Dvojičky nadnárodnej ideológie vedú Európu do záhuby a napriek tomu národné vlády na ich počesť vedú oslávne reči.

I.

Ktoré nadnárodné štruktúry je potrebné pomenovať ako „dvojičky“ ? Sú to :

1. Organizácia Severoatlantickej zmluvy – NATO a

2. Európska únia.

Obidve nadnárodné štruktúry majú svoje sídlo v Bruseli.

Podľa britského historika a špecialistu na medzinárodné právo Johna Laughlanda Európska únia a NATO ohrozujú národnú suverenitu. Myslím si, že Slovenská republika, podobne ako ďalšie členské štáty, nie je iba v stave ohrozenia, ale v stave postupného rozkladu svojej suverenity. Obidve bruselské štruktúry predstavujú dve strany tej istej mince. Tento nadnárodný systém je podľa Johna Laughlanda v príkrom rozpore s medzinárodným právom a Chartou OSN, takže táto štruktúra je nezákonná. V samotnej Európe a ani u nás na Slovensku sa akosi nikto týmto tvrdením nezaoberá, akoby to bolo niečo, čo sa národných štátov netýka a čo si ani netreba všímať, pretože politická elita národných štátov, volená občanmi, má svoje názory a tie sa majú zo strany všetkých ostatných iba rešpektovať.

Zdá sa, že absolútna väčšina volených zástupcov občanov, celá intelektuálna a mediálna sféra, kultúrna sféra, veľká časť akademickej obce a vzdelávacích inštitúcií, ktoré majú byť pilierom nášho národa, národného povedomia a vlastenectva, sa priamo nadchýna členstvom SR v EÚ a NATO. Svoje nadšenie a podporu nášmu členstvu dokazujú už dlhé roky. A začali rozmýšľať o tom vtedy, keď padol socializmus, keď bolo potrebné v prospech niekoho zrušiť existenciu dvoch bratských národov v jednom štáte a vtedy, keď už slovenský národ dosiahol samostatnosť a slobodu. Tí, ktorí sa veľmi nezamýšľali nad odohrávajúcimi sa procesmi v Európe či u nás, jednoducho vítali slobodu ako nejaký dar z nebies, pretože dovtedy – za socializmu – nebola vraj žiadna sloboda, iba totalita, „komunizmus“.

V našom západnom svete existuje minoritná trieda kapitalistov, ktorá okrem bohatstva disponuje tzv. konceptuálnou mocou. Táto minoritná trieda má svojich verných prisluhovačov, pretože cez jej postavenie, bohatstvo a moc si k využívaniu, k realizácií rôznych plánov spojených s konceptuálnou mocou mohla dovoliť ustanoviť rôzne štrukturované spoločnosti, a ich prácu sprofesionalizovať. Ide o rôzne mediálne skupiny, privátne profesionálne skupiny, komisie s verejným poslaním, nadácie, školiace strediská, ide o využitie síl a prostriedkov nadnárodných korporácií, súkromných bezpečnostných spoločnosti, politických a ekonomických fór globálneho charakteru a podobne.

A treba pripomenúť a zdôrazniť, že do plánov a zámerov, ktoré súvisia s nositeľmi konceptuálnej moci, celkom jasne zapadajú aj rôzne politické strany a hnutia, ktorých úlohou je, aby v každej kapitalistickej spoločnosti vytvárali obraz demokratického súťaženia politických síl, ktoré budú súťažiť, vraj celkom slobodne, o verejné pozície v politickom systéme danej spoločnosti, pričom všetky politické aktivity budú splňať určité podmienky akceptovanej teórie liberalizmu či neoliberalizmu.

Z hľadiska konceptuálnej moci a ich nositeľov je neprípustné, aby sa v rámci globálne štrukturovanej spoločnosti a v rámci slobodnej súťaže politických síl našiel taký subjekt, ktorý by si mohol dovoliť uchádzať sa o dôveru občanov na základe reálnej ľavicovej politiky, ktorá by svojim zameraním, v konečnom dôsledku cez presadzované zásadné reformy, viedla k prechodu z kapitalistickej spoločnosti na novú, nekapitalistickú spoločnosť. Alternatíva je totiž možná a je možné je nazvať aj novým typom socializmu, ale s jedným novým podstatným znakom – išlo by o to, že po kapitalizme je možné nastoliť skutočnú ekonomickú demokraciu ! Nech sa čitateľ zamyslí nad tým, že v našom politickom priestore v SR a vôbec na „demokratickom“ Západe, sa o ničom takom nehovorí a hlavne, žiadna politická strana nemá program s potrebou reformovania spoločnosti na ekonomickú demokraciu. A po 1989 roku sa nadšene propagovalo, že prišla skutočná sloboda, hoci organizátori tohto prechodu zo socializmu naspäť ku kapitalizmu, potrebu nastolenia ekonomickej demokracie ani nespomenuli.

V spoločnosti s ekonomickou demokraciou sú potrebné tak podnikatelia ako aj trhové hospodárstvo, ale vôbec nie sú potrební skutoční kapitalisti, ktorí v súčasnosti si organizujú politiku podľa zásady globálneho kapitalizmu. Aby sme sa s čitateľom pochopili, tak je treba zdôrazniť, kto sa môže pokladať za kapitalistu. Podľa amerického filozofa Davida Schweickarta môžeme za kapitalistu označiť človeka, ktorý vlastní dostatok produktívnych aktív, ktorý, ak chce, môže blahobytne žiť z príjmu generovaného aktívami. Kapitalista disponuje veľkým príjmom, z ktorého môže bezpracne žiť. Kapitalistická trieda „doluje“ svoje bohatstvo z vlastníctva kapitálu. Kapitalista dostáva príjem, pretože dáva kapitál do služieb výroby. Konceptuálna moc minoritnej triedy kapitalistov znamená, že všetci máme povinnosť žiť, rozvíjať svoje schopnosti len v rámci kapitalizmom vytvorenej a živenej „slnečnej sústavy“.

S vojenskou porážkou fašistického Nemecka západný kapitalizmus sa musel dočasne uspokojiť s tým, že Hitler nedokázal poraziť ZSSR a stať sa pánom nového územia. Naopak, musel sa sám zachraňovať, aspoň v rámci časti Európy, že na poslednú chvíľu vytvoril druhý front, aby tým aspoň jediným možným spôsobom mohol „deklarovať“ svoje spojenectvo proti Nemecku. V skutočnosti toto dočasné spojenectvo poslúžilo len tomu, aby západná časť Európy definitívne ostala v prospech skutočnej a konceptuálnej moci minoritnej triedy kapitalistov.To bol prvý výsledok porážky Nemecka.

Druhým výsledkom porážky Nemecka bolo to, že bola dosiahnutá na základe oslobodzovacej mísie Červenej armády a že na oslobodených územiách sa začali meniť aj politické pomery a v rámci nich svetlo sveta uzrela alternatíva k západnému typu kapitalizmu – socializmus. Za určité obdobie a pod vedením ZSSR vznikla svetová socialistická sústava, v rámci ktorej žiadna minoritná tiedy kapoitalistiv nemohla existovať a preto aj samotná štátna moc bola založená na moci robotníckej triedy, pričom táto moc, aby mohla vôbec fungovať, si vyžadovala mať svoj politický predvoj reprezentovaný komunistickými a robotníckymi stranami. Konceptuálna moc minoritnej triedy kapitalistov bola v alternatívnych krajinách nahradená konceptuálnou mocou politického predvoja, ktorý svojim programom vyjadroval záujmy pracujúcej masy. Tým, že vznikol socializmus, otázka triedneho boja sa rozrástla z pôvodne organizovaného boja v rámci kapitalizmu na triedny boj v rámci dvoch ekonomicko-politických systémov.

Treba zdôrazniť zásadnú vec. To, že ZSSR sa výrazne zaslúžil o porážku fašistického Nemecka, viedlo k tomu, že západný kapitalizmus stratil svoje pôvodné pozície. Čo to znamenalo ? Keďže západný kapitalizmus utrpel čiastočnú porážku, nikdy sa nevzdával a hľadal nové možnosti ako si vydobyť stratené pozície. To bola jeho hlavná myšlienka, hlavná túžba. Niekde až po nej nasledovala myšlienka o mieri, pretože po skončení vojny ani nebolo možné praktický rozvinúť inú myšlienku, ako tú, že vojna a jej výsledky poslúžili západnému kapitálu vysporiadať sa s Veľkou hospodárskou krízou, ktorá začala v roku 1929 a trvala až do polovice 30. rokov 20. storočia, a oživiť ekonomický systém kapitalizmu. Niečo podobné sa sleduje aj v súčasnosti vojenským ťažením Západu na východ proti Ruskej federácií.

Treba si zároveň uvedomiť, že ZSSR svojim príspevkom, a zásadným, k porážke fašizmu a nacizmu, iba pribrzdil minoritnú triedu kapitalistov, aby mohla extrémne formy svojej politiky – fašizmus a nacizmus – uplatňovať ďalej, pretože verejná mienka v Európe a vo svete by to vôbec nevedela prijať. Porážka fašizmu a nacizmu v roku 1945 nemohla a nebola definitívna, pretože jej podhubie, ekonomický systém kapitalizmu, ostal zachovaný, aj keď stratil tie pozície, ktoré mal v období pred vypuknutím vojny. Z tohto dôvodu je možné konštatovať, že zásadným príspevkom k nastoleniu mieru bola porážka fašistického Nemecka a na základe toho bolo možné pripraviť a zrealizovať Norimberský tribunál. Ten však tiež z celkom pochopiteľných dôvodov nemohol zrušiť kapitalizmus a rovnako nemal žiadny dosah na samotných nositeľov konceptuálnej moci – teda tých, ktorí sa skutočne postarali o to, aby Nemecko plnilo dané ciele, ako v súčasnosti napríklad Ukrajina.

Kto teda mohol ostať po skončení 2. svetovej vojny nedotknutý a posilnený ? Nedotknutá ostala minoritná trieda kapitalistov zo Západu a najlepšiu príležitosť rozvinúť ekonomickú silu v prospech svoj a posilneniu ich postavenia vo svete dostali Američania. Môžem teda tvrdiť, že ZSSR svojimi životmi, svojimi nákladmi, svojim víťazstvom výrazne prispel k tomu, aby sa Američania povzniesli na novú úroveň a zároveň aby mohli všetkých nepotrestaných a potrebných nacistov využiť v rámci svojich politik a svetovládnych pozícií. Západný kapitál, hoci stratil niečo zo svojich doterajších pozícií, bol vlastne okolnostiami po vojne prinútený prispôsobiť sa nastoleným mierovým podmienkam.

Američania svoje mimoriadne postavenie po vojne využili v svoj prospech so zámerom výrazne posilniť svoje postavenie a svoju pozíciu v Európe a vo svete. Boli založené také nadnárodné štruktúry ako: OSN v októbri 1945, Svetová banka – už v júli 1944, MMF – už v júli 1944, NATO – v apríli 1949, WHO – Svetová zdravotnícka organizácia – v apríli 1948, Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ – založené v roku 1951, predchodkyňa EÚ, Marshallov – plán európskej obnovy po vojne – bol prijatý v apríli 1948.

Medzi nadnárodnými štruktúrami významné postavenie bolo prisúdené – dohodnuté Organizácií Severoatlantickej zmluvy, podpísanej 12 zaladajúcimi krajinami 4.4.1949 vo Washingtone. NATO teda spojilo krajiny Severnej Ameriky a západnej Európy. Je ťažko veriť tomu, že v čase založenia Aliancie išlo zakladajúcim členom o to, aby boli schopní sa brániť proti potenciálnemu nepriateľovi. Takýto nepriateľ neexistoval, ale existovalo niečo oveľa dôležitejšie. Ako som už uviedol vyššie, západný kapitalizmus utrpel čiastočnú porážku, pretože určité pozície v Európe stratil. Založenie vojenskej Aliancie bolo odpoveďou na stratu určitých pozícií v Európe a zároveň bolo novým nástrojom pre vydobytie stratenej pozície.

V období začiatkov formovania socialistického tábora bolo potrebné v prípade potreby chrániť si svoje vlastné kapitalistické vydobytky a teda chrániť postavenie minoritnej triedy kapitalistov. Podľa Zmluvy sa takejto ochrane západného kapitalizmu hovorí, že je potrebné chrániť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov, založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku. Je treba pozorne čítať. NATO ochraňuje spoločné hodnoty spojencov, mierové riešenie konfliktov a podporuje stabilitu a blahobyt národov v severoatlantickom priestore ! Nikdy nešlo o nejakú planetárnu ochranu mieru mieru, rovnako ani o planetárny blahobyt, ale išlo o tvrdú ochranu západného kapitalizmu a jeho presadzovanie sa vo svete. Kto z čitateľov má zaujem, môže si k tomu prečítať knihu od francuzských autorov s názvom „Zločiny kapitalizmu“. Kniha u nás vyšlo v Eko-konzult v roku 2017. Autormi diela je 35 prevažne francúzskych historikov, politológov, ekonómov a právnikov ešte z roku 1998.

V rámci hľadania nových možnosti ako si vydobyť stratené pozície, nositelia konceptuálnej moci vždy počítajú s tým, ako bude potrebné zapojiť do západných štruktúr bývalých nacistov, ako udržiavať a formovať ich rady a podobne. Západný kapitalizmus nikdy nerešpektoval to, že sa vytvorila svetová socialistická sústava ako alternatíva ku kapitalizmu a preto boli Západom rozpracované mnohé iniciatívy a projekty na destabilizáciu socialistických krajín a na zmenu politických režimov. V rámci našej ČSSR k tomuto pokusu išlo k rokoch 1968/69.

Západný kapitalizmus na čele s USA si vydobil stratené pozície a nie iba to. Dokonca posilnil svoje pozície v Európe a vo svete, pretože agresívnymi plánmi a metódami si vynútil unipolárnu globalizáciu. Najprv bolo potrebné rozvrátiť socialistický tábor. Dostali sme vraj skutočnú slobodu – aspoň podľa západnej propagandy – v rámci ktorej nikto z občanov o ničom nemohol rozhodovať, pretože vopred o všetko bolo rozhodnuté: sloboda bude možná iba taká, aby dovolila uskutočniť návrat každého „strateného“ národa do lona západného kapitalizmu. Naplnilo sa hlavné poslanie minoritnej triedy kapitalistov, sformované v povojnovom období: vydobyť si stratené pozície !

Podľa propagandy slovenský národ ziskal slobodu a samostatnosť, aby v rámci nej „zúčastnení hráči“ mohli rozvrátiť všetky vydobytky socializmu, počnúc ekonomikou. Lenže v rámci „skutočnej“ slobody slovenský národ nedostal príležitosť rozhodnúť o hospodárskej reforme – rekonštrukcií krajiny, podobne ako nedostali príležitosť rozhodnúť občania krajín východného bloku, v ktorých socializmus skončil. Lenže po roku 1989 socializmus bolo možné reformovať a to na niečo lepšie, ako bol návrat do kapitalizmu. Za významnú reformnú agendu sa mohla zobrať problematika zamestnaneckej samosprávy a teda pomerne ľahké prikročenie k nastoleniu ekonomickej demokracie a v zmysle nej k úprave samotného politického systému.

Namiesto toho nám „tajní zúčastnení hráči“ naordinovali iba to staré z kapitalistického systému: privatizáciu, dereguláciu a voľnú ruku trhu. Privatizáciou bolo potrebné vyrvať z rúk štátu všetok národný majetok, aby sa komunistická strana už nikdy nevrátila k svojej vedúcej úlohe v spoločnosti a aby sa na ekonomickú a politickú scénu vrátili kapitalisti a ich prisluhovači. Nastolená sloboda po roku 1989 viedla k tomu, aby bohatstvo národa, nadobudnuté poctivou prácou našich otcov a dedov skončilo v rukách súkromných osôb a definitívne v rukách západného kapitálu. Mali sme príležotosť urobiť krok vpred k demokratickému a spravidlivému socializmu. Urobili sme však pod vedením prisluhovačov konceptuálnej moci minoritnej triedy kapitalistov krok vzad.

Po kolapse socializmu sa krajiny východného bloku dostali naspäť do náručia kapitalizmu, globálneho kapitalizmu a jeho ideológie. Došlo teda k tomu, že západný kapitalizmus si dokázal vydobyť stratené pozície. Tým sa otázka konceptuálnej moci a jej plánov nenaplnila. Bolo potrebné pokračovať v príprave a realizácií ďalších plánov, pretože kapitalistická globalizácia založená na unipolárnom princípe je všežravá a teda smrteľne nebezpečná. Podľa nositeľov konceptuálnej moci bolo potrebné postupne realizovať ďalšie plány západného kapitalizmu: realizovať rozšírovanie členstva v rámci NATO a EÚ a teda dostať praktický všetky ďalšie národné štáty v Európe pod vplyv a moc uvedených nadnárodných štruktúr.

Významnou súčasťou tohto plánu bola vojenská operácia NATO proti Juhoslavií pod názvom „Operácia spojenecká sila“ s jediným cieľom – rozdeliť najväčší štát v strednej Európe z bývalého socialistického tábora. Zničenie Juhoslávie sa totiž stalo predzvesťou expanzie NATO na východ s následným vtiahnutím „rozdelených“ do NATO. Západ využíva NATO ako prostriedok k tomu, aby Spojené štáty s pomocou svojich spojencov vytvorili globálnu nadvládu. K tomu smerujú všetky procesy, udalosti a politiky spojené s konceptuálnou mocou minoritnej triedy kapitalistov. NATO cez svoju politiku otvorených dverí a partnerstvá vytvorilo mechanizmus, ktorý slúži k tomu, aby sa postupne vymazávali neutrálne a nezaradené štáty z mapy Európy a dokonca aj z celého sveta. NATO robí všetko pre to, aby politické myslenie a politické konanie predstaviteľov národných vlád sa vyznačovalo jasnými črtami potrieb vojenského bloku.

Názorným príkladom vymazávania základnej zásady neutrality a neangažovanosti sú také štáty ako Švédsko a Finsko, pre ktorých tradícia neutrality bola donedávna samozrejmosťou. Ukrajina je tiež názorným príkladom toho, ako NATO účinne využíva svoje iniciatívy a politiku otvorených dverí k premene neutrálneho štátu na blokový štát. Po štátnom prevrate v roku 2014 bol neutrálny status, zakotvený v ústave, nahradený záväzkom sledovať euroatlantický kurz a dosiahnuť plnohodnotné členstvo v NATO. A vieme, že nastolený euroatlantický kurz je tvrdou súčasťou konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou a vedie k 3. svetovej vojne. Na jednej strane sa všetci politici Západu zmenili na vojnových štváčov a na strane druhej z obyvateľstva urobili neschopnú masu ľudí, ktorá si ďalej pohodlne žije v presvedčení, že Západ chce prijať morálne rozhodnutie na ústup od nastupeného vojenského ťaženia na východ.

NATO je napríklad zamerané na podporu spolupráce prostredníctvom Stredomorského dialógu, v rámci ktorého ide o Alžírsko, Egypt, Izrael, Jordánsko, Mauretániu, Maroko, Tunisko. NATO upiera svoj pohľad do indicko – pacifického regiónu. NATO v rámci svojho plnenia hlavnej úlohy v oblasti zvýšovania bezpečnosti otvorilo spoluprácu s nečlenskými krajinami. V roku 1997 bola založená Euroatlantická partnérska rada, ktorá združovala všetky členské štáty NATO a 20 partnérskych krajín. Rada sa stala politickým nástrojom Aliancie na rozšírovanie a prehlbovanie spolupráce. Prostredníctvom rady sa zabezpečuje aj vojenská spolupráca v rámci Partnérstva za mier. Bol deklarovaný cieľ Partnérstva za mier: zvýšiť stabilitu a bezpečnosť v celej Európe ! Politickí vodcovia členských štátov sa dali presvedčiť, že zvýšenie stability a bezpečnosti v celej Európe je možné bez Ruskej federácie a v jednotnom šiku proti nej. Vznikla Koordinačná bunka Partnérstva za mier, aby mohla koordinovať spoločné vojenské činnosti, prípravu cvičení, spoluprácu pri mierových operáciách, humanitárnych operáciách a prieskume a záchrane.

Všimnime si. Najprv NATO v prvom polroku 1999 napadlo Juhosláviu a od septembra 1999 sa Slovenská republika už podieľala na činnosti KFOR a operácie SFOR v Kosove a Bosne a Hercegovine. Slovensko sa veľmi aktívne zapájalo do vyslania vojakov v zahraničných mísiách pod vedením NATO. Dodávam, že tak vláda SR ako aj NR SR na svojich rokovaniach v marci a apríli 2003 súhlasili s pristúpením SR k Severoatlantickej zmluve. Je veľmi dôležité pochopiť vetu Rudolfa Schustera v týchto dňoch, keď zdôraznil, ze bez vstupu do NATO by Slovensko nebolo ani v EÚ. Rudolf Schuster bol v dobe rozhodovania sa o pristúpní SR k NATO prezidentom SR, takže iba on vie, čo to znamenalo. Najskôr to bolo o tom, že máme iba možnosť podrobiť sa požiadavkam rozšírovania členstva v NATO, čo naši ústavní činitelia a zákonodarci s radosťou urobili.

Samotné rozšírovanie členstva v rámci NATO a EÚ sa dialo spôsobom jednosmernej cesty. Pre každého bolo potrebné splniť prístupové podmienky nastavené západným kapitálom, nie opačne. Samotné prístupové podmienky nastavené západným kapitálom súviseli tak s vydobytím si stratej pozície ako aj s ďalším posilnením celého procesu globalizácie podľa predstáv Američanov. Tak v prípade nášho členstva v NATO ako aj v prípade nášho členstva v EÚ naši politickí predstavitelia svoje politické postoje a politické konanie v prvom rade prispôsobovali záujmom západného kapitálu, pretože najviac pozornosti venovali tomu, aby si, napríklad u európskej pätnástky a u ich predstaviteľov ziskali a udržali dôveru. A to je v skutočnosti to, čo malo byť až druhoradé, pretože v prvom rade bolo potrebné preskúmať, či politika NATO a EÚ môže zodpovedať záujmom slovenského národa a či samotný charakter týchto nadnárodných štruktúr môže byť prijateľný pre záujem o členstvo. Toto naši politici aj na čele s ústavnými činiteľmi absolútne zanedbali.

Moje dôkazné bremeno uvedeného tvrdenia vychádza z toho, že v prípade vstupu do NATO a EÚ to bola sólová jazda politikov, pretože členstvo SR v NATO občania neodsúhlasili a členstvo v EÚ bolo predmetom rozhodnutia v referende, ale s formálne zorganizovanou kampaňou. Tak NATO ako aj EÚ predstavujú globálne mocenské štruktúry, ktoré sa vzájomne doplňajú, podporujú unipolárnu globalizáciu na čele s USA, podporujú globálne politiky v ich zámere nastolenia svetovej totalitnej vlády ako definitívneho víťazstva západného kapitálu nad ľudstvom a nad národmi. Tak NATO ako aj EÚ existujú a robia politiku v súlade s konceptuálnou mocou minoritnej triedy kapitalistov na čele s USA. Podpora NATO a EÚ je podporou globálneho na úkor národného, ba priam cestou k úplnému zničeniu národného. Prečo to naši politickí predstavitelia nechcú pochopiť ?

V dnešnej dobe väčšina politických predstaviteľov celkom mýlne prijala zmenu, ktorá sa v rámci dobytia stratených pozícií a ich posilnenia zo strany západného kapitalizmu udiala a ktorá sa dotýka otázky, z akých záujmov sa má organizovať politika a politické konanie: z národných alebo globálnych – globálneho kapitálu. A mýlne sa predpokladá, že sa máme ako národy prispôsobiť globálnej úrovni, kapitalistickej globalizácií, čo znamená, že samotný kapitál a jeho minoritná skupina vychádza zo svojej konceptuálnej moci. Vzťah globálneho a národného nemôže byť založený na nadnárodnej tvorbe moci, na základe ktorej sa potom tvoria pravidlá inštitúcií a zákony, pravidlá, nariadenia a usmernenia pre život a životné podmienky obyvateľstva národných štátov.

Z môjho pohľadu pri posudzovaní otázky vzťahu globálneho a národného treba vychádzať z toho, čo je to štátna zvrchovanosť či suverenita. Najviac som naklonený takej definícií štátnej zvrchovanosti, ktorá tvrdí, že je to vlastnosť štátnej moci, ktorá je vo vzťahu k ostatným štátom nezávislá a rovnoprávna a na svojom území najvyššia a výlučná ! Treba si pripomenúť, aký bol charakter „suverenity“ slovenského štátu po prijatí ochrannej zmluvy s nacistickým Nemeckom. „Suverenita“ slovenského štátu bola len v rámci vazalského pomeru k Veľkonemeckej ríši. Ochranná zmluva napríklad zaväzovala slovenskú vládu viesť zahraničnú politiku v plnej zhode s nemeckou vládou. Ochranná zmluva zaväzovala slovensku vládu podriaďovať sa hospodárskemu ovládaniu zo strany nemeckej vlády.

Treba si postaviť veľmi dôležitú otázku. K čomu viedlo zo strany západného kapitalizmu vydobytie si stratených pozícií – ustanovením rôznych globálnych štruktúr a padom socialistického tábora – a posilnenie vydobytej pozície rozšírovaním NATO a EÚ ? V rámci konceptuálnej moci západného kapitálu bolo možné po dokončení určitých spoločenských a politických procesov v Európe spustiť vo veľkom štýle ďalší z jej dávnych plánov: konfrontačnú politiku „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou. Ostrý nástup do novej úrovne konfrontačnej politiky sa začal prípravou a zorganizovaním tzv. ukrajinskej krízy s jej poslaním zorganizovať štátny prevrat a na základe neho spustiť ďalšie dôležité procesy, priamo súvisiace s už spomínaným zrušením neutrality Ukrajiny, s rozorvaním vzťahov Ukrajiny a Ruska a s prípravou na vedenie zástupnej vojny Západu proti RF.

Toto je doterajší výsledok odovzdanosti a naivity všetkých zástupcov občanov na národných úrovniach veriť v rozum, ľudskosť, nekonečné schopnosti a možnosti západného kapitalizmu, v silu absolútnej integrácie a v jej schopnosti tvoriť politiku mieru. Dosiahnutie štádia novej konfrontačnej politiky Západu s RF už v tomto storočí viedlo cez zrealizovanie ukrajinskej krízy k novému, ďalšiemu pokusu, ktorý bol naviazaný na pokus hitlerovského Nemecka: začatiu vojenského ťaženia Západu pod vedením USA, NATO a EÚ na východ proti RF. Proces formovania nového európského fašizmu sa završil. V jednej brožúrke o NATO som sa dočítal, že NATO vzniklo, bolo založené ako reakcia na expanzívnu politiku ZSSR.

Ak si odmyslím tú expanzívnosť a celú vetu preložím do obyčajnej hovorovej reči obyčajného človeka, tak môže platiť toto znenie: NATO si západní kapitalisti pod vedením Američanov založili ako reakciu na stratené pozície po druhej svetovej vojne a na potrebe znova si vydobiť stratené pozície. Pokiaľ ide o založenie EÚ, čitateľ sa skutočnú pravdu môže dočítať v knihe s názvom „Nacistické korene bruselskej EÚ“. Predpokladám, že túto knihu už dávnejšie nie je možné dostať v našich knihkupectvách, pretože knihy takéhoto charakteru sa zvyčajne „demokratický“ stiahnu z predaja. EÚ nemohla byť založená kvôli mieru v Európe a vo svete, pretože vojny v dvadsiatom storočí sa zrodili z podstaty kapitalistického systému. A predovšetkým, bola to studená vojna a nikdy nie európske integračné štruktúry, ktorá udržala mier v Európe medzi koncom druhej svetovej vojny a pádom ZSSR v roku 1991.

II.

V roku 2007 vyšiel článok s nádpisom „Je čas vrátiť sa k demokracií a navrátiť právomoci národným štátom“, ktorý napísal Anthony Coughlan. V tomto článku je uvedená iná verzia potreby založenia Únie. Až na Luxenbursko všetci zakladajúci členovia pôvodného Európskeho hospodárskeho spoločenstva – Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Taliansko a Nemecko – boli bývalé imperiálne mocnosti s kolóniami v Afrike alebo niekde inde vo svete. V druhej svetovej vojne boli porazené a okupované. Po vojne sa ocitli v inom postavení – vo svete ovládanom dvomi mocnosťami: USA a ZSSR. Politické elity z uvedených koloniálnych mocnosti cítili nostalgiu po bývalom postavení vo svete a preto sa rozhodli byť mocnosťami kolektívne a vo forme Európskych spoločenstiev. A k tým piatim rozpadnutým impériam bolo potom určené pridať ešte Veľkú Britániu.

Vojny sú také projekty, ktoré čas od času pomáhajú minoritnej triedy kapitalistov v realizácií ich otvorených či skrytých záujmov. Vojenská porážka fašizmu a nacizmu bola iba porážkou tej najreakčnejšej formy politického konania kapitalistov a ich vládnych moci, rovnako ako najreakčnejšej časti minoritnej triedy kapitalistov. A táto porážka sa zo strany západného kapitálu jednoducho nedala zabudnúť. Preto bol potrebný určitý novodobý povojnový vývoj, aby sa rozpadom socialistického bloku stratené pozície kapitalizmu obnovili a celkové vojenské a politické pozície posilnili a prispeli k posilneniu kapitálu do podoby globálneho kapitalizmu s absoútnou dominanciou USA v Európe a vo svete.

NATO a EÚ tak predstavujú dve veľmi silné ramená globálneho kapitalizmu – hydry – s hlavou Američanov. A tá hydra si dala za úlohu, že spod jej vplyvu a moci nesmie nikto uniknúť, nesmie sa nikto vzpierať. Týkalo sa to bývalého ZSSR, celého socialistického tábora a dnes sa to týka aj samotnej Ruskej federácie. A keby, nedajbože, padla Ruská federácia, bude chcieť tiahnuť na ďalšie časti sveta. EÚ bola ustanovená k tomu, aby postupne v rámci určitých integračných procesov vznikol európsky super štát, ktorý bude vládnuť nad všetkým obyvateľstvom a národné štáty aj s ich štátnou suverenitou úplne rozleptá a zruší. Tento proces s postupne deje ! EÚ nepredstavuje žiadnu medzinírodnú organizáciu suverénnych štátov, ktoré si určujú spoluprácu na základe svojich národných suverenít. EÚ je nadštátnym štátom – impérium, Štvrtou ríšou – ktorá ľahko ovláda národné štáty cez svoju inštitucionálnu sieť, cez svoje nadnárodné zákony a cez „vymyté a poddajné mozgy“ predstaviteľov národných vlád.

Treba si uvedomiť, že vojenská Aliancia NATO a EÚ neboli ustanovené kvôli tomu, aby národným vládam pomáhali presadzovať národné záujmy založené na záujmoch občanov ako celej pracujúcej triedy, ale aby presadzovali záujmy predstaviteľov západného globálneho kapitálu aj s ich prisluhovačmi, ktorých je stále dostatok a ktorí sa podľa rôznych metód grupujú, aby podporovali ideológiu neoliberalizmu, respektíve nadnárodnú ideológiu. V kapitalistickej spoločnosti základné inštitúcie sú späté s jej ekonomickým systémom a preto nie sú prirodzene späté s víziou národného štátu. Toto je možné iba v alternatívnej spoločnosti, založenej na ekonomickej demokracií. Z tohto dôvodu obrana záujmov národných štátov si vyžaduje smelých a morálne zodpovedných politikov, ktorí nenaletia na rôzne vábenia inštitúcií, pracujúcich v prospech globálneho kapitálu, a najmä bez účasti a súhlasu občanov. Vzťah globálneho a národného nemôže byť založený na nadnárodnej tvorbe moci, na základe ktorej sa potom tvoria pravidlá inštitúcií a zákony, pravidla, nariadenia a usmernenia pre život a životné podmienky obyvateľstva národných štátov.

III.

Keď človek číta alebo počúva vyjadrenia predstaviteľov vládnej moci a rôznych ďalších „expertov“ na NATO a EÚ, na europejstvo a stratu suverenity národných štátov, v ktorých postavenie bolo zásluhou Bruselu a ústavných činiteľov zredukované na postavenie územného regiónu v Európe, tak sa je ťažko zdržať plaču a zúfalstva. Všetci svorne, individuálne alebo v určených kolektívoch, s absolútnou oddanosťou vyjadrujú obdiv a vďaku NATO a EÚ, bez ktorých by slovenský národ nemohol existovať: slobodne žiť, vzdelávať sa, vychovávať novú generáciu, spolupracovať s ostatnými národmi v Európe a vo svete a slobodne sa s nimi priateliť. Sloboda slovenského národa, podobne ako mnohých iných štátov v Európe, bola vtesnaná do náručia západného kapitálu pod vedením USA, ktorému šéfuje minoritná trieda kapitalistov aj so svojimi prisluhovačmi, medzi ktorých treba v neposlednom rade pokladať aj veľkú časť volených predstaviteľov z členských štátov. Ocitli sme sa v modernej nekoloniálnej ríši, ktorá nám je povinná organizovať všetok náš ľudský pozemský život jednotne od A po Z.

Teraz sa vrátim naspäť k článku, ktorý som uviedol vyššie a ktorý bol napísaný v roku 2007, teda v čase ešte pred prijatím Lisabonskej zmluvy.

Väčšina našich politikov, aj na čele s predstaviteľmi každej ustanovenej vládnej moci, trvajú na zásade nespochybniteľnosti nášho členstva v NATO a EÚ. Z tohto dôvodu sa tak na vládnej úrovni ako aj na mediálnej úrovni vôbec nepoužíva kritické myslenie, neexistujú otvorené a vecné diskusie o rôznych problémoch, ktoré sú výsledkom politik tak NATO ako aj EÚ. Pristavme sa pri EÚ. Nikto z politikov a z médií sa nezaujíma o otázku centralizácie právomoci od členských štátov. Autor vyššie uvedeného článku uviedol, že zákonodarnú moc z Bruselu je potrebné vrátiť naspäť členským štátom, pretože dve tretiny všetkých právnych aktov prichádza do členských štátov každý rok z Bruselu. Z tohto dôvodu platí, že členstvo v EÚ so sebou nesie stratu národnej demokracie a nezávislosti. Môžeme sa ako občania niekedy od našich politikov na túto tému dozvedieť nejaké objektívne informácie ?

Autor v svojom článku celkom otvorene naznačil, aký problém súvisí práve s otázkou centralizácie právomoci od členských štátov tej najzásadnejšie – zákonodarnej moci. Na prvý pohľad je veľkou záhadou, prečo naši predstavitelia vládnej moci vôbec nebojujú za to, aby sa zákonodárna moc vrátila naspäť členským štátom. Nositelia konceptuálnej moci z úrovne minoritnej triedy kapitalistov a ich prisluhovačov vymysleli vhodný nástroj, ako si členov vlád členských štátov priputať k unijnej politike bez veľkých problémov a hrozieb a zainteresovať ich na tom, že ich strata národnej demokracie a nezávislosti vôbec nebude bolieť. Bol preto v rámci inštitucionálnej štruktúry EÚ vytvorený taký mechanizmus, ktorý z psychologického hľadiska dáva každému členovi národnej vlády silný pocit dôležitosti, založený na predstave o spolurozhodovaní.

Aj pre autora článku bolo záhadou, prečo národní politici vítajú nárast právomoci EÚ. A tu je jeho stručný popis, prečo to tak je. Citujem: „Ministri a tí, ktorí usilujú o ich miesta, vítajú presun kompetencií z národnej úrovne na nadnárovnú, pretože to znamená veľký nárast ich osobnej moci. K tomu dochádza za cenu obmedzenia moci ich vlastných parlamentov a spoluobčanov. Pokiaľ na národnej úrovni minister chce niečo presadiť, musí mať podporu národného parlamentu, ktorému je ako predstaviteľ moci výkonnej zodpovedný. Ak sa dotyčná oblasť presunie do Bruselu, kde právne predpisy príjíma Rada ministrov EÚ, dotyčný minister sa naraz stáva mocným zákonodarcom. Ako člen Rady ministrov – exkluzívneho klubu zákonodarcov, ktorý je ako celok neodstraniteľný – je jedným z oligarchov, ktorí prijímajú zákony pre 500 miliónov ľudí. Rovnako tak vysokí štátni úradníci, ktorí pripravujú právne predpisy EÚ v interakcii s úradníckym aparátom Komisie, nie sú zodpovední svojim spoluobčanom. Na strane politikov a úradníkov ide tak o opojný nárast osobnej moci. Druhou stranou mince je tomu zodpovedajúca redukcia moci ich spoluobčanov, národných parlamentov a štátov“. Môžeme sa ako občania niekedy od našich politikov na túto tému dozvedieť nejaké objektívne informácie ?

Autor článku sa stručne zmienil o takom probléme ako je európsky démos. EÚ nemôže mať stabilnú demokratickú základňu, pretože neexistuje európsky ľud – démos EÚ. Na rozdiel od našich politikov, pre autora článku demokracia znamená vládu ľudu a bez vlády ľudu demokracia nemôže existovať. Démos je národné spoločenstvo, ktorého členovia cítia dostatočnú solidaritu a vzájomnú identifikáciu jedného z druhým. EÚ nikdy nemôže byť skutočnou demokraciou. Spolupráca medzi európskymi krajinami musí byť budovaná od zdola hore na základe slobodného súhlasu národov, nie zhora dole na základe príkazov politických a ekonomických elít, ktoré chcú mať vybudovaný európsky super štát. Ako to, že tejto jasne zásade budovania a rozvíjania spolupráce národných štátov ich politickí predstavitelia nechcú rozumieť ? Môžeme sa niekedy od našich politikov na tému európskeho démosu a hlavnej zásady spolupráce dozvedieť nejaké dôležité informácie či vysvetlenia ?

Ďalšou zaujímavou otázkou je problematika eura. Slovenská republika sa zásluhou svojej vládnej moci zapojila do politického projektu EÚ. Keď štát zruší svoju národnú menu a nahradí ju eurom, znamená to, že sa vzdáva kontroly nad úrokovou mierou a výmenným kurzom v rospech Európskej centrálnej banky v Nemecku. Euro je politický projekt určený k tomu, aby dal EÚ jeden z kľúčových rysov nadnárodnej štátnosti. Autor článku pripomenul, že úroková miera je domáca cena meny a určuje cenu úverov pre občanov. Podľa autora je možné predpokladať, že príde čas, keď niektoré členské štáty budú chciť opustiť eurozónu. Z úrovne Bruselu sa euro zneužije aj proti samotnmu obyvateľstvu. Je možné predpokladať, že vládna moc otvorí na celospoločenskú diskusiu problematiku eura ?

A keď sme už mali euro, tak sa zo strany EÚ vytvoril Stabilizačný fond, do ktorého členké štáty eurozóny museli spoločne prispieť čiastkou 750,- miliard eur, ktoré sa použili na sanaciu bankového sektora v eurozóne do obrých nemeckých a francúzských bank. Slovenská republika prispela čiastkou 5,7 miliardy eur. Vysvetlí nám niekedy niekto, k čomu to bolo potrebné ? Lenže to nie je všetko. Keď sme v eurozóne, tak existuje návrh, že digitálne euro sa stane zákonným platidlom, čo znamená, že sa má zrušiť hotovosť. S takýmto prístupom EÚ nemôžeme súhlasiť, takže potrebujeme, aby si tento problém vládna moc s občanmi vydiskutovala a urobila všetky potrebné kroky k tomu, aby sa digitálne euro nemohlo uplatniť v praktickom živote.

Autor článku už v roku 2007 upozornil na otázku nahlodávania národného občianstva a na hrozbu euroústavy. Nezávislé národné štáty majú právo rozhodovať, kto budú ich občania. Rovnako môžu slobodne rozhodovať o tom, aké pravidlá sa budú aplikovať pre udeľovanie občianskych práv osobám narodených v iných štátoch. Autor zdôraznil, že v EÚ základné rysy občianstva boli automatický rozšírené nadnárodným právom EÚ, pričom zdôraznil, že práva vyplývajúce z unijného občianstva vytesňujú kľúčové práva národného občianstva. Všetko saa to deje v snahe premeniť EÚ v nadnárodný štát, v ktorom európske občianstvo a občianske puto bude presahovať štátne občianstvo a štátne občianske puto a bude im právne nadradené. A to v tomto čase autor článku ešte netušil, že k nahlodávaniu národného občianstva zo strany EÚ sa pridruží o niekoľko rokov migračná politika a s ňou súvisiace mnohé problémy. Majú občania SR právo, aby o politike nahlodávania národného občianstva, ktorú už roky organizuje Brusel, boli objektívne nielen informovaní, ale aby spoločne aj s vládnou mocou sa mohli podieľať na rozhodnutí o tom, aká predstáva o národnom občianstve bude presadzovaná ?

Už v roku 2007 autor článku upozornil na hrozbu euroústavy. Nositelia konceptuálnej moci a s nimi spojení eurokrati vynaložili množstvo úsilia k tomu, aby svetlo sveta uzrela Ústava pre Európu. Zdôraznil, že euroústava z nás chce urobiť skutočných občanov nadnárodného štátu. Zmluva o Ústave pre Európu chce toho docieliť podľa piatich konkétnych právnych krokov. Tu je prehľad týchto navrhovaných právnych krokov:

1. Zmluva by zrušili všetky doteraz platné zakladajúce zmluvy a nahradila by existujúce ES/EÚ novou Európskou úniou, ktorá by bola založená ako každý štát na vlastnej ústave.

2. Zmluva by presunula právomoci a inštitúcie existujúcich ES/EÚ na túto novú Úniu, ktorá by mala moc rozhodovať o všetkých oblastiach verejnej politiky pre svoje členské štáty.

3. Ústava pre Európu by dala tejto novej Únií právnu subjektivitu, aby mohla samostatne konať ako politiká entita, odlišná od jednotlivých členských štátov a im nadriadená, nech už ide o domácu alebo zahraničnú politiku.

4. Ústava novej Únie a zákony prijaté by boli nadriadené ústavam a zákonom členských štátov.

5. Ústava by z nás urobila skutočných občanov novej Únie. Občianstvo EÚ by bolo nadriadené štátnemu občianstvu.

Na základe uvedených právnych krokov sa autor článku domnieval, že demokrati naprieč celou Európou by sa mali postaviť proti navrhnutej Ústave pre Európu. V knižnej podobe návrh zmluvy o Ústave pre Európu mám doma k dispozícií. Bol som si ju vypytať priamo na Úrade vlády SR, takže si môžem myslieť, že vláda SR na čele s jej predsedom mohla byť dostatočne informovaná o tom, čo sa chystá. Našťastie, Ústava pre Európu bola odmietnutá ešte v roku 2005 francúzskym a holandským referendom. Výsledkom tohto zamietavého rozhodnutia bolo to, že sa lídri Európy rozhodli skoncovať s referendom a teda s demokratickým prístupom a Ústavu pre Európu pretvoriť celkom tajne do trošku inej podoby, až z toho vznikla skoro podobná zmluva, ktorá dostala názov Lisabonská zmluva.

Po neúspechu s Ústavou pre Európu sa lídri EÚ na schôdzi Európskej rady v júni 2007 dohodli na zvolaní medzivládnej konferencie, ktorá vypracuje text vraj novej, reformnej zmluvy. Rada EÚ potom na koniec júla 2007 zvolala medzivládnu konferenciu. Definitívna dohoda o Zmluve bola dosiahnutá 19.10.2007 za účasti zástupcov členských štátov EÚ. 13.decembra 2007 bola podpísaná v Lisabone, v apríli 2008 bola ratifikovaná NR SR. Za Zmluvu hlasovali poslanci SMER-u, HZDS, SNS, opozičnej SMK a nezávislí Tibor Mikuš a Martin Kuruc. Jej schválenie v NR SR podmienil predseda vlády SR Róbert Fico tým, že ak nebude schválená, tak podá demisiu. Lisabonská zmluva vstúpila v platnosť od 1.1.2009. Prečo som uviedol niekoľko faktov o tom, ako to všetko bolo organizované po neúspechu v dvoch referendách s Ústavou pre Európu v Holandsku a Francúzsku v roku 2005 ?

Pretože všetky nevyhnutné a organizované kroky lídrov EÚ aj s predstaviteľmi členských štátov jednoznačne poukazujú na fakt, že občania členských štátov sa nesmú podieľať na dôležitých rozhodnutiach pre život všetkého obyvateľstva a že konanie národných vodcov, zvolených v demokratických voľbách je nemorálne, zradné a dokonca vlastizradné. Toto si už dávno uvedomil aj britský politológ John Laughland, ktorý na základe faktov ešte vo februári 2008 napísal a vydal článok pod názvom „EÚ je urážkou demokracie a mala by byť rozpustená“.

Novinár sa priznal k tomu, že často prirovnáva EÚ ku kartelu – kartelu, ktorý tvoria vlády zamestnané nekonečným konšpirovaním proti vlastným voličom a parlamentom. Jeho tvrdenie na človeka pôsobí výbušne, ako nejaké skrývané tajomstvo, ktoré bolo odhalené, hoci o ňom nikdy neboli vedené oficiálne reči zo strany politikov. Môže mať britský novinár pravdu ? Aké argumenty ho priviedli k tomuto tvrdeniu ? Veď z hľadiska zrozumiteľnosti pojmov ide o to, že kartel v tomto konkrétnom prípade ( v prípade súčinnosti medzi štátmi ) predstavuje dohodu medzi štátmi, v ktorej sa obmedzuje alebo eliminuje konkurečný ( politický boj ) na národnej úrovni s cieľom maximalizovať zisky členov kartelu.

Poďme sa pozrieť na argumenty, ktoré v svojom článku britský politológ uviedol. Jeho vysvetlenie je veľmi jednoduché, až človek žasne, že týmto spôsobom sa neuberalo a neuberá jeho vlastné myslenie. V prvom rade novinár upozorňuje na skutočnosť, že veľká časť euroskeptikov sa v svojej kritike sustreďuje na predimenzovanú moc nevolenej Európskej komisie, ktorá generuje priveľa zákonov a má inštitucionálny záujme na znásobovaní svojej moci. O tom sa ešte občas vie hovoriť a písať. Lenže je tu niečo, čo súvisí s EÚ a čo nám uniká tak, že si to neuvedomujeme a dokonca ani nevidíme. Nášmu poznaniu a pochopeniu, nehovoriac už o otvorenej verejnej diskusií, uniká to, že samá európska integrácia zásadným spôsobom posilňuje moc národných vlád nad vlastnými národnými parlamentmi a teda aj nad voličmi – občanmi !!! Ako sa to deje ? Citujem:

„Keďže zákony v Európskej únii produkuje Rada ministrov, teda komisia dvadsiatich siedmich ministrov, čo majú na starosti oblasť, o ktorej sa hlasuje, európska integrácia v zásade znamená, že vládam sa do rúk dostávajú obsiahle zákonodarné právomoci. To je, samozrejme, nezlučiteľné so zásadou oddelenia pilierov moci v štáte. Podľa tejto zásady musí byť totiž výkonná moc (vláda) oddelená od moci zákonodarnej (národný parlament), ktorej by sa mala zároveň zodpovedať a pravdaže, obe by mali byť oddelené od súdnej moci. Práve v diktatúre platí, že výkonná moc takto obmedzená nie je, a to je aj prípad Európskej únie. EÚ totiž predstavuje dramatický a neprestávajúci transfer zákonodarnej moci smerom od národných zákonodarcov k predstaviteľom národnej výkonnej moci (zasadajúcim v Rade ministrov). Dalo by sa to označiť aj za „permanentný puč.

Práve z tohto prostého dôvodu podporujú všetci politici z establišmentu, ľavicoví aj pravicoví, Európsku úniu. Zvyšuje ich vlastnú moc a rozširuje im manévrovací priestor. Je omnoho jednoduchšie prijímať zákony na pokojnom tajnom zasadnutí dvadsiatich siedmich kolegov, ako robiť to isté v rozhádanom parlamente, kde zvyčajne útočí opozícia. Je omnoho pohodlnejšie trochu si pohandlovať s podobne naladenými politikmi z iných krajín, ako argumentovať pred kritickou verejnosťou. Je omnoho lepšie odhlasovať nepopulárny zákon a potom zvaliť vinu na „Európu“.

Teraz si uvedené tvrdenia môžeme dať do súvislosti s niečim veľmi aktuálnym. Po voľbách do EP bolo zvolané mimoriadne zasadanie Európskej rady, na ktorom sa zúčastňuje náš nový prezident SR – Peter Pelegrini a ktoré má za úlohu dohodnúť sa na najdôležitejších funkciách v inštitúciách EÚ, predovšetkým, kto bude predsedať Európskej komisií, Európskej rade a kto bude riadiť zahraničnopolitické záležitosti EÚ. Prioritou Slovenska vraj je vyrokovať čo najlepšiu pozíciu pre slovenského eurokomisára Maroš Šefčoviča. Neviem, či je to tá skutočne potrebná priorita, pretože generálny tajomník NATO deň po „mierovej“ konferencií v Švajčiarsku vyzval k rozmiestneniu viacej jadrových hlavíc v Európe a pretože konferencia prijala len závery k zaisteniu obchodnej lodnej dopravy, prístupu Ukrajincov k jadrovým elektrárňam a prepustenie vojnových zajatcov, aby mohli zase bojovať na fronte.

Tieto závery konferencie nie sú o zabezpečení mieru na Ukrajine a v Európe. Všetko akosi ďalej od Západu smeruje k Veľkej vojne s RF. Takže nemala sa náhodou Európska rada zaoberať naliehavou otázkou zabezpečenia mieru v Európe a nie svojimi úplne vnútornými potrebami bruselských lídrov ? Rozhodovanie vlády SR o tom, kto bude eurokomisárom, je len o tom, ako sa musí upevniť moc Bruselu. V skutočnosti samotná vláda každého členského štátu podporuje inštitucionálnu štruktúru EÚ, ktorá má jasné črty nadštátnej moci, ktorá je výrazom nadnárodného štátu.

Ak je teda pravda, že samá európska integrácia zásadným spôsobom posilňuje moc národných vlád nad vlastnými národnými parlamentmi a teda aj nad voličmi – občanmi, potom sa musí hľadať účinné riešenie. To existuje, pretože je prítomné v našom občianskom a politickom priestore ako možnosť, s ktorou sa nikdy nepracovalo. Diktatúra Bruselu, za aktívnej účasti predstaviteľov národných vlád, je potrebné zrušiť. Problémom je, že diktatúra Bruselu je v moci minoritnej triedy kapitalistov a teda tých, čo majú v rukách aj konceptuálnu moc a s ňou mnohých prisluhovačov. Ak by v kapitalistickej spoločnosti existovala skutočná demokracia, tak by sa občania – voliči mohli celkom konkrétne zoznámiť s tým, aká možnosť spolupráce národov v našej Európe je potrebná a ako postupovať, aby sa zmenila na skutočnosť.

Súčasná inštitucionálna podoba ( štruktúra ) EÚ úplne dostatočne vyhovuje tým silám, ktoré majú v rukách svoje skutočné bohatsvo a aj konceptuálnu moc, avšak nemôže vyhovovať skutočným potrebám národných štátov a ich záujmom. Súčasná inštitucionálna podoba vyhovuje teda aj každej vládnej moci z národnej úrovni, práve možno z dôvodov, ktoré autor článku uviedol. Aby sa možnosť mohla zmeniť na skutočnosť, je potrebné v každej národnej spoločnosti vytvoriť v prvom rade podmienky k tomu, aby voličstvo bolo suverénne. Takýto problém sa nerozoberá na verejnosti a ani celkom otvorene a je nahradzovaný neustálym pripomínaním, že voliči o niečom (niekom) demokratický rozhodli a to stačí. Lenže skutočný problém ( vtip ) sa skrýva v tom, že demokratické rozhodovanie je vždy výsledkom takého niečoho, ako je suverenita voliča. Treba preto celkom jasne pomenovať, za akých podmienok je voličstvo suverénne !!!

Aby som si nevymýšľal, tak použijem charakteristiku suverénnosti voliča od amerického filozofa Davida Schweickarta, ktorú uviedol v svojej knihe „Po kapitalizme ekonomická demokracia“ v súvislosti s tým, čo je skutočná demokracia. Citujem: „Definujme si demokraciu ako systém: a) v ktorom platí všeobecné hlasovacie právo, b) voličstvo je suverénne.Voličstvo je suverénne, keď:

a) sú jeho účastníci dobre informovaní a argumentačne vyzbrojení v súvislosti so všetkými otázkami, o ktorých sa bude rozhodovať v politických procesoch, a ktorí sa budú môcť aktívne zúčastniť na ich riešení,

b) neexistuje nijaká privilegovaná menšinová trieda, ktorá by bola privilegovaná.

Trieda je privilegovaná ( ide o kľúčový pojem ), keď má v rukách aspoň takú politickú moc, ktorá sa rovná moci volených úradníkov, a je nedosiahnuteľná pre inú stabilnú skupinu“ ( str. 128 ). Takouto triedou v kapitalizme je minoritná trieda kapitalistov, ktorú média a politici veľmi radi skrývajú za všelijaké iné pojmové vyjadrenia.

Túto definíciu skutočného poňatia demokracie nie je problém uvedomiť si a zapamätať si. Práve na základe uvedenej definície si americký filozof dovolil tvrdiť, že skutočná demokracia v kapitalizme neexistuje. To, čo v kapitalizme existuje, je polyarchia. Filozof polyarchiu pokladá za systém, v ktorom široký elektorát vyberá politických lídrov na základe súťaže kandidátov v rozumných čestných voľbách. (str. 127). Filozof tvrdí, že vo všetkých rozvinutých priemyselných spoločnostiach existuje polyarchia, tá nie je zlá vec, lenže polyarchia nie je demokracia. Z jeho poňatím demokracie sa plne stotožňujem. Voličstvo tak u nás na Slovensku, ako aj všade inde, vrátane USA, vôbec nie je suverénne, pretože každá vládna moc, napriek tomu, že svoju moc a program zdôvodňuje mandátom voličov, nikdy nemála a nemá v programe zásadným spôsobom plniť dve uvedené podmienky ( a, b) potrebné k naplneniu suverénnosti. Platilo to tak v prípade pristúpenia SR k členstvu v NATO ako aj pre členstvo v EÚ a v mnohých ďalších prípadoch, napríklad aj v období pred voľbami do NR SR, pred voľbami prezidenta SR, pred voľbami do Európskeho parlamentu.

Na základe uvedenej definície či poňatia toho, čo tvorí skutočnú demokraciu, je možné konštatovať, že práve inštitucionálna štruktúra EÚ, v rámci ktorej sa z pohľadu autora článku vytvára kartel národných vlád z členských štátov, výrazným spôsobom potláčajú podmienky potrebné k tomu, aby voličstvo bolo suverénne a teda dobre informované a argumentačne vyzbrojené a aby sa mohlo aktívne zúčastniť na riešení rôznych dôležitých problémov života spoločnosti. V takomto prípade sa otázka suverénnosti z pohľadu vládnej moci a jej propagandy mení iba na potrebu rešpektovať, podporovať a realizovať rozhodnutia Bruselu.

Máme pochybovať o tom, že na Západe existuje privilegovaná menšinová trieda, ktorá sa výrazne mieša do politických procesov v Amerike, v Európe, či vôbec vo svete ? A ide pritom o minoritnú triedu kapitalistov, ktorá má do detailov rozpracovaný celý systém svojho vplyvu na politikov, na ich politické konania, na riešenie politických procesov a na vytváranie rôznych globálnych politik, ktoré obyvateľstvu a národom môžu ničiť život. V dvadsiatich rokoch tohto storočia takými výraznými globálnymi projektami proti ľudstvu vo svete bolo: a) realizovanie globálnej politiky organizovania strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu a za b) zostrenie konfrontačnej politiky „demokrtického“ Západu proti Ruskej federácií, ktorá sa dostala do štádia zahájenia vojenského ťaženia Západu na východ proti Ruskej federácií s využitím Ukrajiny ako silného baranidla proti svojmu bratskému národu. Ani v jednom uvedenom prípade voličstvo nebolo dobre informované a argumentačne vyzbrojené, čo trvá aj naďalej.

Voličstvo na Západe má právo byť dobre informované a argumentačne vyzbrojené napríklad v tom, čo sa v skutočnosti dialo a deje na Ukrajine od štátneho prevratu v roku 2014 a prečo sa na Ukrajine viedla a vedie vnútroštátna vojna a zástupná vojna Západu proti Ruskej federácií. Celé štáby mediálnych skupín a absolútna väčšina zvolených politikov svojmu voličstvu nič zásadného a pravdivého neprezradia. Voličstvu na Západe sa nedostáva židneho priestoru k tomu, aby si mohlo hlasovaním rozhodnúť, či má záujem, aby ich politický predstavitelia naďalej posilňovali konfrontačnú politiku proti RF alebo sa rozhodli pre mierový ústup z doterajších hegemonistických pozícií západného kapitálu. Je evidentné, že národné vlády členských štátov NATO a EÚ nemajú žiadny záujem uplatniť voči vojnovým štváčom – tak pandemickým ako aj vojenským – tvrdú ruku a prijať zákony, ktoré by zbavovali privilegovanej triedy schopnosti presadzovať svoje privátne záujme škodiace celému národu a ktoré by neposúvali globálne projekty ako prioritné a nadradené národným záujmom.

IV.

Na pozadí toho, čo som doteraz v svojom článku uviedol, poďme sa pozrieť na niektoré vyjadrenia predstaviteľov našej vládnej moci. Ich názory a stanoviská majú pre nás, občanov SR, predstavovať „perly“ rozumového a múdreho myslenia moderného človeka, zamotaného do pavučiny globálnych vplyvov. Všetky chválospevy vo vzťahu k členstvu v NATO a EÚ môžeme zhrnúť do tejto všeobecnej vety: Bezvýhradná podpora vládnej politiky, založenej na pevnom a nespochybniteľnom ukotvení SR v štruktúrach NATO a EÚ nám dáva všetky potrebné záruky, že bez problémov sa dávame viesť cestou rušenia národných štátov v mene mierového života a zabezpečenej prosperity pod vedením novej svetovej vlády a v mene konečného víťazstva minoritnej triedy kapitalistov nad ľudstvom.

V tomto smere presne platia slová ruského filozofa Alexandra Dugina, ktorý v svojom diele „Štvrtá politická teória“ napísal: „Nepochybne rasistická je idea unipolárnej globalizácie. Je založená na idey, že dejiny a hodnoty západnej a zvlášt americkej spoločnosti sa rovnajú univerzálnym zákonom, pričom sa umele pokúšajú vytvoriť globálnu spoločnosť založenú na hodnotách, ktoré sú v skutočnosti iba lokálne a historický špecifické – demokracia, trh, parlamentarizmus, kapitalizmus, individualizmus, ľudské práva a ničím neobmedzený technologický pokrok. Tieto hodnoty sú lokálne, vychádzajú z partikulárnej evolúcie a skúsenosti jednej jedinej kultúry, a napriek tomu sa ju globalizácia pokúša vnutiť celému ľudstvu ako niečo univerzálneho a samozrejmého. Tento pokus implicitne tvrdí, že hodnoty ostatných národov a kultúr sú nedokonalé, nevyvinuté a mali by sa modernizovaať a štandardizovať napodobňovaním západného modelu. Globalizáci teda nie je nič iného ako celosvetové uplatňovanie západoeurópskeho, či skôr anglosaského etnocentrizmu, čo je ten najčistejší prejav rasistickej ideológie“ (str. 57-58).

Najprv sa pozríme na Vyhlásenie vlády SR k 20. výročiu vstupu SR do EÚ. Čo v tomto vyhlásení sa občanom pripomína ? V prvom rade na to, že naše pevné ukotvenie v Európskej únií prinesie Slovenskej reepublike v následujúcich rokoch ďalšiu ekonomickú a hospodársku prosperitu a silnú bezpečnostnú ochranu. Nikto nikdy občanom nevysvetlil, čo môže v skutočnosti znamenať slovné spojenie „pevné ukotvenie“. Všetci propagandisti svorne a neustále tvrdia, že život slovenského národa, podobne ako životy iných národov v Európe, je bez alternatívy, pretože členstvo v NATO a EÚ je jedinečne a nezastupiteľné. Je možné uvažovať aj tak, že táto jedinenosť a neopakovateľnosť je založená – inštitucionálne a mocenský – na otrockom vzťahu, na výraznej podriadenosti nadnárodným štrukturám moci, na výraznej podriadenosti západnému kapitálu.

Tým akoby celkom jasne svedčili, akým v skutočnosti „netvorom“ je západný kapitál a jeho minoritná trieda kapitalistov. Aký je potom charakteristický znak pre západný kapitál ako „netvora“ ? Ak chceme patriť k Západu, konkrétnejšie, ak chceme patriť do Európy organizovanej politikou jednotného ekonomického priestoru, musíme ako národný štát uznať – dať plnú moc nad vlastným národom – Bruselu a jeho inštitúciám, ktorých právo je nám nadriadené a námi bude rešpektované ! Ďalej musíme súhlasiť, aby Brusel mal plnú moc riadiť nás a kontrolovať v ním určených takzvaných hodnotových otázkach a v postupných krokoch dokončiť politickú integráciu. Pevné ukotvenie v Európskej únií je uznaním EÚ ako nadnárodného štátu so všetkými jeho právomocami. Prečo ale môže ísť alebo ide o otrocký vzťah ? Pretože museli sme a plníme iba tie podmienky členstvá, ktoré nám určuje západný kapitál cez nositeľov konceptuálnej moci.

Naši predstavitelia za dlhé roky akosi nepostrehli, že v apríli 1991 sa zrodila Idea, že Západ predstavuje hodnoty, nie politickú moc a to tiež patrí do konceptuálnej moci západného kapitálu. Idea sa zrodila Rezolúciou OSN č. 688 o práve použiť z humanitárnych dôvodov opatrenia proti určitému štáu. Britská a americká vláda na základe toho 12 rokov bombardovali Irak či v roku 1999 NATO bombardovalo Juhosláviu. A kedy sa u nás, na Slovensku, začne otvorene hovoriť – diskutovať o tom, že nadnárodný systém – EÚ a NATO – je v rozpore s medzinárodným právom a Chartou OSN ?

To, čo Slovenská republika, podobne ako iné národné štáty, potrebuje, nie je o spoločných hodnotách, ale o našej účasti – ako kapitalistického štátu – na európskom trhu či na svetovom trhu vôbec. Alternatíva existuje ! Prečo sa napríklad nikto nikdy nezaujímal a nezaujíma o EFTA – Európsku zónu voľného obchodu a o jej členské štáty Nórsko, Island, Lichtenštajnsko a Švajčiarsko, keď podľa štatistík ľudia v rámci EFTA sú viac ako dvakrát takí bohatí ako tí v EÚ. Zaujímavosťou je, že exportujú viac ako štáty EÚ. Prečo sa nejdeme poučiť, ako štáty EFTA participujú na slobodách jednotného trhu, aké váhody to má, keď sú mimo Spoločnej poľnohospodárskej politiky, ako ovládajú svoje zdroje na svojom území, ako si strážia svoje hranice, ako si sami riešia otázky ľudských práv, ako a v akom rozsahu sú vyňatí z veľkého množstva noriem EÚ v oblasti sociálneho a pracovného práva, aké práva si uplatňujú v rámci dohôd o voľnom obchode s tretími krajinami, ako majú pouzatvarané dohody s Bruselom.

Podstatný rozdiel medzi EÚ a EFTA je ten, že EÚ je colnou úniou a EFTA je oblasťou voľného obchodu. EÚ, ktorá robí reguláciu ekonomickej aktivity naprieč celým svojim územím, vyžaduje obrovskú mašinériu ľudí na jej presadzovanie. EFTA je iba obchodným združením a takúto mašinériu nepotrebuje. EFTA realizuje voľný obchod bez zbyytočnej regulácie a politickej únie ! Má iba Dozorný orgán a Súdny dvor s niekoľkými desiatkami ľudí.

Vyhlásenie vlády SR k 20. výročiu vstupu SR do EÚ je dôkazným faktom, že ako občania SR nemôžeme počítať so žiadnou zásadnou reformou EÚ, ktorá by nám priniesla to, že zanikne EÚ ako nadnárodný štát a vznikne medzinárodná organizácia na princípe podobnom Európskej zone voľného obchodu. Vláde SR záleží na udržaní požadovanej (!) súdržnosti členských štátov EÚ a na zachovaní existujúcej úrovne hlasovacích práv členských štátov. V obyčajnej ľudskej reči je to želanie všetko zachovať na súčasnej úrovni a nič nemeniť. Ak čitateľ si pozorne všimol stanoviska vyššie uvedených autorov článkov, tak v zmysle nich je potrebné zachovať a upevniť existujúci kartel vlád členských štátov EÚ. Bolo by dobre, aby niektorí naši politickí predstavitelia presadili myšlienku zorganizovať zo Slovenskej republiky študijnú delegáciu, ktorá počas niekoľkých študijných pobytov sa podrobne zoznámi s fungovaním EFTA v jednotlivých oblastiach činnosti a predloží občanom SR podrobnú správu o tom, ako je možné, aby členský štát bol iba v takej organizačnej forme, ktorá umožní už zo svojej podstaty garantovať suverenitu národného štátu, jeho bezpečnosť a prosperitu.

Z vyhlásenia vlády SR vyplýva, že integrácia v európskych štruktúrach znamená nenahraditeľnú (!) garanciu našej národnej suverenity, bezpečnosti a prosperity !!! Ľudovo povedané, súhlasíme a na základe vyhlásenia našej vlády máme byť nadšení z toho, že sme z absolútne veľkej časti stratili národnú a štátnu suverenitu, že sme sa museli podriadiť požiadavkám západného kapitálu a jeho konceptuálnej moci, že musíme ostať v otrockom vzťahu k nadnárodným silám, ktoré iba v svoj prospech presadzujú svoje niekedy až zvrátené nadnárodné politiky, ktoré vedú k rôznym krízovým situáciam, počnúc ekonomickými, finančnými, organizovaním migrácie ľudí do Európy a končiac rozvratom medzištátnych vzťahov a zorganizovaniu vojnového ťaženia Západu na východ proti Ruskej federácií. Podľa ministra Blanára Slovensko prešlo viacerými krízami, finančnou, pandemickou, migračnou a Slovenská republika bola vo všetkých týchto časoch konštruktívnym partnerom ! Keď som toto prečítal, tak som si celkom jasne uvedomil, že pán minister sa chváli tým, že vSlovensko bolo konštruktívnym partnérom napríklad v prípade strašenia obyvateľstva „pandémiou“ koronavírusu či konštruktívnym partnérom v tom, že USA, NATO a EˇU úspešne zahájili vojenské ťaženie n východ proti Ruskej federácií a že v mene svojich záujmov úplne rozvrátili politický, spoločenský, hospodársky a kultúrny život Ukrajiny. Toto stanovisko z môjho pohľadu predstavuje priznanie, že vládna moc na Slovensku, nech je zložená akýmkoľvek „demokratickým“ spôsobom, úspešne sa podieľa na podpore globálnej politiky, ktorá vo veľkom ničí životy ľudstva, pretože predstavy a záujmy nositeľov konceptuálnej moci sú celkom jasné.

Vláda SR má záujem o šťastnú budúcnosť svojho národa, ale jej hlavní predstavitelia si ešte vôbec neuvedomujú, že mier, hospodárska prosperita a kvalita života nemôže byť dosahovaná cez také vojenské a politické nástroje západného kapitálu, ako je NATO a EÚ. Je tu základná otázka: prečo je veľkým problémom viesť o politike NATO v Európe a vo svete, rovnako ako o politikách EÚ, otvorené vecné a racionálne diskusie, prečo sa celá verbálna komunikácia a propaganda sústreďuje iba na všeobecné vyhlásenia, rovnako ako prečo do priamej účasti o politikách, ktoré majú ovplyvniť kvalitu života každej národnej spoločnosti, nie sú, a zámerne, zapájaní občania členských štátov ? Nech si čitateľ teraz pripomenie to, čo som uviedol v rámci poňatia skutočnej podstaty demokracie, ktorá v kapitalizme ako ekonomickom systéme nemôže existovať.

My, občania, sa máme uspokojiť s tým, čo povedal samotný minister Blanár. Podľa neho občania členských štátov majú na fungovanie EÚ priamy dosah účasťou v eurovoľbách, majú možnosť nastaviť vývoj a smerovanie EÚ. Toto tvrdenie, vzhľadom na podmienky, ktoré sú vytvorené pre angažovanie sa občanov vo veciach organizovania politik EÚ, vôbec nedáva žiadny zmysel a to ani za predpokladu, že volieb sa zúčastnilo 34,38 % opravnených voličov. Voliči sa musia iba prispôsobiť tým návrhom kandidátov, ktoré predložia politické strany. Samotný zákon o voľbách do Európskeho parlamentu je zase iba o politických stranách a v tomto prípade sa výber kandidátov veľmi ľahko zužuje na niektoré skupiny, ktoré by si nezaslúžili byť ani v obecných zastupiteľstvách. Kampaň pred voľbami, podobne ako iné kampane, nemá žiadne náročné podmienky, ktoré by mohli prispieť k aktivizácií občianstva. Občania SR, podobne ako z iných členských štátov, vôbec nemajú možnosť nastaviť vývoj a smerovanie EÚ, pretože v skutočnosti národné štáty potrebujú mať iný typ – a skutočný – medzinárodnej organizácie, napríklad už na spôsob Európskej zony voľného obchodu.

Ak by mali občania SR, a konečne, o niečom rozhodnúť, tak potom o tom, že je potrebné zmeniť – reformovať EÚ na skutočnú medzinárodnú organizáciu, čo by znamenalo, že sa dosiahne zrušenie EÚ v terajšej jej inšitucionálnej štruktúre, že sa musia pripraviť a nanovo schvaľovať také zmluvy medzi členskými štátmi, ktoré nebudú obsahovať podporu a presadzovanie nadnárodnej ideológie. Za súčasnej situácie sa podľa slov ministra Blanára žiada iba to, aby občania podporovali nadnárodnú ideológiu, ktorú presadzuje tak EÚ ako aj NATO a o ktorej som už na inom mieste uviedol, že je v rozpore s medzinárodným právom a Chartou OSN. Predpokladám, že naši politici sa takýmto tvrdením alebo myšlienkou vôbec nezaoberali alebo ju jednoducho potlačili ako problém, ktorým sa nie je potrebné zaoberať. Takže čo je potrebné pripomenúť ?

Britský politológ John Laughland v svojom článku z januára 2016 analyzoval význam podpisu Maastrichtskej zmluvy z 7.2.1992, pričom lídri európskych štátov sa stretli v holandskom meste Maastricht už 9.decembra 1991. Deň predtým ruský, ukrajinský a bieloruský prezident podpísali v bieloruskom pralese rozsudok smrti nad ZSSR. Podľa politológa tieto dve udalosti majú tak časovú ako aj ideologickú spojitosť. Vznikla otázka, čo urobiť so slobodou východnej Európy po roku 1989. Ako som uviedol už vyššie na inom mieste článku, západní politici dlhé roky bojovali za svoje stratené pozície. Rovnako som sa zmienil o konceptuálnej moci západného kapitálu, respektíve kapitalistickej triedy. Spojitosť dvoch vyššie uvedených udalosti viedla k tomu, že bolo potrebné konceptuálnu moc, založenú na potrebe ziskať stratené pozície, rozvinuť na novú úroveň, nejakým spôsobom dostať na program ďalšieho smerovania západnej Európy pod vedením Američanov.

Britský politológ zdôraznil, že západní politici dlhé roky bojovali za slobodu východnej Európy a teda, už z môjho pohľadu za získanie stratených pozícií. Keď však zistili, že sa táto sloboda stane skutočnosťou, ziskali z nej strach. Prečo ? Keď ešte nie je rozhodnuté smerovanie v ziskanej slobode, tak strach je pochopiteľný, to je aj môj názor. A preto prichádza dôležité konštatovanie politológa, že západní politici boli pevne rozhodnutí obmedziť novú slobodu na východe Európy novými nadnárodnými štruktúrami !!! A preto na politickú scénu EÚ prichádza Maastrichtská zmluva z roku 1991. Touto zmluviu bolo dohodnuté nielen odstránenie národných mien, ale aj prekonanie koncepcie národných štátov. Samozrejme, o takejto politike EÚ sa v Slovenskej republike s námi, občanmi, nikto v kampani pred referendom o členstve SR v EÚ, vôbec nebavil. Mikuláš Dzutinda vykonal svoje a Róbert Fico potom v jeho šľapajách a v duchu uvedenej zmluvy rázne postupoval. Predpokladám, že vláda, ktorá sa vzdala národnej meny, si bola plne vedomá toho, že sa vzdáva aj veľmi silnej a dôležitej časti národnej suverenity. A pod vedením toho istého predsedu vlády SR z prvého jeho volebného obdobia znova sa občanom pripomína, že integrácia v európskych štrukturách znamená nenahraditeľnú garanciu našej suverenity, bezpečnosti a prosperity. Toto tvrdenie je niečo, čo sa zdravým rozumom vôbec nedá pochopiť.

Britský politológ ďalej pripomína, že západným lídrom bolo jasné, že potrebujú zabrániť nestabilite a preto im bolo jasné aj to, že stabilitu je možné zaistiť jedine vytvorením nového núteného poriadku !!! Spoločnou menou euro chceli šéfovia vlád členských štátov EÚ vytvoriť nové pevné jadro, čo sa im aj podarilo. A Slovenská republika pod vedením Róberta Fica do tohoho jadra celkom pokojne vletela bez toho, aby bolo možné uvažovať, čo na takúto iniciatívu – návnadu – povedia občania a či budú ochotní aj so stratou národnej meny súhlasiť. Euro v skutočnosti ohrozuje budúcnosť EÚ, tvrdí, už dlhšiu dobu nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiu Jozeph Stiglitz. Nová štúdia zistila, že euro má nulový dopad na rozvoj vzájomného obchodu členských štátov menovej únie. Možno by bolo dobre, aby si naši politici prečítali jeho knihu „Euro: Spoločná mena ako hrozba pre budúcnosť Európy“

Tie členské štáty, ktoré vstúpili prijatím novej meny – eura – do eurozóny, po niekoľkých rokoch – v roku 2011 – prijali Zmluvu, ktorou sa zriadil Európsky mechanizmus pre stabilitu. Predtým, v marci 2011 prijala Európska rada rozhodnutie o založení Európskeho mechanizmu pre stabilitu. Zmluvou sa zmluvné strany zaviazali zabezpečiť finančnú stabilitu eurozóny. Na základe zmluvy bola zriadená medzinárodná finančná inštitúcia s názvom „Európsky mechanizmus pre stabilitu“. Podľa Zmluvy Slovenská republika mala priznaných 57 680 akcií a upísané imánie v sume 5 768 000 000. Uvedenú sumu sme mali za povinnosť vvložiť do kasy novejfinančnje inštitúcie. Spolu upísané imánie v rámci celej eurozóny predstavuje čiastku 700,- miliard eur. O niekoľko rokov pod vedením šéfa Európskej komisie bol vydaný dokument s názvom „Dokončenie európskej hospodárskej a menovej únie“.

V dokumente sa píše, že euro je viac ako len mena, pretože ide o politický a hospodársky projekt. Všetci členovia sa raz a navždy vzdali národnej meny a trvalé zdieľajú zvrchovanosť v menových záležitostiach s ostatnými krajinami eurozóny. V dokumente sa otvorene a explicitne tvrdí, že eurozóna prostredníctvom hospodárskej únie, finančnej a fiškálnej únie má smerovať k únií politickej alebo k európskemu super štátu. Snaha o väčšiu centralizáciu, harmonizáciu a narokovanie si ďalšieho presunu suverenity z národnej na európsku úroveň sa prelína celým dokumentom. A samozrejme, ako vždy, pri dôležitých dokumentoch, sa vládna moc vôbec neponáhľa otvoriť celospoločenskú diskusiu a ani do rozhodovania zapojiť občiansku verejnosť.

Neskôr EÚ výraznou mierou prispeje k tomu, aby sa mohla hneď od začiatku roka 2020 začať organizovať politika strašenia obyvateľstva národných štátov „pandémiou“ koronavírusu. A keďže organizovaný strach je na úrovni Bruselu veľmi veľký, tak tomu musia zodpovedať aj rôzne reštrikčné opatrenia vo vzťahu k utlmovaniu individuálneho, spoločenského, kultúrneho, ekonomického života spoločnosti a k obmedzovaniu základných ľudských práv a slobôd, pretože nás všetkých napadol koronavírus. Najprv pod vedením Bruselu každá národná vláda zabezpečuje organizovaný rozvrat spoločnosti a ľudských vzťahov vrátane rozvratu v poskytovaní bežnej zdrvotnej starostlivosti, a potom po niekoľkých mesiacoch sa tí, čo všetko naplánovali a členským štátom spôsobili, sa stretnú v rámci svojich inštitúcií – Európskej komisie, Európskej rady, Rady EÚ ( ministrov ) a Európskeho parlamentu, aby celej Európe schválil záchranný plán na jej obnovu !

Bola vytvorená silná atmoséra strachu z koronavírusu, boli prijaté tvrdé opatrenia proti tomu, aby život v národných štátoch fungoval v normálnom ľudskom režime a všetko toto bolo spojené s existujúcimi problémami mnohých európskych ekonomik, a už bolo možné vymyslieť záchranný plán pre Európu, na ktorý zástupcovia členských štátov naleteli a bez reptania ho akceptovali ako veľmi potrebný pre ďalší rozvoj národného štátu. V skutočnosti pod vedením Európskej komisie a za priamej asistencie ďalších inštitúcií si bruselskí mandarini pripravili diabolský plán ako dlhový diktát, ktorý na dlhé roky zadlží budúce generácie.

V Bruseli, pod taktovkou nemeckého predsedníctva, prebiehal štvordňový summit hláv členských štátov EÚ, na ktorom sa riešili dve otázky: ako bude konštruovaný rozpočet EÚ na budúcich sedem rokov, ako vysoké budú povinné príspevky členských štátov, a ako bude nastavený pomer dotácií a pôžičiek z tzv. Fondu New Generation EÚ. Dohromady sa tak dohodlo o rozdelení necelých 2 biliónov eur ! Na tomto samite sa rozhodlo, že EÚ sa môže zadlžovať. Ale pod vedením Európskej komisie sa urobila dokonala finta. Úver si zoberie EÚ a členské štáty budú ručiť za európsky dlh. Na túto fintu nadväzuje rozhodnutie, že budú posilnené vlastné zdroje európskeho rozpočtu, čo znamená, že budú uvalené nové celoeurópske dane založené na plánovanom rozšírení obchodu s emisiami a na uhlíkovej hraničnej représií.

Perličkou v tomto celom podvodnom konaní je varovanie Európskeho parlamentu, že ak členské štáty nechcú prijať vytvorenie nových vlasných zdrojov pre EÚ, tak to povedie k ďalšiemu zvýšovaniu ich priamych príspevkov do rozpočtu EÚ. Z uvedeného vyplýva, že členské štáty EÚ boli prinútené hrstkou bruselských mandarínov ďalej sa vzdávať svojich kompetencií v prospech nového nadnárodného štátneho telesa. Nová vládna moc v presadzovaní Plánu obnovy Európy ďalej bez problémov pokračuje. A pokiaľ ide o občanov, tak tí boli zase obídení ako nepotrebná masa ľudí, veď dôležití sú iba tí, čo sa v mene práve občanov stretávajú v Bruseli, aby, ako už bolo zdôraznené vyššie v článku, mohli úspešne konšpirovať práve proti tým, na ktorých sa odvolávajú.

Pod vedením Bruselu a našich predstaviteľov vládnej moci, rovnako ako v iných členských štátoch, úspešne kráčame k dokončeniu ustanovenia nadnárodného núteného poriadku. Nemecko je garantom nadnárodnej ideológie a jediným členským štátom, ktorý je z ústavno-právneho hľadiska povinný zostať členským štátom. Účasť našich vládnych zástupcov a zástupcov občanov v inštitúciách EÚ je vyjadrením jasnej podpory tejto nadnárodnej ideológie, ktorú už dávnejšie Róbert Fico prezentoval ako byť v jadre EÚ, byť pri Francúzsku a Nemecku. Politická prax v nadnárodných štruktúrach v tomto prípade potvrdzuje to, že je to v rozpore s našou Ústavou SR, keďže sa už v úvodnej často tvrdí, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideoógiu ani náboženstvo.

V.

Vrátim sa teraz naspäť k článku britského politológa Johna Laughlanda. Po 1989 roku politickí lídri členských štátov EÚ boli rozhodnutí obmedziť nadobudnutú slobodu na Východe Európy novými nadnárodnými štruktúrami. To je to, čo už patrí do konceptuálnej moci minoritnej triedy západného kapitalizmu a čo nám na Námesti SNP v Bratislave nemohol, nechcel či nevedel otvorene a nahlas vykríčať smerom k dávu ani pán Milan Kňažko či Budaj. Štrnganím kľúčov sa žiadna podstata slobody neukazuje a samotný dav nemá poznávacie schopnosti, takže vtedy sme ešte nemohli nič vedieť o tom, čo čaká SR po nadobudnutí slobody, neskôr aj samostatnosti. Tí, čo sa zaslúžili o Maastrichstskú zmluvu, už museli vedieť, čo sa chystá v rámci NATO. Britský politológ preto celkom jasne tvrdí, že súbežne s tým, čo sa dialo v rámci EÚ, sa politický a ideologický vyzbrojilo NATO.

Na vrcholnej schôdzke NATO v Ríme v 1991 bola vytvorená nová strategická koncepcia, ktorá bola v osudnom roku 1999 ďalej rozšírená. V budúcnosti NATO už nemalo ostať iba obranným zväzkom, ale intervenčnou alianciou obratenou vonku k svetu a vybavená novými policajnými oprávneniami, pre ktoré staré medzinárodné pravidla už neplatia. NATO, Spojené štáty a ich spojenci sa prehlásili za garantov európskeho a medzinárodného mieru a to na základe spoločného ideologického presvedčenia, že národné štáty predstavujú hrozbu mieru a že je treba nadnárodnú moc, aby bolo možné svetu vládnuť.

Táto nová strategická koncepcia, ktorá sa udiala ešte v deväťdesiatich rokoch minulého storočia, nebola z akýchsi dôvodov našou intelektuálnou sférou a politikmi vôbec zachytená a v čase príprav na vstup SR do NATO sa podstata strategickej koncepcie vôbec občianstvu nevysvetľovala. Najhoršie na tom všetkom je, že každá naša vládna moc už dvadsať rokov stále opakuje tú istú svoju rozprávku o tom, že NATO predstavuje obranný zväzok a preto naše členstvo je nespochybniteľné. Viera v nadnárodnú ideológiu, ktorá je základom politiky NATO v Európe a vo svete, je preto základom toho, že zločiny NATO vo svete sa vôbec neberú zo strany členských štátov do úvahy pri žiadnom rozhodovaní. Čo si treba celkom jasne uvedomiť, k čomu došlo v Európe či vo svete ?

Britský politológ v svojom článku uviedol veľmi dôležité zhrnutie toho, čo sa ďalej udialo. Podľa neho Gorbačovova perestrojka Soviestky zväz nezachránila, ale zničila. Medzinárodný systém nezlepšila, ale ho obrátila naruby. Bez Sovietského zväzu ako protiváhy sa internacionalizmus rýchlo zvrhol v čisto americkú hegemóniu. Teraz už nešlo o nejaký svetový poriadok, ktorý by bol založený na medzinárodnej spolupráci alebo rovnováhe. Išlo výhradne o nadnárodné štruktúry pod západným, predovšetkým americkým vedením. A ďalej je potrebné, aby si čitateľ všimol rezolúciu OSN číslo 688 z 5.4.1991, o ktorej som sa už zmienil na inom mieste v článku. Touto rezolúciou sa zrodila idea, že Západ predstavuje hodnoty a nie politickú moc. Došlo teda k tomu, že politickú realitu a výkon vojenského násilia je možné maskovať morálnym univerzalizmom.

Podľa britského politológa predovšetkým vo vojne o Kosovo bol masívny výkon vojenskými prostriedkami NATO kašírovaný ľudskoprávnou rétorikou. Z jeho pohľadu táto vojna bola dôležitá ideologický. Vojna bola vyjadrením novej strategickej koncepcie NATO, pričom na jej základe bolo odvtedy celkom legitímne zasahovať kdekoľvek vo svete a teda nebrániť iba národné teritórium členských štátov. Vojna sa už začala pokladať nie za boj o územie, ale za boj o hodnoty. Niektorí ju obhajovali ako vojnu za Európu, jeden sociológ dokonca tvrdil, že vojna je pre EÚ akýmsi „vojenským eurom“, ktorý poháňa európsku jednotu vpred. Podľa politológa vojna v Kosove je príkladom, že NATO a EÚ sú navzájom neoddeliteľné.

Práve nadnárodná ideológia NATO a EÚ je príčinou toho, že vzťahy oboch štruktúr k Ruskej federácií sa začali kaziť a ako ja tomu tvrdím, postupne prerástli až do otvorenej konfrontačnej politiky Západu na čele s USA, NATO a EÚ. Bolo potrebné rozbiť, a celkom, bilaterálne vzťahy členských štátov s Ruskou federáciou, bolo potrebné využiť historickú šancu súvisiacu s Ukrajinou a zorganizovať štátny prevrat v roku 2014, aby bolo možné vyprovokovať Ruskú federáciu k obrane svojej štátnosti a zároveň postaviť celý ukrajinský národ do čela zástupnej vojny za „demokratický“ Západ. Keďže samotní politickí predstavitelia Západu si deklarovali, že ich Západ predstavuje hodnoty, tak celému svetu každý deň cez média a vyhlásenia politikov predhadzujú ľudstvu, že NATO a EÚ majú za povinnosť pomáhať ukrajinskému národu v boji za porážku RF ako neľútostného agresora.

Pod zástavou morálneho univerzalizmu sa za povinnosťou pomáhať ukrajinskému národu skrývajú celkom prozaické triedne záujmy minoritnej triedy, ktorá si svoju hegemóniu nad svetom pod vedením USA chce za každú cenu zachovať. V tomto smere existencia Ruskej federácie v súčasnej podobe je pre Západ existenčnou hrozbou a preto sa využívajú všetky potrebné zdroje k tomu, aby bolo možné dosiahnuť vo vojne víťazstvo Ukrajiny a aby celá EÚ si mohla konečne dôsledne plniť svoj tajný sen, ktorý bol spojený s nacistickými koreňmi a s plánom pripraviť nový začiatok vojenského ťaženia Západu na východ proti Ruskej federácií. A všetko toto sa v Európe deje za aktívnej pomoci každej vládnej moci členského štátu, ktorých predstavitelia robia všetko potrebné k tomu, aby skutočné protivojnové hnutie za udržanie mieru v Európe, za mier na Ukrajine a vo svete nikdy nemohlo zosilnieť do spoločného celonárodného frontu. Ak by sa takéto hnutie sformovalo, tak potom by museli všetci súčasní politickí predstavitelia členských štátov odstúpiť zo svojich funkcií.

Vraťme sa naspäť k niektorým tvrdeniam, ktoré sú súčasťou Vyhlásenia vlády SR k 20. výročiu vstupu SR do EÚ. Na základe toho, čo som doteraz v rôznych súvislostiach uviedol v tomto článku je ťažko uveriť tomu:

a) že pevné ukotvenie SR v EÚ prinesie v nasledujúcich rokoch ďalšiu ekonomickú a hospodársku prosperitu a silnú bezpečnostnú ochranu,

b) že môžeme veriť tomu, že vďaka členstvu v EÚ máme politický, hospodársky a sociálny rozvoj v kvalite, ktoré by inak neboli možné,

c) že zmyslom a ústrednou témou strategickej budúcnosti SR v EÚ má byť mier, hospodárska prosperita a kvalita života,

d) že integrácia v európskych štruktúrach znamená nenahraditeľnú garánciu našej suverenity, bezpečnosti a prosperity,

e) že v rámci inštitucionách otázok vládu zaujíma len otázka zachovania úrovne hlasovacíchpráv členských štátov EÚ.

Poslanec Peter Žiga vyhlásil, že európsku integráciu a politiku mieru musíme obhajovať a podporovať, lebo je jedinečná a nezastupiteľná. Aj toto je priamo zavádzajúce tvrdenie, pretože v skutočnosti občania vedia, k čomu vedie európska integrácia a ako NATO a EÚ pod vedením USA rozpracovali konfrontačnú politiku s Ruskou federáciou a na základe nej zorganizovali vojenské ťaženie na východ proti Ruskej federácií. Preto sme dnes v Európe na prahu Veľkej vojny s RF. O žiadnom nastolení skutočného mieru na Ukrajine a zachovaní mieru v Európe a vo svete sa nerozpráva. Aj minister Blanár si myslí, že EÚ je Úniou mieru a preto nesmieme dovoliť, aby toto posolstvo vymizlo. Neviem, komu minister adresoval túto vetu, pretože v prvom rade vládna moc sa sustreľuje na prácu v nadnárodných štruktúrach NATO a EÚ a práve aj zásluhou našich vládnych predstaviteľov došlo k tomu, že posolstvo mieru vymizlo, bolo úplne potlačené v záujme iných, vojnových cieľov Západu.

VI.

Slovensko sa vraj pevne zasadzuje za dosiahnutie komplexného, spravodlivého a trvalého mieru na Ukrajine, založeného na princípoch Charty OSN. To je obyčajná hláška pre verejnosť, ktorá v ničom nie je pravdivá. Toto proklamované vyhlásenie vládnych predstaviteľov sa potom automatický spája s tvrdením, že Ukrajina potrebuje nepretržitú podporu a pomoc medzinárodného spoločenstva. V skutočnosti Slovenská republika sa zásluhou svojich vládnych predstaviteľov stala spojencom Západu na čele s USA, NATO a EÚ pri vojenskom ťažení na východ proti RF. Nič na tom nemôže zmeniť ani tvrdenie nového prezidenta SR, že nepošleme svojich vojakov na Ukrajinu bojovať proti RF, pretože spojenectvo trvá od vstupu SR do NATO.

Slovensko má už nového prezidenta a ten, už podľa svojich vyjadrení, bude pokračovať v šľapajách doterajšej prezidentky Zuzany Čaputovej. Prezident Pellegrini okrem iného o stretnutí so Zelenským povedal: „Budem sa snažiť, aby to bolo stretnutie dvoch dobrých susedov, ktorí v tejto ťažkej chvíli si navzájom musia pomáhať“. Prezident SR zrejme si vôbec neuvedomuje, že Zelenskému sa skončil mandát byť prezidentom Ukrajiny a že kyjevská moc je obyčajná kyjevská diktatúra, ktorú celý Západ povinne podporuje, pretože na Ukrajine stvoril nacistický režim, ktorý je dostatočne zorientovaný v tom, aké je jeho poslanie. A toto poslanie pod vedením USA, NATO a EÚ je zorientované len jedným smerom – čo najviac škodiť Ruskej federácií, poraziť RF v ozbrojenom zástupnom boji. Takže aj na samite EÚ v týchto dňoch bola riešená len ďalšia vojenská pomoc Ukrajine.

Nový prezident SR jasne potvrdil už pri svojej inaugurácií vernosť NATO a EÚ, keď povedal: „Slovensko bolo, je a ostane pevnou súčasťou Európskej únie i Severoatlantickj aliancie, ale nebude sa nikdy bať hovoriť svojim súverénnym hlasom“. Ak sa nemýlim, tak najskôr to bude iba obyčajný politický blaf, pretože nie je mi známe, aby sa do dnešného dňa niekto z predstaviteľov vládnej moci ozval súverénnym a rozhodným hlasom, aby NATO a EÚ, rovnako ako Američania, odstúpili od konfrontačnej politiky s Ruskou federáciou. Podľa môjho názoru skutočný súverénny hlas prezidenta SR mal už zaznieť počas inaugurácie. Mal byť založený na skutočnom poznaní politických procesov, ktoré sa od začiatku roka 2014 odohrávali a odohrávajú na Ukrajine.

Mal byť výzvou smerom k predstaviteľom USA, NATO a EÚ, aby sa rozhodli skončiť s konfrontačnou politikou s Ruskou federáciou a vstúpili do mierových rokovaní s predstaviteľmi Ruskej federácie. Mala zaznieť výzva k predstaviteľom členských štátov EÚ a NATO, aby sa vzdali myšlienky a praktických krokov vedúcich k vojenskej podpore Ukrajiny na ďalšie roky, pretože to povedie len k Veľkej vojne s RF. Mala zaznieť výzva k zvoleným poslancom Európskeho parlamentu na nové funkčné obdobie, rovnako ako k novým predstaviteľom EÚ, aby všetko svoje úsilie už od začiatku uplatňovania svojich mandátov zamerali na presadenie čo najskoršieho ukončenia zástupnej vojny proti RF na území Ukrajiny. Malo zaznieť jasné a súverénne vyhlásenie prezidenta SR, že keď USA, NATO a EÚ sa nerozhodnú k mierovému ústupu zo svojich hegemonistických pozícií, tak Slovenska republika bude nútená v čo najkratšom čase ukončiť svoje členstvo v NATO a zahají proces na vystúpenie z EÚ.

Malo zaznieť jasné a súverénne vyhlásenie prezidenta SR, že členské štáty NATO a EÚ môžu nastúpiť cestu k nastoleniu mieru na Ukrajine a k záchrane mieru v Európe a vo svete tak, že obnovia svoje bilaterálne vzťahy s Ruskou federáciou na základe nových medzinárodných zmlúv, ktorých súčasťou budú aj otázky bezpečnostných záruk. Malo zaznieť jasné uistenie našich partnerov v NATO a v EÚ, že Slovenská republika z vlastnej iniciatívy odstupuje od všetkých konkrétnych prejavov a foriem konfrontačnej politiky s Ruskou federáciou, čo znamená, že nebude podporovať ďalšie pokračovanie vojny na Ukrajine, pretože všetky konkrétne politické opatrenia USA, NATO a EÚ vedú k ďalšiemu vojenskému ťaženiu Západu na východ proti Ruskej federácií. Malo zaznieť, že slovenský národ si neželá, aby celý Západ žil v nepriateľstve s Ruskou federáciou, ale si želá, aby každý členský štát sa usiloval o rozvíjanie priateľských vzťahov s Ruskou federáciou, pričom Slovenská republika bude pre ostatné členské štáty v tomto smere príkladom.

Politickým cieľom nového prezidenta SR by malo byť obnovenie našej politickej národnej suverenity, pretože práve postupná strata tejto suverenity priviedla členské štáty EÚ na prah vojny s Ruskou federáciou. Ako sa píše v Parížskej výzve, dobrý politický vodca spravuje spoločné dobro konkrétneho ľudu a teda nie chimerického „európskeho ľudu“, ktorý ani nemôže existovať. Skutočný politický vodca – štátnik – je ten, ktorý sa usiluje o česť, ktorá sa mu dostáva od jeho ľudu, vôbec nedychtí po uznaní akéhosi nadnárodného či globálneho spoločenstva. Všetci politickí vodcovia v Európe túto dôležitú črtu skutočného štátnika už dávno stratili a zmenili sa iba na prisluhovačov nadnárodných štruktúr a preto dychtia po ich uznaní a potrebe verne slúžiť. Rôzne mediálne skupiny, ktoré pôsobia na území SR, práve túto dôležitú črtu skutočného štátnika obchádzajú, vedomé nepodporujú a obyvateľstvo iba zavádzajú s tým, že dôležité je, aby politický vodca bol uznávaný na Západe a teda v štruktúrach, ktorým sa každý rok a neustále verejne potvrdzuje svoju osobnú vernosť. Toto správil pri svojej inaugurácií aj prezident SR a od začiatku svojho prezidentnského úradovania v duchu svojho sľubu aj podniká konkétne kroky. Jeho slová o vernosti Európskej únií a Severoatlantickej aliancií sa zhmotňujú do takých politických stanovísk, ktoré všeobecné vyhlásenie, že Slovensko sa zasadzuje za dosiahnutie komplexného, spravodlivého a trvalého mieru na Ukrajine, úplne anulujú.

Takže teraz je už otázka o tom, aké kroky je potrebné vykonať, aby sa mohlo postupne naplniť deklarované úsilie Slovenska o komplexnom, spravodlivom a trvalom mieri na Ukrajine a ja doplňam, že aby sa uchoval mier v Európe a vo svete ? To, čo predvádzajú naši politickí predstavitelia v otázke boja za nastolenie a uchovanie mieru na Ukrajine a v Európe, je len politická kamufláž, pretože otrocká vernosť k politike USA, NATO a EÚ vo vzťahu k Európe, Ukrajine a Ruskej federácií im neumožňuje správať sa suverénne. Príklad a celkom čerstvý, ktorý môže dokumentovať to, čo tvrdím. Žiaľ, je to nedávne vyjadrenie nového prezidenta SR Petra Pellegriniho. Citujem: „Slovensko bude na samite NATO vo Washingtone konštruktívnym partnerom a nebude blokovať žiadne rozhodnutia, ktoré by mali byť prijaté“.

Prezident SR občanom SR už stihol aj celkom jasne dokumentovať, čo v jeho prípade znamená, ak tvrdil, že Slovensko sa nikdy nebude bať hovoriť suverénnym hlasovať v rámci NATO a EÚ. Citujem: „Ak by malo ísť k plánom nasadenia vojakov NATO na Ukrajine, Slovenská republika tam žiadneho vojaka nevyšle“. Mali by sme sa z takéhoto prejavu suverenity Slovenska tešiť ? Myslím si, že vôbec sa nemôžeme vytešovať tým, že naša vládna moc našich bojaschopných mužov nevyšle na Ukrajinu. Uvedeným stanoviskom nie je dotknutá podstata konfrontačnej politiky „demokratického“ Západu s Ruskou federáciou a v rámci nej ani myšlienka a plán poskytovať v prvom rade všetky potrebné zdroje pre kyjevskú diktatúru, aby si ako regent Západu zabezpečila víťazstvo v zástupnej vojne.

Ak vojnový konflikt prerastie do Veľkej vojny s RF, potom obyvateľstvu SR vôbec nepomôže, že nebudeme bojovať na strane Západu, pretože rozvrátená Európa zasiahne bezstarostný život aj na Slovensku. Dokonca sa môže stať, že slovenský národ sa dobrovoľne pridá na stranu Ruskej federácie, aby pomáhal bojovať za oslobodenie Európy od nového fašizmu – spod jarma Štvrtej ríše. Zatia je to iba hypotéza – možnosť. Lenže ak sa pozrieme na obsah bezpečnostnej dohody, ktorá bola dňa 27.6.2024 podpísaná v Bruseli medzi EÚ a Ukrajinou na desať rokov, tak nie je o žiadných mierových rokovaniach a o mieri, ale iba o vojenskej podpore kyjevskej diktatúry. Aj v tomto prípade podpísanie dohody svedčí o tom, že EÚ je nadnárodný štát – európska ríša, ktorá sa rozhoduje podľa svojich plánov súvisiacich s konceptuálnou mocou západného kapitálu a ktorá svojvoľne ťahá členské štáty do vojny proti RF. A ozaj, bola pre nás, občanov SR, poskytnutá nejaká inormácia, že prezident SR sa proti tejto podpísanej dohode EÚ a Ukrajiny prísne ohradil alebo vyjadril aspoň znepokojenie z toho, čo si bruselskí mandaríni dovoľujú ?

Takže aké by mohli byť vhodné kroky, ktoré by viedli k zastaveniu procesu vývoja vojnového stretu na Ukrajine na Veľkú vojnu proti Ruskej federácií ?

Ten najdôležitejší a prvý krok musí urobiť „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ. Je treba prijať rozhodnutie o tom, že akákoľvek pomoc kyjevskej diktatúre – v reči západnej propagandy – Ukrajine, bude okamžite zastavená. Má to svoju aj rozumnú a celkom „logickú“ stránku. Veď Západ neustále tvrdí, že je to nevyprovokovaná, nespravodlivá vojna Ruskej federácie s Ukrajinou a teda je to záležitosť iba dvoch znepriatelených štátov, ktoré niekedy žili v bratskom zväzku. Ak Ukrajina nebude dostávať vojenskú a akúkoľvek ďalšiu pomoc v rámci USA, NATO, EÚ a jednotlivých štátov, ktoré podpísali bilaterálne dohody s Ukrajinou, vojna na Ukrajine sa rýchlo skončí a to bezpodmienečnou kapituláciou kyjevskej diktatúry. „Demokratický“ Západ si za každú cenu chce zachovať nacistický režim na Ukrajine, pretože iba taký režim môže plne podporovať podľa schválenej dohody alebo zriadeného Nástroja pre Ukrajinu.

Druhý krok bude možné urobiť na základe bezpodmienečnej kapitulácie kyjevskej diktatúry. Víťazná mocnosť – Ruská federácia – spoločne s existujúcou mocenskou štruktúrou a za výraznej pomoci predstaviteľov všetkých zakázaných opozičných strán a sformovaných občianskych iniciatív a výborov môže ustanoviť Dočasný vojensko – civilný výkonný orgán, ktorý vytvorí všetky potrebné podmienky pre dokončenie cieľov denacifikácie a demilitarizácie a prípraví zrealizovanie riadnych demokratických volieb na všetkých úrovniach riadenia štátu. Splnenie cieľov denacifikácie a demilitarizácie, rovnako ako ustanovenie nových politických zástupcov ukrajinského národa umožní, aby občania v referende mohli rozhodnúť, či sa chcú vrátiť k politike neutrality alebo sa opätovne a riadnym demokratickým procesom otvorí otázka členstva Ukrajiny v EÚ. Predpokladám, že pokiaľ sa o tom nerozhodne, z bezpodmienečnej kapitulácie kyjevskej diktatúry jasne vyplynie, že všetky vojenské zložky a obslužný personál pôsobiace v rámci NATO, respektíve v rámci svojich členských štátov, bude povinný opustiť územie Ukrajiny. A rovnako by malo platiť, že všetky plány, ktoré Západ dohodol s kyjevskou diktatúrou na čas vojny alebo na obdobie po víťaznej vojne Ukrajiny, musia byť anulované.

Prečo je potrebné uvažovať o naznačenom druhom hypotetickom kroku ? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Keďže „demokratický“ Západ na čele s USA, NATO a EÚ odmietol s vedením RF rokovať o vzájomných bezpečnostných zárukách, ktoré RF písomne predložila, je teraz potrebné, aby po bezpodmienečnej kapitulácií kyjevskej diktatúry si Ruská federácia bezpečnostné záruky súvisiace so životom Ukrajiny, mohla riešiť iba z vlastnej iniciatívy a teda bez akýchkoľvek podmienok zo strany Západu a pohrobkov nacistického režimu na Ukrajine.

Tieto prvé dva hypotetické kroky umožnia, aby bol čo najskôr nastolený mier na Ukrajine, aby bolo možné zachrániť mier v Európe a aby súčasná zástupná vojna na Ukrajine s RF neprerástla do Veľkej vojny Západu s RF, pretože vtedy sa už bude postupovať podľa iných kritérií a možnosti. Naši politici by mali pochopiť, že za súčasnej situácie a politiky, ktorú rozpracovala EÚ vo vzťahu k Ukrajine a k Ruskej federácií, sa začína jasne črtať to, čo by malo byť prioritou v týchto dňoch a mesiacoch: a) neustála podpora USA, EÚ a NATO kyjevskej diktatúry pre dosiahnutie víťazstva vo vojne s RF alebo za b) vyvíjať také politické aktivity, aby sme boli schopní zabrániť tomu, aby súčasná vojna prerástla do Veľkej vojny Západu s Ruskou federáciou.

Naši vládni predstavitelia by si teda mali dávať pozor na svoje konkrétne politické kroky, aby našej vernosti k NATO a EÚ a s ňou spojenej úslužnosti nedali prednosť pred záchranou Európy pred Veľkou vojnou s Ruskou federáciou. Z toho vyplýva, že vládna moc si má dať za povinnosť čo najskôr oboznámiť občanov SR, ako chce celkom konkrétne postupovať v otázke zabezpečenia komplexného, trvalého a spravodlivého mieru na Ukrajine, ako chce zachrániť v Európe mier a to vo vzťahu k politike USA, NATO a EÚ. Už je najvyšší čas prestať sa skrývať za potrebu konštruktívneho členstva v NATO a EÚ a jasne vyjadriť stanoviska slovenského národa, ktorý vo vzťahu k žiadnemu národu sveta nemá koristnícke ciele a naviac si žiada, aby v Európe bol mier založený na spoločnej a kolektívnej bezpečnosti, ktorá je nemysliteľná bez Ruskej federácie.

Je na škodu politike našej vládnej moci, že prezident SR už vopred celkom otvorene avizoval, že Slovensko na najblišom samite NATO v USA bude konštruktívnym partnerom a nebude blokovať žiadne rozhodnutia, ktoré by mali byť prijaté ! Toto je výrazný prešľap prezidenta SR, pretože v skutočnosti potrebujeme predložiť stanoviska za Slovenskú republiku a požadovať mierový ústup od doteraz deklarovanej všestrannej pomoci Ukrajine – kyjevskej diktatúre. Prezident SR svojim stanoviskom nepriamo prezradil aj niečo veľmi dôležité. Vzhľadom na spôsob rozhodovania v rámci samitu NATO totiž máme možnosť svojim jasným nesúhlasom zablokovať, napríklad, prijatie rozhodnutia, aby sa ďalej prijimali také opatrenia vojenského a politického charakteru, ktoré pomôžu vyvolať Veľkú vojnu s Ruskou federáciou.

Najvyšším rozhodovacím orgánom v Aliancií je Severoatlantická rada. Zástupcovia členských krajín informujú a konzultujú na zasadaniach Rady názory jednotlivých krajín na prezentované tímy. Jednotlivé krajiny môžu tiež iniciovať prerokúvanie tém, ktoré považujú za dôležité. Dôležitá je skutočnosť, že rozhodnutia sa prijímajú tzv. konsenzom, teda zhodou všetkých krajín. Každé rozhodnutie je prijaté len vtedy, ak s ním súhlasia všetky členské štáty. Neexistuje možnosť zdržania sa a preto každá členská krajina bez rozdielu má možnosť zablokovať prijatie rozhodnutia. Naznačil som postup rozhodovania a z tohto dôvodu vopred ohlásený postoj prezidenta SR k rozhodovaniu na nadchádzajúcom samite NATO bez udania konkrétnych tém, pokladám za veľkú chybu.

Mal by som veľkú radosť z toho, ak by na samite NATO v USA prezident Slovenskej republiky Peter Pellegrini svojim suverénnym hlasom sa celkom jasne v mene slovenského národa postavil proti politike USA, NATO a EÚ poskytovať Ukrajine nepretržitú vojenskú pomoc, ak by žiadal, aby bola táto všestranná pomoc čo najskôr zastavená a aby ukončenie vojenského konfliktu bolo ponechané výlučne na rozhodnutie kyjevskej diktatúry a Ruskej federácie. Iba týmto suverénnym hlasom je potrebné vyzvať všetkých predstaviteľov „demokratického“ Západu na spoločný mierový ústup od svojich predsavzatí viesť nekonečnú vojnu proti Ruskej federácie v záujme zachovania hegemonostických pozícií Američanov v Európe a v ostatnom svete.

Predstavitelia vládnej moci svojou nehýnucou podporou NATO a EÚ už v tomto storočí celkom konkrétne nadviazali na politické aktivity českej vlády v čase Protektorátu Čechy a Morava a na politické aktivity ľudáckeho režimu v čase t.z. slovenského štátu.

Česká vláda v čase Protektorátu Čechy a Morava zorganizovala v začiatkom júla 1942 zraz českého ľudu, aby slávnostným spôsobom zložil sľub vernosti Nemeckej ríši. Česká vláda má dôveru v zdravý rozum národa a preto sa vodcovi Nemecka zaručila. Vláda sa musí zbaviť všetkých zradcov a ľudí, v ktorých žije spomienka na minulosť. Česká mládež má vyraziť k štartu za novú Európu, zvýšenou výkonnosťou majú ľudia pomáhať Veľkonemeckej ríši v jej veľkom boji za Nemcov, za Čecha a za ostatnú Európu. Do nového zajtrajška, ktorý je českému národu zaručený jedine vernosťou Ríši môžeme vstupovať plní dôvery. Nemecký vojak víťazi na všetkých bojišťach. Každým dňom, ktorý prináša nepriateľovi porážku, rastú súčasné možnosti českému národu. Zajtrajšok je náš, zajtrajšok patrí novej Európe, zajtrajšok pochoduje svorne pod prapormi národno-socialistickej revolúcie. A na záver zrazu českého ľudu vidíme predstaviteľov českej vlády a aj účastníkov zrazu, ako pri štátnej hymne zdravia nacistickým pozdravom.

Na rozdiel od priamej anexie Čiech a Moravy nacistické Nemecko poskytlo Slovensku formálnu samostatnosť a k vojenskej okupácií prikročilo až v záverečnej fáze vojny. Po vyhlásení klerofašistického slovenského štátu 14.marca 1939, vynúteného nacistickým Nemeckom, bola o niekoľko dní pripravená a vyrokovaná Nemecko–slovenská zmluva o ochrane. Na základe ochrannej zmluvy sa potom záujmy slovenského štátu podriaďovali záujmom nemeckého imperializmu najmä v hospodárskej oblasti, bola presadzovaná varianta nemeckého národného socializmu na Slovensku a klérofašistická vláda sa stala spojencom nacistického Nemecka pri prepadnutí ZSSR. Od účasti vo vojne proti ZSSR si ľudácky režim sľuboval lepšie postavenie v budúcej novej Európe. V texte Vyhlásenia z 24.júna 1941 je napríklad táto veta: „V plnej solidarite s Veľkonemeckou ríšou nastupuje slovenský národ v obrane európskej kultúry svoje miesto, čiastky našej armády prekročili už hranice Slovenskej republiky, aby sa pripojili k bojujúcej armáde nemeckej.“

A teraz ešte citát z armádneho rozkazu generála Čatloša: „Vojáci! Na východe Európy sa začala najväčšia vojna dejín. Víťazná nemecká armáda a s ňou po boku armády spriatelených štátov, medzi nimi aj armáda naša, postavili oceľový múr proti smrteľnému nebezpečenstvu, ohrozujúcemu celú Európu a jej civilizáciu… Už niekoľko dní sú v boji spojencké vojská, ktoré prekročili ruské hranice. Takmer všetky národy Európy s úľavou prijali dejinný skutok Adolfa Hitlera a postavili sa za jeho rozhodnutie. Slovenské oddiely prekročili hranice, aby sa spojili s nemeckými kamarátmi v boji. V tomto boji ide o to, aby sme si vieru slobodne vyznávať mohli, aby sme si zabezpečili trvanlivý pokoj pre náš národ, čo i nám i celej Európe prinesie požehnanie práce, blahobytu a šťastia… Vojáci! Uvedomte si svoju veľkú povinnosť k štátu a kresťanstvu a dokáte znovu celému svetu, že viete byť bernými spojencami a statočnými bojovníkmi, ktorí pripravia národu šťastnú, slávnu a večnú budúcnosť ! Na stráž!“

To, čo ostalo z obdobia nacistického Nemecka je vojenské ťaženie celého Západu na východ proti Ruskej federácií. To, čo sa muselo postupne upraviť do pozície vojnychtivého nadnárodného subjektu, ktorý potiahne na východ a získa na svoju stranu Ukrajinu, a nahradí nacistické Nemecko, je možné nazvať Západ na čele s USA, NATO a EÚ. Vyrástla nová generácia politikov, ktorá bola vychovaná verne slúžiť kolektívnemu Západu. Ako si čitateľ mohol vyššie všimnúť, tak po rozbití Československa predstavitelia vlád, tak českej ako aj slovenskej, robili vyhlásenia na oslavu a podporu Veľkonemckej ríše. Teraz sa deje to isté a všade znejú slová o tom, aká šťastná budúcnosť nás čaká v náručí vojenskej aliancie NATO a EÚ. Všetci musíme tiahnuť na východ a pomáhať Ukrajine, v skutočnosti kyjevskej diktatúre v jej ťažkom boji proti Ruskej federácií. A z čoho vyplýva záväzok EÚ neustále a dlhodobo za aktívnej účasti členských štátov financovať kyjevskú diktatúru za každú cenu ? Tento záväzok si predstavitelia EÚ dali z jednoduchého dôvodu: že EÚ má nacistické korene, ktoré bolo potrebné, a konečne, nejakým spôsobom zúžitkovať.

V knihe „Nacistické korene bruselskej EÚ“ sa píše, že petrochemický a farmaceutický Kartel investoval do tretieho pokusu ( po dvoch svetových vojnach ) dobyť Európu ekonomický a politický pomocou bruselskej EÚ. Nábor kľúčových architektov pre bruselskú EÚ prebiehal pod kontrolou koalície nacistov a Kartelu. K tým, čo sadli na lep bruselskej EÚ, patrí i 27 hláv štátov, ktoré podpísali Lisabonskú zmluvu, pričom väčšina z nich si neuvedomovala, že tým zároveň podpísala tzv. Zmocňovací zákon, ktorým Kartelu a jeho satrapom spadla kontrola nad Európou do klína. Autori uvedenej knihy si v čase jej vydania ( rok 2010 ) mysleli, že politici a politické strany, na základe toho, čo sa v ich knihe dozvedia, urobia zásadný obrat a budú mať príležitosť verejne podporu modelu EÚ odvolať. Dnes sa píše rok 2024 a vôbec nedošlo k žiadnemu zásadnému obratu v politike politických lídrov a politických strán.

Úplne na záver si dovolím citovať jedného známeho Američana, ktorý pôsobil vo významnej štátnej funkcií ešte za prezidenta Regana. Paul Craig Roberts uverejnil článok s názvom „Zlo v súčasnosti uchvatilo moc v Západnom svete“. Citujem: „Pokiaľ ste kresťan, skutočný kresťan a nie uctievač Izraela, potom môžete pochopiť, čo sa nám stalo, že Satan vytlačil zo západnej civilizácie dobro a nahradil ho zlom. Keď túto myšlienku spochybňujem, som konfrontovaný s faktami, že to nebolo Rusko, Čína a Iran, kto zvrhol vlády Iraku a Líbye a zavraždil vodcu na základe celkom falošných obvinení. Nebolo to Rusko, Čína a Irán, kto sa o to isté pokusil v Afganistane a Sýrií. Nie je to Rusko, Čína a Irán, kto poskytuje Izraelu bomby, lietadla, peniaze a diplomatickú ochranu k zničeniu Palestíncov.

Nie sú to Rusi, Čiňania a Iránci, kto vyvoláva ďalšie vojny. Je to Washingtom a jeho impérium EÚ. Keď sa podívate na holé fakty, je to zlo, ktoré vychádza zo západného sveta a pôsobí vo svete. Rusko, Čína a Irán veria, že rokujú s vládami, ktoré stratili rozum. Spoliehajú sa na hrozbu svetovej vojny, ktorá privedie Západ k rozumu, bez toho, aby chápali, že majú do činenia so zlom, s ktorým je rokovanie nemožné. To znamená, že váhavé, nesmelé a neadekvatné reakcie Ruska, Číny a Iránu sú príliš slabé na to, aby boli účinné“.

Pokiaľ tomuto zlu podľahli všetci predstavitelia národných vlád členských štátov NATO a EÚ, tak si obyvateľstvo ako celok a každý občan sám môžu položiť otázku, čo musí v Európe či vo svete nastať, aby sa národy mohli zbaviť všetkých tých, čo tvoria „chrbtovú kosť“ veľkého Zla, ktoré sa zahniezdilo na Západe a chce mať na veky vekov zabezpečenú vládu nad celým svetom ?

Dušan Hirjak