Polemika s diskutérom, Radbruchova formula a Mečiarove amnestie

Pod predošlým článkom ma diskutér Fero 158 “školil” svojím komentárom, v ktorom prezentoval svoj právny voluntarizmus, ako jeho reprezentant. Ten je ale úplne mimo pozitívneho a prirodzeného práva, aj vo veci tvorby, kreovania dotvárania (zmien) ústavy a zákonov. Zaváňa aj právnym solipsizmom.
Text komentára: „Slovenský právny systém nepozná precedensy a už vôbec nie zahraničného súdnictva. Tiež sa nedá odvolávať na zahraničnú kapacitu, ktorá nie je etalónom v oblasti posudzovania právnych noriem a ich výkladu v Slovenskej republike.
Každý štát má svoje normy , ktoré sa odvíjajú od základného zákona štátu – jeho ústavy. Odvolávanie sa na precedensy je právnou praxou najmä v anglosaskom prostredí a táto prax nie je zlučiteľná s našim právnym systémom.
Spravodlivosť je odvodená od výkladu zákonov a ich jednotlivých ustanovení a nemá nadradený morálny imperatív. Niektoré nejasnosti sa môžu riešiť zákonodarnou zmenou, ale nie úvahou jednej osoby, alebo skupiny osôb, či už sú to občania, alebo predstavitelia troch polierov moci v štáte, iba na základe ich politickej, či svetonázorovej orientácie.
Autor článku píše o amnestiách zastupujúceho prezidenta Mečiara, ale nedotýka sa súvisiacej amnestie prezidenta Kováča v prospech svojho syna, ako nakoniec všetci zastánci rušenia amnestií. Mečiarova a Kováčova amnestia sú skutkovo previazané.“
Komentár sa nachádza pod týmto článkom:
https://blog.hlavnespravy.sk/1058/radbruchova-formula-pozitivne-a-prirodzene-pravo/
Radbruchova formula vytvorila možnosť zrušenia Norimberských zákonov a legalizáciu Norimberského procesu. Norimberský proces mal medzinárodný rozmer a formula sa môže vzťahovať na všetky zločiny genocídy, spáchané aj v súlade so zákonmi ktorejkoľvek krajiny, a všetky zločiny, na ktoré sa dikcia vzťahuje (pozitívne verzus prirodzené právo) a teda aj na Mečiarove amnestie, a tie, hoc spáchané na Slovensku, pod legálnou dikciou slovenskej ústavy, majú aj medzinárodný rozmer. Taká amnestia je precedens, ktorý môže pohnúť podobné amnestie aj  v zahraničí, ak sa také amnestie môžu danému režimu hodiť. Slovensko nie je osamelý ostrov. Mečiarove amnestie treba prinajmenej zrušiť. A veci okolo a súvisiace upratať, a to, v súlade s možnosťami slovenského právneho poriadku a platnej Ústavy SR. Ak je to potrebné a prospeje to právu a spravodlivosti, a najmä slovenskému ľudu, nielen jeho a ním voleným politikom, treba zmeniť ústavu. Ak budú zrušené aj Kováčove amnestie, nič proti nemá ani Kováčova najbližšia rodina.
Iba obe amnestie (Kováč, Mečiar) nie je možné spájať a riešiť na jednom stole a v rovnakom čase. Ak sa to dá, trebárs pridaním Kováčových amnestií do druhého čítania, autor článku za seba nemá nič proti a žiadne námietky. Iba sa nedá stavať rolu ústavného súdu z nohy na hlavu a alibisticky čakať (obštrukcie Smeru – „právnik“ Fico vo videu), že ústavný súd rozhodne za slovenský zákonodarný zbor (parlament).
Odkaz parlamentu: Najskôr hoďte ako chlapi (aj poslankyne, ženy) a nie zbabelé bábovky na stôl zákon, a ústavný súd sa k nemu vyjadrí (je, nie je zrušenie amnestií v súlade s ústavou). Nech vám v tom Pán Boh, ale, najmä vaše, osobné ľudské, občianske, politické a poslanecké svedomie pomáha.
Len tak, mimochodom, slovenský právny systém pozná aj precedensy. Naporúdzi sú tie, ktoré napríklad vznikajú vo veci boja s extrémizmom. Každý právny systém sa dynamicky vyvíja aj prostredníctvom vytvárania právnych precedensov.
V prípade Slovenska, vo svetle jeho ústavno-právneho vývoja po „nežnej“ sa ukazuje, že aj zmeny v ústave boli, a sú vykonávané viac pre prospech pozitívneho práva, než práva prirodzeného, teda, právneho pragmatizmu a utilitarizmu, a zároveň, a teda, viac pre potreby a záujmy ega a sebectva skupiny alebo celku, zastupujúceho záujmy práve živej vládnucej moci, v závislosti na počte hlasov (90) pre zmenu ústavy ústavnými zákonmi. Pre svoje potreby a nie reálne záujmy ľudu. Sú známe prípady, keď si vládnuca moc zmenila ústavu šmahom ruky a kliknutím na tlačidlo hlasovať. A bolo vymalované…
Parlamentná demokracia je fiktívna demokracia. Hypoteticky sa môže stať, že počtom členov jednotlivých politických strán, tvoriacich povolebnú vládnucu koalíciu, môže moc v štáte prevziať niekoľko osôb, a ak (hypoteticky) 5-7 ľudí jednej strany zvíťazí v parlamentných voľbách drvivou väčšinou, táto skupinka môže byť dokonca na čele vládnej koalície a rozdávať karty. Teoreticky (scifi a le nie úplne nereálna hypotéza…) hrozí Slovensku puč (prevrat).
Prevencia: Zmena zákona o politických stranách a zmena volebného zákona.
V prípade Mečiarových amnestií šlo len o „nevinné“ využitie diery v ústave, a to vo veci rozsahu právomocí predsedu vlády, v danom  čase zastupujúceho prezidenta. Z pohľadu pozitívneho práva nešlo o zneužitie právomocí, ale len o ich plné využitie, porovnateľné s dierou na šachovnici v prospech „šachistu“ Mečiara. Z tohto precedensu je zrejmé, že na podobné prípady ústava, ústavodarný zbor v čase tvorby ústavy nepamätal. Netušil, že v r. 1994 prevezme vládu nad Slovenskom a osudmi ľudí a občanov právnik Mečiar.
Podobne, ústava na prípad možnosti, že amnestiu udelí otec synovi, pričom by mohlo ísť o zneužitie právomocí prezidenta, tak, ako o zneužitie právomocí prezidenta zastupujúcim Vladimírom Mečiarom (predseda vlády ako zároveň prezident), nepamätá. Zastupujúci prezident Vladimír Mečiar udelil amnestiu sebe a svojim komplicom.  V prípade Mečiara šlo o samo amnestiu.
Osud slovenskej ústavy, je do budúcna, v závislosti na tom, či sa Slovensko bude-nebude, ďalej, na svoju škodu, až po zánik svojej vlastnej suverenity a svojprávnosti, integrovať do EÚ, stále viac neistý…
K právnym (ústavno-právnym) precedensom: Ním je napríklad výnos najvyššieho súdu USA o celoplošnom (únia) nariadení povinnosti, uznávať manželstvá párov rovnakého pohlavia. Ide o ľudsko-právny precedens v opore o nič. O vôbec nič. Úplne nič. Len o súdny aktivizmus Najvyššieho súdu USA. Donald Trump to vie, a koná…
A takto sa vlastne vyvíja západná civilizácia “vpred” k svojím svetlejším zajtrajškom a ku koncu civilizácie, podľa Francisa Fukuyamu. Podľa autora knihy ide o štádium nekonečného, totálneho liberalizmu a liberálnej spoločnosti. A tá sa už vyvíjať nemá. No, toto môže kde-komu, a najmä pamätníkom, pripomenúť ideológiu a konečnú fázu vývoja ľudstva podľa komunistov a ich: „Rozboríme sveta starý základ, hor sa k víťazstvám…!“ (Internacionála).
Toto, v EÚ, teda, ani Slovensku, zatiaľ z „dielne“ EP a za daného stavu, hoc aj pod dikciou súčasti Lisabonskej zmluvy EÚ nehrozí. Iba platí, že: „Zákony EÚ majú vyššiu právnu silu ako zákony národných štátov!“ Aj preto, že EÚ nemá ústavu, EÚ nerovná sa USA, a má, iné, prioritné, dnes prehlbujúce sa existenčné problémy sama so sebou, a manželstvá párov rovnakého pohlavia sú až nadstavbou, ktorá sa ale týka najmä záujmov neomarxistickej novej ľavice, ktoré ale nie sú vždy a v celom rozsahu a obsahu totožné so záujmami dotknutých osôb a skupín LGBTIQ (…) 100+ 1 pohlaví a rodov. Ľudsko-právny precedens bude, ak budú vyhlásení za „sexuálnu menšinu“, o čo sa snažia informačnou a manipulačnou propagandou, pričom tieto skupiny a jednotlivci nevykazujú žiadne definičné znaky menšiny, v zmysle pojmu menšina tak, ako pojem menšina (národnostná, etnická, rasová) poznáme. Menšina je homogénna. Tá, ktorá sa chce ňou stať, je heterogénna.
Každý štát sa môže chytiť do pasce nadnárodného práva tak, ako to urobilo Česko: Prijatím inštitútu registrovaného partnerstva pre páry rovnakého pohlavia v roku 2006, je dnes, o desať rokov neskôr, povinné uznať aj inštitút adopcií detí pármi a členmi párov rovnakého pohlavia. Česko je už v moci Európskeho súdu pre ľudské práva, a ten má vyššiu moc, než ústava a Ústavný súd Českej republiky. Lebo jednak dikcia rovnosti práv, údajného (lož) ľudsko-právneho univerzalizmu a na ňom postavený (lož!) imperatív rovnakého zaobchádzania. A súdne trendy, majúce medzinárodné chápadlá. Sú infekčné. Nákazlivé. A každý súd chce mať moc. Prípadne, ak sa dá, vyššiu, než mu ukladá ústava a trojité delenie moci v štáte.
Takže, pozor, Slovensko, rútiš sa do vlastnej záhuby. Zahrávaš sa s nepoznaným. Chystáš sa voliť ľudsko-právnych pravicových a ľavicových neo liberálov. Lebo potrebuješ zmenu. Lebo chceš zmenu. Nudíš sa. Budeš to ľutovať. Ale to, čo chceš, nie je to pravé orechové…
Rečičky vládnych koaličných politikov a ich politických „elít“ ako aj s režimom Globálneho Prediktora, a s ním kolaborantského mediálneho „slobodného a nezávislého“ a ešte k tomu aj „neo liberálneho“ mainstreamu o demokracii, demokratickom štátnom zriadení a ich orwellovský new speak, sú len táraniny na oklamanie svojho „nepriateľa“, ktorým je slovenský ľud. To demokratické štátne zriadenie likvidujú oni sami. Tak, a je to vonku.
Slovensko, malo by si najskôr definovať pojem extrémizmus, pomenovať jeho príčiny, a potom tvoriť a dotvárať zákony a konať. Slovenská štátna a vládnuca moc si vytvára kruhovú obranu proti vlastným  občanom, represiou a s ňou porušovaním základných ľudských a občianskych práv. Tak, aj to by sme mali.
K precedensom Ak ale USA sú, a majú byť náš vzor, ako kedysi ZSSR, po súdnom aktivizme môže nasledovať súdny trendizmus, v opore o súdny aktivizmus a precedens, aj v rámci EÚ…
Tvrdenie, že:  „Autor článku píše o amnestiách zastupujúceho prezidenta Mečiara, ale nedotýka sa súvisiacej amnestie prezidenta Kováča v prospech svojho syna, ako nakoniec všetci zastánci rušenia amnestií. Mečiarova a Kováčova amnestia sú skutkovo previazané.“
Fero 158 potvrdil, že ide o tvrdenie proti tvrdeniu. A tak, ako je napísaná časť jeho komentára, jeho lož. Pravdou je, že amnestie sú „skutkovo“ previazané len v časti využitie zmienených inštitútov. Ide tu ale aj o paralelný súbeh vo veciach výkladu pojmov, čo je milosť a čo amnestia (informačný zmätok na úrovni médií a laickej verejnosti).
Milosť je možné udeliť len právoplatne odsúdeným osobám.
Bol Michal Kováč ml. právoplatne odsúdený? Vzťahuje sa inštitút milosti a amnestie aj na skutky spáchané v zahraničí? Trebárs v Nemecku alebo na Taiwane?
Dezinfovojna a informačná vojna pokračuje.
Ide o dva odlišné právne inštitúty a dva odlišné právne skutky vo veci trestnosti skutkov.
Ich samotné využitie obomi ústavnými činiteľmi prezident a „prezident“ nie je trestné.
Trestnými boli a sú reálne a domnelé, skutky, ktoré boli „zmietnuté“ zo stola použitím týchto ústavných a právnych inštitútov, v danom čase zastupujúcim a reálnym prezidentom.
A ešte raz:
Právo nie je vždy aj spravodlivosť. Právo nerovná sa spravodlivosť. Právo môže byť aj nespravodlivé.  A antihumánne. Môže byť ale aj protiľudové. A také právo zakladá totalitný proto neofašizmus.
Právny štát nerovná sa aj spravodlivý štát. Slovensko ešte zatiaľ (!) nie je totalitný štát.
Značná časť, miera a príčiny stúpajúcej nedôvery voči slovenskému súdnictvu ako tretej moci v štáte, je založená práve aj na dikcii a obsahu Radbruchovej formuly.
Odporúčam odlíšiť od seba právne inštitúty milosti, amnestie a odpustenia zvyšku trestu.
Príčinou informačného zmätku a jeho pôvodcom boli a sú najmä médiá. Vtedy aj dnes.
Vo veci miešania inštitútu milosti s amnestiou, zavádza Nové slovo a autorka Gabriela Rothmayerová: „A klbko sa začalo zamotávať. Prišli Kováčove milosti (najprv si nepamätal, komu ich udelil), potom Mečiarove amnestie. Tie dve veci oddeliť nemožno, preto v tomto príbehu niet hrdinu.“
Tie dve veci ale majú len spoločného politického menovateľa, ale právne ide o dve odlišné a nezlučiteľné právne entity.
https://www.noveslovo.sk/c/Meciar_zije_chytte_ho
P.S. Samozrejme, existujú rôzne právne teórie pre a proti. Ak kto vie, sem s nimi. 🙂
Tagy: Radbruchova formula, pozitívne právo, prirodzené právo, milosť, amnestia, odpustenie zvyšku trestu
Autor článku: Juraj Režo