Začalo byť zvykom od novinárov a z masmédií, každý spoločenský krok „vyčísliť“ a niekomu to vyúčtovať. Áno,. lebo každá udalosť a čin v našom spoločenskom živote je zároveň aj “ekonomickou udalosťou” z hľadiska účtovníctva.  Masmédiá akože “za trest” žiadajú nahradiť škodu za protiimigračné opatrenia na hraniciach po nástupe nového ministra vnútra SR.. Napríklad efektívne odstrašenie imigrantov a zastavenie toku imigrácie cez Slovensko či na Slovensko vraj stálo 6 miliónov eur. Tak dobre no! A teraz toľko oslavovaná i omieľaná téma Nežnej revolúcie, či štátneho prevratu od 17.novembra 1989, najmä jej následky, tie môžeme tiež vyčísliť. Len komu to dáme k náhrade a koho potrestáme?…myslím, že sme sa vytrestali už dávno sami a žijeme v tom. Nik nám nekázal po tých nadšeneckých stretnutiach v novembri 1989 robiť také veci, čo sme ako spoločnosť dopustili a potom čo politici s nami robili najmä v rokoch 1990, 1991, 1992, 1993 a ďalej…. Nik ! Ale – stalo sa. Skutok sa stal. Ekonomická udalosť “prebiehala”. ˇVznikli škody. Najmä: 

Nezvratná hospodárska škoda

5 178 000 000 000,00 Kčs! ( päť tisíc, 178 miliárd!)

Nezvratná hospodárska škoda sa stala :

5 178 000 000 000,00 Kčs, dnes už to nemá zmysel prerátavať, zmenili sa menové, ekonomické i geopolitické reálie, takže berme to nominálne jedna k jednej. Teda päť biliónov, čo by sme dnes za to dali, mať také štátne výrobné vlastníctvo v roku 2023! A to je iba zdokladovateľná suma ocenenia výrobných investícií v národnom hospodárstve Československej socialistickej republiky – stav ku 31.12.1989. Teda hodnota zaknihovaná v účtovníctve tej doby je päť tisíc miliárd 178 miliárd korún československých, po 34 rokov nominálne môžeme dosadiť za číslo i euro ( to neexistovalo vtedy a kôš mien tvoriacich euro by sa takisto každoročne prelieval sem-tam).

Dnes to už nemá význam deliť na Čechy a Slovensko, rozdelenie v roku 1993 nezodpovedá skutočnému podieľnictvu dvoch národov v republike a nakoniec, bez uceleného a komplexného národohospodárskeho celku ČSSR s uzavretými vertikálami a horizontálami dodávateľských a odberateľských vzťahov podnikov, družstiev, výskumu, vývoja, riadenia od centra cez výrobno-hospodárske jednotky po národné podniky až po fabriky, prevádzky, to ani nemá význam. Takisto s celým komplexom národohospodárskych sektorov od primárneho po kvartérny. A nezabúdajme, že verejná infraštruktúra, verejné statky, lesy, hory, voda, prírodné zdroje, to všetko nebolo za socializmu oceňované, lebo neexistovala možnosť predaja tohto majetku ( s výnimkou vyňatia výrobkov z nich do trhového procesu ) a preto ten majetok štátu a teda celospoločenský BOL NEVYČISLITEĽNÝ!

Kto by si mal nárokovať vyplatenie náhrad za túto škodu?

Jednoznačne ľud žijúci vtedy v ČSSR. Teda dnešné ročníky žijúcich dôchodcov či staršie generácie pomaly odchádzajúce do dôchodku ( „so stropom“ ročníky narodené1989, odtiaľ už nie). Prípadne dedičia po generáciách odídených a dôkazne pracujúcich počas rokov 1948 – 1989. Pretože ide právne o škodový proces a o dedičstvo. Všimnime si nakoniec – a to dáva za pravdu týmto nárokom, ako opatrne každá vláda najmä v ostatnej dekáde zaobchádza s vyplácaním dôchodkov a sociálnou starostlivosťou. Nechceli by – ale musia! Tí všetci vo vládach a v parlamentoch „vedia o právnych následkoch“, ak by sa raz miliónová „armáda“ dôchodcov v oboch republikách vzbúrila. A pridali by sa k nim státisíce dedičov po rodičoch, ktorí pracovali v rokoch 1948-1989 a od „štátu“ obdržali primitívne kupóny do poštovej obálkovej hry na kupónovú privatizáciu či privatizáciu cez investičné fondy.

To už by bola iná politická i spoločenská sila ako „reštituenti“ a „ublížení“ statkári, majitelia nemovitostí i hospodárskych závodov po roku 1945 (Benešove dekréty) či po roku 1948. Tá sila ak by vyšla do ulíc…Dnes by mali byť dôchodky na úrovni 2.000 až 4.000 eur, ak by sme mali štátne vlastnícke produkčné zdroje za tých 34 rokov pevne v rukách.

Politici sprava i progresivisti sa márne tešia, že „raz tí dôchodcovia vymrú“…nie, pretože iba teraz prichádzajú do penzijného veku ročníky „Husákových detí“ zo silnej populačnej vlny po 1970 roku v ČSSR a budú si nárokovať vyplatenie z majetku. A nakoniec, právny štát znamená, že sa ozvú dedičia – škoda sa nedá len tak zmazať – prejde na štát a dokonca i na následníkov štátu (ak by sa „brusel“ rozhodol skoncovať s národnými štátmi úplne…)

Takže čo zostáva? Pokorne sklopiť hlavu každej vláde a začať organizovať a vytvárať finančné toky v republikách tak, aby sa obnovil národohospodársky komplex aspoň na úrovni Slovenskej republiky (a Českej republiky), začať dvíhať zas výrobu a celý komplex výrobno-hospodárskych vzťahov tak, aby prinášal každoročne do štátneho rozpočtu tie financie, ktoré budú aktívne odškodňovať dôchodcov, ich dedičov…nie, žiadny IV.pilier súčasného dôchodkového systému, (niekomu to už napadlo), ale zmena hospodárskej politiky štátu – koniec uprednostňovania cudzích investorov, priorita v štátnom vlastníctve, veľké hospodárske projekty pre uspokojenie potrieb občanov Slovenska.

Pozrite: svet sa rúca! My nemusíme nevyhnutne byť „Gazou“ ba ani „Ukrajinou“ v zmysle tých symbolov katastrôf súčasnosti. Nemusíme byť ani ˇŠvajčiarskom“. Začína byť krvavým trendom, že každý štát sa musí postarať o seba sám. Stačí, ak budeme sami pre seba Slovenskou republikou ( a vedľa Českou republikou) bez ohľadu na „brusel“…dlhy majú všetci a mnohé obrovské štáty ich majú obrovsky väčšie – to sa bude riešiť celoplanetárne. My dlžíme sami sebe…

Trolíci, netrolujte, ste pod kontrolou.

Prameň o číslenom údaji: František Nevařil, ekonom, národohospodár, politolog, z jeho knihy Velká loupež aneb bourání státu ( vyd.2002)