Konečné riešenie

Vláda podpísala zmluvu, ktorú by druhá strana, v opačnom garde, nepodpísala ani keby musela. Tá naša nie len, že nemusela, ale podľa slov ministra Korčoka sama to iniciovala. Minister obrany, Jaroslav Naď, sa tešil ako malý grázlik, čo kameňom trafil okno riaditeľa školy. Spoločnými silami, za pomoci vlády a určite aj prezidentky,  odovzdávajú štát pod svojvôľu cudzej moci. Sľúbia aj svätého. Vraj na letisku budú iba tiché stíhačky. A keby bolo treba, sľúbia aj, že hluk neprekročí ani šum vetroňa. Každý, kto tvrdí niečo iné je neinformovaný zapredanec, demagóg a agent Putina. 

Pozrime sa na to podrobnejšie. Vládu zostavil politicko-obchodný syndikát, ktorý v našom parlamente vznikol na základe vzájomnej prospešnosti strán. Dal si meno – koalícia. Pripomínam, že volení zástupcovia majú, aj v zmysle prísahy, bezpodmienečne svojou činnosťou sledovať všeobecné dobro občanov najmä však na úrovni sociálnej, vzdelanostnej a v neposlednom rade aj bezpečnostnej a to podľa vlastného vedomia s vedomia! Všetko ostatné by malo byť trestné. U nas, nie!

Syndikát nič z týchto atribútov neplní. Skrachovala potravinová bezpečnosť, sociálna starostlivosť, úroveň vzdelávania, úroveň zdravotnej starostlivosti, úroveň vývoja aj úroveň priemyslu. Podriadením kľúčových právomocí štátu akými sú bankovníctvo a obrana pofiderným zoskupeniam sa vláda dopúšťa vlastizrady. Zvrchovaný štát sa postupnými krokmi stáva vazalom nepostihnuteľnej moci. Moje tvrdenie opieram jednak o častú nespokojnosť občanov prejavenú formou nesúhlasných deklarácií, verejných protestov, štrajkových pohotovostí, jednak o verejnosťou málo sledovaný ukazovateľ – natalitu (pôrodnosť).  Aj tento indikátor nepríjemne klesá.

Neschopná vláda hasí požiare sľubmi, odkladmi, najmä však diletantskými opatreniami. Štát je evidentne v rukách osôb, ktorým chýba odbornosť, nevyhnutná prax, ale najmä schopnosť sebareflexie. Iba politický systém, vylepšený našim, až naivnym volebným zákonom, umožnil v minulosti, a ak sa nezmení  dovolí aj v budúcnosti, vytvárať mocenské syndikáty s vlastnými pravidlami fungovania. Avšak to, čo predvádza syndikát v týchto časoch prekračuje všetky pravidlá. Bezočivo blokuje ten najzákladnejší atribút demokracie – referendum! Bez škrupúľ odopiera občanom vyjadriť svoju vôľu na jednej strane a povinnosť vlády na strane druhej ju rešpektovať.

Referendum, už spoločnými silami s prezidentkou Čaputovou, zablokovali v oblasti spravovania štátu, dnes to urobili v oblasti obrany. Robia to napriek predvolebným sľubom, keď niekoľko segmentov syndikátu práve tento bod vo svojej sľubotechne, vzletne nazývanej volebný program, obhajovalo. Syndikát má takú moc, že celý štát, ak to pre neho (pre členov syndikátu) bude výhodné, pokojne odovzdá najvýhodnejšej ponuke. Teraz dáva k dispozícií územie. Síce to popierajú, ale každý lesník vie, čo znamená pozvať na smrek lykožrúta. Darmo by sa dohodli odkiaľ pokiaľ.

 Ten náš lesník nedohodol ani to. Ba čo viac, ponúkol dva smreky. Ako tá žaba v teplej vode sledujeme zánik štátu. Možno nesúhlasíte, ale je to fakt. Základ položili politici vtedy, keď po rozložení spoločného štátu prijali heslo „nie sme ako oni“. Tým zabezpečili nie len betrestnosť a nečujný život istým príslušníkom ŠTB a ich deťom prosperitu, ale dali im aj príjemný dôchodok. Niekoľko mesiacov sa síce mútila voda okolo akýchsi zoznamov, ale keď sa podarilo tie správne knihy zapatrošiť, skartovať a nebezpečné stránky vytrhať, rozbúrená hladina nadšeného obyvateľstva sa upokojila. Nepochybujem, že pár listov leží v šuplíkoch a mená na nich uvedené dodnes môžu pôsobiť ako účinná páka.

Druhú pozoruhodnosť si všimlo iba niekoľko ľudí. Bývalý spoločný štát – Republika Československá nezanikla. Napriek rozhodnutiu federálneho parlamentu stále vlaje jej zástava a žije značka. Kto, okrem Slovákov, vedel niečo o dvoch národoch v spoločnom štáte. Od prvopočiatku Slováci nemali ani práva menšiny. Slovo Slovensko, názov štátu iba predlžovalo. Bol to vlastne akýsi nadbytočný prílepok. Celý svet, až na zanedbateľné výnimky, až do samého dokonca používal  skrátenú verziu Čeko. S tým mám osobné skúsenosti.

Do vedenia, teraz už nášho štátu, sa dostávajú výlučne ľudia vyberaní, zdiskreditovaní, vydierateľní, slaboduchí, moci bažní a nie výnimočne aj takí, čo sa ešte pár dní pred jeho vznikom s ľútosťou, cez zaťaté zuby verejne prezentovali ako jeho odporcovia. Pozornosti hodné je, že sa práve oni dostali do vedenia nového štátu. Podľa toho vyzerala aj jeho reprezentácia. Postupne, vytrvalo, cielene a najmä úspešne nový štát rozpredávali. Za celé obdobie tzv. samostatnosti dokázali zničiť hospodárstvo a uviesť občanov do štátnej depresie. Bez prestania  diskriminujú národnú aj štátnu minulosť, dôsledne spochybňujú každú osobnosť, každú, pre národ významnú udalosť, každého spisovateľa, básnika. Oproti tomu chránia a oslavujú udalosti a osobnosti bývalého štátu aj keby hneď išlo o popierača slovenského národa, defraudanta, zlodeja či opilca.

Už ostala iba jediná slamka akého – takého zachovania národného povedomia. Kultúra. Čo vyrábajú spojené verejnoprávne média vedené pánom Rezníkom na tomto poli môže riadne otrlý poslucháč, či divák, počuť a vidieť každý deň. Slaboduché až bezduché programy uvádzajú často nevzdelaní komentátori bez ovládania spisovného jazyka, diskusnej kultúrnosti, ba často aj bez elementárnej schopnosti artikulovať. Nad tým by mal bdieť Jazykovedný ústav, ale nepochybne si aj ten žije vo vlastnej bubline. V reálnom živote sa neangažuje.  Sťažnosti na vysielanie a nevyváženosť programov sa od Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu odrážajú ako tenisáky.

Aj ústav s tradíciou, akú nemá žiadna slovenská ustanovizeň na poli kultúry, je systematicky umŕtvovaný. Tiež sa to začalo nehodným, dodnes nepotrestaným predsedom. Náklon zostupu udržuje celé vedenie za výdatnej pomoci priamo zodpovednej ministerky Milanovej. Ústav postupne a v tichosti stráca tradičné odbory a zbavuje sa odborníkov. Samozrejme, hovorím o Matici slovenskej. Cestou ku svojej spoločenskej nadbytočnosti smeruje k zániku. Možno sa pod hrozbou ešte väčšieho diskriminovania presunie do ilegality. S tým už majú členovia Matice skúsenosti.

Ostáva ešte zlikvidovať niekoľko papierových periodík. Aj to sa tento rok podarí. Na rozdiel od spolkov národnostných menšín a ich periodík, všetky slovenské, národne orientované periodiká zájdu na úbite. Na likvidačne cielenú politiku čoskoro doplatí Literárny týždenník, Kultúra, Dotyky aj ďalšie – nedostali od štátu ani euro. Nezachráni ich ani bojazlivá politická korektnosť ani zbabelá autocenzúra. Mohli si dávno uvedomiť, že iba žmúriť na neprávosti je cesta do pekla.

A čo čaká nás ? Národne orientovanú kultúru nahradí bezduchá nekultúrnosť, obdiv cudzej kultúry a oprávnené pochybnosti občanov o potrebe štátu, ktorý neplní ich očakávania. Dobromyselný národ si do svojho čela postaví úplatných poslancov, tí zostavia vypočívavú vládu s vlastnými záujmami. Zapredanú vládu ochráni polícia bez pravidiel, právo poslušne prekrúti výberovo zainteresované súdnictvo. Keď ľudia uvidia tú nemohúcnosť – povedia si – načo je nám taký štát.

Brezová 18. januára 2022