Konzervatívne prvky komunistického režimu v ČSSR

Tento blog má byť určitým zhrnutím niektorých mojich názorov, ako som ich už viackrát vyjadril trebárs v osobných rozhovoroch, aj na sociálnej sieti. Ale, pravdaže, tam to zapadne do zabudnutia a asi málokto bude hľadať nejaký príspevok či debatu spred mnohých mesiacov. Blogový priestor je viac naklonený uchovaniu týchto myšlienok.

Chcem sa tu vyjadriť k otázke bývalého režimu, teda toho označovaného ako komunistický. Taký základný naratív zaužívaný v našej spoločnosti je ten, že komunistický režim v Česko-Slovensku bol ateistický a preto tvrdo potláčal kresťanskú vieru a cirkvi. Ako však vysvetliť, že v prípade tohto režimu a tohto obdobia existuje stále také silné zastúpenie kladných názorov, keď si uvedomíme, že takmer každá rodina, keď aj priamo nevyznáva kresťanskú vieru, má nejakých príbuzných, ktorým na tom záleží a preto tu aspoň formálne dochádza ku krsteniu detí?

Nech sa na to pozrieme akokoľvek, naša spoločnosť má kultúru, ktorá bola stáročia formovaná práve kresťanstvom. A taký kultúrny vplyv iste z nej neodstráni nikto na počkanie.

Keď si to bližšie rozoberieme, ani komunizmus – aj keď toho zbúral veľa – nemohol zbúrať všetku hodnotovú a myšlienkovú výbavu, ktorá v ľuďoch zostala. Za hlavného nepriateľa sa vytýčil tzv. fašizmus, v komunistickej definícii označený ako teroristická hrôzovláda tých najreakčnejších síl finančného kapitálu. Keďže na Slovensku tento odkaz reprezentovali ľudáci, bolo tu hlavnou úlohou komunistickej strany neutralizovať vplyv ľudáckych myšlienok a osobností na obyvateľstvo. Pokiaľ išlo o tzv. demokratický buržoázny tábor, tu už negácia nemusela byť, ani nebola taká silná. Objektívny marxistický historik musel predsa vedieť uznať aj pokrokovú úlohu T. G. Masaryka či hlasistov. A pri analýze slovenských dejín nachádzame pochopiteľne tých “pokrokových” odkazov, vhodných pre rozvoj marxistického myslenia viacero.

Komunistický režim v ČSSR teda nepristúpil k hlúpej negácii všetkého z minulosti (niekedy sa mi zdá, že k tomu majú blízko dnešní ideológovia, zvlášť aj v súvislosti s dejinami za socializmu), ale vedel vyzdvihnúť konkrétne osobnosti či udalosti, či črty myslenia nejakej osobnosti ako v danom období pokrokové. Komunizmus si teda nachádzal v slovenskej tradícii veľa takého, čo bolo preň použiteľné. A tým vytváral priestor pre patriotizmus.

Naratív predsa nebol len ten, že v roku 1945 prišli chrabrí vojaci z východu a tí nám priniesli všetko dobré. Naopak – zdôrazňovali sa tu domáce, teda české a slovenské zdroje pokrokového zmýšľania a to nabádalo bežného človeka v ČSSR, aby si vážil svoj národ a svoju vlasť.

A nemusíme o tom hovoriť len takto nepriamo. K čomu smerovalo fungovanie celého školského systému? Iste, k upevneniu celého systému, ale opäť za pomoci vyvolania hrdosti na Slovensko aj Česko-Slovensko, jeho prírodu aj históriu a osobnosti.

Spomenul som hlasistov a Masaryka, ale komunisti vedeli vyzdvihnúť aj dejinný odkaz štúrovcov, veľkú úlohu pre nich hralo aj husitské hnutie, v zásade pozitívne hodnotili aj protiturecký boj Uhorska. Vyzdvihovali všetky slovenské aj české osobnosti, ktoré napomáhali rozvoju vedy a racionality proti cirkevným dogmám. Jednoducho, vedeli v dejinách Čechov a Slovákov nájsť mnoho pozitívneho. V tomto zmysle fungovalo školstvo, ale aj kultúrny život v ČSSR. Aj v socialistickej rétorike bol prítomný pojem “socialistického vlastenectva”. To malo iste svoje medze a nesmelo sa vzpierať internacionalizmu a vodcovstvu Sovietskeho zväzu, ale v konečnom dôsledku upevňovalo u občanov vlastenecké a národné city. A mohli by sme prípadne hovoriť aj o širokej možnosti rekreácie občanov v ČSSR, o turistických aktivitách, o časopisoch a knihách, ktoré poukazovali na všetko to, čo bolo v ČSSR a na Slovensku hodnotné a krásne.

Jednoducho – režim ČSSR bol naklonený vyvolávaniu vlasteneckých a do istej miery aj národných citov u ľudí.

Samozrejme, do istej miery, pretože skúsenosti so Slovenskou republikou, ktorej sa pridával prívlastok “takzvaný” (slovenský štát), sa dávalo negatívne znamienko. A v tom zmysle boli podávané aj informácie týkajúce sa osobností prvej SR. Napriek tomu, nesmieme zabudnúť, že v roku 1968 bol schválený zákon o česko-slovenskej federácii,ktorý znamenal aj vytvorenie Slovenskej socialistickej republiky. Slovensko teda malo svoju vládu aj Slovenskú národnú radu.

Ak to mám celé zhrnúť, komunistický režim možno vychádzal z teórie a ideológie internacionalizmu, ale vo svojej praxi dával občanom naozaj množstvo podnetov na to, aby milovali svoju krajinu a národ. A kým internacionalizmus je považovaný za ľavicový princíp, vlastenectvo a národovectvo považujem za princíp konzervatívny. Pretože tieto princípy tu rozhodne boli už dávno pred nástupom komunistického režimu a v priebehu dejín výrazne prispievali k formovaniu myslenia Čechov aj Slovákov. (Ideológovia ČSSR pochopiteľne nezabudli zdôrazňovať ani historickú prospešnosť spolupráce našich dvoch národov.)

A ďalším vyslovene konzervatívnym prvkom v praxi režimu ČSSR bol aj princíp podpory rodiny. Opäť – rodina je prastarou bunkou spoločnosti, ktorá tu bola dokonca ešte pred príchodom kresťanstva. Je však tiež faktom, že práve kresťanstvo rodinu vyzdvihovalo a upevňovalo. Pokiaľ ide o postoj komunistického režimu v ČSSR, vidíme tu snahu upevňovať rodinu tak ekonomicky, cez rôzne štátne prosociálne opatrenia ako napríklad mladomanželské pôžičky, ale nakoniec aj princípom, že režim nestaval voči inštitútu rodiny žiadnu “konkurenciu” – ako to vidíme dnes v prípade propagácie tém LGBT.

A áno, jednoznačne tvrdím, že pokiaľ veľká časť dnešnej strednej a staršej generácie myslí na socializmus v dobrom, je to aj faktom, že režim ČSSR akceptoval akýsi ideologický status quo pokiaľ ide o postavenie rodiny. Dnes naopak vidíme tvrdé pokusy o spochybnenie úlohy rodiny (LGBT, gender).

Naratív, ktorý som spomínal na začiatku článku, samozrejme, nie je úplne vymyslený a vybájený. Komunistický režim naozaj tvrdo bojoval proti kresťanom, cirkvám, reholiam, ich predstaviteľov posielal do väzenia či uránových baní. To tento článok nijako nespochybňuje. Snažil som sa však ukázať, že komunistický režim v ČSSR nebol voči tomu, čo dnes nazývame konzervatívnymi a tradičnými hodnotami, výhradne negatívne nastavený. Naopak, vedel pojmy vlasti a rodiny ako pojmy kľúčové pre konzervatívne myslenie, vysoko vyzdvihnúť a ochrániť.

To, že to bolo v rozpore s pôvodným marxistickým učením, ktoré si dávalo za cieľ vytvoriť “nového človeka”, o tom si zase môžeme povedať inokedy.