Kedy sa na Slovensku dočkáme verejného zdôvodnenia politiky strašenia Ruskom? Časť I.

Európska únia v spolupráci s NATO a pod vedením USA ďalej napredujú v posilňovaní konfrontačnej politiky strašenia Ruskom. Jasne to vyplýva z článku, ktorý uverejnil denník Pravda dňa 21.mája 2016 od redaktora Andrej Matyšáka. Toto posilňovanie konfrontačnej politiky v reči ministrov zahraničných vecí  28 krajín EÚ dostalo humánnejší názov. Podľa nich ide o posilňovanie východného krídla Severoatlantickej aliancie, ktoré má dokumentovať ochotu a pripravenosť NATO chrániť územnú celistvosť každého člena.

Náš minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák je tomuto posilňovaniu jednoznačne naklonený. Podľa neho aliancia musí s Ruskom komunikovať. Jeho požiadavka na komunikáciu súvisí s otázkou dôvery ( vzájomnej ) a potrebných informácií. Článok redaktora Andreja Matyšáka má v tejto súvislosti priliehavý názov: „NATO sa chce s Ruskom rozprávať. A odstrašiť ho.“

Strašenie Ruskom úspešne pokračuje. Politici členských krajín EÚ sú v tomto jednotní a solidárni. Nám, verejnosti či obyvateľstvu Európy, neustále masírujú vedomie ( mozgy ) tým, že strach z Ruska je opodstatnený, pretože Rusko anektovalo Krym a podporuje separatistov na východe Ukrajiny. Dá sa teda očakávať, že požiadavka EÚ a NATO je veľmi logická: treba byť pripravenými na ochranu územnej celistvosti každého člena. A bezpečnosť obyvateľov je veľmi prospešná záležitosť, takže nie je čo riešiť z hľadiska verejnosti a NATO je potrebné nechať, nech aktívne pracuje. Treba priznať, že vojnoví štváči sa veľmi aktívne pustili do organizovania rôznych aktivít v rámci NATO, aby bolo možné ich výsledky ohlásiť už na summite NATO v júli  vo Varšave.

Rovnako je verejnosť masírovaná aj informáciou, kto sa najviac obáva Ruska. Sú to pobaltské krajiny, Poľsko, Rumunsko, Bulharsko. Slovensko vraj nežiada vojakov na svojom území ( podľa M. Lajčáka ), ale v každom prípade bude podľa jeho slov zapojené do posilňovania východného krídla NATO. Minister zahraničných vecí nám neprezradí, prečo Slovensko nežiada o vojakov na svojom území. Podľa mňa,  Slovensko zatiaľ nemusí žiadať , pretože jeho východným susedom je Ukrajina a nie Rusko. Avšak je tu jasná požiadavka prezidenta SR Andrej Kisku o vybudovanie vojenskej základne NATO aj na našom území. Z tohto dôvodu očakávam, že krajiny NATO na summite vo Varšave budú sa otázkou vojenských základní na východe Európy zaoberať.

Strašenie Ruskom zažil už môj dedo. Strašenie Ruskom neobišlo ani môjho otca. Strašenie Ruskom má patriť aj pre verejnosť tejto doby, v ktorej žijem. Strašenie Ruskom zažívajú moje deti a berú to možno najskôr ako rozprávku. A o strašení Ruskom o niekoľko rokov budú „informovaní“ aj moje vnúčatá. Strašenie Ruskom má svoju históriu, určitú kontinuitu a najskôr súvisí s politickými záujmami určitých krajín, ktoré sú zamerané na destabilizáciu Ruska, na rozbitie krajiny, na využitie jeho prírodných zdrojov, na podriadenie sa Ruska unipolárnemu videniu sveta. Druhá svetová vojna bola jasným pokusom o likvidáciu vtedajšieho ZSSR.

Demokratický Západ sa pýši tým, že jeho občania žijú v liberálnom zriadení, v ktorom sa tešia určitým zaručeným právam, majú slobodu voľby z rôznych možnosti, je im zaručená bezpečnosť osôb a majetku. Napriek tomu, že liberalizmus charakterizuje ústavne obmedzená vláda moc a vláda zákona, postupná angažovanosť politikov v liberálnej politike nadobudla také rozmery, že politika strašenia Ruskom sa stala oficiálnou politikou, hoci podľa spôsobu použitia politickej moci je najskôr v rozpore s koncepciou spravodlivosti orientovanou na práva.

Strašenie Ruskom predstaviteľmi demokratického Západu predstavuje realizáciu určitej politickej koncepcie, u ktorej použitie moci je ( bolo ) svojvoľné, tajné, sprisahanecké a preto nemohlo byť dané na vysvetlenie verejnosti. Skutočné dôvody svojvôle vlády či štátnej administratívy ( niektorých krajín ) sú teda zatajované, pretože neboli by prijaté verejnosťou. Zatajovanie potom núti použitie politickej moci či politického opatrenia vysvetľovať určité udalosti či procesy inými dôvodmi, ktoré sú určené k tomu, aby ich verejnosť v pokoji prijala. Najnázornejším príkladom zo súčasnej doby je príprava a zrealizovanie ukrajinskej krízy pod vedením USA a za pomoci EÚ.

Ak je pravda, že podľa liberálnej teórie sa liberalizmus má stavať proti svojvôli vlády vo všetkých jej podobách, tak potom je jasné, že sa tomuto liberalizmu nepodarilo politiku strašenia Ruskom odstrániť z politickej praxe, ale skôr zo všetkých síl podporovať. Vyzerá to skôr tak, že takáto politiky oslavuje aj svoj úspech. Krízu na Ukrajine pripravil a zrealizoval demokratický Západ, aby sa udalosti spojené so štátnym prevratom odohrali predovšetkým na východe Ukrajiny a aby svoju úlohu zohralo aj územie Krymu.  Zasahovanie demokratického Západu do vnútorných záležitosti Ukrajiny má pre život jej obyvateľov katastrofálne následky, ale na strane druhej bola splnená úloha rozvrátiť vzťahy Ukrajiny s Ruskom a to v prospech demokratického Západu na čele s USA.

Iba zásluhou tohto rozvratu sa môžu v súčasnosti ministri zahraničných vecí  28 krajín EÚ baviť o posilňovaní NATO na východnom krídle, pričom si vôbec nedokážu uvedomiť, že z ich strany ide o také  politické aktivity, ktoré majú znaky vojnového štvania. Politici demokratického Západu pod vedením USA usúdili, že zdôvodňovanie ich politiky  vojnového štvania proti Rusku obyvateľstvu Európy je možné len v intenciách  poukazovania na anexiu Krymu a na podporu separatistov na východe Ukrajiny. Tomuto zdôvodňovaniu dali „zelenú“, pretože sú presvedčení, že to samo obyvateľstvo Európy prijme bez reptania výklad ukrajinskej krízy ako výlučnej záležitosti dvoch bratských susediacich krajín. Ak by to bola v skutočnosti iba záležitosť dvoch susediacich krajín, tak by bola situácia úplne iná: upevnené vzťahy Ukrajiny a Ruska, žiadny Majdan na spôsob štátneho prevratu, žiadna občianska vojna na východe Ukrajiny a žiadne pričlenenie Krymu k Ruskej federácií.

Môžem jednoznačne tvrdiť, že žiadne zdôvodňovanie konfrontačnej politiky Západu s Ruskom nemožno zakladať  na dôvodoch anexie Krymu a podpore separatistov na východe Ukrajiny, pretože Rusko na čele s prezidentom Vladimírom Putinom nebolo organizátorom ukrajinskej krízy. Napriek tomu v konfrontačnej politike  demokratický Západ pokračuje aj naďalej  a ministri zahraničných vecí členských krajín EÚ a NATO  iný spôsob robenia politiky  nemajú v popise práce. Z môjho pohľadu ich správanie nepokladám za prejav nevedomosti, ale za prejav absolútnej poslušnosti záujmom USA a všetkým tým skupinám, ktoré plánujú dostať Rusko na kolena. Pomôcť zorganizovať udalosti na Ukrajine tak, aby bolo možné zo všetkého negatívneho obviniť Rusko a strašiť Európu Ruskom – to svedčí o neľútostnom prístupe politikov demokratického Západu k ľudu Ukrajiny, ktorí svoju politickú moc využili k zaobchádzaniu s ľudom Ukrajiny ako s otrokmi a ktorí v praxi nie prvý krát dokazujú, že liberálna demokracia prekračuje svoje hranice spravodlivosti, ak prosperitu pre svoju komunitu ľudí zabezpečuje na úkor iných krajín. Zaobchádzanie s ľudom Ukrajiny a aj s ľudom Ruska ( vzhľadom na sankcie ) nemožno pokladať zo strany demokratického Západu za čestné a rozumné.

Politika strašenia Ruskom je z geopolitického hľadiska výrazom atlanticizmu či transatlantického spojenectva s jasnou nadvládou USA a NATO. V týchto rokoch spravovať  z hľadiska záujmov USA našu Európu je pomerne jednoduchá záležitosť, pretože inštitúcie a organizácie Európskej únie to umožňujú. Politika strašenia Ruskom má však alternatívu. Naša Európa sa potrebuje stať nezávislou kontinentálnou silou. Má k tomu aj vynikajúci základný predpoklad, ktorý sa však v médiách nespomína a ktorý v politike nedostal svoje miesto pre zdôvodnenie.  Týmto základným predpokladom je práve EÚ a jej inštitúcie a organizácie. Politici si namiesto konfrontačnej politiky môžu zvoliť cestu rozvíjania spojenectva Európy a Ruska. A práve tento prechod nemôžu zvládnuť z rôznych dôvodov. Prechod Európy na vlastnú kontinentálnu silu sa nesmie uskutočniť a teda sa nesmie realizovať ani politika spojenectva Európy a Ruska. Geopolitický sa nesmie nič meniť tak, ako som to naznačil. Práve naopak, summit vo Varšave sa má zaoberať dohodou medzi NATO a EÚ o prehĺbení spolupráce v oblasti boja s hrozbami, ktorým čelí transatlantický región. Podľa článku Andreja Matyšáka   pôjde o posúdenie takých hrozieb ako Rusko, kyberbezpečnosť, migračné toky, situácia na Blízkom východe a v severnej Afrike. Prečo do nového spojenectva Európy a Ruska nechce ísť  vládna moc na Slovensku?  Mala by to vedieť zdôvodniť, ale to nerobí a ani nikto to od nej nevyžaduje.

Otázka, prečo musí byť realizovaná konfrontačná politika s Ruskom, či otázka, prečo sa demokratický Západ nezaoberá nekonfrontačnou politikou s Ruskom, tieto otázky si vyžadujú otvorené verejné zdôvodnenia. Týka sa to všetkých obyvateľov Európy či Slovenska, preto požiadavka verejného zdôvodnenia sa zakladá na verejnom a morálnom princípe. O otázkach vojny a mieru už nie je možné dopustiť, aby bolo rozhodované v komnatách novodobej aristokracie. A už vôbec nie  v komnatách samotného Bruselu. Verejné zdôvodnenie načrtnutých otázok, aby malo svoj význam, má mať vytvorené také podmienky, aby bolo kritické. Je potrebné totiž vypočuť rôzne námietky k zdôvodneniam, vyhľadávať alternatívne návrhy, analyzovať možnosti určitej zmeny a podobne. Lenže tieto podmienky nie sú vytvorené. Môžeme si všimnúť, že v našom parlamente sa poslanci  venujú tesne pred summitom NATO vo Varšave iným problémom. Na programe  týchto dní je boj za odvolanie ministra vnútra z funkcie či samotného predsedu vlády Slovenskej republiky. Je to iba náhoda alebo zámer takto postupovať?

Z môjho pohľadu politici demokratického Západu sa nehrnú do verejného zdôvodnenia, prečo je potrebné nás strašiť Ruskom, resp. prečo sa nevenujú politickým aktivitám spojených s mierovou cestou spolupráce s Ruskom.  Úlohou verejnosti z pohľadu politikov je veriť  oficiálnej propagande a prispôsobovať sa politickým rozhodnutiam. Kto sa však uzatvára pred diskusiou s verejnosťou, pre neho môžu platiť slová amerického politológa Stephena Maceda: „Nemôžeme mať v úcte svoj status rozumných bytosti, ak sa uzatvárame  pred diskusiou s inými ľuďmi o našich najhlbších politických koncepciách, nech sú akékoľvek.“ V tejto súvislosti si spomínam na film o Martinovi Lutherovi ( 1483 – 1546 ), nemeckom cirkevnom reformátorovi, zakladateľovi nemeckého protestantizmu. Zapamätal som si, čo mu bolo povedané pri jednej z dišpút s predstaviteľom pápežskej moci. Citujem: „ Márne čakáš na diskusiu o veciach, o ktorých si jednoznačne povinný veriť!“ Táto výčitka či poučenie adresované Martinovi Lutherovi je aktuálna aj v súčasnej dobe. Politici demokratického Západu si ju jednoznačne osvojili.

Dušan Hirjak

Koniec prvej časti.