Poturčenci a janičiari

Ospravedlňujem sa. Viem, že každý, najmä mladý človek pozná, kto bol poturčenec. Pripomeniem si to iba sám pre seba. Keď sa Osmanská ríša v 16. storočí roztiahla až do dnešného Maďarska a našla tu priaznivé podmienky pre skorumpovanie miestnej šľachty, jej pašovia s obľubou vysielali na územie Slovenska svojich lúpežníkov. Tí, okrem hydiny, dobytka, obilia, dievčat a mužov kradli všetko – aj deti. Farbisto to opísal Samko Chalúpkovie v básni Turčin Poničan. Zaostalci sa ju učili naspamäť, dnešná mládež nemusí. Je na internete. Turci, z ukradnutých chlapcov vychovali vojakov, ktorých vysielali na rabovačky späť do bývalej vlasti. Janičiari v lúpežení často prevýšili svojich veliteľov.

Ako vidno, potomkovia Janičirov nevymreli. Niektorí sa vrátili na Slovensko a aj po toľkých storočiach sa úspešne rozmnožujú. Svojim ratolestiam odovzdávajú všetko, čo sa v ďalekej zemi naučili. Inteligencie iba máličko, zato egoizmu, povýšenectva, pažravosti, nenásytnosti a najmä neomylnosti neúrekom.

Potomkovia poturčených janičiarov sa pre kultúrny, najmä však pre spoločenský život veľmi nehodia. Neuplatnia sa ani v bežnom živote. Aj vyššie vzdelanie získajú iba podfukom.  Zato majú vrodený cit pre politiku. Ich jednoduchá slovná zásoba, mimoriadna schopnosť cítiť, vnímať a ľahko sa naučiť ľúbivé frázy ich predurčuje k osloveniu veľkého množstva poslucháčov.  Zvláštna povahová vlastnosť – otrlosť,  schopnosti janičiara násobí. Ak je to výhodné, držia pri sebe aj keby sa najradšej podrezali. Vedia to. Preto sa k sebe nikdy neotočia chrbtom.

Masy týchto chameleónov žerú ako krémeše. Zgrupujú sa a z otvorenými ústami počúvajú. Nevedia, že si pri tom zatvárajú myseľ. Iba občas vydajú súhlasný výkrik, prípadne nesúhlasný ryk. Podľa toho, ako si to vystúpenie rečníka žiada. Princíp je overený štvorročnou periódou. Prídu voľby. Dav, so zahmleným vedomím sa hrnie k urnám. Chvíľa ticha ako pod stromom s cikádami. Čo nasleduje vieme. Zmena tónu a trojročné otváranie očí. A tak stále dokola.

Poturčený janičiar dokáže profitovať na všetkom. Nič ho neviaže k Zemi, k rodnej hrude, k národu a často ani k vlastnej rodine. Uznáva iba jedinú veličinu – vlastný prospech. Kvôli tomu s ľahkým srdcom vymení manželku, odovzdá deti, zaprie otca, mať. Vzdialenejších predkov znenávidel už dávno. Tieto vlastnosti ho predurčujú, aby slúžil komukoľvek, kedykoľvek a kdekoľvek. Ak je to pre jeho družinu prospešné predá letisko aj so štátom. Sľúbil mu niekto dom pri teplom mori, alebo podnájom na ranči s klokanmi? Každopádne sa musí snažiť. Perióda sa blíži.

A masy? Zase nič. Budú sa musieť uspokojiť posluhovaním a podnájmom vo vlastnom dome.

Brezová, 13. januára 2022