Sme pápežskejší ako pápež?

Naše médiá sú plné bohémskeho odchodu mladého kňaza. Komentáre sú za a proti celibátu. Pravda je taká, že posvätný celibát kňazov je dobrovoľný. Nik ho nemôže niekomu prikázať, keď sa dáva niekto na kňaza vysvätiť. Ani nikto nedokáže kňazovi zakázať, aby sa oženil.

Gréckokatolíci ho majú dobrovoľnejší, lebo si môžu do vysviacky voliť, či budú v kňazstvo sláviť v slobodnom či v ženatom stave.

Michal Lajcha bojuje, aby bol stav ešte dobrovoľnejší, a aby mohli byť svätení za kňazov aj ženatí muži. Agrumenty má celkom rozumné. Je to možno príliš ľudské, na čo sa podujal, ale aj tej ľudskosti nám treba. Krista takto ešte nezradil. Skôr kňazský ideál. Ak to pápež František výnimočne niekde umožní, nasledovať bude túžba mnohých oženiť sa a mať rodiny tam, kde to bolo 800 r. zakázané.

Kto môže pochopiť, nech pochopí. Povedal by nám Ježiš aj dnes. A kto to nechápe, ten ešte na slobodný stav nedozrel. Toho nám nedovolil odsúdiť. Kto odpľúva, má v tejto oblasti problém ešte sám. Slintá asi niekde tajne a s nejakým pornom.

Názov knihy je signifikantný: Tragédia celibátu – mŕtva manželka.  Hovorí nie o tých, ktorých tento spôsob života duchovne napĺňa,posväcuje/ približuje k nebu/ a teší, ale skôr o autoroch tej knihy, ktorých tento stav radosťou nenapĺňa. Ale bolí. A bolí tak silno, aká je ich veľká medializácia témy.

Aj keď máme odsudzovanie evanjeliom zakázané, prax je taká, že tí prudko “zbožní” páchajú orgie posudkov a rozsudkov nad kňazmi, ktorí opustili pastoračnú službu a oženili sa. Tí, čo ich odsudzujú, robia to asi preto, lebo tieto typy exreverendov im stelesňujú a ako zrkadlo odrážajú vlastné nevernosti voči kresťanským zásadám. Rozvod kňaza z ideálom im strašne vadí. Ale to, že sa sami rozviedli s elementárnym pochopením trápenia iného človeka, to im nedocvakne. Smietka v oku ich začne tak svrbieť, až sa stane brvnom.

Tí odídenci iba iným oznamujú, že ich celibát bol už na nevydržanie. A aby sa z tej samoty nezbláznili, radšej sa budú starať o desať detí a budú robiť aj dvanástky cez noc, aby ich uživili. Žena so svokrou dotvorí tomu stavu dôstojné klišé. To pohoršenie im nie je problém. Vedia o pohoršeniach väčších, ktoré sa tutlajú. Aj ľudia to po čase pochopia a prestanú riešiť. Väčšinou ich problém nie je sexualita, ale gradujúco boľavá neplodnosť. Čím viac sv.omší, tým je osamelosť silnejšia.

Sú však aj tí, ktorí dokážu premeniť bolesť svojej existenčnej nekompletnosti na radosť. Tí vedia, že stav celibátu je niečo vzácne a posvätné. Anticipácia žitia v nebi, ako povedal pápež Benedikt XVI. A to nepíšem o sodomitsky žijúcich vrajcelibátnikoch.

Hnisavou ranou nie je predpis cirkvi. Právne nastavené to tu na zemi ideálne asi nebude nikdy. Jeden z kardinálnych problémov cirkvi na Slovensku je neinformovanie slovenských katolíkov, zvlášť kandidátov na kňazský stav, že je normálnym stavom teológiu skončiť a byť vysvätený na ženatého diakona. Celosvetovo je ich vyše 40 tisíc.  U nás biskupi tento stav akoby nepotrebovali. V tomto aj inom sme ozaj pápežskejší ako sám pápež. Ale  unáhlene vysvätených a škandálne odídených máme niekoľko stoviek / 300 – 400?/bývalých pastierov. V diecéze 2 – 4 za rok.

Prečo ich nikto zo starších o tejto možnosti neinštruoval? Prečo si to nedoštudovali sami, veď žijeme už nie v socialistickej klietke? Ale v dobe internetu. Prečo pri zhromaždení presbytéria nie je vedľa biskupa jeden slobodný a druhý ženatý diakon? Prečo jeden brat, roky žijúci v rodine, keď slušne požiadal o možnosť byť ženatým diakonom, dostal surovú odpoveď od jedného kňaza, že diecéza vraj nepotrebuje ženatých diakonov!   To je ale diletantizmus. Kto tvrdí, že nie trestuhodný, ten nech sa ide vyspovedať z ťažkého hriechu ohlasovania heretickej ortopraxie. Aj z prenasledovania aj zosmiešňovania.

Takí Michalovia boli aj budú. Priznávajú sa väčšinou potichu a niektorí hlasno, že sa im napriek výborným vonkajším podmienkam nepodarilo nadviazať kontakt s duchovnou manželkou, a že ich to neodhadnutie svojho stavu možno aj mrzí.

Ale tí, čo kriminalizujú týchto bývalých kolegov a “vážia” si ich roky odslúžené v pastorácii, že to bolo vlastne nič plus iba všetko zlé, štítia sa ich ako prašivých a nedajú im možnosť vykonávať žiadnu činnosť ani ako miništratnom, to sú tí, čo si raz sadnú na lavicu obžalovaných, nielen ako likvidátori kňazských povolaní v diakonskej či inej podobe. Ale aj ako devastátori vlastného všeobecného či služobného kňazstva. Celý život sa prznili sebaoslavou, majstrovsky predstierali vraj čistotu, a pod urodzenou maskou ukrývali nekajúcnosti oddaného nafúkanca. Takto končí ich apostázia. Bez hanby sa škodoradostne rehocú, keď sa niekto pošmykne, a keď musí opustiť službu.

Skutoční kňazi sa ku takejto podlej zrade Krista a kolegov nikdy neprepožičajú.