Uvažovanie o miere svätosti Písma svätého

Súčasní veriaci sa pozerajú na evanjeliá, ako na niečo svätého, ako na bezvýhradnú autoritu, o ktorej sa nediskutuje a o ktorej nemožno pochybovať.

Ak sa ale vecne a nezaujato pozrieme na evanjeliá, sú to v podstate spisy, ktoré vznikli veľmi mnoho rokov po udalostiach, ktoré sú v nich opisované a tento veľký časový odstup sa do určitej miery nepriaznivo odzrkadlil na autentickej kvalite spomienok na oné dávne udalosti. Veď si len predstavme samých seba, nakoľko hodnoverne a detailne by sme asi opisovali nejaké udalosti, ktoré sme prežili pred mnohými rokmi.

Druhou zásadnou skutočnosťou je, že ak by boli tieto spisy naozaj „Písmom Svätým“, nemohli by sa v nich nachádzať určité protirečenia, či zásadne iné pohľady na jednu a tú istú vec.

Tieto protirečenia a iné, odlišné pohľady učeníkov na udalosti a náuku Mesiáša však vznikli preto, lebo evanjeliá sú čisto osobnou interpretáciou udalostí spred mnohých rokov. Interpretáciou, založenou na osobnom pochopení, vnímaní a prežívaní jednotlivých evanjelistov. Presne tak, ako je tomu vždy, keď dvaja ľudia opisujú tú istú udalosť a to ešte s odstupom mnohých rokov. Pohľad dvoch ľudí na tú istú vec nebýva totiž nikdy rovnaký a celkom zákonite sa viac, alebo menej odlišuje.

Uveďme si konkrétny príklad, týkajúci sa známych slov: „Čo zviažete na zemi, bude zviazané i na nebi a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané i na nebi“.

Matúš použil tieto slová v súvislosti s osobou Petra a síce vtedy, keď Peter ako prvý spoznal v Ježišovi Syna Božieho. Celkom konkrétne to znie takto: „Ty si Peter (Skala), a na tejto skale vystavím svoju cirkev, a brány pekelné ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od kráľovstva nebeského, a čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané i na nebi, a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané i na nebi“.

Oproti tomu ale napríklad Marek a Lukáš slová o rozväzovaní a zväzovaní v súvislosti s Petrovým primátom vôbec neuvádzajú

No a je naozaj veľmi zaujímavé a dosť protirečivé, že samotný Matúš použil tieto slová vo svojom evanjeliu aj niekde inde a to v úplne inej súvislosti a inom kontexte. A síce, v kapitole s názvom „Bratské napomenutie“:

„Keby sa teda tvoj brat prehrešil proti tebe, choď a pokarhaj ho medzi štyrmi očami! Keď ťa počúvne, získal si svojho brata. Keď ťa však nepočúvne, priber si ešte jedného, alebo dvoch, aby výpoveď dvoch, alebo troch svedkov všetko potvrdila. Keby ani tých nepočúvol, tak to povedz cirkvi, a keby ani cirkev nepočúvol, zaobchádzaj s ním ako s pohanom a mýtnikom.

Veru, hovorím vám, čokoľvek zviažete na zemi, bude zviazané i na nebi a čokoľvek rozviažete na zemi, bude rozviazané i na nebi.“

Položme si teraz otázku, v akom kontexte boli slová o rozväzovaní a zväzovaní použité správne? Či iba v súvislosti s Petrom – či je to teda iba výsada jeho osoby, čo však Marek a Lukáš neurobili, alebo ich máme chápať v širšej, všeobecnej súvislosti, ako schopnosť každého človeka, vzťahujúcu sa na odpustenie, či neodpustenie nášmu blížnemu? Odpustenie alebo neodpustenie, ktorého dôsledky nemajú dosah iba čisto pozemský, ale toto pozemské presahujú.

Ak celú vec sami hlboko precítime a ak sa ešte navyše oprieme o znalosti Zákonov, fungujúcich vo stvorení, musí nám byť jasné, že slová o zväzovaní a rozväzovaní na zemi i na nebi majú všeobecnú platnosť. To znamená, že je to zakódované v schopnostiach a možnostiach každého človeka.

Spomínaná všeobecná zákonitosť sa preto nemôže v nijakom prípade vzťahovať iba na jedného, jediného človeka, čiže na Petra, ako to mylne uviedol Matúš na základe svojho vlastného, nesprávneho pochopenia. Ani Lukáš ani Marek takéto niečo v súvislosti s Petrovým primátom totiž vôbec nespomenuli.

Uvedené fakty by teda mali byť pre nás pádnym dôkazom toho, že evanjeliá nie sú nedotknuteľným Písmom Svätým v tom zmysle, v akom sa na ne pozerá väčšina veriacich dnes. S niečím podobným by nesúhlasili ani samotní evanjelisti.

Ako všetko ľudské sú totiž tieto spisy poznamenané mierou osobného porozumenia a  pochopenia jednotlivých autorov. A o tom, že toto ich chápanie nebolo vždy dostatočné, takže si bol nad ním neraz nútený povzdychnúť aj ich Majster, o tom predsa možno nájsť i zmienky v jednotlivých evanjeliách.

Určite tu neobstojí ani známa argumentácia, že vyliatím Ducha Svätého sa zrazu stali učeníci priam zázračným spôsobom všetko plne chápajúcimi. Ak totiž niekto isté veci nedostatočne chápe aj keď sa pomerne dlhý čas pohybuje v osobnej, bezprostrednej blízkosti pozemského vtelenia živého Boha, čo predstavuje najväčšie možné priblíženie sa Boha k človeku, je doslova ilúziou myslieť si, že by mohlo jestvovať ešte niečo väčšieho, čo by mohlo jeho mieru chápavosti nejakým zázračným spôsobom náhle výrazne zvýšiť.

V jednom z Pavlových listov, v známom Hymne na lásku je uvedené: „Poznávame len z časti a len z časti prorokujeme“.

Čo znamenajú tieto slová, napísané Pavlom mnoho rokov po zoslaní Ducha Svätého na Turíce, na základe ktorého považuje cirkev apoštolov za neomylných a ich slová za „Písmo Sväté“?

Sám Pavol, ako je zachytené v jeho vlastných, vyššie uvedených slovách, si o sebe v žiadnom prípade nemyslel, že je neomylný, ale naopak, veľmi kriticky vnímal svoju vlastnú nedokonalosť v chápaní vysokých právd.

Nie je preto správne, pozerať sa na evanjeliá, ako na nejaké neomylné „Písmo Sväté“, ako sa to robí dnes, ale treba v nich vidieť iba to, čím skutočne sú – treba v nich vidieť nesmierne cenné, autentické dokumenty, pochádzajúce od ľudí, ktorí osobne poznali Ježiša Krista, alebo dokonca od ľudí, ktorí Ježiša nikdy osobne nepoznali, ako napríklad sám Pavol. V každom prípade sú to však dokumenty, poznačené mierou zrelosti a pochopenia Kristovho učenia ich jednotlivými autormi. Skutočným Písmom Svätým by boli iba vtedy, keby ich napísal samotný Ježiš.

Áno, toto treba zvlášť zdôrazniť. Písmom Svätým, ktoré by sme mohli plne akceptovať v tomto zmysle by boli evanjeliá iba jedine vtedy, keby ich napísal Ježiš. Takýto je zdravý a reálny pohľad na vec.

Podobných spisov a dokonca evanjelií jestvuje v skutočnosti omnoho viac, ako ich bolo nakoniec zaradených do Nového zákona. Toto je tiež kapitola sama o sebe, pretože výber toho, čo bude, alebo nebude zaradené medzi „Písmo sväté“ robili ľudia o niekoľko stáročí neskôr na základe vlastného úsudku. To, čo bolo potom kanonizované sa stalo „Písmom Svätým“ a to, čo kanonizované nebolo, zostalo iba historickou výpoveďou ľudí tej doby.