Na okraj Františkovej návštevy – 3. časť: Čo sme počuli a čo nie?

Posol z Ríma sa stretol so všeobecným nadšením médií, skoro ako tzv. pandémia. Návštevu pápeža Františka považujú takmer všetci naši europoslanci za prínosnú a výnimočnú. Hlava katolíckej cirkvi podľa nich ukázala, že Slovensko nie je bezvýznamnou krajinou v srdci Európy, a zviditeľnila spoločenské témy, ktoré politici prehliadajú. Na počudovanie sa možno väčšmi ako katolíci, tešili liberáli a ateisti, ako by bol František celebritou najmä neznabohov a ateistov. Z čoho to plynie? Z jeho typického úškľabku, či z obsahu jeho vystúpení? Dali sme si námahu a zistili sme, ktoré slová vo svojich deviatich oficiálnych prejavoch použil najčastejšie. Pátrali sme po desiatich slovách či slovných spojeniach. Tu je poradie: sloboda 83 – jednota, bratstvo, solidarita a dialóg 73 – Ježiš 40 – chlieb 21 – chudoba 8 – spravodlivosť 7 – hriech 5 – pandémia 3 – Ukrižovaný 2. Špecifické „postavenie“ mala Panna Mária (Matka Božia), ktoré v šaštínskej homílii použil 22-krát a mimo Šaštína iba raz – na záver homílie v Prešove takto: „Na Kalvárii stála s Jánom Matka Božia.“

Môžeme teda nazvať posolstvo hlavy katolíckej cirkvi, s ktorým k nám prišiel, posolstvom o slobode, jednote, bratstve, solidarite a dialógu? Zatiaľ, čo tieto výrazy použil 156-krát, svojho „šéfa“, ktorého tu zastupuje, Ježiša, priamo spomenul 42-krát. Podľa tohto kritéria išlo zrejme viacej o návštevu „politickú“ ako „pastoračnú“. Nečudo, že nejeden veriaci má z nej zmiešané či rozpačité pocity. Čítal som aj názor, že prišiel vymývať mozgy davom a chystať pôdu pre migrantov. Napokon aj ateista Marec si všimol, že „kto, ako veľmi a v akého Boha verí, alebo dokonca s akou odnožou konkrétnej viery sa stotožňuje, je pápežovi pomerne jedno.“ Žeby sa potvrdilo, že fundamentálna úloha, poslanie katolíckej cirkvi „bojovať za spásu duší“, sa od čias II. vatikánskeho koncilu akosi „vyparuje“?

Naši cirkevní predstavitelia sú z Františka nadšení. Podľa predsedu KBS Stanislava Zvolenského svojimi slovami a gestami rozsieval dobro. Podľa hovorcu KBS návšteva zanechala pocity veľkej radosti, zároveň tiež množstvo krásnych podnetov na uvažovanie. Podľa arcibiskupa Cyrila Vasiľa pápežova púť bola povzbudením k zmene spoločnosti silou Evanjelia. „Bol to úžasný zážitok, sme nadšení a spokojní,“ vyjadril sa arcibiskup Ján Babjak. Pritom František nepovedal vlastne nič nové, čo by z jeho úst už nebolo vyšlo. Jeho príhovory neboli len pre „slovenskú cirkev,“ a ani len pre Slovensko. Tie cirkevné prvky v jeho rečiach boli pre „všeobecnú cirkev” a tie politické, ktorých bola väčšina, pre strednú Európu, konkrétne pre štáty V4. Napokon tu sú slová riaditeľa Tlačového strediska Svätej stolice Mattea Bruniho ešte pred 34. medzinárodnou cestou pápeža: „(Ide o) púť do srdca Európy, počas ktorej sa pápež dotkne otázok týkajúcich sa celého kontinentu.“ Áno, Slovensko je srdcom Európy, a tu, medzi „svojimi“ sa mu ľahšie dávali rady. U nás je ešte stále relatívne dostatočný počet veriacich, ale máme tu aj vládnucich liberálov, ba libertariánov, naskladaných tak, ako zatiaľ nikde inde na okolí. Len dúfajme, že za svoju podporu sa odvďačia tým, že si všimnú Františkovu kritiku rozdeľovania, vytvárania get: „Kontrasty a silné slová nepomáhajú. Dávať ľudí do get nič nerieši.“ Páni Heger a Lengvarský, platí to aj pre rozdeľovania Slovákov na očkovaných a neočkovaných! A všimli ste si, vážení páni, že František vôbec nemal náhubok? Čo tým vlastne porušil? Zrejme nič.

Ukázalo sa, že Františkova „láska k slobode“ je až taká veľká, že ňou chce zaplaviť katolícku cirkev. Prosím, toto povedal v bratislavskej Katedrále sv. Martina biskupom a kňazom: „Cirkvi, ktorá nedáva priestor dobrodružstvu slobody – aj v duchovnom živote – hrozí to, že sa stane rigidnou a zatvorenou. Niektorí sú na to možno zvyknutí; ale mnohých iných – najmä v mladších generáciách – neláka ponuka viery, ktorá im nenechá vnútornú slobodu, nepriťahuje ich cirkev, kde musia všetci rovnako myslieť a slepo poslúchať … Preto vás povzbudzujem, aby ste ich formovali k slobode od rigidnej religiozity. Vyjsť z tohoto a nechajte ich rásť v slobode!“

Nie všetkému sme porozumeli: „Ako môžeme snívať o Európe slobodnej od ideológií, ak nemáme odvahu postaviť Ježišovu slobodu pred potreby jednotlivých skupín veriacich?“ A niektoré výroky si protirečili. V Prešove odznelo: „Svedok kríža si nepamätá krivdy z minulosti a nenarieka nad prítomnosťou,“ pričom deň predtým na Rybnom námestí v Bratislave sme počuli: „Pamäť nemôže a nesmie ustúpiť zabudnutiu, lebo trvalý úsvit bratstva nebude bez toho, aby sa spolu najskôr neprežila a nezahnala temnota noci.“

Už skôr sme uviedli, že „dôveryhodnosť“ Františkových reči znižuje viac ako 40-percentná nepresnosť v počte židovských obetí. Prečítal text, že počas druhej svetovej vojny „bolo zabitých viac než stotisíc slovenských židov,“ pričom samotní židia na synagóge na Heydukovej ulici hovoria o 70 tisícoch a rovnakým číslom disponuje aj Ústav pamäti národa. K tejto kauze sa pod čiarou rozvinula diskusia, z ktorej hodno odcitovať názor spočiatku veľmi kritického „Petra“: „Čo sa týka zahynutých Židov z vtedajšieho i dnešného územia Slovenskej republiky… a) boli vysťahovaní na nátlak Nemecka a na tento nátlak boli vysťahovaní aj z iných krajín. Tento nátlak sa prejavil aj v pomníchovskom Česko-Slovensku. Aj vtedajšia česko-slovenská vláda neopovážila sa úplne nesplniť požiadavku Nemecka a preto napr. prepustila Židov zo štátnych služieb; b) Nemecko oznámilo slovenským činiteľom, že vysťahuje Židov do východných oblastí vtedajšieho Poľska, kde si vytvoria vlastnú domovinu s možnosťou žiť podľa svojich zvykov; c) Slovenskí činitelia sa obávali, že odmietnutia tejto (i iných požiadaviek) Nemecka by malo za následok obsadeniu Slovenska Nemeckom. To by nebolo dobré nielen pre Slovákov, ale aj pre Židov, ako to názorne ukázal vývoj po povstaní v r. 1944; d) Cirkevní činitelia sa opakovane postavili proti protižidovským opatreniam, vrátane ich vysťahovaniu; e) S vysťahovaním Židov Tiso nemal nič spoločného, nebolo to v jeho právomoci. Naopak, mnohých zachránil pred vysťahovaním; f) Po preniknutí správ, že vysťahovaní Židia hynú, slovenská vláda sa snažila tieto správy preveriť. Pretože Nemecko túto previerku neumožnilo, slovenská vláda, vraj na podnet Tisa, vysťahovanie Židov zastavila a neobnovila ho napriek nátlaku Nemecka; g) Vysťahovanie Židov obnovilo Nemecko po povstaní v r. 1944. Aj z toho vidno, že pre Nemecko to bol jeden z jeho hlavných cieľov.“

A „Palo Holesa“ doplnil: „… Tiso odmietol podpísať zákon o odsune a vymohol si v ňom, že môže udeľovať výnimky z odsunu. Tých výnimiek udelil 9.000 rodinám, čo predstavuje minimálne 30.000 ľudí. Za to mu tí vďační postavili v Jeruzaleme pomník – podobne mu spravili ďakovnú tabuľu aj zachránení americkí piloti. Treba ešte skonštatovať, že likvidáciu židov sme nevymysleli my, ale viedenského Rotschilda vnuk, po ľavobočkovi Heidlerovi/Hitlerovi (ako píše historik Dr. Príhoda), ktorého financovali, okrem iných fašistov na Západe a v USA, aj predkovia Bushovcov (satanistov zo Skull and bones Yallskej univerzity), bankári George Walker a Prescott Bush… Všetci títo fašisti však len realizovali plán na ovládnutie sveta svojich sionských mudrcov. Po zistení, že nemeckí satanisti našich činovníkov klamali, chcel Tiso odstúpiť, avšak rabín ho prosil, aby zostal, pretože ich nebude mat kto chrániť. Slávne SNP spustili agenti Abwehru tak, že zorganizovali vraždu generála Otta so sprievodom partizánmi, aby mohli prísť na Slovensko „robiť poriadky“ a mohli sa dostať k našim zásobám potravín, benzínu a vojenského materiálu (prof. Vnuk našiel v nemeckých archívoch vyúčtovanie agentov za šnaps, ktorým ožierali partizánov)… O Tisom zachránených deťoch pred odsunom do Nemecka vieme od svedka, ktorý to povedal v STV v priamom prenose… Tiso mal švagra žida, ktorý mal v Bratislave obchod, skade mu donášali pomaranče, ktoré mal veľmi rád.“

Vráťme sa teraz k otázke, o čom František otvorene nehovoril:  o imigrantoch, potratoch, o agende LGBTI. No pokiaľ ide o imigrantov, zrejme myslel práve na nich, keď citoval onen „ústretový verš“ z Chalupkovej burcujúcej poémy „Morho!“. A okrem toho na Luníku IX hmlisto odznelo: „Ďakujem za všetku prácu s tými, ktorí sú na okraji. Myslím aj na utečencov a väzňov.“ Pritom jeho názory na tieto agendy sú známe, a tým, že u nás ich obišiel, ešte neznamená, že sa zmenili. Ak smieme však do „slovenských“ rečí Františka zaradiť aj jeho vyhlásenia na palube lietadla, ktorým sa vracal do Ríma, k očkovaniu proti Covidu-19 – ktoré už predtým označil za „úkon lásky“ – sa vyjadril takto: „Je to trochu divné, pretože ľudstvo sa vo svojich dejinách s vakcínami priatelilo, očkovalo sa proti osýpkam, detskej obrne … táto vyhrotenosť možno plynie skôr z neistoty, nielen z pandémie. Teda z rozdielov medzi vakcínami a tiež povestí o tom, že niektoré vakcíny sú len o málo viac ako destilovaná voda, a to všetko vyvolalo strach. Iní sú presvedčení o nebezpečnosti očkovania, ktorým údajne do organizmu vstupuje vírus… niektorí ľudia hovoria, že vakcíny neboli dostatočne preverené.“ Na otázku, či môžu dostať sväté prijímanie politici, ktorí podporili potratové zákony, odpovedal, že nikdy nikomu neodmietol podať eucharistiu, a že prijímať nemôžu iba exkomunikovaní, nepokrstení alebo vzdialení ľudia. „Potrat je viac ako problém, je to vražda. Kto podstupuje alebo koná potrat, vraždí, o tom niet pochýb… Tretí týždeň od počatia už sú utvorené všetky orgány, všetky, aj DNA… je to ľudský život… Toho, kto to nemôže pochopiť, by som sa opýtal: Je správne zabiť ľudský život, aby sa tak vyriešil nejaký problém? Je správne najať si nájomného vraha na usmrtenie ľudského života?… Z toho dôvodu je cirkev v tejto otázke tak tvrdá, pretože keby niečo také akceptovala, znamenalo by, že sa zmieruje s každodennou vraždou.“ Rezolúciu zo Štrasburgu, ktorá vyzýva na uznanie homosexuálnych manželstiev, neodmietol: „Manželstvo je sviatosť, nie je v moci Cirkvi meniť sviatosti, ktoré Pán ustanovil… Je dôležité, že štáty majú možnosť občiansky ich podporiť, zabezpečiť im dedičstvo, zdravotnú starostlivosť atď., ale manželstvo je manželstvo. To neznamená, že ich odsudzujeme – sú to naši bratia a sestry, máme ich sprevádzať… všetci sme si rovní, Pán je dobrý, želá si spásu všetkých ľudí, ale prosím, nech Cirkev nemusí zapierať svoju pravdu.“ A replika na to: “Tým popiera trest Boži vykonaný na Sodome a Gomore za sodomiu, a to bez toho, aby – ako najvyšší dušpastier – sodomitov vyzval na skončenie ich praktík, spojených s ťažkým hriechom.”

Pokiaľ ide o znalosť „slovenských realít“, je samozrejmé, že  niekto ho o nich informoval. Napríklad v Tatrách nikdy nebol a ospieval ich, z Chalupku mu ponúkli len onen „zmierlivý verš“, ktorý platí iba vtedy, ak hosť prichádza s dobrým úmyslom (a takí imigranti, ničiaci ulice západných miest, predsa nie sú). Ponúkli mu aj slovenské príslovie v súvislosti s jeho obľúbeným „chlebom“: „Viem, že máte príslovie: Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom“. K chlebu, jedlu, hádam ešte toto: pred jeho príchodom dostali sa do našich kostolov brožúrky, v ktorých je Františkova každodenná modlitba na spôsob Tomáša Morusa. Začína sa takto: „Daj mi, Pane, dobré trávenie a k tomu niečo na zjedenie“. Aj preto sa na chvíľu ocitol v kuchyni jezuitov v Prešove? A ocenil aj slovenský zvyk núkať hostí chlebom a soľou?

František chce meniť Slovensko, chvályhodne chce, aby sme sa nebáli spovedí, aby sme chlieb nehromadili, ale delili, aby sme si odpúšťali a všetci sa spájali, aby sme nezabúdali na korene, čím myslel rodičov a starých rodičov: „Plní virtuálnych správ riskujeme, že stratíme svoje skutočné korene.“ Zatiaľ čo Ján Pavol II. nás nabádal „Nebojte sa!“, František vyzval „Nezastavujte sa!“ A ak už chceme porovnávať, tak rozdiel nebol len v kvantite – na Františka prišlo násobne menej veriacich, ale aj v tom, že vtedy kňazi dávali Božie telo do úst, teraz natŕčali veriaci ruky, ktorými sa práve pustili zábradlia, a kňazi im podávali do tých rúk hostie akoby na bežiacom pase. Niektorí teológovia sú neúprosní: Prijímanie na ruku je znesvätením eucharistie pod zámienkou zabránenia šíreniu covidu.

Na otázku, na koho asi František myslel, keď v bratislavskej Katedrále sv. Martina povedal „niečo, čo sa stalo pred nejakým časom, ide o list od biskupa, v ktorom hovorí o nunciovi: – Boli sme 400 rokov pod Turkami a trpeli sme, potom 50 rokov pod komunistami a trpeli sme, ale sedem rokov s týmto nunciom bolo horších ako obe tieto veci! – Niekedy sa sám seba pýtam: koľko ľudí môže povedať to isté o svojom biskupovi alebo farárovi? Koľko ľudí? Nie, bez slobody, bez otcovstva to nejde“ – pokúsime sa odpovedať nabudúce.

Dňa 20. septembra 2021.