29. august je deň zapísaný do našich tradícií a dejín

Dvadsiaty deviaty august je dôležitým dňom v slovenských tradíciách i dejinách. Na úsvite kresťanstva sťali v ten deň okolo roku 30-33 Herodesovi vojaci Jána Krstiteľa, a tak je u gréckokatolíkov prikázaný sviatok, starším známy ako „hlavoščiky“. V ten deň pred 497 rokmi (1526) v bitke pri Moháči zahynul kráľ Ľudovít II. a Uhorskom sa stalo Slovensko a Bratislava na viac ako 300 rokov jeho korunovačným mestom. A pred 79 rokmi vydal Golian známy pokyn „Začnite s vysťahovaním“, a aj keď sa v ten deň v Bystrici vlastne nič iné neudialo, Slobodný slovenský vysielač začal vysielať až na druhý deň a Husákom spracovaná Deklarácia SNR má až dátum 1. september, je od roku 1992 štátnym sviatkom práve 29. august. A pomenovanie „Slovenské národné povstanie“ vzniklo až o štyri roky, po februári 1948, hoci podľa Jozefa Hajka dať povstaniu tieto prívlastky sa dá hodnotiť ako neskromné velikášstvo či propaganda. „Slovenské“ by bolo vtedy, keby sa viedlo len proti nemeckým okupantom, a nie aj proti bratislavskej vláde. „Národné“ by bolo vtedy, keby sa doň zapojila alebo ho podporovala prevažná väčšina vtedajšieho národa.

Neodškriepiteľným faktom je, že v rokoch 1943 – 1944 sa stalo odpútanie Slovenska od nacistického Nemecka a prechod na stranu Spojencov akútnou úlohou. A tak sa zachovali dva plány odpútania sa, čiže povstania, a jedno skutočné povstanie – parafrázujeme slová Jána Čarnogurského spred niekoľkých rokov. Komplexný prechod na stranu Spojencov pripravovala skupina činiteľov okolo generála Malára, veliteľa dvoch východoslovenských divízií s vedomím prezidenta, a hovorilo sa mu Čatlošov plán: keď Červená armáda dosiahne Krakov alebo Budapešť, armáda na čele s generálom Malárom prevezme moc nad Slovenskom, vyhlási ukončenie spojenectva s Nemeckom a prejde na druhú stranu.

Druhý plán pripravovala SNR vytvorená v decembri 1943. Prechod Slovenska na stranu Spojencov mala tiež zabezpečiť armáda, ale na čele s plukovníkom Golianom. Táto skupina si správne uvedomovala, že predčasné partizánske akcie zvyšujú riziko obsadenia Slovenska nemeckou armádou. Z tohto dôvodu vydala zákaz akýchkoľvek partizánskych akcií.

Nuž ale, chcel toto Edvard Beneš, neuznávajúci slovenský národ? Intenzívne urgoval Goliana, aby vyhlásil v „jeho jménu povstání proti Němcům“. Tí však na Slovensku neboli. A tak prišli po tom, čo na základe intríg Beneša, čoby agenta NKVD, slovenských emisárov v Moskve, Šmidkeho, Lisického a Ferjenčíka, Stalin neprijal a nereagoval ani na prílet plukovníka generálneho štábu slovenskej armády Viliama Talského 1. septembra spolu s 28 lietadlami do priestoru Krosno s rovnakými návrhmi: dve východoslovenské divízie bez boja otvoria cestu Červenej armáde. Naopak, na Benešovu žiadosť Stalin poslal na Slovensko ďalších partizánov výmenou za získanie Zakarpatskej Ukrajiny. A pod ich vplyvom dal 28. augusta 1944 Cyril Kuchta v martinských kasárňach postrieľať nemeckú misiu, vracajúcu sa z Rumunska. Tým dal Nemcom dôvod na obsadenie Slovenska. V každom normálnom štáte by Kuchtu postavili pred vojenský súd. Na Slovensku akoby malo byť všetko inak: Kuchtu oceňovali pri každom výročí povstania.

A tak Nemci, ktorí dovtedy na Slovensku neboli, prišli. Malára zatkli a neskôr popravili. A s Tisom, ktorý ťahal gaštany z ohňa ako len mohol, aj vyznamenávaním nemeckých vojakov v Banskej Bystrici na záchranu Bystrice, Zvolena a Brezna pred bombardovaním, „urobil poriadok“ Beneš. Ten už po podpise zmluvy o priateľstve medzi ZSSR a ČSR v Moskve v decembri 1943 žiadal Stalina o „eliminaci Slováků“. Keď počul: „Vam nužna pomoč Sovietskavo sajuza protiv Slovakam? Kto eto, kavo vy chočeťe nakazať?“ – vysypal z rukáva: „Tuka, Mach, Tiso, Ďurčanský, taky Tido Gašpar, Medrický, Čatloš, ten taky musí viset, a jiní.“

(O Benešom vplyve na povstanie a o jeho postojoch voči Slovákom viac nájdete v knihe „BENEŠ – umieranie intrigána“, ktorá nedávno vyšla vo vydavateľstve Torden.)

Povedzme otvorene, benešovský „podnik“ dopadol biedne. Ľubomír Lipták napísal, že porážka povstania mala svoje dôsledky v novej ČSR. Slovensko nevstupovalo do novej republiky ako víťazný štátny celok, a muselo prijímať podmienky určené z Prahy. Benešom a komunistami. Povstanie na „benešovský spôsob“ zapríčinilo krvavý prechod Červenej armády cez Dukliansky priesmyk. Slováci nemohli napodobniť Rumunov, ktorí zvládli prechod z nemeckej strany na spojeneckú najlepšie. Velenie armády zosadilo vládu premiéra Antonescu a vyhlásilo prechod na spojeneckú stranu. Večer 23. augusta 1944 Rumunsko ešte bojovalo na nemeckej strane a ráno už začali strieľať na Nemcov. Rumunom v tom totiž neprekážal Beneš.

Ako bývalý predseda Matice slovenskej si kladiem otázku, kto z mojich v určitom zmysle predchodcov mal pravdu? Jozef Cíger Hronský, ktorého ako správcu Matice zajali partizáni a po vojne emigroval a napísal: „Nie, v dejinách na to príkladu niet. Niet príkladu, aby národ povstával proti vlastnému štátu, aby si niekto podpaľoval dom, v ktorom sa mu žilo dobre, za ktorým dlho túžil a ktorý si napokon ťažko vydobyl, postavil a zariadil. Národy povstávali, búrili sa proti režimom, vládam, cisárom, prezidentom, ideológom… boli veľké povstania a veľké revolúcie s potokmi krvi a s množstvom hrdinov, ale nikdy, nikde nepovstával národ, aby zboril svoj štát a hodil svoje národné telo, svoju zem, svoje imanie, svoje mozole, svoj život a svoju moc niekomu inému, cudziemu napospas.“

Mal pravdu komunista Vladimír Mináč, ktorý bol priamym účastníkom povstania? Toho na Silvestra 1944 zajali Nemci a odvliekli do koncentračných táborov v Mauthausene a Dachau. Vrátil sa a svoje skúsenosti a presvedčenie opísal v románe Smrť chodí po horách z roku 1948: „Cesta na východ je biela, jarné slnko svieti na ňu. Stromy po okrajoch cesty začínajú pučať. Cesta na východ je ako najkrajší biely pás okolo mladuchinho drieku. Cesta na východ je biela ako nádej.“ S Mináčom sme sa stretli na Donovaloch koncom mája 1992 pri koncipovaní výzvy Kongresu slovenskej inteligencie pred voľbami na slovenskú samostatnosť.

Prechod na stranu Spojencov bol nevyhnutný, ale ani plán nazývaný Čatlošov, ani podobný plán SNR, sa neuskutočnil. Stalin namiesto slovenských misií prijal plán Beneša, a tak sa potrebný prechod Slovenska udial v krvavom variante. Spôsobil straty na životoch, aj keď v porovnaní s prvou svetovou vojnou predsa len menšie, ale Slováci museli svoj sen o národnej slobode snívať ďalších 40 rokov.

Ako predseda Matice som vo výročný deň kládol vence k banskobystrickému pamätníku. Vence na pamiatku obetí na jednej i druhej strane aj s vedomím, že Slovensko ako súčasť už akokoľvek obnovenej ČSR sa zaradilo medzi víťazov vojny na rozdiel oproti Maďarsku, stojacom po boku Nemecka až do jeho porážky. Ale aj s vedomím, že aj pri inom variante povstania by sa zrejme nielen južné hranice Slovenska po vojne opäť posunuli na Dunaj a Ipeľ, a pokiaľ ide o Jarovce, Rusovce a Čunovo, až za Dunaj – ale prežili by aj tisíce zbytočných obetí. Každý násilne vyhasnutý ľudský život je tragédiou celého ľudstva.

30. augusta 2023.

Marián Tkáč