Zvrchovanosť

Zvrchovanosť. Iba kombinácia nevzdelanca a hlupáka si môže myslieť, že všetci ľudia sú si rovní, že všetky štáty majú rovnaké práva a že existuje spravodlivosť medzi národmi. Je to rovnaká utópia ako to pekne napísal Thomas More vo svojej rovnomennej knihe.

V reálnom svete evidentne platia iné pravidlá. Kráľovstvo, ktoré propagovalo demokraciu, posvätilo pirátstvo kolonizáciu aj koncentračné tábory. Národ, ktorý pod heslom rovnosť, bratstvo, sloboda v prvom kroku jeho uvedenia do života začal popravami spoluobčanov. Dobyvatelia nového kontinentu brutálne vyholokaustovali pôvodné obyvateľstvo, vyšperkovali otrokárstvo a dodnes vyvážajú demokraciu sebe vlastnú.

Práve  preto je zvrchovanosť iba slovo. Obsah závisí od schopností  štátnikov vymôcť prospech pre svoju krajinu. Štát disponujúci silou, volí cestu moci, tá môže byť vojenská aj ekonomická. Rešpektuje iba toho, kto má rovnaké prostriedky. Medzi sebou uzatvárajú zmluvy a pakty.  Potrebujú získať čas na vylepšenie svojich mocenských prostriedkov. Dovtedy môžu pokojne vylievať medovinu o rovnosti, zvrchovanosti a ústavnosti do celého sveta.  Pritom sami žijú podľa zásady môj štát je prvý, alebo môj štát je nadovšetko. Zmluvy platia iba pre malé štáty. Musia ich plniť aj keby nechceli – reciprocita nefungovala nikdy.

Ak malé štáty majú prežiť, bez armády a kapitálu, musia využiť čas a všetky sily vložiť do výchovy, vzdelanosti, podporovania sebadôvery občanov a rozvíjať lásku k vlasti. Prvé tri vlastnosti dokážu  prospešnosť pre tých silných, tretia je životne dôležitá pre vlastný štát.

Všetky pojmy sú jasné a nepotrebujú vysvetlenie ale jeden to asi  potrebuje – láska k vlasti. Nie je to iba prázdna fráza. Ako už bolo povedané, malý štát potrebuje vlastnú inteligenciu. Tri, štyri takty na výrobnom páse sa naučí robiť takmer hocikto. Stačí poslušnosť, sila a vytrvalosť. Dokonca to nemusí byť ani človek. Stačí robot. Ale vymyslieť navrhnúť a skonštruovať čo a ako sa má vyrobiť, robot nedokáže. Vie to iba človek primerane vzdelaný, pre danú činnosť nadaný, v priaznivých podmienkach, spoločnosťou finančne a spoločensky docenený.

Toho sú si vedomé aj tie veľké a silné štáty. Oni nemajú problém splniť podmienky financií a vybavenia pre schopného vzdelanca. Vyhlásia konkurz a nakúpia rozum. Pamätám si podobný čin zo strany Nemecka. Im nezáležalo na národnosti, vyznaní, pohlaví ani na prostredí z ktorého finalista pochádzal. Vytvorili podmienky a zvíťazili.

Čím menšiu väzbu k rodnej hrude má občan, tým ľahšie ju opustí. Nemám teraz na mysli iné okolnosti ako sú tie pracovno-prospešné. Ideálne je, keď sa človek vyberie do sveta, niečo zo svojich schopností odovzdá a skúsenosťami obohatený sa vráti domov, aby ich rozvíjal ku prospechu vlasti. Takýto navrátilec nežiada mnoho. Chce iba skutočnú podporu štátu a primerané ohodnotenie. Životné prostredie si vybuduje sám. Niečo je asi hnilé v našom štáte, keď niekoľko stoviek tisíc občanov odišlo a nevracajú sa.

Na vine je vždy vláda. Čím viacej hlupákov vládne, tým väčšie je vysťahovalectvo. Čím menšia je láska k rodnej hrude, tým ľahšia je asimilácia. Náš človek chytí cudzí jazyk aj za dva týždne. Že nepatrí kam prišiel pozná vtedy, keď prestane byť prospešný, alebo sa zhoršia životné podmienky.  Potom mu je dobrá aj otčina.

Nakoľko zvrchovanosť je iba teoretická a nie je na ňu právne vymožiteľný nárok, je potrebné držať sa na ostrí diplomatického noža. Ak sa štátik odovzdá do pavučiny jednej mocnosti, stane sa nepriateľom v očiach tej druhej. Logika nepustí. Úroveň inteligencie vlády preto poľahky poznáme podľa jej schopnosti balansovať. Naše to evidentne nedokážu. Padajú raz na jednu, raz na druhú stranu. Vždy až na dno. Inak by sa po slovenských cestách nepremávali cudzie vojská. Nerobilo to dobrotu v roku 1944, ani v roku 1968 a nerobí to dobrotu ani teraz.

Je jasné že vyskakovať môžeme iba do výšky suverenity, ale odovzdávať ju dobrovoľne z úrovne vazala ako komoditu môže naozaj iba samoľúby hlupák bez úcty a zodpovednosti voči vlastnému národu, poťažmo voči vlastnému štátu.

Aj preto si vážim a tíško závidím tým štátom, ktorých vlády prostredníctvom svojich diplomatov, dokázali presvedčiť mocnosti, že neutralita je tá najvhodnejšia forma spolupráce. Nemáme zbrane, nemáme armádu, naša minulosť nie je poznačená územnou chamtivosťou, nepotrebovali sme otrokov. Práve naopak. Okrem toho máme komoditu o ktorú bude čo nevidieť záujem väčší ako o ropu. Ničíme si ju, ale máme. Vodu.

Ak budeme stavať na pozitívnych, už spomenutých atribútoch a nájdeme vhodnú formu správy štátu, máme nie len nádej, ale aj šancu.

Brezová 16. marca 2021                                                                                                                  René Pavlík