Som váš nový Boh. Sklonte šije

Ako mám byť dobrým? Ako dať ľuďom najavo, že mám pokoj v duši? Ako pozrieť na človeka, pri strete pohľadov? Chcem byť zdvorilý, úctivý. Nechcem zväčšovať nervozitu. Všade je toľko napätia, že sa dá krájať. 

Sedím v kaviarni za rohom. More je tak blízko, že ho občas počujem aj cez drnčanie kávovaru. Nikto si to neváži, ľudia to obvykle ani nevnímajú. Svet na ktorom stoja je pre nich hračka. Horšie to je s ich životom, lebo raj si premenili na peklo.

Okolo mňa chodia ľudia. Chcem ich pozdraviť. Neviem ako. Stredoeurópsky bontón mi je v Latinskej Amerike na nič. Od gringa sa v svete Latinos očakáva skôr buranské, americké správanie, ako stredoeurópske. Neomalenosť bieleho, obtlstnutého, prerasteného týpka v šiltovke a ufúľanom drese Buffalo Bills. Nič z toho nemám, okrem tej prerastenosti. Tú som však zdedil po Slovanoch. 

Nie, že by boli Európania o moc lepší. Slušnosť trpela už za Márie Terézie a prešľapy 20. storočia nás predchádzajú. Ale pandémia našu slušnosť doslova zbúrala. Ako buldozér. 

Človek dostal od Boha dve silné zbrane, úsmev a rešpekt. Zakryli sme ich rúškom. Dýchajú ešte? Často mám pocit, že sa zadusili. A možno ich zabil sám vírus. 

Ľudské pozdravy sme z množiny slušností vylúčili. Zmizli objatia, nahradili sme ich poklepaním lakťami. Prípadne sa zrazíme päsťami. Mám z toho už obité hánky.

Ako chce dnes slušný beloch obstáť pred svetom? Nevie sa postkovidovo zaradiť. Začnú nás preto časom zdraviť ostatní účastníci tejto psychiatrie vztýčeným prostredníkom?  

Paradoxne, v Latinskej Amerike slušnosť pandémiou veľmi neutrpela. Vždy to bol svet, akoby stojaci uprostred. Ľudia sa tu zdravia zrazenými päsťami celé storočia a pandémia ich zo slušnosti nevyrušila. Otázka skôr znie, či takáto (ne)slušnosť má byť aj budúcnosťou Stredoeurópana. Vlastne dnes už ani neviem, kto je dnešný typický Stredoeurópan. A možno zajtra, budú ľudia vedieť iba to, kto je Američan. Kto Ázijčan. Kto Ind. Kto Rus. A tradične slušný Európan vyhynie pre nedostak slušnosti, v pandemickom virvare. 

Ako by nám chýbali ruky, ktorými sme sa tisícročie zdravili. A úsmev. A rešpekt. A rozum, ale to prosím nikomu nehovorte, veľmi by ste ho realitou urazili. Povedzte mu radšej niečo pozitívne. Napríklad, že to kura, čo mal dnes na obed nebolo živé a nikto ho predtým nemusel zabiť. Vyrastalo na farme už zabité, očistené a zabalené na tácke.

Sledujem prichádzajúci úbytok rozumu a v dôsledku toho aj úbytok slušnosti celé štvrťstoročie. Neviem presne ako sa mi to stalo, ale postupne sa mi prihodilo, že žijem iba z časťou okolitého sveta. Keď prídem do fitka, pozdravím iba tých, ktorých som si osvojil. Ostatní ma z nejakého novodobého dôvodu nezaujímajú a je jasné, že ja z toho istého (ne)dôvodu, nebudem nikdy zaujímať ich. V obchode vidím iba regále a na ulici iba autá bez šoférov. Ešteže tá obdarená slečna ktorú som ráno stretol po ceste do kaviarne nemala podprsenku, inak by som si začal myslieť, že som na svete sám a jediný.  

Celé to je postavené na hlavu. Pri rannom behu po nábreží, by som radšej nikoho nestretol, aby som nemusel na znak pozdravu pokývať hlavou. Nový jazyk sa chcem učiť ako samouk a druhú dávku vakcíny si vpichnuť sám, aby som nemusel riskovať chodením do nemocnice. Stávam sa tak postupne jediným vlastníkom tohto sveta. Ja a moje ego. Ešte aj to fitko kam chodím sa volá Ego. 

Naznačený bozk žene na líce som žiadnej nedal už možno aj desať rokov. Chlapské objatie mi nechýba. Pretláčanie sa rukami, ako pobavenie sa s priateľmi na párty považujem za nízky pud. Hlavne, že mám svaly, ako valibuk. Neviem presne na čo ich mám vo svete, v ktorom žijem sám použiť, ale mám ich. Pandémia ma presvedčila: tá posilka má rozhodne správne meno.

Ktosi na Slovensku napísal, že môžete byť spokojní. Zostal vám vraj judášsky bozk a v pokľaku zlomená hlava pred mocnými. Cítiť za tým ten reset sveta, o ktorom dnes  hovoria všetci Bohovia. 

Bol som dnes v kostole. Je to paradox, ale dnes to je jediné miesto, kde môžem ľudí na znak pokoja objať a nikto na mňa nepozerá, že som čudný. Iba tých zastaralých desatoro mi akosi nesedí.

Tiež som novodobý Boh a na papier som narýchlo načmáral nových Destoro:

1) Sami sebe sme si hospodinom, sami sme sa priviedli na tento svet

2) Nemáme iných Bohov okrem seba

3) Nerobíme si modly z ničoho svätského alebo imaginárneho. Modlíme sa k drahým autám, pozláteným kabelkám

4) Neklaniame sa, ani neslúžime nikomu, lebo všetci sme Bohmi.

5) Milosť preukazujeme iba svojim followers

6) Zabíjeme, cudzoložíme, utrácame vlastné deti, ale nekradmeme. Sme predsa slušní.

7) Krivé svedectvo nám nevadí, pokiaľ je ním odstránený náš nepriateľ

8) Rodičov a starých rodičov odkladáme do domova  dôchodcov. Zvieratá vo všeobecnosti milujeme

9) Pracujeme štyri dni v týždni. Zvyšné tri zasväcujeme konzumu a spotrebe

10) Túžba je posvätná