O Sýrii bez servítky
Vo štvrtok bolo na bojovom poli v pri dôležitom cestnom uzle pri meste Sarakib v Sýrii podľa oficiálnych tureckých zdrojov zabitých 33 tureckých vojakov (podľa neoficiálnych až dvojnásobok) a desiatky zranených. Turecko zablokovalo Twitter, Facebook, Instagram a Messenger, lebo sa na zohavené telá tureckých vojakov nemohlo pozerať. Erdogan večer zvolal bezpečnostnú radu štátu. Výsledok: Odplata proti známym režimovým cieľom a prehlásenie, že Turecko sa nebude nečinne prizerať, čo sa deje v Idlibe. Odpoveďou bolo vypálenie rakiet proti cieľom v Sýrii. Dve z nich boli odpálené z územia Turecka smerom k ruskej základni v Latakii. Obe boli zneškodnené ruskou PVO. Asi hodinu po polnoci pristál v Soči prezident Ruskej federácie Vladimír Putin na palube vzdušného riadiaceho centra TU-214. “Špeciálny palubný uzol spojenia“ zabezpečuje spojenie s vyšším riadením štátu, vojenskými štábmi a dôležitými organizáciami v mimoriadnych situáciách. V piatok zasadala aj bezpečnostná rada RF. Sergej Lavrov veľkodušne požiadal Sýrsku armádu o pozastavenie bojových operácií, aby Turci mohli svojich zabitých a zranených poodvážať helikoptérami na územie Turecka. Ruskojazyčné médiá uvažujú, či sa Turecko odhodlá k vyhláseniu vojny Sýrii. Nechápu, že tento prežitok zahynul na bojových poliach 2.svetovej vojny. Dnes sa vojny nevyhlasujú, dnes sa vojny vedú.
Ak chceme pochopiť nepochopiteľné musíme sa vrátiť úplne na začiatok, keď sa začali stretávať priatelia Sýrie v snahe pomôcť rozvrátiť do tej doby suverénny a hlavne fungujúci štáť s cieľom rozpútať občiansku vojnu a dosadiť do riadenia štátu bábky poslušné nevieme komu, pretože tých priateľov a záujmov bolo toľko, že sa ani spočítať nedajú. Aj náš pán zahraničný minister bol v tej dobe veľkým priateľom Sýrie. Až takým veľkým, že zrušil naše zastúpenie v Damasku a objekt ambasády odpredal, s víziou, že do Sýrie sa už nikdy nevrátime. Aj takýmto spôsobom sa dajú budovať priateľské a obchodné vzťahy. Takmer všetkých priateľov však rozohnalo Rusko vstupom do sýrskeho konfliktu na jeseň dvetisícpätnásteho. Zostali len vytrvalci: USA, Británia, Francúzsko a Turecko. Toto je dôležitá kombinácia. Turecko ihneď usporiadalo uvítací ceremoniál a na úvod zostrelilo ruskú stíhačku. To poznačilo rusko-turecké vzťahy natoľko, že len vďaka veľkodušnosti Rusov sa ich podarilo urovnať. To hovorím s plnou vážnosťou. V decembri 2016 zabil turecký atentátnik ruského veľvyslanca Andreja Karlova v Ankare. To je pomsta za Aleppo – kričal. Dnes Turci posilňujú ochranu ruskej ambasády proti rozvášnenému davu a turecké médiá, politici a štátnici tieto vášne vytrvalo prikrmujú svojimi nenávistnými prejavmi. V Idlibe strieľajú proti ruským stíhačkám raketami a zdá sa, že sú odhodlaní zopakovať chybu, ktorú už raz urobili. Na sieťach sa objavujú vyhlásenia, že postavia mrakodrap z lebiek ruských vojakov a médiá hovoria o tom, že v minulosti už viedli 16 vojen s Ruskom a toto bude posledná. A v tomto majú pravdu. Posledná bude určite. Od prvých oficiálnych obetí tureckých vojakov sa navštevujú vojenský experti a diplomacia oboch strán podľa vzorca: najskôr prídu vaši k našim, ak neprídu vaši k našim, potom prídu naši k vašim. Teraz už tretí deň rokujú v Ankare kde pred pár týždňami začali. Zatiaľ bez výsledku. Medzitým si Erdogan niekoľko krát telefonoval s Putinom. Posledne vydali aspoň vyhlásenie o potrebe urovnania konfliktu v Idlibe. Problém je v tom, že každý z nich si to urovnanie, alebo uregulovanie predstavuje inak. Turci si asi neuvedomujú vážnosť situácie. V tomto konflikte nemajú nikoho, kto by ich skutočne priateľsky podržal. Keď nadíde príhodná chvíľa, Turecko všetci radi utopia v lyžičke vody. Zoberme si najbližších susedov. Grécko, Arménsko a Kurdi to je historická nenávisť, Sýria vo vojnovom stave, Irak tureckú armádu radšej neprizval k bojom o Mosul, lebo sa bál, že by zabudla odísť. Aleppo a Mosul totiž ešte stále v hlavách niektorých Osmanov patria k ríši. Bulhari Turkov neznášajú. Teraz idú Turci vydierať Európsku úniu otvorením hraníc migrantom. Ale EÚ má čo chcela. Namiesto, aby chránila vonkajšie hranice Schengenu, postaví pútače Willkommen a Welcome. Namiesto aby tam poslala armádu, ide štrngať zbraňami do Pobaltia a Poľska Rusom popod nos. Pri prvej vlne migrácie poverila EÚ Turecko riadením migračného toku do Európy. A štedro mu za to platila. Teraz má Turecko páky na vydieranie Európy. Je fakt, že politike Únie som nikdy nerozumel. Postupne, ako budú teroristi vyháňaný z Idlibu, Turecko bude svoju zástupnú armádu posielať do Európy, aby prinútilo NATO postaviť sa za Turkov vo vojne s Ruskom. Veď iba blázon by ich posielal na Ukrajinu, aby ich Rusi hromadne likvidovali. Inak, Ukrajina je krásny príklad umnosti európskej diplomacie. Európski politici sa vystriedali na Majdane hádam všetci, len Lipšic prišiel až po funuse. Teraz morálne aj fyzicky rozkradnutá a zbedačená Ukrajina visí na krku Únie ako oceľová guľa, ako memento európskej zahraničnej politiky. Nerozumiem druhýkrát. Ani len vojnu s Ruskom sa nepodarilo rozpútať a ešte im Putin aj Krym vyfúkol. Hanba. A ešte sa poškodíme sankciami. Pastier kráv má viac rozumu ako naši politici.
Takže NATO. Po prvých obetiach v radoch Tureckej armády iniciovalo Turecko článok 5 zmluvy. Ale ministri obrany členských štátov požiadavku zmietli zo stola, lebo s úžasom zistili, že Turecko má obete, ale napadnuté nebolo. Je to trošku čudné, ale je to tak. A to je hlavný problém, prečo sa nevie Turecko dohodnúť s Ruskom diplomaticky. A toto nehovorím ako vtip, ale po pochopení niektorých výrokov tureckých činiteľov som si uvedomil, že Turecko skutočne považuje zónu deeskalácie v sýrskej provincii Idlib za svoje vlastné územie. Preto je aj presvedčené, že Sýrska armáda napadla Turecko. No niet nad dobrého priateľa. Momentálne sa snažia zriadiť bezletovú zónu nad Idlibom, pretože sýrske a ruské letectvo útočí na Turkov bojujúcich s teroristami bok po boku. Turecko po poslednej vlne obetí teda požiadalo NATO o konzultácie podľa článku 4 severoatlantickej zmluvy a očakáva od NATO hmatateľnú podporu. Skúsme teda veriť, že aj náš pán defenzívny minister zažije svetlú chvíľku a nebude hlasovať jednohlasne, alebo si prečíta aspoň článok 1, ktorý hovorí o presadzovaní mierových riešení. Amerika síce hucká Turecko do konfliktu s Ruskom, ale Patrioty mu zatiaľ nesľúbila. Údajne nemá voľné kapacity. Keď sa Turecko vzdá S-400 aj kapacity budú. Predpokladám, že NATO sa nijako nedohodne na podpore Turecka, ale niektoré členské štáty ho podporia priamo. To sú tie vyššie vymenované. Viem si predstaviť gréckeho ministra obrany ako trieska po stole na zasadaní, že má ísť podporiť Turecko vo vojne proti Rusku. He, he. No, takže Turecko môže kľudne pustiť zástupnú armádu migrantov nech vezmú Rím útokom a podpália Paríž. Európa je na občiansku vojnu pripravená, obyvateľstvo odzbrojené. Migranti nás budú sekať mačetami a my ich budeme napichovať na vidly, tak ako posledne na Ponikách. To je také humánne. Presne sem nás doviedla unijná humánna politika. K sebazničeniu.
Nečudujem sa Putinovi, že sa nechce stretnúť so zástupcom teroristov Erdoganom. Umne vysvetlil aj Merkelovej a Macronovi, že je v ich záujme do situácie nezasahovať a schôdzku iniciovanú Erdoganom odignoroval. Rusko sa snaží vyvarovať zbytočným obetiam v radoch Tureckej armády, aby zostal priestor na diplomatické urovnanie. Bohužiaľ, propaganda a vyššie ciele vojnychtivým aktérom zatemňujú zrak a zahmlievajú mozog. Posledný februárový deň vyprší ultimátum, kedy sa Sýrska armáda má stiahnuť za Erdoganom vytýčené hranice. Zatiaľ ruské raketové fregaty a korvety majú namierené do Stredozemného mora a Rusi požiadali Irán o možnosť využívania jeho letiska na dotankovanie. Niekde pri Gibraltári sa nachádza USS Dwight D. Eisenhower a pravdepodobne smeruje do Stredozemného mora. Práve vstupujeme do vyššieho levelu vojny.
Doplnené v sobotu 29.2.2020:
Grécko skutočne vetovalo spoločné vyhlásenie Aliancie na podporu Turecka. Turecké médiá v sobotu večer informovali, že Grécko neskôr stiahlo svoje veto ohľadom leteckej podpory Turecka v Idlibe.
Bol dohodnutý termín schôdzky medzi Eroganom a Putinom v Moskve 5. alebo 6.marca. V tomto termíne budú prebiehať aj cvičné streľby ruskej flotily v Stredozemnom mori. Do tohto termínu by mohla byť situácia na bojisku relatívne stabilizovaná, potom sa uvidí. Aspoň tak hovoria analytici. Nesúhlasím s nimi a myslím si, že ani schôdzka na najvyššej úrovni sa skôr neuskutoční.
Erdogan navrhuje vytvorenie bezpečnostnej 30 kilometrovej zóny pozdĺž sýrsko-tureckej hranice, samozrejme na území Sýrie.