Slovensko na dráhe času

Ak by sme sa nevydali na cestu ísť v ústrety západným dravcom (banky a priemyselné konglomeráty), ale by sme podobne ako Bielorusko a Srbsko ostali mimo EÚ, tak by sme dnes zrejme nemali dlh 70 miliard dolárov, nemali by sme kompletne odštátnené bankovníctvo, poisťovne, telekomunikácie, významné podniky. Naši ľudia by neboli tak extrémne zadlžení kvôli do neba vystúpaným cenám nehnuteľností.

Dnes štát nemá dostatok zdrojov príjmov, dane zahraničných korporácií zďaleka nestačia ani na udržanie status quo, je potreba neustále zvyšovať dlh, čiže skôr či neskôr pri takto nastavenej ekonomickej trajektórii je nevyhnutné počítať s krachom.

Dokedy treba čakať, kým to doklapne väčšine obyvateľstva? Máme tu už bezmála 30-ročnú skúsenosť – vzdanie sa suverenity v oblasti vlastníctva štátneho majetku, čiže delegovanie jeho spravovania do rúk zahraničia, nadobudnutie štatútu nesvojprávnosti. Ako to slovne vyjadriť?! 

Médiá vám navrhnú, koho voliť a ten čírou náhodou bude zásadne zobať z ruky pôvodcom všetkých možných návrhov od zaplotovej ambasády. Už v deň volieb uvidíte znovu odstavené auto víťaza volieb pred zaplotovou ambasádou. A tak si tu budeme hovieť, hniť, z roka na rok pozerať na vyššie číslo zahraničného dlhu, budeme sa tešiť tu z výkonu hokejistov, tu z výkonu hasičov, tu z výkonu cyklistu. 

A naše ženy budú rodiť v nezmenšenej miere na Západe, pretože sú vychovávané v tak úžasnom systéme (v idiotskej liberálnej demokracii), ktorý ich naučí to najpodstatnejšie pre život, a síce, že najdôležitejšie v živote je predsa číslo na bankovom účte. Čo tam po rodisku, domovine, tam stačí ísť raz za čas cez prázdniny, uľaviť si, pohundrať, aké je tam všetko nemožné, akí sú Slováci neschopní, zaostalí a odísť znova s dobrým pocitom naspäť do úžasných, progresívnych končín.

Toto je nič iné ako cesta k rozplynutiu, k asimilácii. A Slováci sú predsa v asimilovaní majstrami sveta. Slovensko postupne chradne, po všetkých stránkach. Komu to pripisovať za vinu? Najmenej viny má paradoxne Vladimír Mečiar, ktorého som svojím hlasovaním v 98. roku aj ja zvrhol. Bol som mladý a pochabý. Dnes to samozrejme ľutujem. To bol posledný štátnik! Všetci za ním boli obyčajní kolaboranti. Nebojím sa povedať chudobní duchom. Nuly, ktoré nás doviedli do ponurej súčasnosti.