Nesprávny a škodlivý kult osobnosti Mesiáša!

Dokonca ani kresťanstvo neuniklo čomusi takému, ako je kult osobnosti. Neuniklo kultu osobnosti Ježiša Krista, ktorý mal nakoniec za následok pokrivenie a skomolenie jeho učenia. Ide totiž o vec nanajvýš škodlivú. Očividne škodlivú v prípade negatívnych osobností, ale žiaľ rovnako i v prípade osobností pozitívnych. Pri tých pozitívnych hlavná chyba spočíva v tom, že sa pozornosť neupriamuje na to podstatné, ale naopak, na to nepodstatné. Na to ľudsky osobné.

Uveďme si príklad: V malom mestečku sa pred dvesto rokmi narodil filozof európskeho formátu, ktorý prednášal na mnohých významných univerzitách. Po čase urobili jeho krajania z jeho rodného domu múzeum. V ňom sa môže návštevník dozvedieť, z akej rodiny dotyčný pochádzal, kto bol jeho otec a matka, čím sa živili, koľko mal súrodencov, kde študoval, kedy a s kým sa oženil, koľko mal detí, kde pracoval, aké pocty získal a kedy a kde zomrel.

Návštevník múzea sa len veľmi okrajovo dozvie, v čom konkrétne spočíval významný filozofický prínos dotyčného v rámci európskej a svetovej filozofie. Avšak k celkovému pochopeniu jeho filozofického učenia a filozofického odkazu sa už nedostane takmer nikto.

Tak vzniká precedens v tom zmysle, že to, kvôli čomu sa dotyčný vôbec stal osobnosťou sa stáva okrajové, zatiaľ čo to, čo ľuďom v súvislosti s ním najviac utkvie, sú rôzne zaujímavé okolnosti z jeho osobného života. Takýto je typicky ľudský prístup k osobnostiam.

A presne tento istý, čisto ľudský prístup bol uplatnený aj vo vzťahu k osobnosti Ježiša Krista. A bol uplatnený o to viac, o čo jedinečnejší a pohnutejší bol jeho život, doprevádzaný najrozličnejšími nevšednými udalosťami a zázrakmi. A nakoniec tragickou smrťou a neuveriteľným zmŕtvychvstaním. To všetko bolo tak výnimočné, na rozdiel od bežných ľudí, že sa časom začala upriamovať pozornosť práve na to. Týmto spôsobom však žiaľ došlo k tomu, že to najpodstatnejšie a najdôležitejšie, kvôli čomu vôbec Ježiš prišiel na zem, bolo vzrastajúcim kultom jeho osobnosti potlačené do úzadia.

Ježiš Kristus bol Poslom od Boha! Na zem prišiel preto, aby ľuďom priniesol Posolstvo priamo od neho. Posolstvo čisté a neskalené, ukazujúce ako správne žiť tak, aby ich život smeroval k Pánovi. Aby poznali Vôľu Najvyššieho a žili svoje životy v súlade s ňou, pretože len to môže priviesť ľudské bytosti k pozemskému šťastiu, ako i k bránam kráľovstva nebeského.

Príchod Ježiša na zem sa stal nutným preto, lebo ľudia stratili správnu cestu, vedúcu do kráľovstva nebeského, ktorú im kedysi ukázal Mojžiš. A stratili ju preto, lebo do Mojžišovho učenia postupne primiešavali svoje vlastné názory a vylepšenia, takže to nakoniec nebola cesta k Svetlu, ale boli to už „len náuky ľudské“ tak, ako to Ježiš vytkol zákonníkom a farizejom.

Kvôli tendencii miešať do všetkého to svoje vlastné, rozumovo ľudské, stratili teda ľudia cestu k Svetlu a speli k záhube. Speli to temnoty, pretože Mojžišov Zákon s ich rozumovými vylepšeniami stratil schopnosť viesť ich nahor.

A preto sa stal životne nutným príchod Krista, aby svojim učením opäť vytýčil správny smer. Ako vyslanec priamo od Stvoriteľa, prinášal jeho Posolstvo čisté. V ňom bolo jasne ukázané, ako máme správne žiť, myslieť a jednať, aby sme svojim bytím bezpečne smerovali ku kráľovstvu nebeskému. V tomto spočíval skutočný zmysel príchodu Ježiša Krista na zem! A týmto spôsobom, teda v čisto vecnej rovine učenia, ktoré vedie k Svetlu, malo byť ľuďmi prijaté všetko, čo im Ježiš prinášal. Jeho učenie mali prijať ako čisté Posolstvo od Stvoriteľa, mali s veľkou vážnosťou premýšľať nad jeho obsahom, a mali sa snažiť podľa neho žiť, pretože to je to najhlavnejšie a najpodstatnejšie. Takto sa veci majú v tej najprirodzenejšej vecnosti.

Avšak kresťanské cirkvi namiesto toho, aby pochopili a vyučovali to, v čom tkvie podstata, spočívajúca v Posolstve od Stvoriteľa a v živote v súlade s ním, začali postupne na jeho úroveň stavať aj to, čo sa udialo v pozemskom živote Krista. A tak, z prirodzeného sklonu ľudí pripisovať premrštený význam všetkému pozemskému, začalo byť postupne to pozemské z Ježišovho života kladené vo svojej dôležitosti na úroveň jeho Posolstva, ktoré bolo kľúčové.

Tak sa postupne začal budovať pozemský kult osobnosti Krista. Vecná podstata jeho učenia a jeho kľúčového významu pre ľudí sa začala strácať, a kult jeho osobnosti začal naberať na sile, hoci v samotných evanjeliách môžeme nájsť dôkazy o tom, ako Ježiš odmietal všetko, čo smerovalo k vyzdvihovaniu jeho osobnosti. Vždy poukazoval jedine na svojho Otca. Keď mu raz napríklad niekto povedal: „Učiteľu dobrý…“, ohradil sa voči tomu a riekol, že v skutočnosti je dobrý len Pán. Ježiš bol teda absolútne posledným z tých, ktorý by si želal, aby bola vyzdvihovaná jeho osoba a všetko, čo s ňou súvisí.

Ale ľudia tak napriek tomu učinili! To pozemsky osobné postavili na rovnakú úroveň, ako to kľúčové, ktorým bolo prinesenie Posolstva od Stvoriteľa. Až nakoniec, pod vplyvom utrpenia a tragickej smrti Krista na kríži, to ľudsky a pozemsky osobné dokonca prevážilo nad to hlavné a kľúčové.

Tento posun vo vnímaní mal v ďalšom nevyhnutom reťazení za následok, že na pozemské utrpenie Krista a jeho smrť začalo byť nazerané ako na niečo, čo bolo Stvoriteľom chcené. Ako na niečo, v čom samotnom spočívala spása. Ako na niečo, čo bolo hlavnou príčinou jeho príchodu na zem.

A v tomto nesprávnom sa pokračovalo stále ďalej v tom zmysle, že ak teda prišiel Ježiš na zem trpieť a umrieť na kríži, nakoľko on sám bol bez viny, musel trpieť za iných. Za viny ľudstva! A tak žiaľ došlo k tomu, že skutočný zmysel Kristovho pozemského príchodu bol nakoniec posunutý niekam úplne inam, čím bola ľuďom opäť zahmlená pravá a jasná cesta k Svetlu. Pravá a jasná cesta k Výšinám, ktorá spočíva v prijatí Ježišovho Posolstva a v živote v súlade s ním. V tomto jedinom sa skrýva spása!

Tragédia Kristovho utrpenia a smrti je vecou samou osebe. Nešlo však o hlavnú vec, ale len o dôsledok hlavnej veci, ktorou bolo prinesenie Božieho Posolstva ľuďom na zem, ukazujúceho im cestu k spáse. Išlo o prinesenie Svetla do temnôt zeme a Ježiš vedel, že temnota a jej temné ľudské nástroje sa nevyhnutne nenávistne obrátia proti nemu. Vedel, že ho pravdepodobne čaká utrpenie a smrť, ale aj napriek ich hrozbe prišiel z lásky k ľuďom a priniesol im životne dôležité Posolstvo ich Otca, ktorého nasledovanie je jedinou cestou k spáse. Ak by totiž táto cesta nebola ľudstvu ukázaná, muselo by zahynúť. Zahynúť pozemsky i duchovne.

A preto človeče, kráčaj cestou k spáse, ktorú ti ukázal Kristus! Cestou, ktorú ti ukázal aj napriek obrovskému osobnému utrpeniu, ktoré mu spôsobilo temno a jeho poskokovia. Tvoj Spasiteľ sa nezľakol tohto utrpenia a podstúpil ho preto, aby ti mohol priniesť to jediné, čo ťa môže priviesť k spáse. Aby ti mohol sprostredkovať čisté Slovo Božie, predstavujúce Vôľu Najvyššieho. Túto Vôľu sa snaž spoznávať, snaž sa podľa nej žiť a budeš spasený. V ničom inom pre teba spásy niet!