To, čo musí vedieť každý! Ateista i veriaci! Otčenáš nie je modlitba!

Prečo ateista i veriaci? Pretože Otčenáš je a vždy bol predovšetkým konkrétnym návodom na život. Na správny, harmonický a šťastný život, o ktorý sa predsa snažia absolútne všetci ľudia bez rozdielu. A k takémuto životu vedie len jedna jediná cesta. Cesta, ktorá je nám ukázaná práve v Otčenáši.

K tomu však nie je vôbec potrebné byť v nejakej cirkvi, ale predovšetkým poznať a vo svojom každodennom živote, tam kde sa práve nachádzame realizovať to, čo nám už dvetisíc rokov odporúča Otčenáš, pričom jeho odriekavanie hoci aj tisíckrát denne, bez jeho praktického uplatňovania v živote nám nie je v podstate absolútne k ničomu.

Je to teda čisto praktický návod, ako má človek žiť a o aké hodnoty má vo svojom živote usilovať a skladá sa z dvoch časti. V prvej nám je ukázané, ako máme pristupovať k Stvoriteľovi a v druhej, ako máme pristupovať k svojmu vlastnému životu. Čiže, čo si v ňom máme predovšetkým priať.

„Otčenáš, ktorý si na nebesiach!“ Tieto slová znamenajú, že človek uznáva otcovskú autoritu Boha, voči ktorej stojí a vždy bude stáť ako dieťa. A tak, ako je pre dieťa ranného veku bezvýhradnou autoritou autorita jeho rodičov, ktorých poslúcha, pretože mu chcú iba dobre, tak má byť pre nás všetkých bezvýhradnou autoritou náš Pán. Autoritou, pred ktorej Vôľou sa v hlbokej detskej dôvere skláňame.

„Posväť sa meno tvoje!“ Ide o vyjadrenie hlbokej úcty a posvätnosti, ktorú máme preukazovať Pánovi a všetkému, čo s ním súvisí. A teda i jeho menu!

„Príď kráľovstvo tvoje.“ To nie je nijaká prosba, ani nijaké pokorné, alibistické očakávanie. To je sľub! To je záväzok! To je vyjadrenie odhodlania k činu! Práve nimi, konkrétnymi činmi a reálnym jednaním v každodennom živote má totiž každý z nás prispieť svojim vlastným dielom a podľa svojich vlastných schopností k tomu, aby mohlo prísť na zem kráľovstvo nebeské. Našim vlastným pričinením a za nášho vlastného spolupôsobenia.

„Buď Vôľa tvoja.“ Tieto slová sú opäť záväzkom pre každého, kto ich vyslovuje. Záväzkom, že sa bude snažiť vo svojom živote zohľadňovať Vôľu svojho Otca. A to nie len vo svojich slovách a činoch, ale aj vo svojich myšlienkach a citoch. Vôľa Otcova sa teda má stať merítkom a kritériom absolútne všetkého, čo človek činí a čo sa ešte len učiniť rozhoduje.

Jej plneniu však nevyhnutne predchádza jej znalosť. Jej dokonalé pochopenie, aby sme mohli na základe jej poznania správnym spôsobom formovať svoj život. Nie je totiž možné plniť niečo, čo nepoznáme, alebo čo síce poznáme, ale iba povrchne a nedostatočne.

Kto nechce poznávať Vôľu Najvyššieho, nemôže ju plniť a kto ju neplní, nevyhnutne tým sám na seba privoláva negatívne spätné účinky. Lebo ako už bolo povedané, Otcova Vôľa nám chce iba dobro a ak ju odmietame, môže sa nám dostať jedine protipólu dobra, ktorým je zlo.

Lebo nasledujúce slová: „ako v nebi, tak i na zemi“ v ich ďalekosiahlom dosahu znamenajú, že v blaženosti dobra, v ktorej žijú obyvatelia raja žijú iba preto, lebo poznajú a bezvýhradne naplňujú Vôľu Otcovu. A na zemi môže byť ako v nebi jedine vtedy, ak aj tu budú ľudia jednať rovnako.

„Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“ – tak začína druhá časť Otčenáša. Naznačuje nám, že sa máme starať o nadobúdanie chleba každodenného, ako i všetkých svojich ostatných potrieb, avšak ako na prvoradé musíme vždy dbať na Vôľu Otcovu. Uspokojovanie našich potrieb sa nám nikdy nesmie stať absolútne všetkým, aby sme nakoniec, v bláznivom ošiali ich nikdy nekončiaceho napĺňania úplne zabudli na svojho Otca a jeho Vôľu tak, ako sa to stalo ľuďom súčasnej doby.

„A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ Kto dokáže odpustiť, tomu bude odpustené. Kto ale odpustiť nedokáže, ten sám nemôže očakávať žiadneho odpustenia.

Každý z nás sa vo svojom živote previnil voči svojim blížnym, i keď dakedy nechtiac. A voči každému z nás sa previnili naši blížni. Mnohokrát i veľmi bolestne. Ak ale my im nebudeme schopní odpustiť ich previnenia voči nám, nemôžu byť odpustené ani tie naše voči druhým.

Neschopnosť odpustiť a ustavičné jatrenie starých rán a vín je totiž nešťastím nášho sveta i každého jednotlivca, ktorý tak činí. Ukážme si to na príklade zo súčasnosti:

Existujú krajiny, ktorým svojho času Rusi ublížili, ako napríklad Poľsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko, či Ukrajina. Ich neschopnosť odpustiť ani po mnohých desiatkach rokov však v súčasnosti prerastá až do nenávisti. A ich nenávisť, obratne využívaná ľuďmi so svetovládno mocenskými záujmami vytvorila z týchto krajín výbušné zóny, naplnené obrovským potenciálom nenávisti, schopným prerásť až do veľkého, svetového konfliktu mocností.

Lebo neschopnosť odpustiť prináša nenávisť, nenávisť plodí konflikt a konflikt prináša skazu. Na nenávisti, ako na niečom silne deštruktívnom nie je jednoducho možné konštruktívne budovať a je smutné, že trebárs súčasná politická orientácia Ukrajiny je postavená práve na nenávisti, prameniacej z neschopnosti odpustiť. Na nenávisti, opierajúcej sa o fašistickú minulosť a fašistické tradície. A podobná atmosféra vládne i v pobaltských krajinách.

Áno, niekedy býva naozaj ťažké odpustiť, ak nám niekto veľmi ublížil. Chce to dakedy čas a bolo by pokrytecké podávať si ruky, ak to vnútorne tak necítime. Je však potrebné pracovať na odpustení, aby sme k nemu mohli napokon dôjsť. Hojivý čas nám môže byť nápomocným k tomu, aby sme sa nakoniec zbavili ťažoby krívd a dokázali odpustiť vo svojom srdci. Lebo jedine odpustením je možné pretnúť reťaz zla, ktoré by muselo vo svojom ďalšom stupňovaní až do nenávisti priniesť veľa nepredvídateľného nešťastia nám samotným i nášmu okoliu.

„A neuvoď nás do pokušenia, ale zbav nás od zlého.“ Veľké je pokušenie, spočívajúce v nadhodnocovaní našej vlastnej, egoistickej, ľudskej vôle. Veľmi veľké je pokušenie stavať svoju malú a nedokonalú vôľu nad Vôľu nášho Otca. Avšak práve týmto spôsobom sa vzďaľujeme dobru a vydávame na cesty zla.

Je preto potrebné zbaviť sa tejto prvotnej príčiny zla. A to hoci aj prežívaním nami samými takýmto spôsobom privolaného utrpenia, v ktorom pochopíme, aká falošná a nedokonalá je naša vlastná vôľa. V ktorom pochopíme, že naša svojvôľa je v podstate otvorenou bránou ku zlu, zatiaľ čo radosť, šťastie, mier a vnútorné naplnenie spočívajú iba v plnení a zohľadňovaní dokonalej Vôle Najvyššieho.

Ale keďže dnes žijeme v dobe materializmu a absolútneho odtrhnutia od Boha, „modlia“ sa súčasní ľudia svojim spôsobom života nasledovný anti otčenáš:

Čosi také, ako Boh je im úplne ľahostajné a nepredstavuje to pre nich vôbec nijakú autoritu.

Jeho meno im nie je vôbec sväté a sú ho preto schopní povláčiť v najneuveriteľnejšej špine.

Nezaujíma ich nijaké kráľovstvo nebeské, ktoré by sa mali snažiť vytvárať na zemi. Naopak, budujú si svoje vlastné kráľovstvo. Kráľovstvo povrchného lesku a krivých zrkadiel, pod ktorého vonkajšou fasádou na obdiv vystavovaných ušľachtilých ideálov sa skrýva faloš, nízkosť, skazenosť, túžba po moci a neuveriteľná ľudská malosť.

Ľudí nezaujíma nijaká Vôľa Najvyššieho. Majú záujem len o napĺňanie svojej vlastnej vôle a preto nemôže byť na zemi tak, ako v nebi, ale je na nej ako v pekle, plnom zloby, chamtivosti, bezohľadnosti, neľudskosti, egoizmu, závisti, zvrhlosti a mnohého iného.

Získavanie chleba každodenného, ako i ostatné napĺňanie svojich potrieb sa uskutočňuje tak, že sa bezohľadne odtrháva chlieb každodenný od úst iným a nenásytná chamtivosť jedných pripravuje o tie najzákladnejšie potreby druhých.

Ľudia neodpúšťajú svojim vinníkom, ale naopak, živia a stupňujú svoju nenávisť. A ich nenávisť, podporovaná zvrhlými elitami nášho sveta je stupňovaná až k hranici novej, celosvetovej vojnovej katastrofy s víziou jadrovej vojny, ako poslednej bodky za históriou civilizácie na našej planéte, odvrátenej od Vôle Božej.

Vo svojej domýšľavosti a pýche upadajú ľudia dneška do márnivého pokušenia o veľkosti vlastnej vôle, ktorá ako divé zviera odtrhnuté z reťaze ženie svet do nešťastia a skazy. Vo svojej slepote nepoznávajú zlo, ktorému v ústrety sa bezhlavo ženú uctievaním vlastnej vôle. Zlo, ktorého katastrofálne dôsledky od nich nemôžu byť odvrátené, pretože tak oni sami chcú.

V maximálne jednoduchom súhrne to teda znamená, že život v súlade s múdrosťou, obsiahnutou v Otčenáši musí ľuďom priniesť kráľovstvo nebeské na zemi. A v ich osobnom živote šťastie, radosť a mier.

Naopak, anti otčenáš súčasného spôsobu života je istou cestou, smerujúcou k záhube ľudstva i celej našej planéty. K záhube, ktorá sa ku nám všetkým s desivou rýchlosťou približuje. K záhube, ku ktorej kráčame vnútorne rozorvaní, nenaplnení a na míle vzdialení od prežívania skutočného, hlbokého a pravého šťastia.