Oslavy 80.výročia SNP aj ako veľká psychologická operácia – časť I.

Tohtoročné celonárodné oslavy 80.výročia SNP boli z môjho pohľadu dôstojné, pompézne, a prítomní účastníci osláv v Banskej Bystrici si ich mohli pokojne užiť a zaspomínať či celkom vnútorne hľadať odpovede, aké malo povstanie význam pre ďalší život slovenského národa. Je samozrejme, že každé celonárodné oslavy sa nemôžu zaobísť bez príhovorov v prvom rade ústavných činiteľov. Tak tomu bolo aj v tomto roku. Svoju pozornosť som zameral na príhovory k účastníkom osláv a občanom SR, ktoré boli prednesené prezidentom SR a predsedom vlády SR. Aké myšlienky v ich slávnostných príhovoroch dominovali ? Pokúsim sa ich zjednodušene pripomenúť.

Podľa prezidenta SR:

• príkladom SNP by sa mali inšpirovať všetky dnešné spoločenské a politické elity na Slovensku,

• naši predkovia prekonali názorové rozdiely a začali doslova s vysťahovaním fašizmu z nášho územia,

• nenávisť a názorové rozdiely múry doslova rozdeľujú našu spoločnosť,

• odvaha, ľudská statočnosť a schopnosť účastníkov SNP prinášať obete pre slovenský národ,

• silná a nezlomná túžba slovenského národa po slobode,

• morálny záväzok napĺňať historický odkaz SNP, prevziať z rúk účastníkov SNP pomyslenú pochodeň statočnosti a slobody,

• nedovolíme, aby sa dejiny opakovali v tragickej podobe,

• oslavy SNP musia mať vždy celonárodný charakter,

• silným posolstvom pre nás všetkých je, aby sme sa nedali strhnúť k nenávisti, nech sú naše dôvody a pohnútky akékoľvek,

• keďže priamo za východnou hranicou SR umierajú ľudia vo vojne, oveľa viac si uvedomujeme hodnotu a význam slová mier,

• našou povinnosťou je urobiť všetko pre to, aby sa európsky kontinent opäť stal priestorom mieru, spolupráce a pokoja,

• nedovolíme, aby sa dejiny opakovali v tragickej podobe, aby sa prepisovalo história a vrahovia sa stali idolmi nastupujúcej mládeže,

• potreba takých vlastnosti ako je hrdosť, sebavedomie, rešpekt a uznanie,

• jedna generácia politikov v minulosti zlyhala a prinieslo to množstvo utrpenia národom v celej Európe,

• buďme aj dnes pripravení svoju slobodu brániť.

Podľa predsedu vlády SR:

• mier je najväčšia hodnota, máme mier v srdci,

• povstanie ukončilo éru malosti a pasivity slovenského národa,

• medzinárodný poriadok sa zmenil na krutý súboj bez akýchkoľvek pravidiel,

• navrhol, aby v Banskej Bystrici boli do budúcnosti organizované oslavy SNP ako mierové slávnosti,

• na rozdiel od básnika Milana Rúfusa by sme mali napomínať nie našich otcov, ale napomínať našich vodcov,

• je nebezpečné, že sme dnes svedkami možnej globálnej konfrontácie,

• hlavné posolstvo SNP: ukončiť vojnu a nastoliť mier,

• máme právo žiadať do celého sveta, že sme krajina, ktorá chce mier, že sme krajina, ktorá chce spolupracovať s každým, kto si predstavuje mierové spolunažívanie, s každým, kto si nás bude vážiť, s každým, kto bude rešpektovať naše princípy a historické pravdy,

• mali by sme napomínať našich vodcov,

• existuje hrozba jadrového konfliktu,

• ani my, Európania, nie sme bez viny,

• myslíme si, že sankciami vyriešime celý svet,

• pošlime z Banskej Bystrice mierový odkaz,

• oslavám SNP treba vrátiť dôstojnosť.

Z môjho pohľadu je dôležité uviesť, aké boli reakcie ľudí, ktorí si pozreli príhovor predsedu vlády SR a ktorí reagovali na obsah jeho príhovoru, vyššie uvedeného. Takže tento príhovor je:

/ svetový príhovor / krásny prejav / toto je štátnik na úrovni / nádherný prejav/ úžasný prejav / Fico je TOP politik / veľmi krásne a pravdivé slová / prekrásny prejav a pravdivý / za takýto prejav, Pane Ježišu, ďakujeme / prejav štátnika európskych parametrov/ bravúrne, pán Fico, prejav hodný premiéra / najlepší prejav, aký som kedy počula / krásny prejav z hlavy a veľká pravda / takto si treba ctiť SNP / super prejav sa dotkol srdca každého Slováka / ďakujem vám za odvahu, mate pravdu / prejav ma veľmi dojal, až mi padali slzy, mier, mier, mier / vďaka za vaše mierové posolstvo/ ďakujeme za inšpiratívne myšlienky v prejave / ďakujeme Červenej armáde za oslobodenie / prejav hodný svetového štátnika / takéto prejavy má skutočný štátnik / ste skutočný vlastenec / pán Fico by mal byť nominovaný na Nobelovú cenu mieru / chcieť mier znamená odklon od USA a Západu / toto je prejav politika /.

Prečo som uviedol reakcie občanov na príhovor predsedu vlády SR ? Pretože je to akýsi názorný prieskum o tom, ako určitá vzorka občanov SR chápe to, o čom rozprávajú vládni predstavitelia SR, najmä pri takej príležitosti, ako sú oslavy SNP. Porovnaním obsahu príhovorov politikov a reakcie občanov sa vieme spoločne s čitateľom dopracovať k určitým záverom, ktoré budú vypovedať o tom, ako skutočne a pravdivo vypovedá predstaviteľ vlády o politike, ktorú presadzuje a o tom, akými schopnosťami disponujú občania, aby mohli na základe postojov politikov prijímať hodnotiace sudy.

Nemám pochybnosti o tom, že príhovory prednesené prezidentom SR a predsedom vlády SR boli úprimné a od srdca a boli koncipované tak, aby vzbudili u účastníkov osláv 80. výročia SNP a u občanov SR predovšetkým silné pozitívne emócie. Že sa to podarilo, o tom svedčia vyššie uvedené výroky občanov na sociálnej sieti. Lenže samotné príhovory a ich obsah predovšetkým, svedčí o tom, že oslavy 80. výročia SNP mohli byť zo strany ústavných činiteľov vedomé či nevedomé využité k tomu, aby občania SR boli vystavení určitým spôsobom či formám politickej manipulácie s cieľom využiť významné výročie k ovplyvneniu ich myslenie a teda aj ich samotných postojov do budúcnosti.

V tomto konkrétnom prípade – v prípade osláv 80. výročia SNP v Banskej Bystrici, politická manipulácia najskôr predstavovala akýsi obranný mechanizmus ústavných činiteľov SR, ktorý bol použitý preto, aby si ochránili – obránili dve dôležité politické hodnoty nimi presadzované a preferované, o ktorých žiadna otvorená celospoločenská debata nesmie existovať a preto vedomie, myslenie a prejavy občanov nesmú byť k politickým hodnotám, ktoré uvediem, aktivované na žiadnej spoločenskej úrovni. Nie je žiadnym tajomstvom, že politická manipulácia často vedie k potieraniu slobodnej vôle občanov národných štátov. Ktoré dve dôležité politické hodnoty naši ústavní činitelia bránia zubami – nechtami a svojimi nekonečnými postojmi a rozhodnutiami ? Ide o tieto dve politické hodnoty:

1. Pevné ukotvenie Slovenskej republiky v Európskej únií (EÚ).

2. Pevné ukotvenie Slovenskej republiky v Severoatlantickej aliancií (NATO).

Prečo som presvedčený, že zo strany ústavných činiteľov išlo o politickú manipuláciu občanov SR ?

Nech si čitateľ všimne, že o uvedených dvoch politických hodnotách – EÚ a NATO – nebola zo strany prezidenta SR a predsedu vlády SR v ich príhovoroch žiadna zmienka. Nemohla to byť žiadna náhoda, respektíve zabudnutie, ale vedomé rozhodnutie sa na oslavách 80.výročia SNP to nespomínať. Je to divné rozhodnutie, najmä keď si uvedomíme, že tak EÚ ako aj NATO výrazným spôsobom ovplyvňujú celé politicko-ekonomické a spoločenské fungovania našej Slovenskej republiky. A veľmi dôležité je ešte niečo iné: tak NATO ako aj EÚ pod vedením USA zasnovali na Ukrajine vojnu proti Ruskej federácií, pretože sa postarali o to, aby na Ukrajine sa moc dostala k rukám fašisticko-nacistickej bande, ktorá zásadným spôsobom pomohla „demokratickému“ Západu rozpracovať nenávisť k Ruskej federácií do detailov. Pohrobkovia fašizmu a nacizmu znova ožili, pretože NATO a EÚ pod vedením Američanov sa spoločne postarali o nástup nového fašizmu v Európe – všetky členské štáty NATO a EÚ boli zjednotené do boja proti Ruskej federácií.

Všetko, čo sa odohrávalo a odohráva na Ukrajine od štátneho prevratu v roku 2014, priamo či nepriamo súvisí s obdobím 2. svetovej vojny a teda aj s fungovaním slovenského štátu a následne aj so SNP. Nedávno televízia Markíza začalo vysielať novú sériu televízneho seriálu „Dunaj, k vašim službám“. A v jednej z nových časti ma zaujala veta v takomto približnom znení – „My nie sme na fronte, ale sme všetci vo vojne !“ Uvedomil som si, že toto konštatovanie sa občanov SR bytostne dotýka aj v súčasnosti, aj v tých chvíľach, keď oslavujeme SNP. Slovenská republika, rovnako ako všetky ďalšie členské štáty EÚ a NATO a ich obyvateľstvo nie sú na frontovej línií v priamych bojoch, ale sú vojne na strane západného kapitalizmu proti Ruskej federácií.

Boli sme pod vedením USA, NATO a EÚ zatiahnutí do vojny proti Ruskej federácií v mene koristníckych cieľov západných kapitalistov. Sme vo vojne, pretože túto oficiálne zástupnú vojnu Ukrajiny za Západ oficiálne všetkými možnými spôsobmi podporujeme. Pokiaľ ide o Slovenskú republiku, tak sa od roku 2014 cez svojich oficiálnych politických predstaviteľov nikdy nevymedzila proti politike USA, NATO a EÚ, ktorá bola rozpracovaná proti Ukrajine, Ruskej federácií a proti samotnej Európe. Politické zadanie západných predstaviteľov pod vedením Američanov bolo celkom jasné: docieliť zmenu politických pomerov na Ukrajine a potom samotnú Ukrajinu, respektíve jej kyjevskú diktatúru, použiť na rozbitie ekonomických vzťahov medzi Európou a Ruskou federáciou a na vedenie zástupnej vojny za Západ proti Ruskej federácií. Politický a mediálne sa toto politické zadanie prikrýva západnou propagandou o imperiálnom Rusku, ktoré bezdôvodne zaútočilo na Ukrajinu a plánuje ďalej útočiť na Západ. Ešte dobre, že nám túto rozprávku naši predstavitelia neponúkli aj počas osláv SNP.

My, národ slovenský, sme vo vojne, a na oslavách SNP v príhovoroch ústavných činiteľov o tom nezazneli žiadne dôležité infomácie a stanoviska. Ústavní činitelia SR sa neodvážili otvorene a nahlas povedať svojim občanom, svojmu národu pravdu o tom, čo sa odohráva na Ukrajine, kto sú vojnoví štváči, ktorí ženú Európanov do Veľkej vojny s RF. Iba sme sa dozvedeli, že za našou východnou hranicou ľudia umierajú vo vojne a to je všetko ! Z príhovorov ústavných činiteľov vyplynulo, že hlavným posolstvom SNP bolo ukončiť vojnu a nastoliť mier. O tom, ako ukončiť vojnu na Ukrajine a nastoliť skutočný mier, nebolo možné hovoriť, pretože v prvom rade bolo potrebné pomenovať, ktorá strana vojny vedie vojnu spravodlivú a ktorá nespravodlivú, kto boli a sú skutoční vojnoví štváči a ako ich dostať na lopatky a poraziť.

Ústavní činitelia hovorili o mieri iba vo všeobecnej rovine a teda tak, ako o tom hovoria medzi sebou obyčajní ľudia. Lenže povinnosťou vodcov národa je niečo iné: hovoriť o tom, ako mier svojimi politickými rozhodnutiami pomáhajú udržiavať, ako za mier na Ukrajine bojujú, ako je možné a potrebné vojnu na Ukrajine ukončiť a nastoliť mier. Politickí vodcovia národa nám na oslavách 80.výročia SNP mali jasne načrtnúť, ako sa máme všetci spoločne ako národ zorganizovať do boja proti vojnovým štváčom a za zrušeniu konfrontačnej politiky Západu proti Ruskej federácií. Čitateľ by mal uznať, že to nemohli urobiť, pretože tou stranou, ktorá potrebovala zorganizovať Európu do vojny proti Ruskej federácií, je práve „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ. Tieto subjekty, štátny a nadnárodné, v prvom rade služia záujmom západného kapitálu a naši ústavní činitelia sú neskonalé presvedčení, že pevné ukotvenie v ich náručí nám – každému osobne a celému národu prinesie blahobyt a šťastný život. Je zrejme, že o podstate kapitalizmu a jeho zločinoch dejinami vedia toho veľmi malo, respektíve nepotrebujú to vedieť.

Preto sa všetci poctiví ľudia môžu iba diviť, že v čase, keď v Európe medzi bratskými národmi sa vedie vojna, na oslavách 80. výročia SNP o tom nepadnú žiadne zmysluplné výroky ústavných činiteľov. Z odkazu SNP akosi celkom jasne vyplýva, že boj proti fašizmu a nacizmu je samozrejmou povinnosťou národa a preto je ťažko pochopiť, prečo predstavitelia celého „demokratického“ Západu si dali za povinnosť postupovať jednotne a podporovať fašistické a nacistické sily na Západe a predovšetkým na Ukrajine vrátane kyjevskej diktatúry ako režimu, ktorý je na uvedených silách založený. Naši politici nie sú ako individuálnej jednotky fašisti a nacisti, ale nemajú problém podporovať tieto novodobé prejavy v Európe a na Ukrajine, pretože tí, čo sú v štátnych službách, sú nútení rôznymi zákulisnými praktikami a aj s príspením vlastných (ne) schopnosti k zásadným ústupkom v prospech západného kapitálu a jeho minoritnej skupiny. Za tejto situácie im chýba to najpodstatnejšie: odvaha.

Podľa prezidenta SR našou povinnosťou je urobiť všetko pre to, aby sa európsky kontinent opäť stal priestorom mieru, spolupráce a pokoja. Skvela myšlienka ! Zaujímavé je práve to, že nebyť celkom zločinnej politiky nášho „demokratického“ Západu, náš kontinent mohol ostať priestorom mieru, spolupráce a pokoja. Pod vedením Američanov, NATO a EÚ sa toto všetko stratilo a naši politickí predstavitelia od roku 2014 do tejto zločineckej politiky vôbec žiadnym spôsobom nezasiahli a otvorene proti nej neprotestovali a to práve preto, že sme tak pevne ukotvení v ich náručí, že predstavitelia slovenského národa nedokázali prekonať svoj strach, svoju malosť, svoje prisluhovanie, lebo… Zrušenie priestoru mieru, spolupráce a pokoja bolo organizované postupne, v malých krokoch a existuje k tomu nespočetné množstvo faktov, ktoré majú mať predstavitelia štátnej moci k dispozícií. Pre našich štátnych predstaviteľov bolo a je dôležité, aby sa prioritne orientovali nie na proklamovanú jednotu s predstaviteľmi Západu , ale na upevňovanie dôvery a jednoty so svojim ľudom, národom, občianskou sférou.

II.

Práve otázky mieru a vojny patria k tým otázkam, ktoré sa dotýkajú záujmov a života každej ľudskej bytosti. Štátnik si nesmie dovoliť nehovoriť celkom konkrétne o tom, že v Európe vzplanula vojna a čo má v tomto smere robiť samotný národ a ako ho zjednotiť proti vojne a za mier. Všeobecné poznámky našich predstaviteľov o mieri neposlúžia národu, ale poslúžia len k potrebe politickej manipulácie s ľuďmi. Ešte v roku 2018 prezident Ruskej federácie Vladimír Putin sa obrátil na nás, Európanov s „Výzvou za mier“. Určite táto výzva sa dostala aj na Úrad vlády SR a do prezidentského paláca. A prišiel šok – nikto z kompetentných na „Výzvu za mier“ nereagoval, dokonca ani mediálna sféra. Výzva Vladimíra Putina nebola vo všeobecnej rovine, ale ukázala, o čo konkrétne ide, rovnako ako bolo naznačené, že proti chystanej vojne sa môžu postaviť obyčajní ľudia, ak splnia určité podmienky. „Výzva za mier“ nikoho neoslovila, pretože na základe nej nikto nikoho neorganizoval do boja za ochranu mieru a teda proti zlej politike Západu. To je výsledok politickej manipulácie s občanmi. Neotvárať aktuálnu tému takým spôsobom, aby podnietila vznik protivojnového hnutia. Dovolím si teraz obsah „Výzvy za mier“ pripomenúť, hoci som o tom písal už v inom článku.

Pred viac ako štyrmi rokmi vydal prezident Ruskej federácie Vladimír Putin „Výzvu za mier“. V tejto výzve sa pýta nás, Európanov, či skutočne chceme 3. svetovú vojnu. Podľa prezidenta politici v Európe chcú dokázať, ako sú užitoční pre EÚ, NATO a USA. Ukázalo sa, že Vladimír Putin mal v tomto smere pravdu, pretože vládni predstavitelia v SR to jednoznačne dokazujú, rovnako ako všetci politici v rámci členských štátov EÚ. O politikoch v Európe Vladimír Putin tvrdil, že sú tak zaslepení svojou vlastnou nekontrolovateľnou mocou a vidinou jej ďalšieho rastu, že počítajú s tým, že Rusko ustúpi na poslednú chvíľu tlaku NATO a k vojne nedôjde. Pravým cieľom všetkých tých, ktorí chcú vyvolať vojnu, je bohatstvo Ruska. Z tohto dôvodu si Vladimír Putin položil otázku, či má Rusko rozdať svoje bohatstvo, aby sa vyhlo vojne, či má nechať likvidovať svoje vlastné obyvateľstvo na Ukrajine.

Podľa Vladimíra Putina dnes je už jasné, že vojna v plameňoch jej strojcov nemá skončiť na Ukrajine. Hlavným cieľom je Rusko, ale vojna zachváti celú Európu. Toto bude výhodne pre USA, pretože zaistí väčší zisk a vytrhne ich z dlhovej krízy, pretože pôjde o vojnovú výrobu. Čo účinnejšie zlikviduje konkurenciu USA, ako vzájomné vyvraždenie celých národov v Európe ? Čo USA pomôže viac rozšíriť sféru svojho vplyvu, než povojnové pôžičky presne podľa odskúšaného scenára, použitého po 2. svetovej vojne ? Vladimír Putin teda nás, Európanov, už dávno upozornil, že svetový vojnový konflikt reálne hrozí. A preto nám, Európanom, Vladimír Putin položil ďalšiu dôležitú otázku.

Kto z vojnových štváčov, ktorých kráľovský platíme zo svojich daní a kto z mediálnych spolupáchateľov nám prezradil, že toto nebude len dobrodružná víťazná výprava na východ, ale že to skončí ako 3. svetová vojna za možného použitia atómových zbraní ? Kde sa schováme pred jadrovými výbuchmi ? V tejto vojne nebude víťaza ! Mame dostatočne hlbokú jamu a dostatok potravín, aby sme v nej vydržali 100 rokov, než sa zníži úroveň žiarenia na únosnú mieru ? Vladimír Putin ďalej v svojej „Výzve za mier“ odkázal, že Rusko nie je pre nás, Európanov, nepriateľom ! Nepriateľom každého občana Európy sú nenásytní politici, ktorí sa za svoju moc a peniaze chystajú zničiť všetko, čo je všetkým drahé ! Boli to priam prorocké slová, pretože politicko-ekonomický vývoj v Európe to teraz plne potvrdzuje.

Vladimír Putin na záver svojej „Výzvy za mier“ postavil otázku: Môžeme zabrániť chystanej vojne s Ruskom, do ktorej nás tlačia politici a kúpené média ? Jeho odpoveď bola: Áno, môžeme ! Čo môžu urobiť obyčajní ľudia ? Podľa Vladimíra Putina, keď všetci malí a slabí robia to isté, zmenia všetko. Ide to zmeniť, pretože je to nutnosť ! Prezident Vladimír Putin nás, Európanov, vyzval k metóde bojkotov. Bojkot všetkých politikov, ktorí zvyšujú napätie, ktorí volajú po sankciách a zásahu proti Rusku ! Bojkot na všetkých úrovniach, vo všetkých voľbách ! Bojkot proti vstupu Ukrajiny do NATO ! Bojkot proti médiám, ktoré vojnu posúvajú ako jediné možné riešenie !

Je na čitateľovi, aby posúdil, či sme si niečo z „Výzvy za mier“, adresovanej prezidentom Vladimírom Putinom nám, Európanom, zobrali k srdcu a vážne sa zamysleli nad tým, ako sa môžeme postaviť k ochrane mieru v Európe a teda proti politike USA, NATO a EÚ. Ako obyčajní ľudia sme vôbec neurobili nič, aby sme podnikli kroky zabrániť chytanej vojne s Ruskom. Vladimír Putin nám, Európanom, postavil aj tieto ďalšie otázky: V mene čoho majú zomierať na oboch vojnových stranách naše deti na východnej fronte, v mene čoho má zahynúť rodina, v mene čoho má prestať existovať všetko, čo poznáme, v mene čoho má zhorieť tento svet ? V mene demokracie ? Kde vidíte demokraciu v tom, čo sa deje na Ukrajine ? My vidíme len fašistickú vládu, armádu porušujúcu medzinárodné konvencie a premyslenú genocídu vlastného obyvateľstva, ktorého vinou je to, že rozpráva ruský a chce nezávislosť na fašistickej Ukrajine.

Toľko k „Výzve za mier“, ktorú nám Európanom predložil Vladimír Putin v roku 2018. Kde boli vtedy naši ústavní činitelia a všetci ďalší politici z politických strán, keď ich táto výzva vôbec nezaujímala ? Kde boli rôzne mimovládne organizácie a rôzne občianske iniciatívy, kde boli na tej najzákladnejšej úrovni komunálni politici, ktorí s obyčajnými ľuďmi prežívajú každý deň a majú sa usilovať riešiť spoločné problémy. Ochrana mierového života bola a je našou občianskou povinnosťou a keď vtedy zlyhali predstavitelia štátnej moci, mali sme sa zorganizovať na masový odpor proti politike Západu, ktorý na Ukrajine pomohol založiť najprv vnútroštátnu vojnu a potom aj s kyjevskou diktatúrou zorganizoval prípravu ukrajinského národa na ďalší stret – už s Ruskou federáciou.

III.

Čo bolo potrebné na oslavách 80.výročia SNP nášmu národu nielen všeobecne o mieri hovoriť, ale aj oznámiť ? Ako je štátna moc v SR pripravená riešiť úlohy, ktoré prispejú k tomu, aby sa európsky kontinent stal opäť priestorom mieru, spolupráce národov a pokoja, ako politickí vodcovia spoločne s občanmi SR prejdú z pozície „imitátorov“ mieru na pozíciu skutočných bojovníkov proti vojnovým štváčom a za zrušenie konfrontačnej politiky Západu s Ruskou federáciou. Nič také sme sa na oslavách 80. výročia SNP nemohli dozvedieť, pretože už vtedy bolo celkom jasné, že na Deň Ústavy SR ústavní činitelia podpíšu Memorandum o jednotnom postupe v zahraničnej politike. V Memorande ústavní činitelia deklarovali pevné ukotvenie Slovenskej republiky v Európskej únií a Severoatlantickej Aliancií. Oslavy SNP sa skončili a na jeho odkaz sa už neprihliada, pretože „demokratický“ Západ má iné priority.

Podľa ústavných činiteľov chceme byť (SR) hrdým členom takých spoločenstiev ako je EÚ a NATO. Cez svojich politických predstaviteľov SR bude suverénne presadzovať svoje postoje v zahraničnej politike. Dobrý zámer, ale bez jasného rozhodnutia k všetkým dôležitým otázkam zo strany občanov to nepôjde. Príklad. Keby zástupcovia SR v orgánoch Severoatlantickej aliancie a v EÚ suverénne presadzovali záujmy občanov SR, tak by boli zmarené mnohé rozhodnutia uvedených štruktúr v otázkach konfrontačnej politiky s Ruskou federáciou. A záujmy NATO a EÚ pod vedením Američanov sa bez problémov realizovali tak, že mier a spolupráca národov Európy s Ruskou federáciou boli zrušené v mene vyšších záujmov západného kapitálu. V zahraničí sa naši predstavitelia vraj nebudú báť hovoriť suverénnym hlasom, pretože majú právo presadzovať záujmy svojich občanov.

Ak sme sa v Európe dopracovali k vojne na Ukrajine, najprv ako vnútroštátnej s následnou humanitárnou krízou a potom po ôsmich rokoch k vojne Ukrajiny a Ruskej federácií, potom to nie je dôkaz, že sme v zahraničnej politike suverénne presadzovali svoje postoje v NATO a EÚ či vo vzťahu k USA. Ak Slovensko podľa ústavných činiteľov chce byť naďalej platným a hrdým členom NATO a EÚ, tak potom to znamená, že cez svojich predstaviteľov sa naďalej bude presadzovať konfrontačná politika „demokratického“ Západu s RF, respektíve nebude našim politikom vadiť, aby sme na večné časy ostali žiť v područí EÚ ako Štvrtej európskej ríše. Európska únia už dávno nie je žiadnym medzinárodným spoločenstvom slobodných národov, ale totalitárnym impériom, ktoré vládne nad národmi Európy cez svoju nadnárodnú inštitucionálnu štruktúru, do ktorej treba započítať členov našej vládnej moci a našich europoslancov.

Slovenská republika ako členský štát NATO a EÚ je v zástupnej vojne Západu proti Ruskej federácií a v Memorande nie je o tom žiadna zmienka, rovnako, ako o tom nebola žiadna zmienka v rámci osláv 80.výročia SNP. To nie je žiadne nedopatrenie, náhoda, ale jasný úmysel. Aj za súčasného stavu vojnového stretu Západu s Ruskou federáciou sa ústavní činitelia jednoznačne a s nadšením prihlásili k nadnárodným štruktúram moci, ktoré reprezentujú západný kapitál a vyrástajú z ekonomických základov kapitalizmu a ktoré na vzplanutí vojen na Ukrajine majú zásadný podiel a vplyv.

Memorandum k zahraničnopolitickému smerovaniu SR jasne odhaľuje, aký vzťah majú ústavní činitelia k samotným občanom SR ako základu štátnej moci. V ich predstavách občan nemá žiadne politické práva, ktoré by mal a mohol uplatniť v rámci celospoločenského dialógu a rozhodovania o rôznych otázkach, ktoré sa života slovenského národa v kontexte s medzinárodným vývojom a nadnárodnými politikami dotýkajú a presadzujú. Memorandum už v úvode zavádza občanov SR. Prvým takýmto pojmovým určením pre náš štát je to, že ide o zvrchovaný štát. Už dávno to nezodpovedá skutočnosti. V skutočnosti zásadu štátnej zvrchovanosti – suverenity – treba brať ako vlastnosť štátnej moci, ktorá je vo vzťahu k ostatným štátom nezávislá a rovnoprávna a na svojom území najvyššia a výlučná. Vláda Mikuláš Dzurindu sa postarala o zrušenie zvrchovanosti a súhlasila s nastolením nadštátnej tvorby vôle z úrovne Bruselu, pričom pojem „zvrchovanosti“ v Ústave SR ponechala. V konečnom dôsledku rozsah samostatnosti a zvrchovanosti SR je determinovaný rozsahom nadštátnej moci Bruselu, ktorá dosiahla hranicu absolútnej väčšiny.

A za tejto faktickej situácie Memorandum konštatuje, že SR ako zvrchovaný štát presadzuje národnoštátne záujmy, riadiac sa vôľou svojich občanov. Toto je ďalšia chiméra, pretože ak nad životom každého národa prevláda nadštátna tvorba vôle od niekoho iného, tak sa netvorí na základe vôle občanov národného štátu. Priam Nobelovú cenu za nový poznatok z oblasti teórie poznania si zaslúži slovné (pojmové) spojenie, že náš štát pri presadzovaní národnoštátnych záujmov v zahraničnej politike sa riadi vôľou občanov, – a teraz pozor ! – vyjadrenou v slobodných a demokratických parlamentných voľbách.

Tento „staronový poznatok“ z oblasti politiky, politológie, politických vied či politickej filozofie, presadzovaný ústavnými činiteľmi SR, v jednoduchej reči znamená jasnú pozíciu: vraj účasť občanov vo voľbách a výsledky týchto volieb ( do NR SR ) priamo a nesprostredkovane umožňujú predstaviteľom vládnej moci, aby si prijímali rozhodnutia výlučne podľa svojich straníckych, koaličných či osobných preferencií. Na potrebu účasti občanov na správe veci verejných, o ktorej sa zmieňuje aj Ústava SR, sa nemusí prihliadať. Rovnako nie sú dôležité politické práva občanov. Pre oblasť zahraničnej politiky Memorandum celkom jasne potvrdzuje, že občania sú vynechaní z potreby celospoločenského dialógu a rozhodovania a úplne postačuje, ak ústavní činitelia budú dodržiavať svoj záväzok na domácej politickej scéne vytvárať podmienky iba pre taký otvorený dialóg, aby sa predstavitelia Slovenskej republiky v zahraničnopolitických otázkach vyjadrovali spoločným jazykom.

Pri takomto deklarovanom mechanizme politickej praxe ústavných činiteľov bude potom aj naďalej možné dôsledne plniť ďalší záväzok z Memoranda – „spoločne podporovať naše nespochybniteľné členstvo v Európskej únií a v Severoatlantickej aliancií“. Čo pre občanov SR z uvedených súvislosti vyplýva ? Že vládna moc občanom neumožní, aby sa k zásadným otázkam zahraničnopolitickej orientácie SR mohli vyjadrovať v referendách. Že v otázkach vojny a mieru občania, podobne ako na celom Západe, vôbec nie sú kompetentní o zásadných politických rozhodnutiach vyjadrovať sa a rozhodovať. Koho budeme mať za nepriateľský štát, tak bude stačiť, ak nám to oznamia Američania a bruselskí mandaríni. Ak sa občanom nepačia určité politiky schvaľované v rámci EÚ, tak to vôbec nevadí, pretože sme povinní plniť to, čo Brusel aj za účasti našich „reprezentantov“ nariadil. Čo robia naši zástupcovia v štruktúrach NATO, EÚ, rôznych medzinárodných organizácií, o tom je zrejme zbytočné vzbudzovať u občanov mať potrebu byť informovanými a aj podieľať sa na schvaľovaní nejakých zásadných stanovísk.

Slovenská republika sa podľa Ústavy SR neviaže na žiadnu ideológiu, ale politická prax je pritom celkom opačná. Celá plejáda ústavných činiteľov za dlhé roky robila všetky potrebné politické kroky k tomu, aby sme ako Slovenská republika boli viazaní na nadnárodnú ideológiu, ktorú presadzuje Severoatlantická aliancia, Európska únia či rôzne ďalšie neštátne nadnárodné štruktúry, ktorým sa oficiálne hovorí, že sú medzinárodné. V dnešnej dobe je jasne vidieť a počuť, a existuje k tomu veľa faktov, že minoritná trieda kapitalistov cez svoje vytvorené nadnárodné štruktúry presadzuje podľa svojho uváženia a záujmov globálnu politiku pre rôzne sféry života národných spoločnosti. Globálne politiky sú pre ľudstvo zničujúce a ťažko sa proti ním je brániť, bojovať. To preto, že práve na národných úrovniach z úrovne politických predstaviteľov neboli vytvorené podmienky k tomu, aby práve občania národného štátu mohli sa rázne postaviť proti globálnym politikám, ktoré sa presadzujú bez demokratických procesov, len spôsobom potreby jednotného postupu zástupcov členských štátov.

Práve z globálnej úrovne bola napríklad organizovaná politika strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu, bol organizovaný hon, doslova vojna proti ľudstvu v mene aktívneho boja proti koronavírusu a za jednotnú liečbu všetkých v rovnakom štýle: opakovanou vakcináciou. Výsledky tohto boja v rámci sveta sú po všetkých stránkach katastrofálne a napriek tomu do dnešného dňa politickí predstavitelia národných štátov nedovolili, aby sa v k tomu, čo vystrájala Svetová zdravotnícka organizácia, Európska únia, či vládni prestavitelia a im podriadené organizačné zložky z bežného systému poskytovania zdravotnej starostlivosti, mohla otvoriť celospoločenská diskusia, na základe ktorej mali byť prijaté také opatrenia, aby sa nikdy viacej prax globálnej „liečby“ ľudstva neopakovala.

Určite nie je v záujme občanov SR, aby do poskytovania zdravotnej starostlivosti, založenej na personálnom vzťahu pacient – lekár s klinickým vyšetrením, nám neprimeraným a totalitným spôsobom zasahovala EÚ, WHO a farmaceutický Kartel a rôzne nadácie kapitalistov ( príklad Bill Gates ), rovnako je neakceptovateľné, aby nám kolektívnu a jednotnú liečbu organizovala a násilne presadzovala vládna moc. Aj na takomto príklade sa ukazuje, že občania SR sú tu k tomu, aby svoju vládnu moc mali možnosť celkom ústavným spôsobom usmerniť a aj priamo určiť, čo si môže pár predstaviteľov SR dovoliť vo vzťahu k EÚ či napríklad k WHO. Záver k tomu je taký, že tak, ako konala predchádzajúca vláda, tak si to ústavní činitelia súčasnej mocenskej štruktúry, pokiaľ ide o metódu, v Memorande aj potvrdili – stačí, keď sa budú vyjadrovať spoločným jazykom a spoločne postupovať !

IV.

V Memorande je uvedené, že SR trvá na dodržiavaní a presadzovaní medzinárodného práva ako účinného nástroja na udržanie mieru vo svete a preferuje politický dialóg s rôznymi partnermi pred násilím, diktátom a inými riešeniami, ktoré eskalujú napätie a zhoršujú vzťahy v medzinárodnej politike. Zo strany ústavných činiteľov ide o celkom formálny prístup, len pre akési vnútorné uspokojenie. Aký mám k takémuto konštatovaniu dôvod ? Všetci traja aktéri Memoranda spoločne dlhé roky pôsobili v politickej strane SMER – SD a v štruktúrach vládnej moci. Pokiaľ ide o to, že v Európe sa o politické zmeny na Ukrajine a o porušovanie zásad medzinárodného práva, ktoré sú presne uvedené v Deklarácií zásad medzinárodného práva, schválenej VZ OSN v roku 1970 v súlade s Chartou OSN a tiež zo zásadami, ktoré boli rozšírené v rámci Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe v roku 1975, zaslúžil „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ, tak za dlhých osem rokov nikto z nich sa o dodržiavanie medzinárodného práva nezaujímal a neorganizoval politický dialóg s partnermi, prečo pripravili štátny prevrat, podporujú militarizáciu Ukrajiny, podporujú vedenie vnútroštátnej vojny kyjevskej diktatúry proti časti svojho obyvateľstva, prečo ženú Ukrajinu do silného nepriateľstva proti Ruskej federácií.

Ak by chceli aktéri najnovšieho Memoranda zmeniť svoje doterajšie postoje, už by mali snahu to oznámiť aj počas osláv 80.výročia SNP spôsobom, že by sa rozhodli povedať pravdu občanom SR, ktorá strana ohrozuje mier v Európe a vo svete. Z Banskej Bystrice práve zásluhou ústavných činiteľov mohla byť adresovaná výzva predstaviteľom Západu zastaviť poskytovanie vojenskej pomoci kyjevskej diktatúre a zadnúť si k mierovým rozhovorom s predstaviteľmi Ruskej federácie. A čo je ešte zaujímavé, nikdy som nezachytil informácie, že by sa aktéri Memoranda niekedy zastali Ruskej federácie a odsúdili plány Západu na rozpad a zničenie Ruskej federácie.

Zoberme si ďalší príklad. Parlamentné zhromaždenie rady Európy prijalo v októbri 2023 rezolúciu, v ktorej vyhlásilo Rusko za diktatúru, vyzvalo medzinárodné spoločenstvo, aby po skončení jeho vtedajšieho funkčného obdobia v roku 2024 uznalo prezidentovanie ruského vodcu Vladimíra Putina za nelegitímne, označilo vojnu Ruska proti Ukrajine za dôkaz, že diktatúry predstavujú hrozbu pre medzinárodný mier a bezpečnosť a pre územnú celistvosť a politickú nezávislosť svojich susedov. Je možné predpokladať, že čitateľ bude mať možnosť nájsť nejaké fakty o tom, že súčasní aktéri Memoranda sa zásadným spôsobom ohradili proti tomu, čo stvára Rada Európy a jej parlamentné zhromaždenie ?

A pri Rade Európy ešte v krátkosti ostanem. Tu je tlačová správa TA SR z 5.9.2024:

„Ministri spravodlivosti členských a pozorovateľských štátov Rady Európy na štvrtkovom stretnutí vo Vilniuse prijali deklaráciu, ktorá načrtáva princípy riešenia otázok vyvodenia zodpovednosti v súvislosti s ruskou agresiou proti Ukrajine. Stretnutie sa konalo pod taktovkou litovského polročného predsedníctva Výboru ministrov Rady Európy. Ministri spravodlivosti potvrdili potrebu zriadenia účinného osobitného súdu pre zločiny agresie proti Ukrajine. Poukázali na potrebu posilnenia spolupráce medzi štátmi, medzinárodnými organizáciami a občianskou spoločnosťou so zámerom účinne zhromažďovať dôkazy s cieľom stíhať páchateľov medzinárodných zločinov spáchaných na Ukrajine.

Účastníci stretnutia uvítali príspevky Rady Európy a Európskej únie ku konzultáciám v rámci základnej skupiny, kde sa zriadenie súdu pod záštitou Rady Európy ukázalo ako reálna možnosť. V tejto súvislosti Rada Európy vyzvala štáty a medzinárodné organizácie, aby aktívne podporovali konzultácie v rámci základnej skupiny.

Zriadenie osobitného súdu by malo rešpektovať medzinárodné právo a vychádzať zo zásad zakotvených v Európskom dohovore o ľudských právach a v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. Osobitný súd by mal mať širokú medziregionálnu podporu, aby bola zaručená jeho legitimita, uvádza sa vo vyhlásení ministrov.

Ministri privítali aj zriadenie Registra škôd spôsobených agresiou Ruskej federácie proti Ukrajine a ocenili aj proces ukrajinskej ratifikácie Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu.

Zároveň podporili vyšetrovanie Medzinárodného trestného súdu zamerané vyvodenie zodpovednosti voči páchateľom najväčších zločinov na Ukrajine spadajúcich pod jurisdikciu súdu“.

Podľa Memoranda Slovenská republika je zodpovedným a spoľahlivým partnerom aj takého medzinárodného zoskupenia ako je Rada Európy. Z tlačovej správy pomerne jasne vyplýva, že všetky opatrenia sú namierené proti Ruskej federácií a jej predstaviteľom. Moje najdôležitejšie zistenie je to, že ani taká medzinárodná organizácia ako je Rada Európy, vzhľadom na svoje ciele, ktoré má plniť, vôbec sa nepokúsila odhaliť skutočnú pravdu o Ukrajine, o tom, kto pripravil a zorganizoval nové vojenské ťaženie Západu na východ proti Ruskej federácií. Podľa Memoranda SR trvá na dodržiavaní medzinárodného práva, lenže ostatné stretnutie Výboru ministrov spravodlivosti Rady Európy vôbec neukázalo, že Rade Európy ide o presadzovanie zásad medzinárodného práva, tak, ako som ich uviedol vyššie. Veď príprava vojny a vojenského ťaženia Západu na východ proti RF vôbec nemá nič spoločného s medzinárodným právom, pretože okrem iného už samotná existencia Ruskej federácie je v plánoch Západu pod vedením USA, NATO a EÚ niečo, čo za každú cenu musí skôr či neskôr zaniknúť. Takže politika, ktorá sa organizuje a vedie na úrovni Rady Európy, je podobne ako v inštitúciách EÚ, len fraška, ktorá naplno podporuje vojnových štváčov zo Západu a dáva im požehnanie aj takým spôsobom, že proti RF a jej predstaviteľom prijíma rôzne represívne inštitúcie.

Na príklade Rady Európy je možné najlepšie pochopiť, aký (ne) zmysel predstavuje toto konštatovanie v Memorande: obhajovať členstvo Slovenskej republiky v medzinárodných organizáciách, opierajúc sa o ich základné zmluvy, a to v prvom rade v prospech našej vlasti a jej občanov, ale i samotných organizácií. V skutočnosti to, čo obhajuje a presadzuje Rada Európy vo vzťahu k Ruskej federácií a jej predstaviteľom, vôbec nemá nič spoločného so záujmami a prospechom našej vlasti a nás občanov. Nie pre našu vlasť a nás, občanov SR, ale pre potreby západného kapitálu vznikla historická šanca opäť zorganizovať vojenské ťaženie proti Ruskej federácií a v plnej miere k tomu využiť nezávislú Ukrajinu, ktorá už nebola v moci ZSSR. Štátnym prevratom vo februári 2014 boli nastolené také politické podmienky pre život Ukrajiny, aby tá bola podriadená politickej, ekonomickej a vojenskej podpore a požiadavkám Západu na čele s USA. Ak prezident Janukovyč pri odmietnutí Asociačnej dohody s EÚ bral na vedomie to, že jej podpisom uvrhne ukrajinský národ do veľkých ekonomických problémov, nastolený nacistický režim v Kyjeve už vôbec nebral do úvahy, do akých problémov v súvislosti s novou politikou, organizovanou pod správou Západu, uvrhne ukrajinský národ. Nový ukrajinský režim začal z ostra – vnútroštátnou vojnou práve na východe krajiny s následnou humanitárnou krízou.

V Memorande sa píše, že: „…Slovenská republika pri každej medzinárodnej kríze berie ohľad predovšetkým na humanitárne hľadisko. Našou prioritou je preto pomoc obetiam kríz a konfliktov v ktorejkoľvek časti sveta“. Myslím si, že v skutočnosti sú to len celkom prázdne vyjadrenia, ktoré sa nikdy nenaplnia pozitívnym obsahom, pretože aj minulosť v tomto smere nemôže svedčiť o využití humanitárneho hľadiska. A najlepšie môžu o tom svedčiť práve doterajšie vlády Róberta Fica, ktoré sa nikdy neodvážili poskytovať pomoc na Ukrajine tým, čo to potrebovali a proti ktorým kyjevská diktatúra viedla vnútroštátnu vojnu, v jej poňatí antiteroristickú. Slovenská republika ako spojenec zločinného NATO a totalitárnej EÚ ako ríše si to nemohla dovoliť.

V.

K uvedenému si ešte dovolím uviesť niečo z právneho posudku rakúskej špecialistky na medzinárodné právo Dr. Evy Márie Barki. Z jej právneho posudku uvediem jedno konštatovanie: Minská dohoda je právne záväzná zmluva, ktorá je právne záväzná podľa medzinárodného práva prostredníctvom Rezolúcie OSN číslo 2202 Rady bezpečnosti OSN. Porušenie zmluvy zo strany Ukrajiny za použitia vojenskej sily je vojnový zločin.

V Memorande sa píše, že ústavní činitelia budú „podporovať princíp kolektívnej obranyschopnosti, pretože len tak je možné zabezpečiť plnohodnotnú bezpečnosť obyvateľov Slovenska“. Na prvý pohľad sa zdá, že podpora takéhoto princípu je úplne v poriadku. Keďže ide o kolektívnu obranyschopnosť, potom je potrebné konštatovať, že ústavní činitelia mali a majú na myslí iba obranyschopnosť v rámci Severoatlantickej Aliancie. A z toho vyplýva, že iba v rámci NATO je možné zabezpečiť plnohodnotnú bezpečnosť obyvateľov Slovenska. Práve toto tvrdenie, či súvislosti z uvedeného tvrdenia, to je doslova vedomý – manipulatívny podvod na obyvateľstve Slovenskej republiky a to z niekoľkých dôvodov, o ktorých sa zvyčajne zo strany predstaviteľov štátu nehovorí.

Prvý dôvod treba hľadať v samotnom prostredí „demokratického“ Západu pod vedením USA, NATO a EÚ a zamyslieť sa, k čomu viedla a vedie ich rozvinutá konfrontačná politika s Ruskou federáciou. Kvôli komu a kvôli záujmom koho potrebujú členské štáty EÚ a NATO mať za nepriateľa Ruskú federáciu ? Keďže už dávno existujú plány na oslabenie a zničenie Ruskej federácie, je možné predpokladať, že kolektívna obranyschopnosť NATO a EÚ viedla a povedie k posilneniu mieru v Európe a vo svete a nie k Veľkej osudovej vojne ? Američania už nemôžu predpokladať, že sa bude opakovať obdobie druhej svetovej vojny, keď si našli pre svoje záujmy Nemecko a Hitlera a povojnové obdobie s Marschallovým plánom.

Američania nemôžu predpokladať, že keď si vychovali a použili proti Ruskej federácií pohrobkov fašistov a nacistov na Ukrajine, že im to v konečnom dôsledku pomôže naplniť ich plány s RF. A naši ústavní predstavitelia nemôžu predpokladať, že podpora princípu kolektívnej obranyschopnosti obyvateľstvu v SR zabezpečí nejaký bezpečný život. Jednoducho, členské štáty EÚ a NATO majú mnohých svojich zástupcov na frontovej línií na Ukrajine a všetci spoločne sme vo vojne s Ruskou federáciou. Dávny sen Američanov zapojiť Európu do vojny s Ruskou federáciou sa darí realizovať a dnes nevieme odhadnúť, kedy a kde sa to skončí.

To, čo sa stalo štátnym prevratom vo februári 2014 na Ukrajine a čo všetko sa odvtedy začalo diať, je zločinom proti mieru a proti ukrajinskému národu. Je to obludný spôsob vedenia politiky „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ v Európe. Napriek tomu na Slovensku mal a ešte má tento obludný spôsob vedenia politiky veľmi silnú podporu niektorých parlamentných strán, NR SR, vlády SR a prezidenta SR. Predseda vlády SR síce odsudzoval a odsudzuje prijaté sankcie proti Rusku, ale nikdy sa neodvážil povedať svoj názor k tomu, prečo sa Európou rozšírila nenávisť proti Rusku, prečo USA, EÚ a NATO doslova organizujú konfrontačnú politiku proti Rusku, prečo bolo potrebné po Majdane z Ruska urobiť agresora, po ôsmich rokoch dohnať Ukrajinu a RF do vojnového stretu a RF ešte viacej pokladať za veľkú hrozbu pre Európu a USA. Čiže vládna moc dlhuje svojmu obyvateľstvu vysvetliť podstatu konfrontačnej politiky vedenej „demokratickým“ Západom, odhaliť pravdu o tom, čo sa dialo a deje na Ukrajine a o čo ide v zástupnej vojne za Západ proti RF.

Píše sa už rok 2024, už desať rokov máme skúsenosti z toho, že v Európe sa narušila mierová existencia a že za ten čas Západ Ukrajinu štval a štve do boja proti Ruskej federácií. A napriek tomu deklarovanie jednoty a pevného ukotvenia Slovenskej republiky v EÚ a NATO v Memorande ústavných činiteľov mi pripadá ako potvrdenie vernosti a poslušnosti tým najmocnejším. Jednota napríklad v NATO založená na výlučnej dominancii USA, na bezvýhradnej podpore jeho záujmov a cieľov, taká jednota je založená len na poručníctve USA. Každý štát a jeho politickí predstavitelia musia počúvať USA. Iná alternatíva jednoty NATO nie je žiaduca a prípustná. Všetko, čo chcú USA, má záväzne platiť.

Aby americké vojska mohli postupne obsadiť čo najväčšiu časť Európy, k tomu potrebovali „pomoc“ národných politikov, ktorí neustále majú spoločne s médiami šíriť informácie o hrozbe Ruska. Politickí predstavitelia krajín strednej a východnej Európy neustále zdôrazňujú, ako sa obávajú o bezpečnosť svojich krajín. Je pre nich priam „božskou úlohou“ volať o pomoc, aby ich obyvateľov chránili vojska USA či NATO. A tých v rámci politiky rozširovania NATO na východ výrazne pribudlo. Politici EÚ a jej členských krajín americký diktát pre Európu berú priam ako božské požehnanie. Iná alternatíva bezpečnosti sa nepripúšťa ani sa o nej neuvažuje.

Politická múdrosť, statočnosť, politická vôľa žiť v pravde a spravodlivosti sa ako predpoklady každého politika pre jeho politickú činnosť, zo života vytrácajú. Aj politici – prisluhovači žijú v povrchovom vedomí a preto sa skutočné spôsoby ľudský prijateľnej komunikácie vytratili a nastúpila požiadavka mať názor konformný s politikou NATO či EU. Dokonca podľa Pavla Demeša, pokiaľ ide o NATO, mylné tvrdenia by sa mali dostať do agendy Ministerstva obrany SR a Ministerstva vnútra SR.

Strata osobnostných predpokladov, rovnako aj absencia morálnych prístupov k životu u západných politikov viedli k tomu, že bezpečnosť národov Európy sa nehľadá v potrebe aktívne sa brániť americkému diktátu, pretože ak sa tak nestane, tak na európskom území sa môže vojnový stret na Ukrajine rozrasť do Veľkej vojny Západu proti Ruskej federácií. Ukazuje sa, že v záujme zachovania mieru v Európe a vo svete je potrebné sa odhodlať pre inú alternatívu – aktívne sa brániť proti diktátu USA, NATO a EÚ v otázkach vojny a mieru. Žiaľ, z obsahu Memoranda, takáto premena politiky k alternatívnemu princípu kolektívnej obranyschopnosti proti vojnovým štváčom, to nevyplýva.

Druhý dôvod treba hľadať v samotnom vnútropolitickom prostredí každého národného štátu a spoločnosti. V Memorande o jednotnom postupe v zahraničnej politike sa síce uvádza, že zahraničnopolitická orientácia SR je otvorená na všetky štyri svetové strany, lenže samotný jej obsah toto tvrdenie nepodporuje. Memorandum je jednoznačne orientované len na nespochybniteľné členstvo SR v Európskej únií a Severoatlantickej aliancií a úlohou Memoranda je presvedčiť „našich mocných partnerov“, že túto nespochybniteľnosť budú ústavní činitelia presadzovať nekompromisne aj v svojej politickej praxi. Rozmýšľal som, s čím základným súvisí druhý dôvod toho, že ide o manipulatívny podvod s obyvateľstvom SR, čo zásadného predstavitelia štátu porušujú, aby presadili svoje postoje a priority za každú cenu.

Odpoveď som našiel práve v súhrnnom právnom posudku už spomínanej Dr. Evy Márie Barki k vojenskému konfliktu na Ukrajine, ktorý trvá od apríla 2014. Vyššie som už uviedol, že z právneho posudku advokátky vyplýva, že porušovanie zmluvy zo strany Ukrajiny za použitia vojenskej sily je vojnový zločin. V bode 10 súhrnného posudku je zdôraznené, že porušovanie zmlúv sa týka práva národov na sebaurčenie, pričom ide o univerzálne prirodzené právo. Potom je tam odvolávka na Pakt OSN o ľudských právach zo 16.12.1966, v ktorom okrem iného je uvedené toto: „Všetky národy majú právo na sebaurčenie. Na základe tohto práva slobodne rozhodujú o svojom politickom postavení a slobodne utvárajú svoj hospodársky, sociálny a kultúrny rozvoj“. A za týmto citovaným ustanovením z Paktu je uvedená táto zásadná poznámka:

„V tomto ohľade je však právo na sebaurčenie kolektívnym právom ľudu a právom povinným ( ius cogens)“ !!!

Právo na sebaurčenie je teda imperatívnym právom a musí sa naplniť ! V tomto istom bode sa zdôrazňuje, že v medzinárodnom práve existujú (okrem porušovania základných ľudských práv) iba tri záväzné normy: právo na sebaurčenie, zákaz násilia a zákaz genocídy. Porušenie územnej celistvosti a štátnej suverenity medzi ne nepatrí. V nasledujúcom bode 11 sa uvádza, že štátna suverenita sa používa ako argument proti odtrhnutiu, pričom toto presadzujú práve tí zástancovia, ktorí v skutočnosti národné štáty rozpúšťajú. Je dôležité preto pochopiť, čo je štátna suverenita a v prípade uvedeného bodu ide o toto definovanie: štátna suverenita zahrňuje právo utvárať ústavný a právny poriadok nezávisle na vplyvu vonkajších moci ! Pokiaľ ide o ochranu územnej celistvosti, tak sa týka výhradne vzťahov medzi štátmi, nikdy medzi národmi.

Čo je z môjho pohľadu dôležité pochopiť, ak ide o Memorandum ústavných činiteľov o zahraničnej politike ? Že celá ich pozornosť a úsilie sú sústredené na pevné ukotvenie SR v Európskej únií a pevné ukotvenie SR v Severoatlantickej Aliancií. Obyvateľstvu SR sa toto pevné ukotvenie predkladá ako jeho životný priestor, pričom ústavní činitelia SR si zobrali za akúsi morálnu povinnosť vo vzťahu k vyššej nadštátnej vonkajšej moci, že je potrebné vždy za určitú dobu deklarovať, aby tomuto pevnému ukotvenie dávali punc vernosti, poslušnosti a nespochybniteľnosti. Lenže práve Memorandum ústavných činiteľov o zahraničnej politike, celkom otvorene zameranej na podporu členstva v EÚ a v NATO, je v rozpore s vyššie deklarovaným právom národov na sebaurčenie. Prečo ? Pretože ak ide o kolektívne právo ľudu a toto právo je zároveň právom povinným (!), tak na základe neho národ slobodne nerozhodoval o svojom politickom postavení a slobodne neutváral svoj hospodársky, sociálny a kultúrny rozvoj. Skrátka, národ ako taký nikdy nerozhodoval, len sa všetko organizovalo za jeho chrbtom.

Existuje Vyhláška ministra zahraničných vecí z 10.5.1976 Zb., ktorá obsahuje Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. V obidvoch dokumentoch v časti I, článku 1 a bodu 1 sú identické ustanovenia o práve národov na sebaurčenie: Všetky národy majú právo na sebaurčenie. Na základe tohto práva slobodne určujú svoj politický štatút a slobodne uskutočňujú svoj hospodársky, sociálny a kultúrny rozvoj (vývoj). Prečo národ nemohol slobodne rozhodovať podľa svojho povinného kolektívneho práva ? Pretože toto právo si volení predstavitelia štátnej moci vždy scudzili v prospech svojich pohľadov, názorov, presvedčení a podľa toho vyzeralo ich politické konanie, ktoré zvyčajne vychádzalo a vychádza z poňatia, že boli voľby a na základe nich si víťaz volieb či koalícia môžu rozhodovať po svojom.

Z uvedeného vyplýva, že právo národov na sebaurčenie nebolo dovolené občanom uplatniť ani v prípade existencie ČSFR a teda rozdelenia Česko-slovenskej republiky v roku 1992. V januári 1992 sa podľa prieskumu Centra pre sociálnu analýzu 77 percent občanov Slovenska vyjadrila za zachovanie spoločného štátu, federálna ústava umožňovala rozdelenie Československa jedine na základe referenda a preto Klaus a Mečiar vymysleli inú taktiku – prijali ústavný zákon o rozdelení. A tak kolektívne právo ľudu na sebaurčenie excelentným spôsobom obišli. Iba pripomeniem, že táto finta na občanov bolo potom použitá ešte raz – za vlády Mikuláša Dzurindu. Ak by sa o rozdelení konalo referendum a bolo by platné, výsledkom by bolo zachovanie spoločného štátu. Ešte v marci 1993 sa na Slovensku až 68 percent občanov vyjadrilo, že rozdeleniu malo predchádzať referendum. V tejto súvislosti je zaujímavé, že v minulosti Róbert Fico vyhlasoval, že tí, čo chceli referendum, boli proti samostatnému Slovensku. Takže ani v jeho prípade nebol ani náznak toho, aby chápal, už apriori, význam práva národov na sebaurčenie.

Ak ide o pevné ukotvenie Slovenskej republiky v Európskej únií a v Severoatlantickej Aliancií, tak v každom prípade išlo a ide o právo národa na sebaurčenie. V obidvoch prípadoch nášho členstva sa povinné kolektívne právo ľudu na sebaurčenie neuplatnilo, pretože vládna moc toto právo nedovolila realizovať. V prípade nášho členstva v NATO sa žiadne referendum neuskutočnilo. V prípade nášho členstva v EÚ sa referendum uskutočnilo 16.-17.mája 2003, bolo úspešné, ale bolo len formálne, pretože riešilo len samotný vstup. Dôležitejšie a osudové bolo iné rozhodnutie za vlády Mikuláša Dzurindu, ktoré bolo prijaté ešte pred referendom.

Finta na občanov SR bola použitá v tom, že poslanci NR SR 23.februára 2001 schválili ústavný zákon číslo 90/2001 Z. z., v ktorom sa zmenil vzťah medzinárodného a vnútroštátneho práva a vytvoril sa tak priestor pre vstup SR do Európskej únie a NATO. Išlo o článok 7, ktorý sa oproti Ústave SR č. 460/1992 Zb. z 1.septembra 1992 výrazne rozšíril. Uvedeným ústavným zákonom bolo právo národa na sebaurčenie výrazne potlačené a neakceptované. Následné referendum o dva roky bolo už iba bodkou za porušením kolektívneho práva ľudu. Nad-štátna tvorba vôle dostala prioritu nad vnútroštátnou tvorbou vôle.

Právo národov na sebaurčenie ako záväzná norma medzinárodného práva nebolo akceptované ani v roku 1989, v čase t. z. nežnej revolúcie a následne v rámci politického vývoja po rezignácií federálnej vlády a prezidenta ČSSR. Občania ČSSR nedostali možnosť vybrať si alternatívu slobodne rozhodnúť o svojom politickom postavení a slobodne rozhodnúť o svojom hospodárskom, sociálnom a kultúrnom rozvoji. Výber bol možný z toho, či občania majú záujem zásadným spôsobom reformovať socializmus alebo sa chcú vrátiť naspäť do lona kapitalistickej spoločnosti, do lona západného kapitalizmu. O tom sa samozvaní machri vo Verejnosti proti násiliu či z Občianskeho fóra s nikým nebavili, pretože mali predpísané iné noty – návrat do lona kapitalizmu !

Tretí dôvod súvisiaci s tvrdením, že iba NATO môže zabezpečiť plnohodnotnú bezpečnosť obyvateľov SR súvisí s politikou, ktorú vládna moc SR vedie vo vzťahu k Ruskej federácií. Povinnosťou ústavných činiteľov SR za každej vládnej moci bolo posilňovať vzťahy s RF a založiť ich na základe zmluvy a priateľstve a vzájomne výhodnej spolupráci. Touto zmluvou Slovenská republika mohla byť dostatočne chránená tak po stránke politickej ako aj vojenskej. Problémom však je, že v štruktúrach štátnej moci máme dostatok prisluhovačov Západu a tých, čo nenávisť k Ruskej federácií pokladajú za svoj kladný morálny profil a za politickú prioritu.

Štvrtý dôvod súvisí s poňatím plnohodnotnej bezpečnosti obyvateľov SR ako so základnou úlohou národnej štátnej moci a to tak v rámci realizácie vnútorných politík v prvom rade, ako aj s potrebou ochrany obyvateľstva SR v rámci zahraničnej politiky – proti globálnym politikám, ktoré sú namierené proti životom, zdraviu jednotlivcom a ich majetku. Je priam zarážajúce, že v Memorande ústavných činiteľov sa neobjavili žiadne konkrétne témy, či politiky z úrovne nadnárodných štruktúr, tak mocenských ako aj mimovládnych, ktoré by jasne definovali narastajúce hrozby pre obyvateľstvo tak v Európe či dokonca v celom svete.

Príkladom obrovskej hrozby pre obyvateľstvo sveta, v skutočnosti obrovského zločinu proti ľudskosti bolo organizovanie globálnej politiky strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu, bojom proti koronavírusu a nútenou vakcináciou obyvateľstva. Príkladom je politika Svetového ekonomického fóra, ktoré ako fórum minoritnej triedy kapitalistov v prvom rade si vymyslelo realizovať plán Veľkého resetu, ktorý v skutočnosti je plánom, ako v krízami zmietanom kapitalizme zabezpečiť prežitie a existenciu v prvom rade samotných kapitalistov a realizovať ich záujmy. Príkladom je Európska únia a jej politiky, ktoré ženú obyvateľstvo národných štátov do otrockého postavenia, totalitarizmu a do života v európskom imperiálnom štáte. Ako je možné na jednej strane presviedčať obyvateľov SR, že iba NATO môže zabezpečiť ich plnohodnotnú bezpečnosť, keď na strane druhej tí istí zástupcovia členských štátov v EÚ svoje štáty a národy postupne pripravujú na úplnú stratu národnej a štátnej suverenity.

Piaty dôvod proti tvrdeniu ústavných činiteľov v ich Memorande o plnohodnotnej bezpečnosti obyvateľov SR v rámci NATO, súvisí s pochopením potreby, ako riešiť ochranu – udržanie mieru v Európe či vo svete a ako politický konať – organizovať boj za dosiahnutie mieru na Ukrajine. Nie je nám divné, že na oslavách 80. výročia SNP, ako osláv boja proti fašizmu, nezaznelo z úst našich predstaviteľov nič konkrétneho v otázkach vojny a mieru ? Nie je divné, že nebol kto pripomenúť tých, ktorí Slovenské národné povstane organizovali, počnúc ilegálnym výborom KSS, ustanovenou Slovenskou národnou radou a končiac Vojenským ústredím ? Nie je divné, že nebol kto spomenúť, že jadrom partizánskeho hnutia na našom území boli sovietski partizáni – organizátori. Len na území Slovenska od 26.júla 1944 do konca vojny vysadil sovietsky Hlavný štáb partizánskeho hnutia 53 organizátorských skupín, v ktorých bolo spolu okolo 1200 osôb ( viď „Fakty o druhej svetovej vojne“, spracované autorským kolektívom pod vedením pplk. doc. Ing. Vladimíra Kubištu, CSc. a vydané ÚV Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v roku 1974). Nie je divné, že nebol kto pripomenúť súčasnej generácií rozsiahlu pomoc SNP zo strany Sovietskeho zväzu ?

Predseda vlády SR vo svojom vystúpení sa celkom všeobecne zmienil o otázke mieru. Navrhol, aby sa v budúcnosti oslavy SNP konali ako mierové slávnosti. Vyjadril sa, že z Banskej Bystrice je potrebné do sveta poslať mierový odkaz. Sme krajina, ktorá chce mier a ktorá chce spolupracovať s každým, kto je pre mierové spolunažívanie. A to je všetko, takže si dovolím jeho zmienku o mieri zásadným spôsobom rozšíriť o niekoľko dôležitých poznámok.

Z uvedeného vyplýva, že pred občanmi členských štátov NATO a EÚ má byť postavená celkom zásadná otázka: Vieme sa zorientovať v tom, o nastolenie akého mieru na Ukrajine a zachovanie akého mieru v Európe a vo svete sa máme spoločne so svojimi politickými predstaviteľmi usilovať ? Pred nami sa ukázali iba dve možnosti, dve cesty k mieru a každá z nich bude mať na ľudský život a život národov v Európe a vo svete diametrálne rozdielne následky. Ktoré sú to dve cesty k nastoleniu mieru podľa môjho úsudku ?

Prvá cesta k mieru je cesta, ktorú naplánovali a presadzujú Američania a pod ich vedením NATO a EÚ. Ich poňatie spravodlivého mieru je založené na predstave a požiadavke vojenskej porážky Ruskej federácie a na jej celkovom oslabení a podriadení sa svetovládnemu postaveniu Američanov. Túto cestu podporujú všetci vojnoví štváči na Západe, pretože je vyjadrením záujmov západného kapitálu. Na tejto ceste sa musí Ukrajina zachovať na nacistických a fašistických základoch, aby pre „demokratický“ Západ kyjevský režim plnil úlohu regenta, pretože mier na Ukrajine musí ostať pod dohľadom jeho Koloniálnej správy.

Druhá cesta k mieru predstavuje cestu, na ktorú bola donútená po ôsmich rokoch ukrajinskej krízy nastúpiť Ruská federácia na obranu svojich národných a štátnych záujmov, na obranu svojho poňatia ruskej civilizácie a teda v záujme zmarenia plánov na jej oslabenie a zničenie podľa predstáv Západu. Táto druhá cesta bola odpoveďou Ruskej federácie na začatie realizácie vojenského ťaženia celého Západu pod vedením USA, NATO a EÚ na východ cez Ukrajinu, ktorá štátnym prevratom v roku 2014 bola pod starostlivým vedením NATO pripravená na vojnový stret s RF. Aby sa Ukrajina mohla z „večera na ráno“ preformatovať, bolo potrebné zo strany Západu využiť všetky potrebné prostriedky k tomu, aby sa stala nacistickou Ukrajinou, čo sa aj podarilo.

Ktorá cesta je spravodlivou cestou k mieru ?

Druhá cestu k mieru má viesť k tomu, aby s kyjevskou diktatúrou kapitulovali všetci vojnoví štváči zo Západu a podľa mňa aj k tomu, aby celá Ukrajina v svojom novom územnom usporiadaní sa za pomoci RF mohla očistiť od nacistov, od programov militarizácie Ukrajiny zo strany NATO, aby definitívne bola ukončená Koloniálna správa Ukrajiny zo strany Západu a aby Západ nemohol v rozhodujúcej miere zasahovať do plánov spojených s potrebou nového politického, sociálneho , ekonomického a kultúrneho rozvoja Ukrajiny.

Druhá cesta k mieru je cestou oslobodenia samotného ukrajinského národa od kyjevskej diktatúry a diktatúry Západu na čele s USA a bude príležitosťou k tomu, aby sa začali obnovovať vzťahy jednotlivých národných štátov v Európe s Ruskou federáciou, ktoré budú založené na vzájomne výhodnej spolupráci a pomoci. Druhá cesta k mieru jednoznačne vedie k tomu, aby sa skončila doba nepriateľstva k Ruskej federáciií a aby Ruská federácia bola garantom kolektívnej bezpečnosti v Európe a vo svete.

Skutočnosť je taká, že ani do dnešného dňa sme nedokázali pochopiť, že v našej spoločnosti našou spoločnou úlohou je schopnosť zjednotiť sa v boji za mier a proti vojne a jej rozšíreniu do Európy a celého sveta. V spoločenskom vedomí a v myslení väčšiny nášho národa musí dôjsť k pochopeniu, že skutočný front boja za mier a jeho udržanie pre ďalšie generácie netreba spájať s nenávisťou a bojom proti Ruskej federácii, ale s potrebou donútiť západných politikov k zásadným ústupkom z konfrontačnej politiky Západu s Ruskou federáciou. Z tohto dôvodu skutočne vytvorený celonárodný front boja za mier na Ukrajine, za jeho zachovanie v Európe a vo svete má byť spojený s ráznym odporom občanov členských štátov NATO a EÚ proti politike Američanov a uvedených nadnárodných štruktúr – NATO a EÚ. V boji za mier treba dosiahnuť, aby „demokratický“ Západ ustúpil od vojenského ťaženia proti Ruskej federácií, pretože alternatívou môže byť iba zruinovaná Európa.

Ak sa západní politici na čele s USA za desať rokov postarali o dva vojnové strety na Ukrajine ( vnútroštátny a od februára 2022 s Ruskou federáciou ), tak sa teraz majú postarať o to, aby sa vojenského ťaženia na východ a poskytovania vojenskej pomoci Ukrajine čo najskôr vzdali a ponechali Ukrajinu a Ruskú federáciu, aby si v rámci bilaterálnych vzťahov doriešili svoje vzájomné potreby a požiadavky. Predpokladám, že bezpodmienečnou kapituláciou kyjevskej diktatúry bude možné vojenský konflikt ukončiť natrvalo. K tomu však členské štáty si majú klásť za povinnosť vyvinúť na západných politikov dostatočný tlak, aby sa vzdali záujmov spojených s Ukrajinou a Ruskou federáciou. Kto si želá skutočný mier pre Ukrajinu, kto si želá zachovanie mieru v Európe a vo svete, tak má požadovať od „demokratického“ Západu na čele s USA, NATO a EÚ, aby sa okamžite zastavila vojenská a akákoľvek ďalšia, viac či menej fingovaná pomoc Ukrajine, skôr kyjevskej diktatúre. Prispeje to, a veľmi rýchlo, k bezpodmienečnej kapitulácií kyjevskej diktatúry.

Predseda vlády SR v svojom prejave na oslavách 80.výročia SNP v súvislosti s otázkou mieru spomenul aj Jaltskú konferenciu, ktorá sa konala vo februári 1945. Toto zásadné, čo bolo prijaté na Kryme, však nespomenul. Myslím si, že jej závery sú veľmi poučné aj pre súčasnú dobu, keď prebieha zástupná vojna Západu na Ukrajine s Ruskou federáciou. Z prehlásenia zástupcov Troch mocnosti napríklad vyplýva, že nacistické Nemecko je odsúdené k zániku. Podobne by to malo v prípade Ruskej federácie a členských štátov NATO a EÚ platiť aj pre zánik nacistickej Ukrajiny. Tak ako sa predpokladalo, že bude nemecký ozbrojený odpor úplne zlomený, tak má byť zlomený aj vojenský odpor ozbrojených síl, ktoré bojujú na strane Ukrajiny. Spoločným cieľom Troch mocnosti bolo zničiť nemecký militarizmus a nacizmus a zabezpečiť, aby Nemecko už nikdy nebolo schopné rušiť svetový mier. Podobne v prípade Ukrajiny Ruská federácia si dala za úlohu denacifikácie a demilitarizácie Ukrajiny tak, aby už jej kyjevská diktatúra za výdatnej a aktívnej pomoci Západu nikdy nemohli prispievať k rušeniu mieru v Európe a vo svete.

Predpokladám, že všetky ďalšie pasáže zo záverov Jaltskej konferencie sa môžu rovnako týkať Ukrajiny, ako sa v čase konferencie týkali Nemecka: rozpustiť nemecké ozbrojené sily, rozbiť nemecký hlavný štáb, odstrániť alebo zničiť všetko vojenské zariadenie, vyradiť alebo kontrolovať nemecký priemysel, ktorý by mohol byť použitý k vojnovej výrobe, spravodlivo potrestať všetkých vojnových zločincov, vyhladiť nacistickú stranu, nacistické zákony, organizácie a inštitúcie, odstrániť z verejných úradov i z kultúrneho a hospodárskeho života všetok nacistický a militaristický vplyv. Predstavitelia Troch mocnosti prehlásili, že nezamýšľajú zničiť nemecký národ, avšak iba po vykorenení nacizmu a militarizmu budú môcť Nemci mať nádej, že budú žiť dôstojne a že sa im dostane miesta v spoločenstve národov. Ani predstavitelia Ruskej federácie nezamýšľajú zničiť ukrajinský národ, ale prajú si, aby žil v mierovom a susedskom porozumení.

Zmena postojov u západných politikov bude teda súvisieť s využitím vlastných poznávacích schopnosti a prijatím morálneho rozhodnutia alebo sa bude musieť dosiahnuť až použitím vojenských prostriedkov zo strany RF. Už teraz má byť každému občanovi jasné, ktorý spôsob zmeny postojov u západných politikov je potrebné presadzovať a ktorý spôsob nám všetkým môže priniesť katastrofu. Potreba ustanovenia celonárodného frontu za nastolenie mieru na Ukrajine, zachovania mieru v Európe a vo svete je v každom prípade objektívne potrebná a má prispieť k zmene postojov u západných politikov mierovou cestou !

Koniec časti I.

Pokračovanie v II. záverečnej časti.

Dušan Hirjak