Multipolárny svet nestačí. Potrebujeme pravidlá, aby sme v ňom dokázali spolu žiť

Sergej Lavrov hovorí o novom svetovom poriadku založenom na multipolarite, rovnosti a rešpektovaní národných záujmov. Je to dôležitá veta. Nie preto, že by sme ju mali automaticky prijať alebo odmietnuť, ale preto, že otvára jednu z najväčších otázok našej doby: Ak sa svet skutočne stáva multipolárnym, čo zabráni tomu, aby sa z neho stal iba svet viacerých súperiacich impérií?

Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov v blahoprajnom posolstve severokórejskej ministerke zahraničných vecí Čche Son-hui uviedol, že Moskva a Pchjongjang presadzujú vytvorenie nového spravodlivého svetového poriadku založeného na multipolarite, skutočnej rovnosti a zohľadňovaní národných záujmov. Výrok prichádza v období výrazne prehĺbenej politickej a vojenskej spolupráce Ruska a KĽDR.

Bolo by veľmi jednoduché zaradiť túto vetu do jedného z dvoch tradičných táborov.

Jedni v nej uvidia potvrdenie, že starý západný model svetového poriadku končí a nastupuje spravodlivejší multipolárny svet.

Druhí v nej uvidia dôkaz vytvárania nového autoritárskeho bloku namiereného proti Západu.

Možno však existuje ešte tretia otázka. A tá môže byť dôležitejšia než obe predchádzajúce:

Čo vlastne znamená spravodlivý multipolárny svet?

Multipolarita nie je automaticky mier

Predstava sveta s viacerými centrami moci má svoju vnútornú logiku.

Čína, India, Rusko, Spojené štáty, Európa, štáty globálneho Juhu, regionálne mocnosti i jednotlivé civilizačné priestory majú vlastné dejiny, bezpečnostné potreby, ekonomické záujmy a kultúrne skúsenosti. Očakávať, že všetky budú natrvalo prijímať predstavu sveta vytvorenú jedným mocenským centrom, bolo pravdepodobne nereálne.

Multipolarita preto nemusí byť ideologickým projektom. Môže byť jednoducho opisom reality, ktorá pred nami vzniká.

Lenže tu sa začína problém.

Viac pólov ešte neznamená viac spravodlivosti.

Viac veľmocí ešte neznamená viac slobody pre malé štáty.

A viac centier vojenskej, ekonomickej či technologickej moci ešte vôbec nemusí znamenať menej vojen.

Európske dejiny sú napokon plné období, keď existovalo niekoľko silných mocenských centier súčasne. Výsledkom nebola automaticky rovnováha. Niekedy bola výsledkom práve séria vojen o to, kto bude mať väčší priestor, väčší vplyv a väčšiu bezpečnostnú zónu.

Preto treba povedať jednu nepríjemnú vec:

Multipolarita sama osebe ešte nie je mier. Je iba architektúrou rozloženia moci.

O tom, či bude táto architektúra mierová alebo násilná, rozhodnú až pravidlá vzťahov medzi jednotlivými pólmi.

Skutočná rovnosť sa začína pri slabšom

Lavrov použil veľmi dôležitý pojem: skutočná rovnosť.

Práve na ňom možno budúci svetový poriadok testovať.

Pre veľmoc je totiž pomerne jednoduché požadovať rešpektovanie vlastných národných záujmov.

Ťažšia skúška prichádza v okamihu, keď rovnaké právo požaduje štát, ktorý má desaťkrát menej obyvateľov, stokrát menšiu armádu alebo zanedbateľný podiel na svetovej ekonomike.

Ak má byť nový poriadok skutočne založený na rovnosti, potom musí platiť nielen pre Washington, Moskvu či Peking.

Musí platiť aj pre Bratislavu, Belehrad, Tbilisi, Kišiňov, Hanoj, Nairobi či Montevideo.

Právo na bezpečnosť nemôže byť privilégiom veľmocí.

Právo na suverenitu nemôže závisieť od veľkosti armády.

A národný záujem jedného štátu nemôže automaticky rušiť národný záujem jeho suseda.

Práve tu sa bude rozhodovať, či nový svetový poriadok bude skutočne nový, alebo iba prefarbí starú logiku sfér vplyvu.

Rovnakú otázku treba položiť Západu aj Východu

Ak chce byť diskusia poctivá, rovnaký meter musí platiť pre všetkých.

Keď Západ hovorí o „medzinárodnom poriadku založenom na pravidlách“, legitímna otázka znie:

Kto tieto pravidlá vytvára, kto ich vykladá a platia rovnako pre spojencov aj protivníkov?

A keď Rusko, Čína alebo ďalšie štáty hovoria o multipolarite, rovnako legitímna otázka znie:

Bude deklarovaná rovnosť platiť aj vtedy, keď sa záujem veľmoci dostane do konfliktu so záujmom menšieho štátu?

Ak nedokážeme klásť obe otázky súčasne, nehľadáme spravodlivejší svetový poriadok.

Iba sme si vybrali svoj tábor.

Budúcnosť však potrebuje niečo viac než výmenu jedného dominantného centra za niekoľko dominantných centier.

Potrebuje mechanizmus, ktorý umožní týmto centrám existovať vedľa seba bez permanentnej potreby dokazovať svoju silu.

Svet nepotrebuje ďalšie víťazstvo. Potrebuje dohodu

Práve tu sa dostávame k možno najväčšiemu nedostatku dnešnej geopolitiky.

Máme množstvo vojenských doktrín.

Máme bezpečnostné stratégie.

Máme sankčné mechanizmy.

Máme aliancie.

Máme jadrové odstrašenie.

Máme ekonomické bloky, obchodné vojny, technologické obmedzenia a stále dokonalejšie zbrane.

Oveľa menej energie však venujeme architektúre dohody.

Ako má vyzerať svet, v ktorom nemusí Rusko poraziť Západ?

V ktorom nemusí Západ poraziť Rusko?

V ktorom nemusí Čína vytlačiť Spojené štáty a Spojené štáty nemusia zadržať Čínu?

V ktorom bezpečnosť jedného štátu nevzniká tým, že druhý štát začne cítiť existenčné ohrozenie?

To nie je pacifizmus.

Je to otázka riadenia systému.

Ak každé centrum maximalizuje iba vlastnú bezpečnosť bez ohľadu na bezpečnosť ostatných, systém sa môže dostať do špirály, v ktorej sa obranný krok jednej strany stáva hrozbou pre druhú a jej obranná reakcia ďalšou hrozbou pre prvú.

Výsledkom môže byť dokonale vyzbrojený svet, v ktorom sa nikto necíti bezpečne.

Od multipolarity k polycentrickému svetu

Možno preto potrebujeme urobiť ešte jeden myšlienkový krok.

Nestačí hovoriť iba o multipolárnom svete.

Potrebujeme hovoriť o polycentrickom svete.

Rozdiel môže vyzerať nenápadne, ale je zásadný.

Multipolarita opisuje počet centier moci.

Polycentrizmus sa pýta aj na vzťahy medzi nimi.

V skutočne polycentrickom systéme nemusí existovať jedno centrum, ktoré riadi všetky ostatné. Jednotlivé centrá môžu mať vlastnú identitu, vlastné záujmy a vlastné funkcie. Zároveň však musia existovať pravidlá, ktoré umožnia systému fungovať ako celku.

Každé centrum musí dostať priestor na vlastnú funkciu.

Ale žiadne centrum nemôže požadovať taký priestor, ktorého podmienkou je zničenie priestoru všetkých ostatných.

Takto možno chápať aj budúcu svetovú politiku.

Nie ako uniformitu.

Nie ako svetovú vládu.

Nie ako likvidáciu národných štátov.

A ani ako rozdelenie planéty medzi niekoľko veľmocí.

Ale ako sústavu suverénnych centier spojených pravidlami reciprocity.

Päť skúšok nového svetového poriadku

Ak má mať pojem „spravodlivý multipolárny svet“ skutočný obsah, podľa nášho názoru musí obstáť minimálne v piatich skúškach:

1. Suverenita musí platiť pre veľkých aj malých. Hranice a existencia slabšieho štátu nemôžu byť menej hodnotné len preto, že nedokáže konkurovať veľmoci.

2. Bezpečnosť nemôže byť jednostranná. Trvalý systém nemožno budovať tak, že bezpečnosť jedného bloku vzniká permanentným pocitom ohrozenia druhého.

3. Národný záujem musí mať hranicu v národnom záujme druhého. Uznanie vlastných záujmov musí byť spojené s uznaním legitímnych záujmov ostatných.

4. Pravidlá musia byť recipročné. To, čo požadujeme od protivníka, musíme byť pripravení akceptovať aj ako pravidlo pre seba.

5. Musí existovať priestor dohody pred použitím sily. Diplomacia nemôže byť iba prestávkou medzi dvoma kolami konfrontácie.

Bez týchto princípov môže vzniknúť multipolárny svet.

Ale nebude to ešte spravodlivý svet.

Práve preto vzniká COPEA

Coalition for Peace and Equitable Accord – COPEA – nevzniká preto, aby sa stala ďalším hlasom jedného geopolitického tábora.

Svet ich má dostatok.

Nevzniká ani preto, aby predstierala, že medzi štátmi neexistujú konfliktné záujmy.

Existujú a budú existovať.

Zmyslom je hľadať priestor medzi nimi.

Slovo peace – mier – nestačí, ak znamená iba neprítomnosť streľby.

A slovo accord – dohoda – nestačí, ak je výsledkom diktátu silnejšieho.

Preto je medzi nimi slovo equitable.

Spravodlivá dohoda.

Taká, pri ktorej nemusí jedna strana kapitulovať, aby druhá mohla hovoriť o víťazstve.

Taká, ktorá uznáva, že bezpečnosť, dôstojnosť a legitímne záujmy nemajú iba naši spojenci.

Majú ich aj tí, s ktorými nesúhlasíme.

A práve schopnosť uznať existenciu záujmov druhej strany bez nutnosti prijať jej ideológiu môže byť jedným zo základov novej diplomacie.

Multipolárny svet už možno prichádza. Otázkou je, aký bude

Lavrovov výrok preto nemusíme čítať iba ako ruské geopolitické posolstvo.

Môžeme ho chápať aj ako príležitosť položiť otázku všetkým veľmociam.

Ak chcete nový svetový poriadok, povedzte nám nielen to, koľko pólov v ňom bude.

Povedzte nám, aké práva bude mať ten, kto nie je pólom vôbec.

Ak hovoríte o rovnosti, ukážte, ako bude chránený slabší.

Ak hovoríte o národných záujmoch, vysvetlite, kde končí váš záujem a začína oprávnený záujem druhého.

Ak hovoríte o bezpečnosti, povedzte, ako chcete zabezpečiť, aby vaša bezpečnosť nevytvárala permanentnú neistotu ostatných.

Práve odpovede na tieto otázky rozhodnú o tom, či stojíme pred vznikom spravodlivejšieho svetového poriadku, alebo iba pred ďalšou kapitolou starého zápasu o moc.

COPEA nemusí bojovať za multipolárny svet. Ten môže vzniknúť aj bez nej.

Jej úlohou môže byť pomáhať hľadať spôsob, aby sa v tomto svete dalo spolu žiť.

Pretože najväčšou otázkou 21. storočia napokon nemusí byť, či bude svet unipolárny, bipolárny alebo multipolárny.

Môže ňou byť oveľa jednoduchšia otázka:

Dokážeme vytvoriť svet, v ktorom existencia jedného centra nebude podmienená porážkou druhého?

Ak áno, možno sa raz nebudeme rozprávať iba o novom svetovom poriadku.

Budeme sa môcť rozprávať o novom svetovom spolužití.

Anton Čapkovič
COPEA Slovakia – Coalition for Peace and Equitable Accord