Slovensko dnes nečelí nedostatku ľudí, ale nedostatku odvahy priznať si, že jeho ekonomický model sa vyčerpal. Ak budeme tento problém riešiť dovozom pracovnej sily, nevyriešime ho — len ho odložíme.
V posledných mesiacoch čoraz častejšie počúvame z úst predstaviteľov vlády jednoduché vysvetlenie zložitého problému: Slovensku chýbajú ľudia. A preto ich treba doviesť.
Túto líniu verejne potvrdzuje aj premiér Robert Fico, ktorý hovorí o potrebe otvoriť trh práce pre pracovníkov zo zahraničia, napríklad z Ázie. Podobne aj ministerka hospodárstva Denisa Saková predstavuje v rámci prorastových opatrení riešenia, ktoré počítajú s aktívnym dopĺňaním pracovnej sily.
Na prvý pohľad to znie pragmaticky. Výroba potrebuje ruky, ekonomika potrebuje výkon, firmy potrebujú zamestnancov. Kolobeh musí pokračovať.
Lenže každé riešenie, ktoré je príliš jednoduché na tak komplexnú otázku, v sebe nesie tiché varovanie: možno sme prestali hľadať pravdu a začali hľadať len rýchlu úľavu.
Nie, Slovensko nestojí pred nedostatkom pracovnej sily.
Stojí pred hlbšou otázkou — prečo systém, ktorý máme, nedokáže naplno využiť vlastných ľudí.
Máme pritom fakty, ktoré by nás mali zastaviť.
Podľa údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky sa nezamestnanosť pohybuje na relatívne nízkej úrovni, no zároveň existujú desaťtisíce neobsadených pracovných miest. Tento paradox nie je náhodný. Je to dôkaz hlbokého nesúladu medzi tým, čo ekonomika potrebuje, a tým, čo spoločnosť produkuje.
Ešte presnejšie to ukazuje iný fakt: produktivita práce na Slovensku zaostáva za vyspelými ekonomikami, no mzdy zaostávajú ešte viac. Inými slovami — nevytvárame len menej hodnoty. My ju aj menej odmeňujeme. A práve tento nepomer je jedným z dôvodov, prečo mladí ľudia odchádzajú a prečo mnohí z tých, ktorí zostávajú, necítia perspektívu.
V takomto prostredí sa ponúka rýchle riešenie: dovoz pracovnej sily.
Lenže tu prichádza moment, kde by sme mali spomaliť.
„Neplňme starý systém novými ľuďmi. Zmeňme systém.“
Táto veta môže znieť jednoducho. V skutočnosti však pomenúva jadro problému presnejšie než celé strategické dokumenty.
Ak totiž do systému, ktorý stojí na nízkej pridanej hodnote, privedieme nových ľudí, systém nezmeníme. Naopak — upevníme ho. Predĺžime jeho životnosť. A zároveň odložíme moment, kedy budeme nútení urobiť skutočnú zmenu.
Dovoz pracovnej sily nie je sám o sebe chybou. Môže byť nástrojom.
Problém vzniká vtedy, keď sa z nástroja stane náhrada za stratégiu.
Pretože tým sa začína tichý proces, ktorý nie je viditeľný hneď.
Firmy nemajú dôvod inovovať, ak majú dostatok lacnej práce.
Štát nemá dôvod reformovať školstvo, ak systém „nejako funguje“.
A spoločnosť postupne stráca tlak na rast, ktorý ju kedysi posúval dopredu.
Medzitým však svet ide ďalej.
Automatizácia, digitalizácia a nové technológie menia pravidlá hry. Krajiny, ktoré investujú do hodnoty, sa posúvajú dopredu. Krajiny, ktoré zostávajú pri modeli lacnej práce, začínajú zaostávať.
A práve tu sa láme otázka budúcnosti Slovenska.
Nie na hraniciach, ale v rozhodnutí, aký typ ekonomiky chceme budovať.
Chceme byť krajinou, ktorá reaguje na nedostatok ľudí dovozom ďalších?
Alebo krajinou, ktorá sa pýta, prečo vlastných ľudí nedokáže udržať, rozvíjať a oceniť?
Čo by znamenalo riešiť problém skutočne
Ak nechceme len tlmiť dôsledky, ale meniť príčiny, potrebujeme urobiť kroky, ktoré sa nedajú obísť:
1. Prepojiť školstvo s realitou ekonomiky
Nie formálne, ale funkčne. Vzdelávanie musí pripravovať na hodnotu, nie na prežitie.
2. Podporiť ekonomiku s vyššou pridanou hodnotou
Zvýhodňovať firmy, ktoré prinášajú inovácie a vývoj — nie tie, ktoré stoja výlučne na lacnej práci.
3. Vytvoriť tlak na rast produktivity, nie len zamestnanosti
Viac pracovných miest neznamená viac prosperity. Rozhodujúca je hodnota práce.
4. Aktivovať domácu pracovnú silu
Rekvalifikácie, regionálna mobilita a návrat ľudí zo zahraničia musia byť reálne, nie formálne programy.
5. Používať dovoz pracovnej sily ako doplnok, nie základ
Cielený, kontrolovaný a časovo ohraničený — nie ako hlavný pilier ekonomiky.
Možno sa tieto kroky zdajú náročnejšie než rýchle riešenia.
Ale práve v tom je rozdiel medzi správou štátu a jeho údržbou.
Slovensko dnes nepotrebuje viac ľudí.
Potrebuje viac odvahy pozrieť sa pravde do očí.
Pretože krajina, ktorá začne riešiť svoje slabosti tým, že ich prekryje,
sa ich nezbaví. Len si ich prenesie do budúcnosti.
A budúcnosť si vždy vyberie svoj účet.
Otázkou je len, kto ho zaplatí.
„Ak nezmeníme systém, každý nový pracovník len predĺži život tomu starému.“
.jpg)
