Časť IX.
Zrealizovaním Majdanu v Kyjeve v rokoch 2013/2014 sa otvorila „fronta“ konfrontačnej politiky demokratického Západu s Ruskom. Bola opätovne vzkriesená myšlienka o úlohe fašistického Nemecka vojenský poraziť ZSSR, teraz už Rusko. V politickej praxi bola zrealizovaná myšlienka využiť pre rozorvanie vzťahov medzi Ruskom a Európou aj fašizmus a fašistické praktiky. Neustále útoky na Rusko vrátane boja proti ruskej propagande predstavujú jasné pozície neznášanlivosti k ruskému ľudu na čele aj s prezidentom V. Putinom.
Táto neznášanlivosť k Rusku sa za pomoci politickej elity EÚ, jej členských krajín a masmédií pokladá pre demokratický Západ za veľmi dôležitú a bola jasne zaradená medzi základné liberálne cnosti každého člena demokratického štátu. Neznášanlivosť k Rusku sa ďalej systematický organizuje a rozrastá, a hoci je podstatou fašizmu, nikomu to z demokratov nevadí. Dôvod je veľmi jednoduchý. V rámci globalizácie nadnárodné korporácie svoje ekonomické záujmy spojené s dosahovaním a navršovaním ziskov organizujú v zmysle už spomínanej absencie reštrikčných opatrení zo strany štátnej moci, takže akékoľvek ich individuálne priority sú viazané cez politické opatrenia.
„Plazivá fašizácia“ spoločnosti sa rozrastá pomaly a isto v celom priestore demokratického Západu. Je spojená s úlohou celosvetového významu: pripraviť ľudstvo cez postupné kroky na život pod vedením jednej svetovej vlády. Nepôjde o žiadne akési vyvrcholenie demokratických procesov na celej našej planéte, ale o nastolenie najväčšej totality všetkých čias. Cez „plazivú fašizáciu“ jednotlivých spoločnosti sa postupne pripravuje tyrania sveta a nastolenie absolútnej diktatúry. Ľudia sú postupne navádzaní na cestu, ktorá vedie k nastoleniu svetovlády a tým aj tyranie sveta.
V súčasnej dobe si môžeme už jasne všímať, že pôsobenie médií, politikov, mnohých mimovládnych organizácií je koordinované v takom smere, aby ľudia boli konformní s procesom globalizácie vo svete, s nastolením súper štátu so sídlom v Bruseli, so systémom elektronickej kontroly, s budovaním bezhotovostného platobného styku, s masovou imigráciou, s ideológiou a praktikami liberalizmu, s jednotnou menou ( zatiaľ euro ), s bojom proti Rusku a ruskej propagande, s existenciou a plánmi NATO a podobne.
Ostro bola nastúpená cesta nepripúšťať iný názor než oficiálne „demokratický“, pre ktorý sa rozšíril pojem politický korektný názor. Kto nie je liberál a nepodporuje extrémnu politiku liberalizmu, je trollo, extrémista, fašista, rasista. Neberie sa už ohľad k tomu, že nikto na svete ( ! ) nemá právo zbavovať človeka jeho vôle a ovládať jeho myslenie podľa svojej vôle. Kancelárka Merkelová sa obáva internetu a trollov, pretože môžu ovplyvniť nadchádzajúce voľby v Nemecku. Lenže voľby sú práve o tom, aby sa v nich rôzne vplyvy mohli uplatniť. Nie je možné niektoré vplyvy obmedzovať rôznymi politickými opatreniami.
Politika každého členského štátu EÚ je v dnešnej dobe do veľkej miery usmerňovaná elitami, ktoré reprezentujú pozície svetovlády. Ak si môžeme všimnúť, zahraničná politika jednotlivých členských krajín bola zámerne „centralizovaná“ do Bruselu. Každá národná vláda už iba deklaruje svoju vernosť jednotnej Európe, transatlantickému princípu, nie štátnej suverenite vlastného národa. V okamihu, keď sa proces „centralizácie“ zavŕšil, bolo možné oficiálne otvoriť konfrontačnú politiku demokratického Západu s Ruskom. Touto politikou sa však postup k svetovláde nekončí. Prečo?
Treba si pripomenúť, že k zahraničnej politike sa vzťahuje národný záujem, napríklad Slovenska ako politického národa, ktorý má svoj vlastný štát. Pre Slovensko ako politický národ, podobne ako pre každý iný národ, je dôležité, aby fungovala štátna suverenita. Naša vládna moc, rovnako ako EÚ, vie, že je dôležité zahmlievať práve fungovanie štátnej suverenity. Verejnosť si nesmie o tomto fungovaní vytvoriť jasnú predstavu, dozvedieť sa pravdu, čo sa deje. A v smere narúšania štátnej suverenity sa dejú zaujímavé veci.
EÚ a ani politické elity svetovlády nepotrebujú, aby existovali národné štáty v zmysle politického národa, v rámci ktorého môžu efektívne fungovať aj demokratické inštitúcie a demokratické procesy. „Centralizáciou“ zahraničnej politiky boli vytvorené podmienky, aby národné záujmy cez postupné oslabovanie štátnej suverenity boli „odkladané“ – potláčané do úzadia, na „zadný dvor“ dejín. Štátna suverenita má svoje základné pozície. Prvou pozíciou je, aké má zastupiteľská moc práva a ako ich využíva cez vládnu moc a správu krajiny v prospech politického národa. Druhá pozícia je spojená s tým, či sa vládna moc (Slovenska ) chová na medzinárodnej úrovni ako samostatná, svojprávna, sebavedomá a nezávislá jednotka, ktorá zastupuje svoj politický národ.
Štátna suverenita, jej sila a kvalita sú výrazom zvrchovanosti politického národa. Štátna suverenita nemôže byť dostatočne zachovaná bez zahraničnej politiky. Na medzinárodnej úrovni sa stretávajú zástupcovia každej štátnej suverenity za jasného predpokladu, že každá suverénna krajina prichádza so svojimi národnými záujmami. Žiadny zo zástupcov štátnej moci neprichádza s nejakým „európskym národným záujmom“, pretože taký v skutočnosti neexistuje.
Podvod Bruselu a dnes už aj národných vlád vo vzťahu k občianstvu Európy ( priestore EÚ ) sa zakladá práve na tom, že propaguje sa a vynucuje sa názor, že je to práve EÚ, ktorá má legitimitu robiť spoločnú zahraničnú politiku a nikto iný. Legitimita sa však môže odvíjať od politického národa ako zdroja štátnej moci a preto má platiť, že neexistuje žiadny európsky politický národ.
„Centralizáciou“ zahraničnej politiky pod Brusel sa docielilo to, že sa usmernili členské krajiny EÚ ( jej národné vlády ) k tomu, aby bola podporovaná iba jedna forma EÚ – silný centralizovaný super štát. Iba takáto EÚ zapadá do plánov na vytvorenie totálnej svetovlády. Už dávno napríklad existuje rezolúcia, že jednotlivé štáty musia ( ! ) odovzdať národnú zvrchovanosť pod moc OSN. Ak sa hovorí o jednote EÚ, tak sa má na myslí EÚ v podobe silného super štátu. Všimnime si, že úcta k národom a národným štátom sa postupne vytráca a je organizovaná z Bruselu a podporovaná predstaviteľmi národných štátov.
Nejde iba o Brusel. Neúcta je organizovaná z úrovní globálnych korporácií, ktoré robia všetko pre to, aby boli nezávislými na zvrchovanosti národov. Čo je divné, že reprezentanti národných štátov s takýmto postojom súhlasia. Dôkazom je napríklad súhlas členských krajín EÚ s podpísaním dohody medzi EÚ a Kanadou o voľnom obchode ( CETA ). Obetovať suverenitu svojej krajiny v prospech globálnych korporácií je už skutkom vlastizrady. Ak vládna moc na Slovensku podporuje EÚ ako super štát a súhlasí s odovzdaním veľkej časti moci nadnárodným korporáciám, potom vládna moc začala totálne zneužívať svoju moc v prospech cudzej moci. Lenže na túto už začatú prax verejnosť nereaguje, ale mala by, pretože strata štátnej suverenity sa v prvom rade odzrkadlí na tom, ako sa budú posudzovať národné záujmy.
Vládna moc svoje totálne zneužívanie moci v prospech cudzej moci momentálne zakrýva dvoma spôsobmi. Prvým spôsobom je to, že neustále z pozície štátu straší verejnosť nebezpečenstvom ruskej propagandy, ktorá vraj má za úlohu rozbiť jednotu EÚ a vplýva na šírenie extrémizmu z radov verejnosti. Druhý spôsob zakrývania je priamo organizovaný predsedom vlády SR, ktorý boj za národné záujmy Slovenska rafinovane zabalil do perfektného výsledku ( výkonu ) slovenského predsedníctva Európskej rady., pričom akékoľvek pripomienky k praxi tohto predsedníctva pokladá za protinárodné postoje. A tak si predseda vlády SR našiel novinárov, ktorí škodia Slovensku. Lenže jeho škodenie Slovensku, bohužiaľ, ešte sa len o niekoľko rokov prejaví, až bude akčný super štát v Bruseli a korporácie nahradia politiku svojimi aktivitami.
Znova pripomeniem. Existuje iná cesta k tomu, ako sa dopracovať k funkčnej a jednotnej EÚ. Nie je to však cesta super štátu. Táto iná cesta je o tom, že EÚ má fungovať ako projekt, ktorý má posilňovať národný záujem a štátnu suverenitu. Takýto projekt znamená, že EÚ má fungovať ako organizácia rovnoprávnych národných štátov na medzivládnom základe. A o takýto zmysluplný projekt sa v súčasnosti neusiluje žiadna národná vláda v rámci EÚ ( azda mimo Maďarska ) a ani predsedníctvo Slovenska na čele s Róbertom Ficom.
Ak politici vrátane našich europoslancov bránia jednotu EÚ pred ruskou propagandou, tak to robia zo strachu, že sa môže narušiť jednota členských krajín EÚ založená na myšlienke vybudovania super štátu so sídlom v Bruseli. O jednotu EÚ založenú na jej fungovaní ako organizácie rovnoprávnych národných štátov na medzivládnom základe nemajú záujme. K čomu teda dochádza v politickom vývoji v priestore EÚ ?
Nedopustiť, aby obyvateľstvo národných štátov demokratický rozhodlo o tom, aký smer fungovania EÚ si chcú vybrať. V tomto boji za jednotu EÚ založenú na myšlienkach super štátu „mierovými prostriedkami“ donútiť obyvateľstvo k tomu, aby sa upokojilo a mlčky prijalo takú podobu EÚ, ktorú im predkladá tajná svetová vláda. Tu, pri tomto „rázcestí“, ktorý smer si vybrať, aby EÚ fungovala, sa končí hra na demokraciu a predsedníctvo Slovenska je len o tom, že ustráži, aby sa žiadne demokratické spôsoby rozhodovania neobjavili.
Preto platí to, čo jedného času ( už v roku 2016 ) jasne povedal Róbert Fico: žiadne základné dokumenty o EÚ sa nebudú otvárať a prehodnocovať, čo znamená, že Slovensko tému fungovania EÚ podľa druhej alternatívy nemá vôbec rozpracovanú. Udržať jednotu EÚ podľa plánov svetovlády je teda jedna z hlavných úloh predsedníctva Slovenska po Brexite pre druhý polrok 2016. Lenže o tejto úlohe pred obyvateľstvom nebola a nebude žiadna reč.
( Pokračovanie v časti X. )
Dušan Hirjak