(Texaský) Trnavský masaker motorovou pílou alebo predstava Igora Matoviča o tom, ako sa robia daňové reformy…

Tento týždeň sme mali možnosť si vypočuť poslednú časť koncepcie plánovanej daňovej reformy z úst Igora Matoviča – a síce zdanenie živnostníkov a gastro sektora. Tento politik predstavil reformu v tejto časti spôsobom, ktorý je mu vlastný – nech už si pod tým predstavíte hocičo. Symbolom reformy zdaňovania gastro sektora už asi navždy bude krčah vody (v prípade predkladateľa navyše stiahnutý z fotobanky bez platenia), ku ktorému sa neskôr – ale len ak budeme dobrí – pridala limetka.

Rád by som o tejto časti reformy – bez emocionálneho podfarbenia pridal pár slov. Znížená sadzba DPH na 10% pre reštauračné služby by nemusela byť v princípe zlá vec. V celej EÚ kolíšu sadzby DPH od 18% (Malta) po 25% (tradične severské krajiny s najvyššími sadzbami).  Asi polovica členských krajín EÚ pozná zníženú DPH pre reštauračné služby, ide však o to, že na Slovensku sa to má spojiť s povinným prepitným 9% na každom účte. To ešte stále nie je všetko – zákonom majú byť priamo upravené  veci typu pestrejšia ponuka detských jedál, detská porcia za 50% ceny jedla dospelého, či už spomínaný krčah vody zadarmo na každom stole. Vždy, keď sa v slovenskej legislatíve prijíma niečo nové, je dobrým zvykom  porozhliadnuť po svete, kde a ako majú túto oblasť upravenú.

Začnem prepitným. Vo svete poznám jeden jediný prípad krajiny s povinným prepitným a síce Francúzsko. Ide o zákon, ktorý ukladá niektorým reštauráciám účtovať poplatok známy ako service compris vo výške 15%, pričom spokojný hosť z vlastného uváženia samozrejme môže nechať aj viac. Stretneme sa s tým, že sem-tam nejaká krajina upravuje prepitné (naposledy Írsko koncom októbra tohto roku), ale je to riešené len ako rozdeľovanie prepitného a zákonné záruky, aby napr. čašníci a obsluhujúci personál museli dostať minimálne stanovené mzdy bez toho, aby im boli doplácané z prepitného.

V rámci Európskej únie síce existuje Smernica o pitnej vode, tá sa však týka skôr ochrany spotrebiteľa pred možnou kontamináciou vody a teda jedinou krajinou, ktorá má zákonom ustanovenú povinnosť ponúkať pitnú vodu (ešte k tomu chladnú) zadarmo je Austrália. Aj tu však je to upravené len ako článok zákona o distribúcii liehovín. Iba  prevádzkovateľ baru alebo pubu, v ktorom sa podáva alkohol musí zabezpečiť,  aby v jeho podniku bola okrem alkoholických nápojov k dispozícii aj pitná voda zadarmo. V tejto podobe je to skôr ochrana pred alkoholizmom a následkami jeho konzumácie v tamojšom podnebí.

V závere tejto vízie Igora Matoviča bola predstavená podľa jeho vlastných slov   „čerešnička“, resp. gastro bonus, ako ho nazval pán minister na záver. Osoby nad 60 rokov, ktoré sa dali a ešte dajú zaočkovať v druhej polovici tohto roku, dostanú kredit 300 EUR, ktorý môžu minúť v gastro sektore na základe poukážky. Platilo to len 4 dni, lebo v piatok to bolo už samozrejme inak – nie 300, ale 500 euro a nie druhý polrok,  ale len pár decembrových dní.

Záverom:

To, čo bolo predstavené Igorom Matovičom nebol ani návrh daňovej reformy, ale istá vízia bez analytických prepočtov, o ktorej nie je známe, či sa vôbec naplní. Napriek tomu presadzovanie  zbytočne konkrétnych detailov, ktoré by sa predkladateľovi, alebo jeho rodine v gastro segmente páčili je svetovým unikátom. Toto ale nemá byť náplň práce ministra financií a zavádzať takéto detaily zákonom aj s konkrétnou cenovou reguláciou je nadbytočné. Nie, takto sa to nerobí (do psej matere… pozn. autorské práva k tejto časti patria istému politikovi)…