Je ťažké určiť, kedy vznikol pojem „Stredná Európa“ a kto ho vymyslel. György Konrád dokonca nedefinovateľnosť tohto pojmu považoval za pôvabnú. Tento pojem byť opäť uznávaný až po roku 1989, kedy sa už nedalo rozdeľovať Európu jednoducho na východnú a západnú. V lete 1998 zorganizoval Rakúsky kultúrny inštitút v Londýne „Festival stredoeurópskej kultúry“. Organizátori pozvali umelcov z Rakúska, Chorvátska, Slovinska, Českej republiky, Slovenska, Poľska, Maďarska a Talianska. A práve tu sa stretávame s prvými ťažkosťami ohľadom pojmu „stredná Európa“. Otázka znie: sú toto jediné krajiny, ktoré sa pomestia do uvedeného pojmu, alebo môžeme pridať ďalšie? Ak áno, ktoré?
Nemecko – áno alebo nie?
Vážené americké vydavateľstvo cestopisov Lonely Planet vydalo v roku 1997 publikáciu s názvom „Stredná Európa na šnúrke od topánok“, do ktorej zahrnuli nasledujúce krajiny: Nemecko, Lichtenštajnsko, Švajčiarsko, Rakúsko, Maďarsko, Poľsko, Slovinsko, Slovensko a Českú republiku. Dokonale to ladí s „tradičným nemeckým konceptom “Mitteleuropa“, založenom na nemeckej ekonomickej a geopolitickej dominancii“, ako to opísal Emil Brix vo zvláštnom vydaní edície Occasions nazvanej „Stredná Európa“ a podrobne zdokumentoval Matthias Rüb v štúdii „Kde leží Střední Evropa?“. Rozhodujúcim mali byť meštianske revolúcie v polovine 19. storočia a snaha umiestniť „nemecké meštianstvo do centra “kultúry“, a tiež Nemecka do skutočného stredu Európy“. Ale podľa Milana Kunderu je stredná Európa „uzatvorená medzi Nemcami na jednej a Rusmi na druhej strane“, pričom maďarský historik Péter Hanák ju charakterizuje ako pohyblivú „pramicu medzi dvomi relatívne stabilnými brehmi Európy“. Inými slovami, pojem “stredná Európa” je ako harmonika – keď sa hranice medzi Nemeckom a Ruskom zbližujú, zmenšuje sa, až mizne. Len čo sa vzďaľujú – narastá do nebývalých rozmerov. Veď uvážme spolu…
Kunderov opis teda napriek „nemeckému kolonizačnému a pacifikačnému úsiliu trvajúcemu nepretržito od 12. do 20. storočia“ vyraďuje Nemecko z listiny krajín patriacich pod pojem „stredná Európa“… Ale ak by sme tento výrok mali brať doslovne, tak vylúčené by museli byť vlastne všetky po nemecky hovoriace krajiny. Tento pohľad zmenšil počet krajín na škále spomínanej vydavateľstvom Lonely Planet z deviatich na púhych päť. Iné americké vydavateľstvo vydalo fotoalbum zostavené Janom Morrisom a nazvané „Ponad Európu“. V kapitole „Stredoeurópania“ uvádza len Československo, Poľsko a Maďarsko. Po rozdelení Československa to vlastne kopíruje koncept združenia V4.
Kto ešte – áno, kto už – nie?
György Konrád vo svojej eseji „Stredoeurópsky sen“ odhaduje stredoeurópske obyvateľstvo na 100 až 200 miliónov. Je to síce veľmi hrubý odhad, ale určite prevyšuje súčet obyvateľov krajín V4. Tak kde teda žijú tí ďalší Stredoeurópania? Emil Brix sa v už spomínanej publikácii snažil odpovedať na túto otázku takto: „v častiach Európy siahajúcich od Poľska po Bosnu a Hercegovinu a od Rakúska po Ukrajinu.” Konrád však uvažuje až o krajných hraniciach tvorených Fínskom na severe a Gréckom na juhu. Pridal k tomu, rovnako ako chorvátsky spisovateľ Marica Bodrožič v úvahe „Stredná Európa, virtuálna túžba“, aj taliansko-slovinský Terst. Aj Liehm si myslí, že na Fínsko a baltickú oblasť „nesmieme zabúdať… keď už hovoríme o strednej Európe“.
Literárny festival vo Vilenici má už uznávanú tradíciu udeľovania výročných cien pre stredoeurópskych autorov. Jeho slovinskí organizátori pridali Taliansko ako samozrejmosť. Ďalej pridali aj Nemecko, všetky tri pobaltské štáty a aj Rumunsko si vraj zaslúži pozvánku.
Ako vidieť, môžeme pod jediným geopolitickým a kultúrnym pojmom stredoeurópanstva rozumieť iba štyri ale tiež až osemnásť krajín. Môžeme sem zahrnúť do 55 miliónov obyvateľov, ale aj Konrádom spomínaných vyše 200 miliónov. Milan Kundera si bol veľmi dobre vedomý flexibility realizácie „stredoeurópskeho sna“ v praxi, keď napísal: „Jej hranice sú imaginárne a musia byť znova nakreslené v každej novej historickej situácii.“ Neomylne ju však nájdeme ako miesto „hojnosti rôznorodosti“ (ako píše srbský románopisec Dragan Velikič) a tiež miesto, kde bolo možné stráviť celý život v jednom meste a zároveň sa stať postupne občanom troch-štyroch štátov.
A čo „srdce” Európy?
Počas existencie bývalého Československa bola Praha považovaná za samozrejmé srdce Európy.
Fotograf Vladimír Bárta vydal vo vydavateľstve ArtPress fotografickú publikáciu „V srdci Európy“ s podtitulom „Slovensko“.
Pri návšteve Poľska som vo varšavskom kníhkupectve zvanom Megastore našiel knihu Normana Daviesa s titulom „Srdce Európy – krátke dejiny Poľska.“
Profesor Ivan A. Čarota v knihe „Víchor globalizácie“ naopak odhovára svojich bieloruských krajanov od sebaklamu „geopolitickej dezorientácie“ situujúcej Bielorusko ako centra/srdca Európy.
Ani Bulhari sa neurazia, keď im uveríte, že ich krajina je srdcom Európy.
Možno vás ani neprekvapí, že plagát na medzinárodnom letisku v Budapešti, ktorý v roku 1996 vítal návštevníkov Maďarska v srdci Európy.
To isté hovoria v Holandsku o nich samých.
Podľa oficiálnej brožúrky slovinskej leteckej spoločnosti Adria má právo na tento titul aj Slovinsko, ležiace na jadranskom pobreží.
Air France vám ponúka lety do celého sveta zo srdca Európy, ktorým je, pochopiteľne, Paríž.
Priamo v Luxembursku sa nad touto otázkou zamyslel redaktor bratislavskej Pravdy a svojmu článku dal nadpis „Prečo sú Luxemburčania v strede Európy?“. A kto už by mal mať pravdu, ak nie Pravda?
Úrad spolkového kancelára Rakúska prostredníctvom Spolkovej tlačovej služby vydal propagačný materiál s mapou krajiny a nadpisom „Rakúsko – krajina v srdci Európy“. Austrian Bussines Agency publikovala ako platený inzerát v časopise Newsweek článok s mapkou situujúcou túto krajinu do stredu Európy.
Politický komentár stanice BBC o politických rivalitách v Taliansku nás súčasne nabádal, aby sme si venovali pozornosť, veď Taliansko je predsa „srdcom Európy“. Nie sú si tým však celkom istí, lebo v inom ich komentári zauvažovali: „Litva je možno geografickým srdcom Európy“. K dokonaniu tohto zmätku vyhlásil Robert Moore z Ministerstva zahraničných vecí Veľkej Británie pre EuroNews, že Srbsko bojuje o svoje miesto v srdci Európy. Zato londýnske The Times majú iný názor. Vydali článok o Bosne s titulkom „Európske srdce v amerických rukách“.
Európa by mala mať teda srdce súčasne v Prahe a Paríži, ale aj Bielorusku, Bosne-Hercegovine, Bulharsku, Holandsku, Litve, Luxembursku, Maďarsku, Poľsku, Rakúsku, Slovensku, Slovinsku, Srbsku a Taliansku. So srdcom na toľkých miestach súčasne niet divu, že Európa je každú chvíľu na pokraji infarktu. Ale týmto sa problémy okolo správneho vycentrovania strednej Európy ešte nekončia. Prenesme sa ponad priširoký pojem „srdce Európy“ a sústreďme sa na exaktné umiestnenie geografického stredu Európy. Samozrejme, keď sa jedná o tak prestížnu vec, oficiálne hlásaný „stred Európy“ existuje. Presnejšie povedané, existujú tri zaručené „stredy Európy“. A ešte jeden. TU všetky sú: https://tulacky.net/sami-proti-noci-kde-lezi-stred-europy/
(výber z eseje Gustáva Murína, ktorá bola ocenená 3. miestom v stredo-európskej novinárskej súťaži CEE Award s vyhodnotením vo Viedni)
.JPG)
