Publikované 24.01. 2023 o 07:19 
Počet komentárov:
Na začiatok treba uviesť trochu nedávnej histórie. Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky sa uznieslo na ústavnom zákone o referende v lete 1991. V článku 1 bod 2 sa píše: „O návrhu na vystúpenie Českej republiky alebo Slovenskej republiky z Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky možno rozhodnúť len referendom“. Tu boli prvýkrát porušené práva občanov SR a ČR. Politici rozpad federácie „upiekli“ bez občanov. Dobre vedeli, že občania by sa rozhodli žiť naďalej v spoločnom štáte. Vtedajšie prieskumy verejnej mienky ukazovali, že až okolo 82% občanov nebolo za rozdelenie. Nebudeme teraz pátrať kto z toho vytĺkol politický a hospodársky kapitál. To necháme na historikov. Faktom, ale je, že to bolo Slovensko, ktoré hralo druhé husle…
Vážené Slovenky a Slováci, nevšimli ste si ešte, že referendum je iba fikcia? Politici Vám Vaše právo priamej demokracie upierajú. A už pekne dávno. Pekne to vystihla blogerka na DenníkuN pani Daniela Schmidtová. Opisuje podmienky referenda vo Švajčiarsku a ozajstné uplatňovanie práva priamej demokracie. Jej článok aj po siedmich rokoch považujem za aktuálny, a preto Vám z neho chcem priblížiť niektoré myšlienky.
Švajčiarsko je veľmoc priamej demokracie, ktorého politici s občanmi aktívne spolupracujú na spoločných návrhoch a riešeniach. Švajčiarsko má rôzne typy referend. Pre naše potreby stačí, keď si objasníme referendum na základe ľudovej iniciatívy. Ľudová iniciatíva znamená, že na iniciovanie prijatia nejakého zákona stačí 100 000 vyzbieraných podpisov. Občania využívajú svoje právo ústavodarnej iniciatívy tak, že v priebehu 18 mesiacov vyzbierajú 100 000 podpisov a predložia svoj návrh buď v hotovej legislatívnej podobe alebo vo forme vyšpecifikovaných zásad, ktoré musí parlament prepracovať do právnej podoby, pričom má zároveň odporúčaciu povinnosť schválenia návrhu alebo jeho odmietnutia. V prípade, že parlament odporučí návrh odmietnuť, je ďalej povinný predložiť vlastný protinávrh a v referende sa potom hlasuje o obidvoch návrhoch.
Žiadne kvórum tu pritom neexistuje. Rovnosť práv platí vo Švajčiarsku pre každého a referendum sa neobmedzuje na žiadne kvórum, lebo právo nemožno zrovnávať s povinnosťou. U nás je to tak, že je potrebné kvórum 50 percent údajne preto, aby rozhodovala väčšina, a nie menšina o väčšine“. Ako výhovorka to obstojí, ako nástroj uplatňovania priamej demokracie nie.
Švajčiarsky prístup je taký, že uplatňovanie slobody jedných – tých, ktorí sa rozhodli nerozhodovať, nemôže predsa potierať slobodu druhých – tých, ktorí sa rozhodli rozhodovať. Hlas tých občanov, ktorí sa dobrovoľne vzdajú svojho práva, nemôže byť predsa múrom zabraňujúcim hlas tých, ktorí svoje legitímne právo uplatniť chcú. Tento prístup je vysoko logický a správny. Nech predsa rozhodnú tí, čo k voľbám prídu. Referendum sa vo Švajčiarsku chápe ako dôsledné zabezpečenie priameho uplatňovania moci v podmienkach slobodnej voľby. Spočívajú v poskytnutí rovnakej šance obidvom stranám „za“ a „proti“ – bez akéhokoľvek obmedzovania.
Platnosť referenda nemožno porovnávať s jeho výsledkom. Platnosť referenda v demokracii nemôže byť podmienená ničím. A už vôbec výsledky referenda nemožno vykladať tak, ako to majú zaužívané slovenskí politici. Pretože ak referendum u nás nie je úspešné neznamená to automaticky, že politici môžu konať opačne. Napríklad referendum o zákaze privatizácie strategických podnikov z roku 1998. Zúčastnilo sa ho viac ako 44% účastníkov, z nich bolo 90% za zákaz. Napriek tomu bolo neplatné. Hlas takmer dvoch miliónov účastníkov referenda nebol vypočutý. M. Dzurinda to pochopil po svojom a rozpredal čo sa dalo. V inej demokratickej krajine by bol pravdepodobne za to postavený pred súd za podozrenie rozkladu hospodárstva štátu v kombinácii s vlastizradou.
Referendum o vstupe do EÚ z roku 2003 bolo úspešné. Prešlo tesne 52%. Predchádzala mu však masívna kampaň s masívnou finančnou podporou. Plus vysvetľujúce materiály do schránok občanov. Takúto kampaň nemalo žiadne iné referendum. Pritom v spomínanom Švajčiarsku to prebieha presne takto, až na premrštené financovanie kampane.
Spomeniem ešte zmanipulované a zmarené referendum o vstupe do NATO z roku 1997. Nebudem pátrať po tom či bolo zmarené úmyselne alebo bolo predmetom politického boja medzi prezidentom Kováčom a Mečiarom. Podstatné je to, že referendum bolo politicky spackané a nové vypísané nebolo. Opäť zaúradovala svojvôľa politikov. Prieskumy verejnej mienky ukázali, že občania NATO nechcú.
No a posledné referendum napriek tomu, že nebolo platné, ukázalo že Slovensko sa začína budiť. Po takej bleskovke vypísania referenda americkou guvernérkou štátu Slovensko Čaputovou sa účasť viac ako jedného milióna účastníkov javí ako úspešná. A to aj napriek obštrukciám politikov, ktorí občanom hádžu polená pod nohy pri ich úsilí uplatňovania priamej demokracie v súčasných nedemokratických podmienkach.
Keď sa teda nad problematikou referenda zamyslíme, prídeme k záveru, že mechanizmus referenda je šitý na mieru uplatňovania moci zvolených politikov bez ohľadu na možnosť slobodnej voľby občanov v priamej demokracii.
PS: Článok bol spracovaný nezávisle od podobného článku na Hlavných správach. Celkom ma potešilo, že aj redaktori HS si všimli ako fungujú referendá v iných štátoch. Viď odkaz.
327/1991 Zb. – Ústavný zákon o referende – SLOV-LEX
https://dennikn.sk/blog/289454/na-demokraciu-musime-cakat-702-rokov-odporuca-nam-minister-vnutra/
Z mesta SNP Ivan Štubňa
.jpg "shadow")
Top za 7 dní
Najnovšie z HS
Najčítanejšie z HS
0.0°C
.JPG)
