Majetným patrila aj politická moc. Volebné právo bolo podmienené určitou úrovňou príjmov, ktorú mohlo dosiahnuť iba malo robotníkov. Tí, ktorí nastoľovali otázku robotníckych práv v továrňach, riskovali okamžité prepustenie a tým, ktorí protestovali proti oligarchií, hrozila perzekúcia, dokonca i väzenie. V počiatkoch robotníckeho hnutia sa mnohí z robotníckych vodcov ocitli pred súdmi a vo väzeniach, obvinení zo zločinov ako rúhanie sa, urážka majestátu a neúcta k parlamentu. Ide o obvinenia, ktoré veľmi jasne pomenúvajú to, čo bolo všeobecné – kritiku existujúceho spoločenského systému“ ( str. 11).
Tie obvinenia z 19. storočia, a to si treba všimnúť, sú veľmi podobné súčasnej „tvorbe“ obvinení z extrémizmu. Vedelo sa a vie sa hovoriť, že represie môžu vznikať iba v spoločenskom systéme, ktorý dovoľoval iba jednu politickú stranu a jeden typ názorov na to, ako má byť organizovaná spoločnosť a ekonomika. Dnes máme spoločnosť, ktorá umožňuje nespočetné množstvo politických strán a ekonomiku založenú na voľnom trhu, ale nové formy represie začali v spoločnosti fungovať a ďalej sa robia plány, aby to bol celkom efektívny proces. A o čo ide v tomto represívnom procese, v procese boja proti extrémizmu ?
Obmedziť a eliminovať práva nemajetných a teda politický slabých tak, aby sa nikto neodvážil narúšať práva majetných a teda silných mať dostatok moci nad jednotlivcami a spoločnosťou. Autori uvedenej publikácie už v deväťdesiatich rokoch minulého storočia zdôraznili, že sa „…pozícia moci znova začína presúvať. Globalizácia ekonomiky vedie mnohými cestami k tomu, že vlastníctvo – kapitál – zvyšujú svoju moc nad spoločnosťou a jednotlivcami“ (str.12). V dnešnej dobe už je jednoznačná tendencia , že neoliberalizmus, ktorý v skutočnosti nepotrebuje demokraciu, len jej ilúziu, zo všetkých síl podporuje spojenie medzi mocou a vlastníctvom. Preto je možné tvrdiť, že neoliberálne chápanie slobody je iba slobodou pre silných a majetných a zmenšovaním miery slobody pre ľudí, ktorí sú slabí a nemajetní.
Oficiálna propaganda demokratického Západu nás „kŕmi“ aj tým, prečo je potrebné organizovať politiku boja proti extrémizmu. Všetko sa vraj musí diať z dôvodov ochrany demokracie. Lenže ochraňovať demokraciu pred extrémizmom z radov občanov je holý nezmysel, pretože demokracia si vyžaduje splniť iné základné podmienky ako sú: sloboda myslenia a prejavu, skutočná sloboda tlače – nie v zmysle sily súkromných médií – či pravidelné slobodné voľby s významným vplyvom občanov na výber kandidátov a voľbu zástupcov. Znamená to, že nebezpečenstvo či ohrozenie demokracie prichádza zhora – od vládnej moci, politikov či politických strán. Nás, občanov SR, politici či vládna moc zavádza v tom, že ohrozenie demokracie prichádza zdola.
Z ich strany je to absolútna podlosť, pretože aj týmto zavádzaním sa máme dať dezorientovať, pretože si neuvedomujeme, že žijeme v kapitalistickej demokracií v podobe závoja – ilúzie a že sa nesmieme dať na cestu skúmania, čo môže a má znamenať skutočná demokracia v spoločnosti. Autori publikácie „Čo je sociálna demokracia ?“ písali aj o tom, odkiaľ prichádza nebezpečenstvo pre dnešnú demokraciu. Citujem: „Prichádza zo strany globálnej finančnej moci, presadzujúcej svoje záujmy, ktorá sa v priebehu posledného desaťročia stáva čoraz silnejšou. Môžeme hovoriť o dvojakom ohrození. Na jednej strane záležitosti dôležité pre občanov stále viac a viac ovplyvňujú mocenské skupiny. Na druhej strane dôsledkom toho je rastúca diferenciácia, ktorá sama osebe ohrozuje demokraciu a sociálnu stabilitu“ (str.26).
Na základe uvedeného autori publikácie zdôraznili, čo je rozhodujúcou úlohou našej doby z hľadiska sociálnej demokracie a vôbec spoločnosti. Citujem: „Získanie priestoru na prechod od skupín s globálnymi finančnými záujmami k demokratickým politickým orgánom je teda rozhodujúcou demokratickou úlohou našej doby“ (str.26). Toto bolo napísané niekedy v polovici deväťdesiatich rokov minulého storočia. Môžeme si myslieť, že za tých, napríklad dvadsať päť rokov sa tento priestor pre demokratické politické orgány podarilo získať a využívať v prospech celej spoločnosti ?
Ani u nás a ani v Európe sa to nemohlo podariť, pretože došlo k rozšíreniu EÚ a aj SR sa rozhodla byť členom EÚ. Cez EÚ všetky globálne skupiny, nie iba finančné, svoje postavenie posilnili, aby mohli napĺňať aj svoje záujmy. A ako som zdôraznil, EÚ je chápaná ako ústavný systém založený na zásadách právneho štátu, hoci v skutočnosti s demokraciou má málo čo spoločného. Demokraciu pritom z kroka na krok strieda oligarchia a dbá o to, aby si občania na postupné úpravy a zmeny zvykli.
Politika boja proti extrémizmu a šíreniu propagandy, ktorá je už dôkladne rozpracovaná aj na podmienky SR, tomuto posilňovaniu moci v rukách globálnych skupín ( či oligarchov, významne pomáha. Tragédiou pre SR, občanov a vôbec pre našu spoločnosť je to, že túto politiku už tretie volebné obdobie rozpracováva politická strana SMER – SD, ktorá má v radoch občanov najvyššiu dôveru. Lenže práve SMER – SD mal takúto politiku jednoducho potierať, pretože v skutočnosti je v rozpore s tým, čo sociálna demokracia má predstavovať pre spoločnosť.
Zmena určitých politických priorít ukazuje na tieto negatívne javy: pôsobenie aktívnych oligarchov v SR a samotná vládna moc bezvýhradne podporujú EÚ ako nadnárodnú entitu, ktorá má dokončiť svoj integračný vývoj v európskom super štáte. Podpora občanov politickej strane SMER – SD zase ukazuje, že sú k celej uvedenej problematike doposiaľ ľahostajní, čo znamená, že propaganda organizovaná zhora celkom dobre funguje. Vplyv na myslenie, postoje a konanie občanov bol vhodne doplnený absenciou vplyvu občanov na chod spoločnosti a na ich účasti v politických procesoch.
Nielen samotné sociálnodemokratické, ale vôbec politické strany sa uspokojili v tom, že existuje demokracia, systém viacerých politických strán a trhová ekonomika regulovaná politickými rozhodnutiami. Ústavné právo, aby vládna moc zabezpečila vplyv občanov na chod spoločnosti a ich právo účasti na správe vecí verejných sa zanedbalo. Je to však veľmi zásadný nedostatok, ktorý sa najlepšie ukazuje na verejnosti v čase kampane pred voľbami do NR SR.
Vtedy sa naše politické „autority“ predbiehajú v sľuboch, čo urobia pre nás občanov, ak budú zvolení. Lenže to nie je ten správny prístup, pretože skôr je dôležité, ktoré politické rozhodnutia bude potrebné v prospech spoločnosti urobiť spolu s občanmi. Ani v kampani pred voľbami sa teda nevytvára priestor k tomu, aby sme sa spoločne učili, že demokracia je kolektívny proces, v ktorom občania rozhodujú o spoločných záležitostiach. Obrana demokracie má teda vážne trhliny, ale nie je to zásluha občanov.
Poslať do väzenia pánov Vaského a Daňa za ich „politický kabaret“ je ochranou demokracie len naoko, pretože títo dvaja majstri „politického umenia“ iba kriticko – satiristický ukazujú na stav spoločnosti, v ktorej sa nachádzame zásluhou politikov, ktorých si volíme podľa nastaveného systému. Je potrebné nastoliť otázku: Prečo nie je možné od politikov či vládnej moci očakávať, že budú robiť politiku v takej réžií, ktorá urobí demokraciu príťažlivou pre rôzne skupiny obyvateľov spoločnosti ?
Koniec časti XII.
Pokračovanie v časti XIII.
Dušan Hirjak