29. augusta si pripomíname / oslavujeme akciu, pri ktorej možno použiť termín „kontroverzná“, a to predovšetkým v súvislosti s jej začiatkom, priebehom i dôsledkami. Tu je niekoľko poznámok.
Prvá poznámka. Oficiálne označenie „Slovenské národné povstanie“ bolo zavedené až uznesením predsedníctva SNR z 23. júla 1948, po prijatí Ústavy 9. mája, teda po štyroch rokoch. Štátnym sviatkom sa 29. august stal na základe zákona č. 489 z roku 1992 (údajne to bola podmienka postkomunistov Petra Weissa hlasovať za zánik čs. federácie). Prečo však práve 29. august?
Druhá poznámka. Málokto rozumne uvažujúci odmietne nevyhnutnosť prejsť vo vojne od Hitlera na stranu Spojencov osobitne po zvrate v jej priebehu, po porážke nemeckých vojsk v severnej Afrike (1942), pri Stalingrade (vo februári 1943) a pri Kursku (v lete 1943); koniec-koncov aj vylodenie spojencov v Normandii sa udialo až 6. júna 1944. Uvedomovali si to aj vládne orgány Slovenskej republiky na čele s prezidentom, avšak chceli to docieliť inak, šetrnejšie ako odporcovia režimu i myšlienky slovenskej štátnosti na čele s Edvardom Benešom. Ten sa cez vojnu ukryl v teple Londýna, a tam vytvoril Dočasné státní zřízení a podporoval sily, ktoré boli proti slovenskej štátnosti, lebo on nikdy Slovákov za národ neuznal. Išlo o čechoslovácky orientovaných aktivistov skupiny Flora (od novembra 1943 Kaviár), ktorej vodcom bol Dušan Viest, šéf slovenských železníc, brat generála Rudolfa Viesta, so svojou českou manželkou Květoslavou, a aj iní. Beneš účinne vplýval aj na niektorých dôstojníkov slovenskej armády, ktorých mali zväčša za manželky Češky. Aktivizovali sa aj bývali agrárnici Lettrich a Ursíny, aj komunisti. Gustáv Husák otvorene hovoril buď o samostatnom Slovensku s iným režimom a spojencami, alebo o Slovensku ako súčasti ZSSR. Český komunista Karel Schmidke (tak meno „Karola Šmidkeho“ písal ešte vo februári 1945 Husák), rodák z Ostravy, prišiel na Slovensko 4. augusta 1943 ilegálne cez Poľsko z Moskvy ako „pán Potocký“ aj s ďalším Čechom Karlom Bacílkom, zrejme oni mali Slovensko v nových pomeroch dirigovať. Ako vieme, komunisti s agrárnikmi v byte Mateja Joska na Gajovej ulici v Bratislave skoncipovali v decembri 1943 Vianočnú dohodu o založení SNR a príprave odboja.
Na jar 1943 bola v prezidentskej kancelárii tajná schôdzka, na tému „čo ďalej“. V prítomnosti generálov a niektorých ministrov zvažovali spôsob prechodu na stranu Spojencov. Prezident súhlasil so zmenou režimu, nie však so zánikom štátu. A okrem toho chcel, aby Slovensko obišla vojna – diablov vynález. Prechod na stranu Spojencov mala zabezpečiť slovenská armáda, čím poveril minister obrany Ferdinand Čatloš podplukovníka Jána Goliana, náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Vojenský veliteľ povstania Golian sa teda „zrodil“ v prezidentskej kancelárii. Dňa 12. mája 1944 v Hitlerovom hlavnom stane na zámku v Klessheime pri Salzburgu rokoval Tiso s Hitlerom a generál Čatloš s poľným maršalom Keitelom v prítomnosti generála Augustína Malára. Podarilo sa im presvedčiť Hitlera i Keitela, že slovenská armáda je schopná ubrániť Karpaty, že nepotrebuje pomoc wehrmachtu. Nemcov presvedčil aj fakt, že dvom východoslovenským divíziám velil u nich dobre zapísaný generál Malár, ktorý mal nemecký železný kríž I. triedy. Presvedčili teda Nemcov, že Slováci si sami doma udržia poriadok, čo sa však nepodarilo.
Tretia poznámka. Vládny plán prechodu na stranu spojencov pripravoval minister obrany Čatloš, ktorý sa v kritickom čase ukrýval v prezidentskom paláci. Mal sa uskutočniť so súhlasom Sovietov podľa možnosti bez boja a pri zachovaní slovenskej štátnosti. Generál Malár mal prevziať moc nad Slovenskom, vyhlásiť ukončenie spojenectva s Nemeckom a otvoriť hranice Červenej armáde. Plán obsahovalo Čatlošovo memorandum, na znení ktorého údajne spolupracoval aj Gustáv Husák, čo by potvrdzoval fakt, že plán vlády a zámery SNR boli v zásade identické: otvorenie Slovenska Červenej armáde v čase, keď sa dostane na čiaru Krakov – Miškovec. Neuskutočnili sa najmä preto, že to nechcel Beneš.
Štvrtá poznámka. V Žarnovickej doline pri Čremošnom sa 27. júla 1944 konala ilegálna porada SNR so zástupcami Vojenského ústredia o príprave povstania. Na porade sa zúčastnilo osem politikov a štyria dôstojníci. Komunisti Šmidke, Husák, Novomeský, Ivan Horváth, agrárnici Lettrich, Ursíny, Josko a Peter Zaťko, a za vojakov podplukovníci Ján Golian a Mikuláš Ferienčík, major Jozef Marko a stotník Milan Polák. Aj keď išlo o utajenú akciu, ÚŠB (Ústredňa štátnej bezpečnosti) mala podrobné informácie a jej šéf Jozef Beňuška informoval prezidenta s tým, že ide o prípravu povstania, ktoré sa má začať v najbližších dňoch. Chcel od prezidenta súhlas, aby mohol všetkých účastníkov zaistiť. Prezident si prezrel ich zoznam a povedal: „Ľudia na zozname, počnúc Zaťkom, Husákom, Novomeským, a tak ďalej, a tak ďalej, sú všetko ľudia, ktorí mali a majú zodpovedné alebo dobré postavenie v Slovenskej republike, pomáhali budovať štát a keby teraz nečinne čakali príchod Beneša a jeho armády, prví budú postavení pred súd ako kolaboranti. Bude to potrebná garnitúra, ktorá aspoň ako-tak bude brániť slovenské záujmy proti Benešovi. O Husákovi mám správy, že sa rozhodne stavia proti Benešovmu čechoslovakizmu a obhajuje právo slovenského národa na samostatnosť. Preto dokonca údajne navrhuje, aby sa Slovensko pripojilo k Sovietskemu zväzu ako boľševický štát. Nuž, ako katolícky kňaz a prezident s takým krokom nikdy nebudem súhlasiť, ale ak tých účastníkov porady o povstaní dám zaistiť, čo tým získame? Slovenskú republiku a samostatnosť nezachránime, iba posilníme pozíciu Beneša.“
Na porade v Čremošnom dohodli odlet vládneho lietadla do Moskvy s Čatlošovým memorandom. Lietadlo bolo pripravené odletieť v noci z 2. na 3. augusta 1944, Čatloš však telefonoval do Bystrice, aby sa s odletom počkalo…
Piata poznámka. … avšak medzitým Golian zaslal do Londýna varovanie, že Čatloš posiela do Ruska svoju delegáciu; zrejme dôsledok toho, že v apríli 1944 prijal Čatloš poverenie byť veliteľom príprav ozbrojeného povstania aj z Londýna, takže pracoval pre „dve strany“. Tým však potopil aj svoju „tajnú misiu“ do Moskvy, keď už napoludnie 2. augusta nariadil nadporučíkovi Koreckému odletieť aj s pplk. Ferjenčíkom s ponukou Stalinovi: prechod cez Slovensko bez boja. Ďalšie lietadlo už nemalo odletieť, avšak odletelo. Z letiska Mokraď pri Liptovskom Mikuláši odletelo vládne lietadlo 4. augusta na palube s kapitánom Mikulášom Lisickým a komunistom Šmidkem s takmer identickou ponukou Stalinovi.
Do hry rázne vstúpil Golianom informovaný Beneš, agent zahraničných tajných služieb, aj sovietskej NKVD, ktorý zásadne nesúhlasil s kontaktmi Slovákov s Moskvou, odvolávajúc sa na Zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci, medzi Sovietskym zväzom a Československou republikou, ktorú podpísal 12. decembra 1943 s Molotovom ako samozvaný „prezident“ vtedy neexistujúceho štátu. Vystríhal Stalina, že sa na Slovensku „chystá buržoázní revoluce“ a žiadal ho vyslať tam viacej partizánov (na oplátku s prísľubom pričlenenia Podkarpatskej Rusi k ZSSR?). Existujú dôkazy o Benešovom už skoršom naliehaní na Goliana, aby urýchlene vyhlásil povstanie „proti Němcům“ (chcel rásť v očiach Londýna). Keď Golian argumentoval tým, že Nemci na Slovensku nie sú – počul: „Tak budou!“ Treba v tejto súvislosti zdôrazniť, čo sa dnes prehliada, že Slovensko na rozdiel od Protektorátu Čechy a Morava nebolo až do 28. augusta 1944 obsadené nemeckým vojskom. Zistili to aj prekvapení sovietski partizáni, ktorí prišli („padali akoby z neba“) „pomáhať slovenskému pracujúcemu ľudu oslobodiť sa od fašistických okupantov“. Plán prejsť na „druhú stranu“ v koordinácii s postupom Červenej armády prekazili aj títo partizáni, ktorí mali vlastnú predstavu „protifašistického odboja“. Nekontrolované partizánske akcie viedli aj k „hrdelnému násiliu“ voči civilnému, predovšetkým nemecky hovoriacemu obyvateľstvu, a podnecovali k nezodpovedným aktivitám aj časť armády. Partizáni podnikali sabotáže v priemysle a doprave, likvidovali domnelých i potenciálnych nepriateľov, čo viedlo 11. augusta 1944 k vyhláseniu stanného práva. Ani to však nesplnilo účel a partizánske aktivity sa stupňovali, a to napriek žiadosti SNR, ktorú im osobne tlmočil Husák, podnikali už na prvý pohľad nedomyslené „bojové akcie“. V Sklabini došlo 24. a 25. augusta k zavraždeniu niekoľkých inak nevinných prívržencov režimu, dramatický osud jedného z nich, Karola Nemčoka, ktorého popravčia čata zle trafila, trval až do jeho smrti v roku 1974. Dňa 27. augusta 1944 zavraždili poslanca Františka Slameňa spolu s niekoľkými poprednými občanmi Brezna.
Popri partizánskych provokáciách sa však objavili aj provokácie zo strany armády. Dňa 26. augusta vydal major Miloš Vesel rozkaz obsadiť Ružomberok, v ktorom mali Nemci továreň a sklady na výrobu lafiet, sám sa neskôr priznal, že dal popraviť „67 gestapákov“ na Podsuchej. Medzi rozhodujúce príčiny nemeckého zákroku však patril masaker členov nemeckej vojensko-diplomatickej misie pplk. Otta, ktorá sa vracala z Bukurešti do Berlína. Ráno 28. augusta 1944 v martinských kasárňach zastrelili 24 nemeckých vojakov a civilov, z toho dve ženy, dve deti, dvoch mužov v civile vrátane dvoch lekárov a veterinára. Streľbe velil npor. Cyril Kuchta (posmelený či dokonca na priamy pokyn Veličkovových partizánov zo Sklabine), nositeľ vyznamenania za hrdinstvo, ktoré si vyslúžil na Ukrajine ako veliteľ čaty tankov v bojoch proti Červenej armáde dňa 27. júna 1941 z rúk ministra Čatloša. Streľba v martinských kasárňach tragicky poznamenala slovenské dejiny, vyvolala okamžitú reakciu Nemcov, obsadzovanie Slovenska v utorok 29. augusta 1944 s formálnym súhlasom (na pozvanie) slovenskej vlády. Takto prišla vojna na Slovensko.
Šiesta poznámka. Keď večer 29. augusta 1944 o 19:00 hod. po začatí nemeckej invázie prečítal Čatloš pripravený príhovor (pripravil ho Tido Gašpar – šéf Úradu propagandy, starý otec Borisa Zalu) k vojakom o príchode nemeckých jednotiek a potrebe zachovania pokoja, v Banskej Bystrici bol pokoj, jediné, čo ho rušilo, bolo hulákanie partizánov, ktorí v tej noci vtiahli do mesta a veselo popíjali so slovenskými vojakmi. Po Čatlošovom prejave však dôstojníci Veselovci primäli Goliana, aby o 20.00 hod. odišiel šifrovaný príkaz pplk. Goliana posádkam na celom Slovensku: „Začnite s vysťahovaním“. Povstanie sa teda 29. augusta „začalo“ evidentne podľa „neslovenského“, Benešovho scenára, teda ako „Benešovo povstanie“. V noci z 29. na 30. augusta sa dopracúval tento scenár na Donovaloch v chate dr. Nábělka. Dlho do noci koncipovali dôstojníci Veselovci s Milošom Markom a s Vavrom Šrobárom, zase raz prítomným v správnej chvíli na správnom mieste, proklamáciu k vojakom a k národu, ktoré odzneli v stredu 30. augusta 1944 o jedenástej hodine dopoludnia z bystrického rozhlasu.
Po siedme. Nič tak presvedčivo nepopiera „slovenskosť“ začiatku povstania, ako fakt, že v deň, ktorý sa oficiálne bude sláviť ako jeho začiatok, v Bystrici nijaký politický činiteľ SNR ani len nebol. 30. augusta 1944 okolo poludnia prechádzal Gustáv Husák cez bratislavské Hitlerovo, predtým i teraz Hlavné námestie, kde mu vysmiata Františka Hrubišková, známa v odboji ako Biela pani, radostne zvestovala: „Gusto, už sa to začalo!“ Na otázku prekvapeného Husáka, čo sa začalo, počul, že puč v Bystrici, že to vysielal banskobystrický rozhlas. Husák zostal ako obarený. Keď sa zhruba v tom istom čase Šaňo Mach ponáhľal za Lacom Novomeským, či je to, o čom počul z rádia, už „toto povstanie“, dozvedel sa: „Nie, naša akcia ešte len príde!“ Keď sa na Golianovu výzvu hodlá k partizánom pridať trnavská posádka, telefonujúci komunisti z trnavských Coburgových závodov počuli toto: „Neprepadajte panike, toto nemá s našou akciou nič spoločné!“ Aj preto už v októbri 1945 bol za „zradu na povstaní“ popravený veliteľ nitrianskej posádky major Ján Šmigovský.
Husák získal informácie o aktivitách Šrobára u Imricha Karvaša, guvernéra Národnej banky. Ten mu však neposkytol auto so šoférom na cestu do Bystrice, a tak Husák 30. augusta 1944 pred polnocou odišiel z Bratislavy v aute, ktoré poskytol Rudolf Fraštacký, šéf firmy Cukrospol. V aute sedel aj Lettrich a Josko, a každých desať minút auto zastalo, motor zhasol a bolo treba vystúpiť, a roztláčať ho. A čoskoro sa ukázalo, že šofér cestu vôbec nepoznal, bola tmavá noc a nik nevedel, kde práve boli. Blúdili takto po dedinách medzi Bratislavou a Trnavou až do rána, 31. augusta. Po piatich hodinách cesty sa z Bratislavy dostali akurát do Trnavy, kde ich zastavila nemecká hliadka, ktorej šikovne ukĺzli. A utekali na vlak, posledný smerom do Banskej Bystrice, vyslaný z Bratislavy bratom generála Viesta z vedenia slovenských železníc. Toto sú dôvody, prečo Husák nebol 29. augusta v Bystrici. Čakalo sa na výsledky rokovania Šmidkeho a Ferjenčíka v Moskve, ktoré neprichádzali. A keď navyše minister vnútra Šaňo Mach požiadal Novomeského, že s radikálnou akciou treba si dať pozor, lebo by mohla mať za následok obsadenie Slovenska Nemeckom, že Nemci sa už priblížili k Slovensku, ale bez vyvolania príčiny bezprostredná okupácia nehrozí, cez Fraštackého poslali teda odkaz podplukovníkovi Golianovi do Bystrice, aby nezačal vojenské akcie. Ale on začal na priamy nátlak Veselovcov, riadených Benešom z Londýna.
Do Banskej Bystrice sa dostal Husák, i ďalší hlavní predstavitelia SNR, až na obed vo štvrtok 31. augusta. Tam zviedol Husák zápas so Šrobárom o vodcovstvo v povstaní, aby napokon až v piatok 1. septembra 1944 prijali Deklaráciu SNR o prevzatí moci na povstaleckom území, ktorú vypracoval Husák, a ktorou odstavili šrobárovcov na druhú koľaj. V jej rukopise sa píše o „bratskom spolužití s českým národom v novej Česko-Slovenskej republike“ so spojovníkom v názve, čo malo znamenať pokračovanie štátu s autonómnym postavením Slovenska po októbri 1938. Údajne to bol Matej Josko, pred vojnou národný socialista, teda benešovec, ktorý zašiel do tlačiarne, a dal všetky „pomlčky“ z deklarácie preč. To sťažilo Husákov zámer nevrátiť Slovensko pred október 1938.
Posledná poznámka. To, čo nasledovalo od začiatku septembra do konca októbra 1944 bol teror a ukrutnosti, aké Slovensko nepoznalo od tureckých vojen. Až v súvislosti s povstaním sa slovenského územia priamo dotkli vojenské operácie – diablov vynález, vojna – aj keď nemožno tvrdiť, že bez neho by sa ho nedotkli. Ako to vo vojne býva, násilie sa páchalo na oboch stranách. Ukrutnosti partizánov vyvolávali rovnako kruté represálie zo strany Nemcov. Podľa svedectvo nezaujatých francúzskych a britských pozorovateľov, pospolitý ľud sa staval k udalostiam prestrašene, rezignovane a pasívne. Ale napriek tomu práve on musel niesť tie najťažšie následky tejto akcie. Jeho majetok bol vydrancovaný, domy vypálené a mnoho nevinných predčasne našlo svoju smrť v masových hroboch. Začiatkom roku 1945 operovalo v slovenských horách asi 13 tisíc partizánov (údaje, ako pri všetkom, sa rôznia). Možno sa pýtať aj takto: prečo partizáni nezbehli z hôr a nezachránili stovky mužov a žien, ktoré týrali a surovo vraždili nacisti napríklad v Kľaku a v Ostrom Grúni? Kto je za tragédiou 21 obetí streľby v Semeteši neďaleko Turzovky? Nuž ale má zmysel porovnávať v tejto stratenej chvíli neprávosti jedných a druhých?
Toto sú všetky, niektoré zatajované iniciatívy na prechod Slovenska od Hitlera k Spojencom – ešte viac sa dozviete z knihy Rehabilitácia slovenských dejín, ktorú pripravuje vydavateľstvo Torden. Presadila sa zo slovenského pohľadu tá najhoršia alternatíva prechodu k Spojencom, ktorá napokon viedla k tomu, že v mene povstania, ktorého primárnym cieľom mal byť boj proti režimu, zničil sa vlastný štát v prospech štátu iného, teda obnovenej unitárnej „Československej republiky“ – bez spojovníka – pomlčky. A boj o ňu trval ďalších 48 rokov, až sa – bez nej – začal končiť 1. septembra 1992.
29. 8. 2026.
.jpg)
.JPG)
