Odumierania politiky ako veci verejnej. Bola súčasťou tohto procesu aj voľba prezidenta SR ?

Časť II. – záverečná

II.

Dovolím si tvrdiť, že je potrebné na politickej scéne SR v politickom boji vstúpiť do sporu o charakter EÚ, pretože tento spor je o najdôležitejšej otázke pre život občanov – o existencií slovenského národa a bude preto ušľachtilým sporom !!! Lenže politický boj na politickej scéne SR sa odkladá, pretože vládna moc, koaličné politické strany či samotná opozícia ( jej väčšina ) nemajú záujem vstúpiť do sporu o charakter a fungovanie EÚ. Dnes je to jasné, že tak vládna moc, ako aj mediálna sféra a samotní najvplyvnejší oligarchovia so svojim marketingom svorne odkazujú všetkým nespokojným občanom, že sa máme zrieknuť myšlienky sebaobrany pred EÚ. Bývalý predseda vlády SR Róbert Fico dokonca vyslovil názor, že existuje niečo také dobré a správne pre SR a v jej záujme, ako je pozitívna strata suverenity.

Tento odkaz sa však nedeje spôsobom, ako o tom píšem, ale napríklad cez politickú mantru „byť proeurópsky“, cez vyhlásenia obrany EÚ či jednotnej Európy, cez vyhlásenia spoločne sa postaviť proti zlu vlasteneckých a národných síl, ktoré chcú chrániť národno-štátne záujmy SR. Ak nie sme vo vojne, tak najväčšie zlo, ktorému je potrebné razantne sa postaviť, sa šíri práve z Bruselu za aktívnej pomoci všetkých zainteresovaných zástupcov – predstaviteľov členských štátov EÚ. Prečo tvrdím, že ide o najväčšie zlo ?

Pretože nositelia konceptuálnej moci ( predovšetkým z nadnárodnej sféry ) založili svoju neverejnú – súkromnú politiku svojich záujmov a záujmov svojich spoločnosti na myšlienke ovládania národných štátov a v rámci EÚ na ich likvidácií. O tom nikto z politikov, a ani našich, nechce hovoriť, ale všetky indície a politické kroky Bruselu k tomu vedú! V tomto období sa iba hľadá finta na občanov EÚ, ako ustanovenie európskeho super štátu pripraviť. Zatiaľ sa to všetko deje pod propagandistickou rozprávkou o potrebe silnej integrácie, aby sme si zachovali ( zabezpečili ) pozíciu svetového hráča. A takú pozíciu môže reprezentovať iba Brusel a skutoční nositelia konceptuálnej moci EÚ ! Ak sa tak stane, bude to mať katastrofálne následky pre život občanov v každom štáte. Občan v prvom rade stratí svoje postavenie nositeľa štátnej moci, stratí svoje právo mať svoju štátnu organizáciu a požadovať kvalitný výkon právomoci a služieb vo verejnom záujme, demokratický právny štát postupne zanikne.

V dnešnej dobe má EÚ k dispozícií pre svoju potrebu, a s ňou sily, ktoré majú v rukách konceptuálnu moc, vybudované a fungujúce unijné právo ( na úkor národného práva ), má k dispozícií výlučné právomoci, zdieľané právomoci, podporné, koordinované a doplnkové právomoci a to všetko v záujme nadnárodných štruktúr a svetovej vlády a s cieľom eliminovať národno-štátne záujmy členských štátov v prospech ustanovenia európskeho super štátu.

V nastávajúcich parlamentných voľbách by mali získať najväčšiu podporu občanov iba tie politické strany, ktoré pred voľbami sa jasne zaviažu, že sú ochotní vytvoriť takú vládu, ktorá bude v svojom programovom vyhlásení deklarovať jednoznačný záujem prerokovať na národnej úrovni s občanmi a politickými stranami návrh reformy EÚ. Otázka, či si ako občania SR prajeme, aby bol ustanovený európsky super štát, sa musí stať predmetom referenda. Ak sa toto neudeje, potom nebude problém, aby nás naši najvyšší ústavní činitelia zradili a podpísali bez nášho súhlasu „zakladacie listiny“ nového štátu.

V skutočnosti je potrebné sa postaviť tomuto zlu a k tomu, aby toto zlo bolo porazené, je potrebné v spoločnosti vytvoriť podmienky pre aktívnu odvahu a v politickom boji ( spore ) presadiť potrebné zmeny. Inak povedané, reformovať EÚ na medzinárodnú organizáciu, ktorá bude slúžiť národným štátom aj s tými výhodami, ktoré EÚ prináša v súčasnosti. Potreba presadenia reformy EÚ je možná za určitých okolnosti len z národnej úrovne. Z úrovne nadnárodnej – samotného Bruselu, podmienky na presadenie skutočnej reformy neexistujú, hoci je k dispozícií aj Európsky parlament.

Až v súčasnosti je možné celkom jasne pochopiť, akým spôsobom nás európska pätnástka nalákala na svoje „udičky“ integrovať sa k západnej – demokratickej spoločnosti. Boli vymyslené prístupové rokovania aj s príslušnými podmienkami – politickými a ekonomickými, aby sme sa v nádeji na krajšiu budúcnosť zaviazali k rôznym ústupkom, pričom zásadné z nich nebolo možné v skutočnosti robiť bez súhlasu občanov. Lenže dôvera k politikom demokratického Západu bola z našej strany bezhraničná a integrovať sa znamenalo pre zástupcov občanov politický úspech, ktorým zároveň bolo možné odbremeniť sa od určitých problémov vnútornej politiky štátu.

Môžeme si dovoliť žiť v radostnom očakávaní, že práve proti tomuto zlu , nás, občanov a politikov, povedie Zuzana Čaputová, keď vyzvala, aby sme povýšili spoluprácu nad boje ? Ak by som bral na vedomie optimistický názor Ivety Radičovej, že Zuzana Čaputová je za politiku riešení a politiku, ktorá reaguje na hlavné výzvy SR, tak potom je možné očakávať, že náš povedie do politického boja proti zlu, ktoré vychádza z Bruselu.

Tento optimizmus by však bolo možné splniť len za podmienky, že reforma v prospech národných štátov bude prezidentkou SR predostretá na politické riešenie a že samotná prezidentka SR bude pokladať boj proti zlu zo strany EÚ za hlavnú výzvu SR. Vyzerá to tak, že najťažší politický konflikt aj po týchto prezidentských voľbách sa odkladá a odsúva do stratená. Aj samotné voľby sa už organizujú spôsobom, ktorý ukazuje k úsiliu neoliberálov, že vo vzťahu členský štát – EÚ máme sa zrieknuť sebaobrany a teda ani sa neodvážiť pokúšať vyvolať politický konflikt, ktorý by umožnil EÚ zreformovať v zmysle záujmov a potrieb národných štátov.

Hodno si všimnúť stanovisko Ivana Štefunka, predsedu politickej strany Progresívne Slovensko ( ďalej iba PS ). Ten sa dal počuť v tom zmysle, že Zuzana Čaputová dokázala, že sa dá víťaziť nad nenávisťou a že on spoločne s Mirom ( Beblavým ) chcú túto politiku reprezentovať. Kto v prezidentských voľbách reprezentoval stranu nenávisti a aké záujmy strana nenávisti presadzovala či predkladala ? Môžem iba hádať a tak hádam, že za stranu nenávisti boli a sú pokladaní tí, čo presadzovali národno-štátne záujmy SR.

Prečo je však potrebné označovať ľudí s takýmito záujmami, ktorých je podľa môjho názoru najmenej 50 % z obyvateľstva SR, pojmom „nenávisť“ ? Má to svoj veľký psychologický význam, pretože týmto označením akoby sa ukazovalo na ľudí, ktorí nenávisť v spoločnosti uprednostňujú nad všetko ostatné, nezaslúžia si našu pozornosť, nemajú právo na žiadny verejný diskurz, predstavujú len určitý „odpad“ spoločnosti. A ako z politických skúsenosti vieme, tak EÚ riadi celý proces politického boja proti extrémizmu či antisemitizmu, pričom v oboch rovinách sa nenávisť pokladá za trestný čin či sa priamo určitým spôsobom kriminalizuje.

Za tejto situácie pre stredoškoláka z Bratislavy nebol problém napísať, že Čaputová vyhrala a prvé, čo spraví, že zatočí s opicami a antisemitami. Študent len otvorene zopakoval to, čo sa v politike v rámci EÚ reálne deje. Veď závery EÚ pre boj s extrémizmom a antisemitizmom boli implementované aj na podmienky SR ! Študent E. H. nemal problém napísať, koho budú strieľať. Túžba po strieľaní je spojená s pocitmi nenávisti vychádzajúce z vlastného vnútra, ale i s označením toho, kto je pre svoju nenávisť nepriateľom.

V skutočnosti nikto sa nemusí strieľať, ak budeme politiku chápať v zmysle, že je stretávaním sa názorov a presvedčení a zápasom o získanie súhlasu a väčšiny. Preto samozrejmou súčasťou politického konania je politický boj ! Túžba po strieľaní niekoho je len reakciou na také konania mnohých politikov, ktoré jasne občanom ( verejnosti ) signalizuje, že v určitých otázkach ( a zásadných ) žiadny politický boj nie je prípustný.

Vyhlásenie Ivana Štefunka, že bude reprezentovať politiku víťazenia nad nenávisťou ma napĺňa obavami, pretože takáto politika bude obchádzať práve to, čo je dôležité: vytvárať podmienky pre politický boj a politické riešenie konfliktov. Tento politický boj je možné správne rozvinúť len vtedy, ak existuje vôľa k spravodlivosti ako občianskej či politickej cnosti. Táto spravodlivosť spočíva v uznávaní toho druhého ( politického protivníka ) ako osobnosti s určitými právami a záujmami. Ide o to mať pozitívny vzťah k druhému ako k partnerovi v politike, ktorý má svoju dôstojnosť.

Tu nejde o problém riešiť vzťah k svojim blízkym ( ako rodine ), ale mať uznanie k niekomu cudziemu, ktorý bude či je našim súperom v politickom boji. Spravodlivosť ako cnosť si v praktickom konaní nevyžaduje operovať pojmom o „nenávisti“, o víťazstve nad „nenávisťou“, pretože takéto rečnenie nič nerieši a ani občania samotní si nemôžu zistiť výsledky určitého politického konania.

V každej spoločnosti na jednej strane existujú záujmy jednotlivcov a rôznych ( rozdielnych ) sociálnych skupín. Na strane druhej spoločnosť má pre občanov k dispozícií vybudovaný určitý slobodný poriadok právneho štátu, z ktorého vyplývajú tiež určité záujmy a potreby. V tomto priestore ( ako na futbalovom ihrisku ) sa odvíja politické konanie a v ňom samotný politický boj, ktorý je vždy spojený s konkrétnymi témami a so získaním väčšiny a súhlasu. V tomto priestore sa primárne nerieši žiadna nenávisť či slušnosť, ale naplnenie určitých záujmov, či prijatie určitých pravidiel.

Ak chce politik hovoriť o víťazstve, nech sa vyjadrí jasne, v čom sa podarilo dosiahnuť úspech a v prospech koho. Lebo toto jasné a konkrétne vyjadrovanie sa vyplýva aj z jedného princípu liberálnej spoločnosti – verejného zdôvodňovania politiky. V čom teda dosiahla Zuzana Čaputová úspech, ak zvíťazila, podľa predsedu PS, nad nenávisťou ? Dosiahla víťazstvo nad tými kandidátmi ( v prvom rade ), ktorí svoju kandidatúru na prezidenta SR založili na obrane národno-štátnych záujmov ! Takže predseda PS aj s Mirkom budú v tejto politike pokračovať! Podobne bude postupovať aj súčasný prezident SR Andrej Kiska.

Karty teda odkryli aj politickí hráči, ktorí doteraz politiku v rámci parlamentnej demokracie nemali možnosť robiť. A tak je potrebné položiť otázku: Skutočne Zuzana Čaputová dosiahla úspech v prezidentských voľbách, ak berieme, že jej politiku víťazstva nad nenávisťou podporilo iba 24 % z celkového počtu oprávnených voličov a teda nezískala väčšinu a jej súhlas. Výsledkami prezidentských volieb sme sa dostali v SR do takej situácie, že zásluhou vládnej moci, mediálnej sféry a marketingových ťahov oligarchov politika je tunelovaná ako vec verejná, pretože vec verejná si vyžaduje, aby politický boj a politická súťaž, výber poslancov či prezidenta SR boli organizované v rámci jasných mantinelov: Ústavy SR a teda naplnenia cieľov národno-štátnych záujmov a predovšetkým, všetko za aktívnej účasti občanov.

V podmienkach SR sme začali politický boj a politickú súťaž organizovať iným spôsobom: naplnenie cieľov národno-štátnych záujmov v zmysle Ústavy SR sme z pozície jasnej POLITICKEJ PRIORITY degradovali na pozíciu POLITIKY MARGINÁLNEJ. Inými slovami, dávame prednosť nie vlastnému štátu a jeho občanom, ale dávame prednosť politike nadnárodných štruktúr v rôznej podobe, pretože sa niektorým skupinám a jednotlivcom páči, že ich záujmy a potreby budú lepšie uspokojené a uspokojované, keď budú podporovať politiku Bruselu. Lenže politika Bruselu či EÚ s nejakými národno-štátnymi záujmami ako politikou prioritnou, nepracuje, lebo Ústava SR ( či ďalších členských štátov ) ju k tomu nezaväzuje. To však nie je všetko. Politika Bruselu či EÚ sa robí v úzkej súčinnosti s výtvormi vlastného práva, vlastného právneho systému, ktorý si za pomoci predstaviteľov členských štátov postavili do pozície nadradenej národnému právnemu systému.

Vládna moc, mediálna sféra a marketingové ťahy oligarchov úplne vedomé a plánovite kašlú na dodržiavanie hlavnej zásady politického konania, že iba z národno-štátnych záujmov SR sa môže odvíjať fungovanie EÚ a naše členstvo v tejto organizácií. Nemôže existovať stav opačný a teda taký, aby ciele národno-štátnych záujmov SR sa prispôsobovali politike EÚ, pretože tento prístup v definitívnej podobe vedie iba k likvidácií národných štátov a k ustanoveniu európskeho impéria.

Tí, čo tento „kopernikovský obrat“ v prioritách politiky spôsobili a ďalej v tejto deformácií pokračujú, si zároveň dovoľujú označovať obrancov národno-štátnych záujmov za extrémistov, populistov, nositeľov akejsi nenávisti. Členovia politickej strany PS už teraz vyhlasujú, že budú brániť jednotnú Európu, čo znamená, že seba pasujú do úlohy obrancov Bruselu a EÚ. Výsledky prezidentských volieb pokladajú za svoje víťazstvo a spoločne so Zuzanou Čaputovou za víťazstvo nad nenávisťou, teda nad tými, ktorý predstavujú obrancov národno-štátnych záujmov.

Všimnime si u študenta E.H. ešte jeho zvolania, ktoré sú iba výsledkom obratu v prioritách politiky v SR a v ostatných členských štátoch EÚ:

• „Nech žije EÚ !“

• „Nech žije Zuzana !“

• „Nech skape slovenská štátnosť a samostatnosť !“

Študent úprimne týmito zvolaniami konkrétne zovšeobecnil to, čo v politike na Slovensku sa deje či počúva z médií a čo v prípade „skapania“ sa politici a média neodvážia nazvať svojou agendou. Na „skapaní“ slovenskej štátnosti a samostatnosti sa totiž pracuje prinajmenej od začiatku prvej vlády Mikuláša Dzurindu a postupne sa toto úsilie ( o skapaní ) posilňuje, pričom je zaujímavé, že politická strana SMER – SD úspešne v neoliberálnom úsilí o jednotnú Európu pokračovala.

Teraz je obdobie, keď sa pripravujú ďalší ľudia pod vedením oligarchov za politikov a aby úspešne existovali ďalšie politické strany k tomu, aby doterajšie úsilie niekoľkých vlád úspešne zavŕšili dokončením integrácie EÚ – ustanovením super štátu. Okrem všetkých doteraz existujúcich koaličných strán a väčšiny opozičných strán svoj záujem o Slovensko prejavila taká politická strana ako PS a dosluhujúci prezident SR Andrej Kiska.

V politickej strane PS ešte ani nezískali dôveru občanov – voličov pre účasť v NR SR a už si s veľkou razantnosťou získavajú pozornosť vyhláseniami, ktoré sú vzhľadom na podstatu politiky nepotrebné a zavádzajúce. Uvediem takéto výroky:

• „Populisti nám idú ukradnúť Európu !“

• „Na Slovensku, ale aj inde v Európe naberajú na sile populisti a extrémisti, ktorí chcú EÚ oslabiť a rozdeliť. My ju naopak chceme posilňovať a posunúť vpred o liberálne a progresívne hodnoty, ktorú sú jedinou skutočnou protiváhou populizmu.“

• „Sme pripravení jednotnú Európu brániť !“

O tých členov PS, ktorí dávajú takéto vyhlásenia, si dovolil pán Martin Poliačik povedať, že „…ide o extrémne kompetentných ľudí a jasne proeurópskych.“ Koho teda v PS a v iných politických stranách pokladajú za populistov a extrémistov ?

V prvom rade tých, čo bránia národno-štátne záujmy SR, či tých, čo ešte snívajú o EÚ ako o organizácií v prospech národných štátov, či tých, čo sú proti tvrdej globalizácií sveta. Čo je potrebné si pod pojmom globalizácia myslieť ? Stačí si uvedomiť, že je to proces akumulácie stále väčších a mocnejších síl a prostriedkov k ovládaniu ľudí, štátov, prírody. Ak takto dokážeme odkryť, kto je označovaný za populistu či extrémistu a zároveň tvrdíme, aké zlo nám ( komu ? ) chcú spôsobiť, mali by sme dokázať dostať politikov ( aj tých začínajúcich ) do politickej arény, v ktorej sa otázka „skapania“ slovenskej štátnosti a samostatnosti otvorene a verejne rozoberie a bude možné získať jasnú predstavu o tom, kto v skutočnosti predstavuje či podporuje stránku zla.

Vyhlásenie predstaviteľov politickej strany PS o tom, že EÚ chcú ďalej posilňovať a posunúť vpred o liberálne a progresívne hodnoty treba brať veľmi vážne a uvedomiť si, čo toto vyhlásenie znamená. EÚ sa môže ďalej posunúť už iba v jednom dôležitom bode – dokončenie jej politickej integrácie a na základe toho ustanovenie európskeho super štátu. Nejaké ďalšie liberálne a progresívne hodnoty môžu prispieť iba k presadzovaniu nekontrolovanej globalizácie, ktorá, ako som už zdôraznil, predstavuje úsilie k ovládaniu ľudí, štátov a prírody.

Po Bohu najdôležitejšou pozemskou silou, ktorá spája občanov a spoločnosť, je štát a tento štát má povinnosť udržať na uzde aj proces globalizácie. Občania ako nositelia štátnej moci majú právo požadovať od štátu ( a teda v prvom rade od politikov ), aby spoločnosť bola chránená pred takými vykonštruovanými liberálnymi hodnotami, ktoré v mene neustáleho progresu ( pokroku ) spejú k zničeniu štátnosti.

Treba si uvedomiť, že záležitosť o „skapaní“ slovenskej štátnosti a samostatnosti nie je témou iba pre odborníkov, ale v prvom rade výlučnou kompetenciou občanov. Pripomínam: politika je konaním o získanie súhlasu a väčšiny ! O zániku či zachovaní slovenskej štátnosti a samostatnosti môžu s definitívnou platnosťou rozhodovať iba občania SR ako nositelia štátnej moci. Nesmú to robiť iba politici na základe svojich ideologických a propagandistických zdôvodnení. Ak sa o záležitosti „skapania“ slovenskej štátnosti a samostatnosti nezačne v spoločnosti ( a v politickom konaní ) otvorene a verejne hovoriť, nebude možné ani dospieť k politickému záveru rozhodnúť o „skapaní“ formou priamej demokracie.

Aj v týchto dňoch, tesne pred voľbami do Európskeho parlamentu, politici „karty neodkryli“ a problém „skapania“ jednoducho obchádzajú vyhláseniami o tom, aké výhody a pozitíva prináša EÚ pre SR. Lenže výhody a pozitíva majú byť výsledkom spolupráce a dohôd suverénnych národov. V mene nejakých výhod a pozitívnych výsledkov napríklad v ekonomike, nie je možné vzdávať sa postupne štátnej moci na vlastnom území a presvedčovať občanov, že naše štátne orgány sú horšie ako orgány v Bruselu.

V mene výhod nemôžeme dopustiť, aby sa zo Slovenskej republiky stala iba provincia EÚ, aby sa z nášho zákonodarného zboru stal „Zbor poslancov provincie Slovensko“, ktorý si bude plniť zadania nadiktované z Bruselu. K čomu potom bude vôľa nášho slovenského národa, vôľa ľudu ? K ničomu ! Už teraz je situácia taká, že sa v práci vládnej moci a ústredných orgánov štátnej moci, či v práci zákonodarného zboru zohľadňujú záujmy a požiadavky nie od občanov SR, ale od EÚ ako nadnárodnej moci. Politika tak prestáva byť vecou verejnou, pretože z úrovne Bruselu občan ako základ štátnej moci nemá žiadny význam a zmysel.

Morálne zdatný politik, ktorý má silne rozvinuté kardinálne cnosti, nemá potrebu označovať svojich politických protivníkov za populistov a extrémistov. To, že občania majú mať kompetenciu rozhodovať o osude svojho štátu, svojho národa, to je nespochybniteľné, ale v absolútnej väčšine ich zástupcovia to úplne ignorujú. K zvládnutiu tejto kompetencie občania nepotrebujú mediálnych a marketingových expertov, ale svojich zástupcov – politikov, ktorí sú povinní v prvom rade zabezpečiť verejné zdôvodnenie politiky, ktorú robia a prečo ju robia, vrátane zdôvodnenia, prečo na národnej úrovni neexistuje záujem ( politická vôľa ) riešiť problém reformy EÚ.

Kompetenčné hľadisko o tom, kto má právomoc udeliť politikom svoju plnú moc, odoberá pojmovému označeniu „populista“ či „extrémista“ zmysel, pretože občania si majú priamo určiť, čo je pre nich dobré a správne. Politické strany v SR sa majú snažiť vyvarovať takých výrokov, ako som uviedol v prípade PS, pretože ich naplnenie je možné realizovať len ak o tom rozhodnú občania v rámci priamej demokracie. Povedané lapidárne, „skapať“ slovenská štátnosť a samostatnosť môže iba za situácie, že si to odhlasujeme všetci ako občania SR a preto o žiadnej legitimite nemôžeme hovoriť na základe existujúceho programového vyhlásenia vlády SR schváleného v NR SR či na základe programu politickej strany alebo ideologického zdôvodnenia.

„Extrémna“ kompetentnosť u niektorých členov politických strán, či štátna funkcia, ešte z nich nerobí kompetentných pre rozhodovanie o osude nášho štátu. Ak má niekto dostať príslušné kompetencie vo veci osudu nášho štátu, tak sú to predovšetkým ústavní činitelia, ale za podmienky, že k tomuto rozhodovaniu dostanú plnú moc od svojich občanov. Podpisy zmlúv, ktoré sa týkajú fungovania EÚ, si ústavní činitelia nemôžu dovoliť ( tak ako to robili doteraz ), ak k tomu nemajú plnú moc od občanov, pretože v tomto prípade nejde o bežné medzinárodné zmluvy, ale o zmluvy, ktoré umožňujú prenos zvrchovanosti a štátnej suverenity na EÚ.

Je potrebné rešpektovať, že novozvolená prezidentka SR má právo na svoje názory a presvedčenie. Ukončila svoje členstvo v politickej strane PD, ale je ťažko predpokladať, že sa môže vzdať názorov, ktoré členovia PS otvorene deklarujú, čo napríklad deklaruje samotný Andrej Kiska, ktorý bol z výsledkov prezidentských volieb nadšený a vyhlásil: „Zvíťazili sme !“

Lenže funkcia prezidenta SR má aj inú pozíciu, z ktorej je potrebné slúžiť všetkým občanom, teda aj tým 75 percentám občanov, ktorí ju z rôznych dôvodov nevolili. Čoho sa môže týkať požiadavka na službu občanom SR ? Od prezidentky SR je potrebné hneď od jej nástupu do úradu očakávať, aby v SR otvorila otázku reformovania EÚ v prospech národných štátov a to na základe princípu, že nič nemôže byť vopred dané, čo by nebolo možné vystaviť racionálnej kritike. Týmto spôsobom by bolo možné konkretizovať výzvu: „Poďme bojovať proti zlu !“

Otvoriť otázku reformovania EÚ ma znamenať dať príležitosť občanom SR, aby v celospoločenskej diskusií sa o fungovaní EÚ otvorene diskutovalo a aby bolo možné sformulovať základné východiska pre reformu EÚ v prospech národných štátov – zachovania zvrchovanosti a štátnej suverenity. Od prezidentky SR očakávam, že prispeje k tomu, aby sa v otázke fungovania EÚ a členstva SR mohla v plnej miere rozvinúť sloboda v politickom slova zmysle, ktorej výsledkom bude, aby bola v praktickom živote naplnená zvrchovanosť ľudu.

Toto sa docieli v okamihu, ak občania SR prijmú rozhodnutie, či dovolia našim politikom a bruselskej byrokracií, aby „skapala“ slovenská štátnosť a samostatnosť, teda ide o udelenie plnej moci našim politikom.

V článku som pripomenul stanovisko Ivana Štefunka, predsedu PS, ktorý zdôraznil, že Zuzana Čaputová dokázala, že sa dá víťaziť nad nenávisťou a že on spoločne s Mirkom chce reprezentovať túto politiku. Rovnako som v článku zdôraznil, že hlavným cieľom politiky v SR je naplňovanie národno-štátnych záujmov SR v prvom rade a že naše členstvo v EÚ a fungovanie EÚ má vychádzať z národno-štátnych záujmov SR a nie opačne. To má byť základná pozícia každého občana, ktorý chce byť politikom a chce sa uchádzať o dôveru občanov v parlamentných voľbách.

Z hlavného cieľa politiky v SR vyplýva veľmi dôležitá zásada politického konania: výber kandidátov a samotná voľba prezidenta SR majú v prvom rade slúžiť k tomu, aby úrad prezidenta SR ako individuálnej hlavy štátu, pomáhal napĺňať národno-štátne záujmy.

Do akej situácie sme sa dostali súčasnou voľbou prezidenta SR ?

Voľba prezidenta SR nepozorovane, nebadane sa z mediálneho a marketingového pozadia určitých nepolitických síl upravujú náš politický poriadok založený na Ústave SR v takom smere, že hlavný cieľ politiky v SR sa postupne ruší a ľudia, ktorí tento hlavný cieľ podporujú, sú označovaní za „nenávistných“ tvorov. Predseda PS vyjadril spokojnosť s výsledkom volieb, pretože Zuzana Čaputová dokázala zvíťaziť nad nenávisťou.

Ide teda o také víťazstvo Zuzany Čaputovej, ktoré hlavný cieľ politiky v SR odsunulo na vedľajšiu koľaj. Je to víťazstvo, ktoré ľudí brániacich hlavný cieľ politiky v SR, dehonestuje, pretože nemajú záujem presadzovať „liberálne a progresívne hodnoty“, ktoré potierajú národno-štátne záujmy ako populistické a nie sú pripravení a ochotní brániť jednotnú Európu pod vedením Bruselu.

Prezidentský úrad v SR je teda jedným z ďalších pilierov štátnej moci, ktorý sa stáva v určitom zmysle „vysunutým pracoviskom“ Bruselu. Víťazstvo nad nenávisťou z môjho pohľadu je víťazstvom nad Ústavou SR, ktorá ukladá povinnosti napĺňať aj v prezidentskom úrade ciele a úlohy súvisiace s národno-štátnymi záujmami.

Študent bratislavského gymnázia E.H. svojimi zvolaniami o tom, kto má žiť a čo ma skapať, len presne vyjadril to, čo sa skrývalo v súčasnej dobe za rôznymi aktivitami v rámci mediálnej sféry a marketingových ťahov oligarchov pri príprave volieb prezidenta SR a čo sa týmito voľbami dosiahlo.

V prospech koho občanom SR bolo dovolené voliť prezidenta SR, keď samotná vládna moc už dávnejšie kapitulovala na prípravu a priebeh volieb, ktoré majú naplniť určité politické potreby spojené s rešpektovaním Ústavy SR a teda s hlavným cieľom politiky v SR – efektívnym formovaním a presadzovaním národno-štátnych záujmov ? Vo voľbe prezidenta SR zvolená kandidátka Zuzana Čaputová teda zvíťazila nad občanmi – tými občanmi, ktorí ju nevolili a ktorí predstavujú kvalifikovanú väčšinu občanov – voličov. Politické konanie v otázke prípravy a priebehu volieb prezidenta SR viedlo v konečnom dôsledku k tomu, že došlo k porážke – izolácií hlavného cieľa politiky v SR. Znamená to, že prezidentský úrad nemusí byť, paradoxne, dostatočne viazaný národno-štátnymi záujmami ?

A čo my, občania SR ? Čo my, kvalifikovaná väčšina ?

Nedajme sa znechutiť tým, že v našich radoch pokrokári či neoliberáli hľadajú opice, antisemitov, populistov, extrémistov, nenávistných tvorov a podobne. Ak sa nespamätáme, tak bude len horšie, pretože nikto za nás nebude bojovať v záujme záchrany slovenského národa a politiky, ktorá by bola aj v našom záujme. Ako dokážeme, že nie sme opice, ale občania, ktorí majú záujem chrániť svoju vlasť, pomáhať robiť politiku ako vec verejnú ?

Musíme krok za krokom pripravovať rôzne iniciatívne návrhy na celospoločenskú diskusiu. Uvedomujem si, že aby politika ostala vecou verejnou, bude potrebné v záujme národno-štátnych záujmov posilniť vplyv občanov na moc mediálnej sféry a oligarchov, musíme byť kritickí k politickým aktivitám politických strán a hnutí a požadovať od nich riešenie problémov, ktoré trápia nás občanov.

Z výsledkov prezidentských volieb vznikla jasná úloha: pripraviť a presadiť úplne nový volebný systém pre voľbu prezidenta SR, ktorý umožní väčšiu angažovanosť občanov – voličov, obmedzí vplyv a moc mediálnej sféry a marketingových ťahov oligarchov, zabezpečí kvalitnejší výber kandidátov a bude priamo strážiť, aby prezidentský úrad ostal v rukách človeka, pre ktorého bude hlavný cieľ politiky v SR prioritou.

Z uvedených súvislosti v tomto článku som sa rozhodol, že ďalší svoj článok budem venovať rámcovému náčrtu volebného systému pre voľby prezidenta SR. Mám svoju predstavu o tom, ako je potrebné organizovať prípravu a priebeh voľby prezidenta SR.

Medzi občanmi koluje poučenie z politiky a to, že keby voľby mali niečo riešiť, tak sú už dávno zrušené. Ja to vidím tak, že je potrebné dbať o odpoveď na otázku: v prospech koho má voľba prezidenta SR niečo riešiť ? Odpoveďou má byť, že voľba má vybrať a zvoliť takého kandidáta, ktorý dokáže v prospech občanov a národno-štátnych záujmov pracovať. Voľby prezidenta SR či zástupcov do NR SR nám nemôže organizovať mediálna sféra a oligarchovia aj so svojimi financiami. Práve tak sa to deje a celá sféra týchto súkromných aktivistov pracuje pod vedením nadnárodných štruktúr. Občan – volič nemá šancu presadiť sa ani v parlamentných voľbách a ani v prezidentských voľbách. Prečo je to tak ?

Občan – volič nemá na svojej strane peniaze, média a prisluhovačov v politických mimovládnych organizáciách. Naše volebné systémy sú konštruované tak, aby rozhodujúci vplyv mali práve tie mediálne a finančné sily v spoločnosti, ktorých zásluhou sa v našej spoločnosti porušuje ( nedodržiava ) politická rovnoprávnosť, pretože nemáme vytvorené rovnaké a spravodlivé podmienky pre účasť v politickej súťaži či v politickom boji. Do politiky ako veci verejnej prenikli so svojim vplyvom ľudia, ktorí predstavujú súkromný sektor a ktorí si štát predstavujú riadiť ako svoju súkromnú firmu.

Občan – volič, ak nemá na svojej strane peniaze, mediálnu a marketingovú moc či vplyv politických neziskových organizácií, má mať z hľadiska ústavných základov štátu na svojej strane práve štátnu moc. Vládna moc je povinná sledovať proces vyvažovania záujmov rôznych skupín v spoločnosti a vhodnými opatreniami docieliť, aby občania ako základ štátnej moci neboli znevýhodňovaní v určitých politických procesoch, napríklad pri príprave voľby prezidenta SR. Verejná správa v SR má byť vládou SR organizovaná takým spôsobom, aby umožnila občanom SR mať určitý vplyv a moc spolupodieľať sa na príprave voľby prezidenta SR, rovnako aj na príprave parlamentných volieb.

Koniec časti II. – záverečnej

Dušan Hirjak