Kedy sa na Slovensku dočkáme verejného zdôvodnenia politiky strašenia Ruskom? Časť IV.

Tí prisluhovači demokratického Západu, ktorí tvrdo začali ľudí „škatuľkovať“ na extrémistov, nacionalistov, fašistov, rasistov, putinovcov, a podobne, by si mali uvedomiť, že liberalizmus, ktorý vraj reprezentujú, v zásade pokladá občanov za autonómne a zodpovedné osoby, ktoré majú svoje schopnosti k rôznym úvahám a činom. Ich aktívny verejný život v prospech blaha pre všetkých nie je možné rozvinúť bez pomoci a súčinnosti vlády a jej rôznych inštitúcií.

Lenže pomoci a súčinnosti osobám z verejnosti k rozvinutiu aktívneho verejného života sa zo strany našich ústavných či vládnych činiteľov ťažko dočkáme. Názorným príkladom toho, čo je aj v rozpore s určitými vlastnosťami liberalizmu ( verejná racionálnosť ), je konanie  nášho pána prezidenta Andreja Kisku.. Ten si do Prezidentského paláca dňa 16.5.2016 pozval vraj občianskeho aktivistu a blogera Jána Benčíka, aby diskutovali o probléme nárastu extrémizmu na Slovensku. Jánovi Benčíkovi bolo prezidentom vyjadrené uznanie za jeho občiansky aktivizmus a odvahu. Toto uznanie si vyslúžil tým, že zbieral informácie z internetu o ľuďoch s odlišným pohľadom na svet. Tento precedens ústavného činiteľa doslova človeka mrazí, pretože jasne ukazuje, aké cnosti občianskeho aktivizmu na Slovensku potrebujeme a je potrebné podporovať. Prezident Andrej Kiska svojim konaním jasne poprel veľmi dôležitý princíp pre život v pluralitnej spoločnosti a to uznávať sa navzájom ako rovnako rozumné bytosti, bez ktorých nie je možné rozvinúť verejnú racionálnosť. Odkaz prezidenta SR pre verejnosť je tým spôsobom jasný: žiadna liberálna umiernenosť vo vzťahu k osobám, ktoré nemajú názory späté s oficiálnou politikou, jej programom a politickou praxou.

Neustále z úst politikov počúvame praktický každý deň akúsi základnú mantru argumentácie v prospech liberalizmu ( demokratického právneho štátu ), ktorá sa zakladá na prehláseniach o zdieľaní spoločných hodnôt. Toto zdieľanie spoločných hodnôt potom núti politikov ďalej sa zamotávať do pavučiny transatlantických vzťahov a vykrikovať o potrebe byť jednotní, posilňovať kolektívnu obranu a odstrašovať Rusko. Z hľadiska teórie liberalizmu ide v prípade hodnôt o základné vlastnosti liberalizmu. Lenže tieto vlastnosti ako také  nemôžu riešiť problém argumentácie v politike. To je zásadné ! Argumentácia si vyžaduje rešpektovať  jej určité základné prístupy. Argumentácia má byť verejná, morálna a kritická. Nie je to môj výmysel. Touto otázkou sa zaoberal v svojej práci Liberálne cnosti americký politológ Stephen Macedo, ktorý nemá nič spoločného s ruskou  propagandou a ktorý sa v rámci interpretácie liberalizmu zameral na aktívnu, verejnú stránku liberalizmu.

Pri základných prístupoch k argumentácií v politike je potrebné sa zastaviť, pretože je potrebné pochopiť, ako je to v politickej praxi. Snažme sa teda pochopiť či porozmýšľať, že:

1. Argumentácia  má byť verejná, pretože je dôležité predpokladať, že do nej môže zasahovať ktokoľvek, ak má svoje námietky a zdôvodnenia. Rovnako môže argumentácia prichádzať odkiaľkoľvek. V zásade potrebujeme názor, ktorý sa dá verejne pred všetkými obhájiť.

1. Argumentácia má byť morálna, pretože je dôležité, aby sme uvažovali o princípoch spravodlivosti z neosobného hľadiska. Tento prístup nás má nabádať, aby sme nikoho neprehliadli alebo obetovali kvôli ostatným.

1. Argumentácia má byť kritická, pretože nemá jednoducho popisovať existujúci stav a praktiky, že všetko je v poriadku.  Kritický prístup súvisí s vyhľadávaním námietok, porovnávaním rôznych rozumných alternatív, čiže testovať obhajiteľnosť existujúcich názorov a politických praktík.

Uvedené základné prístupy potrebné pre argumentáciu v prospech demokratického Západu v politike a politickej praxi silne absentujú. Tieto základné prístupy patria k liberálnej politike a napriek tomu tí, čo sa za liberálov pasujú cez také mantry ako „proeurópsky“, „proatlantický“, ich vôbec nerešpektujú. To môže súvisieť s tým, čo som už pripomenul: snaha vyhýbať sa verejnému zdôvodneniu uplatňovania politickej moci ( na národnej a aj na nadnárodnej úrovni ) poukazovaním  na záchranu hodnôt demokratického Západu, či snaha nevyslovovať sa k najspornejším politickým cieľom a politickým praktikám ( problémom ).

Príklad. Keď som spomínal riaditeľa Inštitútu globálnych perspektív pri Columbijskej univerzite, tak ten v svojom rozhovore okrem iného uviedol, že hlavnou úlohou udalosti na Ukrajine je rozdeliť Európu a Rusko, ďalej že USA sledujú svoj výlučný cieľ zachovania svetového finančného systému založeného na dolároch. O takýchto záležitostiach sa ani s obyvateľstvom demokratického Západu nesmie diskutovať. Absentuje otvorenosť politiky, aby verejnosť  bola v zmätočnom stave neschopná pochopiť, čo sa vo svete či v Európe deje.

Táto otvorenosť je možná iba za situácie verejného zdôvodnenia použitia politickej moci či politických opatrení. Preto som pripomenul výčitku adresovanú Martinovi Lutherovi i potrebu rešpektovania princípu liberálnej spoločnosti – uznávať sa navzájom ako rovnako rozumné bytosti. Takže  verejnosť má veriť iba tomu, čo naši politici hovoria a konajú a zároveň držať hubu a krok.  Na našom Slovensku sa potrebujeme zaoberať nie vraj silnejúcou proruskou či prozápadnou propagandou špeciálne zameranou na Rusko, ale vážne sa potrebujeme zaoberať problematikou verejného zdôvodnenia. To je základná úloha všetkých politikov, ktorí majú na starosti štátnu administratívu.  Je to ich pracovná povinnosť, ktorú si vôbec neplnia, čo zvlášť platí pre oblasť zahraničnej a európskej politiky. Prečo sa potom politici vyhýbajú požiadavke verejného zdôvodnenia?

Verejné zdôvodnenie v otvorenej forme a za rešpektovania už spomínaných základných prístupov k argumentácií dáva verejnosti určité podnety ku kritickému uvažovaniu, vedie k uznaniu potreby  dostatočne silnej sebareflexie tak u politikov ako aj u verejnosti. Zásluhou verejného zdôvodnenia nie je potrebné pracovať naprieč spoločnosťou z pozície hľadania   extrémistov, nie sú dôležití akýsi odborníci na extrémizmus. Verejné zdôvodnenie má umožňovať neuzatvárať sa pred diskusiou s inými ľuďmi, ktorí sú schopní kritického uvažovania a nemajú k dispozícií od našich politických predstaviteľov  žiadne vysvetlenia či dôvody, ktoré môžu ako rozumné bytosti uznať. Verejné zdôvodnenie politikov je jedným z rozhodujúcich nástrojov v ich rukách, ktorý môže posilňovať dôveru verejnosti v prozápadnú a demokratickú orientáciu krajiny. Ak sa verejnému zdôvodňovaniu  svojich politických praktík a programov v rámci svojich povinnosti nevenujú, potom túto situáciu nemôžu vyriešiť obvinenia zo silnej proruskej propagandy na Slovensku.

Oblasť zahraničnej a európskej politiky je agendou, ktorá je okrajovou záležitosťou našej vládnej moci a parlamentných strán. Rozdiely medzi vládnou koalíciou a opozíciou v tomto smere vôbec nevidieť, pretože neexistujú a pretože táto agenda je v skutočnosti už dávnejšie v rukách nadnárodných politických a vojenských štruktúr. Slovensko, podobne ako ostatné členské krajiny EÚ, sa tejto agende iba prispôsobuje. Preto si máme myslieť, že NATO nás ochráni pred nepriateľom, ktorého sme si vymysleli, stvorili, preto sa podieľame na strašení obyvateľstva  Európy Ruskom, preto nám fakty o zločinoch USA a NARO vo svete vôbec nevadia, preto sa nechceme dištancovať od konfrontačnej politiky s Ruskom, preto potrebuje podieľa sa na ochrane východného krídla NATO. Za obdobie, keď bojujeme proti „národnému fašizmu“ Ľudovej strany – Naše Slovensko sme ďalej pokročili  v podpore vojnového štvania proti Rusku a všetky zložky transatlantického zamerania sa už tešia na summit NATO vo Varšave, ktorý sa uskutoční v júli 2016.

Verejné zdôvodnenie zahraničnej a európskej politiky Slovenska doteraz nebolo realizované a nič nenasvedčuje tomu, že sa niečo na tom zmení k lepšiemu. Verejnosť sa totiž  nemôže uspokojovať so stručnou vetou, že Slovensko je jednoznačne zamerané na proeurópsku a proatlantickú orientáciu, pretože v tejto rovine existuje množstvo otázok a problémov, ktoré je potrebné konzultovať, vydiskutovať, posudzovať v alternatívnych návrhoch a prijať politické riešenia.  A to všetko za aktívnej účasti verejnosti. Verejnosť aj cez  verejné zdôvodnenie politiky je potrebné zasväcovať do problémov, pretože táto oblasť politiky sa jednoznačne dotýka blaha všetkých obyvateľov Slovenska.

Kde treba hľadať bezpečnostnú hrozbu pre Slovensko?  Nekritické prijímanie všetkého, čo je transatlantické, je v skutočnosti tou hrozbou. Za situácie, že vládna moc poručníctvo pod USA pokladá za svoju prioritu, tak opäť hrozbu hľadá mimo seba. Vraj proruská propaganda je bezpečnostnou hrozbou pre Slovensko. Je to poriadny nezmysel, pretože o skutočnom nebezpečenstve vládna moc nechce otvorene hovoriť. Čo keby sme prijali tézu, že najväčším nebezpečenstvom pre Slovensko je to, že nás vládna moc pomaličky a potichučky zaťahuje do prípravy vojenského konfliktu s Ruskom. Je tu  jeden zaujímavý moment. Ak vládna moc tvrdí, že verejnosť ovplyvňuje silnejúca proruská propaganda, tak výsledkom tohto vplyvu by mala byť tá skutočnosť, že verejnosť bude môcť silne ovplyvňovať vládnu moc. Lenže takýmto spôsobom to zatiaľ na Slovensku nefunguje  a tlak verejnosti na vládnu moc je zanedbateľný na jej vlastnú škodu.

V oblasti zahraničnej a európskej politiky si vládna moc neplní jednu z veľmi dôležitých úloh: udržiavať dobre priateľské vzťahy s Ruskou federáciou na základe bilaterálnych vzťahov a platnej zmluvy. A hlavné je pracovať na rusko- európskom spojenectve, čo je základným predpokladom toho, aby sa niekto charakterizoval ako subjekt s kladným proeurópskym postojom. V tejto súvislosti je možné hovoriť aj o zápornom proeurópskom postoji, ale ten sa od kladného odlišuje práve rozhodujúcou pozíciou podpory rusko-európskeho spojenectva. Bez vytvorenia architektúry rusko-európskeho spojenectva nie je možné hovoriť o vytváraní mierových podmienok pre život v Európe a najmä ešte k tomu za situácie, keď sa silne aktivizuje NATO.

Zatiaľ je situácia iná a na programe dňa nie je otázka rusko-európskeho spojenectva.  Cez EÚ ( bruselský diktát ) sa významne posilňuje uplatňovanie princípu atlanticizmu a Európa sa nemôže – nevie ako stať nezávislou geopolitickou jednotkou, ktorá bude svoje vzťahy rozvíjať tak s USA ako aj s Ruskom, ale nie na úkor jedného z nich. To je tá politická pozícia, ktorú môže Slovensko presadzovať !  Lenže Slovensko to nerobí, pretože aj jeho politická elita patrí tam, kde aj politická elita iných krajín  – na javisko bábkových hercov, ktorí hrajú svoje role len cez nitky v rukách USA.

Dušan Hirjak

Koniec štvrtej časti