Národ a štát

Stále častejšie si kladiem otázku – čo sme to za ľudia. Čo sme to za ľudia ak sme schopní nie len zaprieť vlastný národ, ale aj obkydávať vlastnú štátnosť. Čo sme to za ľudia, keď v celej našej histórii neprežil ani jeden jediný človek, ktorý za národ prípadne za našu štátnosť obetoval hoc aj vlastný život bez toho, aby v priebehu rokov nebol nami, vlastnými spoluobčanmi, aj niekoľkokrát znevážený a zatratený. Iba niekoľko mien: Ľudovít Štúr, Milan R. Štefánik, Andrej Hlinka, Jozef Tiso, Gustáv Husák.

Čo sú to za charaktery, keď sa nie len vyjadrujú proti vlastnému štátu, svoje presvedčenie neváhajú položiť aj na papier a pri prvej príležitosti majú ambíciu ho riadiť prípadne aspoň reprezentovať. Čo sme to za ľudia, keď napriek všetkému čo o nich vieme im dovolíme ambície naplniť. Opäť pár mien: Dušan Kováč, Magda Vášáryová, Andrej Kiska, veľká časť europoslancov.

V čom, alebo kde treba hľadať odpoveď? Už to je nepochopiteľné, že máme zriadené inštitúcie, ktoré by mali hľadať príčiny a presadzovať riešenia na zmenu, ale evidentne to nerobia. Možno je pes zakopaný v malosti. V malosti národa, malosti sebavedomia, v prehnanej skromnosti, v nedostatku priebojnosti, alebo len v nesprávnej výchove potomkov. Možno je na príčine historická minulosť, keď nám od zániku Veľkej Moravy vždy niekto vládol a my sme si na to zvykli. Zvykli sme si na postavenie vďačného poddaného bez sebavedomia spokojného so životom preživotom. Nepochopenie dôležitosti hrdosti na národ a životne dôležitého významu vlastného štátu je najmä v prostredí strednej a mladšej generácie obrovské. Nechcem konšpirovať, ale zdá sa mi, že silnú motiváciu a podporu v tejto oblasti nachádzajú priamo v inštitúciách európskej únie, ktorá suverenitu suverénnych štátov potiera usilovne, dôsledne a na celej čiare.

Ak sa pozrieme po podobne veľkých národoch žijúcich v našom okolí musíme si všimnúť, že si na národnom povedomí svojich potomkov dajú veľmi záležať. Učia ich najmä, ak nie priam výlučne, hrdosti na svoju minulosť, na úctu k svojim predkom, svojim národným buditeľom, učencom, umelcom, politikom aj ku všetkému čo z ich minulosťou súvisí. Ak už musia priznať neúspech, dokážu nájsť množstvo argumentov na ich obranu, len aby povesť národa neutrpela. U nich hrdinovia majú piedestál, o hanebníkoch nehovoria. Úspech je najdôležitejší. To je princíp bez ohľadu na to či ide o štátnika, génia, alebo len o „brambúrky“.

Dôkazov o nedostatočnom sebavedomí, minirešpektu k národu a takmer nulovej zodpovednosti k štátu našich politikov bolo nepreberné množstvo v minulosti, pričom k zmene nedošlo ani za ostatných tridsať rokov. Na svoje ospravedlnenie ako štít všetci vyťahujú „politickú korektnosť“. Sú odvážni a principiálni len voči vlastnému národu a vlastnej štátnosti. Dva príklady: Keď mali obhájiť rozhodnutie Federálneho parlamentu o zákaze používať štátne znaky po zániku spoločného štátu, sklopili uši a to aj pri vedomí, že tým Slovensko všestranne výrazne hendikepujú. Česi pokojne využívajú dobré meno nie len obchodných a výrobných značiek získané v spoločnom štáte, ale aj jeho najznámejší atribút už neexistujúceho štátu – vlajku. Oproti tomu keď naši politici mali obhajovať vlastnú štátnosť získanú tým najregulárnejším spôsobom, brachiálne trestajú každého, kto by ju len v náznakoch pochválil. Ba čo viac, aj tú súčasnú štátnosť nazývajú iba v substitúcii ako Tátokrajina. Dokonca sa niektorí z nich v najbližších dňoch bez škrupúľ a kože na tvári budú uchádzať o jeho reprezentáciu v najvyššom, to je prezidentskom poste.

Ak nemáme skončiť na smetisku dejín v hanbe ako otroci kohokoľvek kto nám hodí kus odpadu aby sme prežili, musíme byť principiálni. Národ musí byť vždy na prvom mieste a vlastná štátnosť to musí garantovať. Každý, kto sa proti tomuto princípu spreneverí musí svoju pozíciu opustiť bez ohľadu na to, či sa jedná o štátnika, pracovníka historického ústavu, učiteľa, alebo správcu lesa. Človek, ktorý si týchto atribútov neváži, nemôže byť pre našu prítomnosť a tobôž budúcnosť prospešný. Môže žiť v súkromí, ale nemôže si nárokovať na prostriedky určené na podporu národa a budovanie štátu.