Auto v Amerike nie je ako auto u nás. U nás je to plechové približovadlo, ktoré sa ocitlo na nepriateľskom území. Máločo u nás funguje vo váš prospech ako majiteľa vozu, a drvivá väčšina, vrátane policajtov, vás má za ľahkú obeť. V Amerike je auto kolíska, milenecké lôžko, sedadlo v kine, lavica v kostole, okienko v banke, jedálenský stôl, obývačka, spálňa, nákupný vozík a keď na to príde, aj rakva. Američania zvládnu celý svoj svet spoza volantu a celý ich svet slúži tomu, kto za volantom sedí. Je to automobilový raj. Ktosi mi opisoval príhodu ako nejaký Američan dostal defekt a než stihol vystúpiť z auta, už pribehol pomocník z blízkej garáže a prikotúľal koleso, ďalší dobehol s heverom, automechanik po nich už len skontroloval dotiahnutie skrutiek, vyinkasoval malý poplatok a šlo sa ďalej. Znie to ako rozprávka, ale ja tomu verím. Ono to ide tak ďaleko, že bez auta si tu vlastne úplne nemožní. No len sa na to pozrite:

   Vo vidieckom mestečku majú veľkoparkovisko lemované obvyklým výberom prízemných obchodov. Uprostred toho parkoviska tróni osamelá budova bez ľudskej obsluhy. Je to bankomat pre autá. Príjazd, obvyklý monitor s tlačidlami a výdajom bankoviek, výjazd. Autá prichádzali a odchádzali. Chcel som si vybrať peniaze, ale nemal som auto! Ten pohľad by som vám teda doprial – rad áut, ktoré sa v letnom sparne lenivo posúvajú k bankovému automatu. A uprostred tej rady prešľapuje exot zo stredu Európy a tvári sa, že je auto. Po vybraní peňazí som mal tú najvyššiu akceleráciu zo všetkých miestnych automobilov – zahol som za roh a tváril sa, že som tam nikdy nebol.

Blue Toyota Corolla

   Vlastniť v Amerike auto je ako vyfasovať občiansky preukaz. Veď vodičské preukazy aj tak fungujú, pretože Američania žiadne občianske preukazy nemajú. Cudzinec a cestovateľ si tak ten pocit americkej dospelosti môže požičať. Keď som vošiel do požičovne v mestečku Iowa City a zamilovali sme sa do seba na prvý pohľad. Ja a nebovo-modrá Toyota Corolla. A to nie som žiadny veľký automobilový nadšenec a autá mi dovtedy nič moc nehovorili. Táto plechová slečna ale vyzývala na cestu za hranice všedných dní a navyše za celkom prijateľnú cenu. Mali sme spolu stráviť dva týždne a prejsť kus kontinentu. A ja som už na prvý pohľad vedel – s touto a žiadnou inou!

   Odvtedy sa vždy obzriem, keď okolo mňa frčí Toyota Corolla, alebo ju vidím na reklamnom plagáte. Ale, hoci mi to asi neuveríte, ja mám dojem, že pod tým názvom predávajú dnes niečo celkom iné. Tá moja Toyota Corolla bola totiž tá jediná pravá a vyvolená. Nesklamala.

Na muške diaľničného šerifa

   Nezažil som pubertálne sny o rýchlej jazde v skvelom fáre s naplno pustenou muzikou a teraz, po rokoch, som taký sen zažil s naplno otvorenými očami. Moja Toyota bola samozrejme primerane pribrzdená z požičovne a do kopcov sa jej na automatickej prevodovke veľmi nechcelo, ale aj tak to bolo veľmi slušné žihadlo. No a keď som pustil repráky na plné pecky…

   Na takýchto výtečníkov, čo im puberta prerazila do vyššieho veku, číhajú na amerických diaľniciach špeciálni šerifovia. To je vec nevídaná a nevídane dobre zorganizovaná. V prvom rade tie ich auto-stíhačky! Volali sa Ford Crown Victoria v špeciálnej policajnej úprave. Ak niekto niekedy použil výraz „krížnik ciest“, tak to bolo o tomto aute. Dostihnú vás v okamihu a zostrelia ako chromého holuba. Diaľniční šerifovia číhajú na vyvýšených plošinách pri diaľnici, akýchsi nájazdových rampách. Zapnutý radar a čakajú. Keď som takéhoto dravca zazrel po prvýkrát, vôbec mi nešlo do hlavy ako môže taký šerif vymáknuť vyhliadnutého previnilca v troch až štyroch súbežne sa valiacich prúdoch áut a hlavne dostať sa k nemu?! Čoskoro som sa mal presvedčiť, že to pre nich nie je vôbec žiadny problém: https://tulacky.net/taka-normalna-amerika-na-muske-dialnicneho-serifa/