Vety ako „urobíme všetko preto“ či „boj za mier“ znejú rozhodne, no často skrývajú viac, než odhaľujú. Možno problém nie je len v realite, ale aj v jazyku, ktorým ju opisujeme.
Verejný priestor je dnes plný silných viet. Znejú rozhodne, vytvárajú dojem aktivity a odhodlania. No pri bližšom pohľade sa často ukazuje, že práve ich sila je zároveň ich slabosťou.
„Urobíme všetko preto.“
Veta, ktorá sľubuje maximum, no nehovorí nič konkrétne. Neobsahuje kroky, termíny ani merateľný cieľ. Pôsobí ako záväzok, no v skutočnosti ponecháva otvorený priestor pre akýkoľvek výsledok.
Podobne zvláštne pôsobí formulácia „boj za mier“.
Jazyk konfliktu sa tu používa na opis cieľa, ktorý má konflikt ukončiť. Akoby sa mier dal dosiahnuť rovnakými prostriedkami, ktoré ho dlhodobo znemožňujú. Tento paradox sa postupne stal súčasťou každodennej komunikácie – natoľko, že si ho prestávame všímať.
Nejde pritom o to, že by tieto slová boli vždy nepravdivé. Často sú skôr prejavom snahy reagovať na zložitý svet, v ktorom nie je možné garantovať výsledok.
Problém však vzniká vtedy, keď sa z takýchto formulácií stane štandard.
Keď jazyk prestane pomenúvať konkrétne kroky a začne nahrádzať realitu dojmom, spoločnosť postupne stráca schopnosť rozlišovať medzi skutočným úsilím a jeho predstieraním.
Možno by stačilo málo.
Namiesto „urobíme všetko preto“ povedať, čo presne sa urobí.
Namiesto „boja za mier“ hovoriť o konkrétnych krokoch, ktoré mier umožňujú.
Pretože jazyk nie je len nástroj komunikácie.
Je to spôsob, akým si spoločnosť nastavuje hranice pravdy.
A tam, kde sa tieto hranice rozostria, prestáva byť problémom len to, čo sa hovorí.
Začína byť problémom to, čo sa dá povedať bez dôsledkov.
Mier sa totiž nedá vybojovať. Dá sa len vytvoriť.
Echo of the Balance
(COPEA)
.jpg)
