Ako Andrej Hlinka dvíhal sebavedomie slovákov?

Keby dnes žil, a videl by celoplošné a opakované pošliapavanie ľudských práv , určite by nám pripomínal slovami aj vlastným príkladom :

Právo na občiansku neposlušnosť v Slovenskej ústave

Podľa Ústavy Slovenskej republiky (čl. 32), majú občania právo postaviť sa na odpor “proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené”.

„Slabých zvolil si Boh, aby mocných zahanbil.“

Ale na Slovensku za maďarského režimu kňaz, kaplan neprišiel k vyššej hodnosti…To všetko bol systém. Kdo riekol, že je Slovák, ten mohol by ť pripravený na to najhoršie.

„Kto sa má starať o tento ľud? V prvom rade kňaz. Nebojme sa, velební bratia, spustiť sa do tej chudobnej chalupy. To nič nerobí, keď nám nadajú do bryndzomiesičov a bočkorošov. Neujme nám to ani najmenej na cti a vážnosti. Reverenda ostatne reverendou, trebárs sa na ňu niečo zo sedliaka prilepí. My musíme s ľudom cítiť, s ním žiť. V radostiach a bolestiach jeho účasť brať!“

"Slovák je pobožný, citlivý, konservatívny"

Slovensko nielen milovať, ale i poznať je treba. Slovensko má byť riadeno slovensky. A slovensky ho môže riadiť len ten, kto má rozum a srdce slovenské. Slovensko máte poznať, riekol dr. Hodža. Ale já vám to verejne poviem, veľactené Národné shromaždenie, že vy slovenskú dušu, slovenskú psyché a mentalitu nepoznáte. Nepozná ho menovite český profesor, český učiteľ, český úradník a preto je toľko chýb a toľko nepokojov na Slovensku. Nestačí vychádzka na Kriváň, na Štrbské Pleso, do Popradu a potom napísať článok, jak krásné je Slovensko. Treba si zaísť do tej chalúpky slovenskej a poznať, ako ten chudobný Slováčok žije, ako sa pohybuje, ako myslí, ako cíti, a až potom konkludujte, čo je slovenská duša. My ju poznáme, poněváč z toho ľudu pochádzame, radosť toho ľudu je radosťou našou, jeho žiale sú naše žiale. Preto, čo vám poviem, príjmite s úprimnosťou, otevrenosťou a láskou a budete videť, že medzi nami povstalé nedorozumenie zmizne.

Preto musí medzi nami vládnuť zásada augustínská: In necessariis unitas, in dubiis libertas, in omnibus caritas. Vo štátnych veciach unitas, v národních veciach libertas, a vo všetkých caritas. Láska nás musí spojiť.

Veľactené Národnie shromáždenie! My sme za to, aby každý prechmat a neprávo, nech pochádza odkiaľkoľvek, bol stíhaný a trestaný; ale aby sa niekto pre stranícké presvedčenie prenásledoval a stíhal, proti tomu sme nuteni protestovať.

V tých dávnych časoch, keď v spôsoboch vládol ešte neraz feudalizmus. V Uhorsku a dlho najmä v cirkvi. Ľudia vo farnostiach boli ponížení aj ubití a všetko bolo akési zviazané. Samé bozkávanie rúk a samá poníženosť, pán veľkomožný… V Ružomberku to bolo ináč. Ružomberčania sa stávali sebavedomými. Dvíhali sa a smelo si povedali svoje, ako len bolo možné.

Pánovia, rozhliadnime sa! Tá naša krásna ríša, táto naša krásna republika, aká je vznešená, aká je bohatá! Máme všetko, čo nemá iný. Počínajúc od pšenice, máme hory, máme lesy, drevo, kamenné uhlie, mramor, máme zlato, železo, antimón, máme i kráľovský napoj, i tokajčiny kus. Sme iste najkrásnejšou republikou v Európe. Sme, pánovia, republikou, ale obkľúčení z každej takmer strany nepriateľmi. Ráčite pozrieť na tú podobu našu! Keď chcem ísť z Ružomberka do kráľovskej Prahy, vážené shromaždenie, ráčite vedeť, koľko musím cestovať? 31 hodín musím cestovať, a to vo voze chladnom, neosvetlenom, nevytopenom. Na severu a východe vidíme, tam máme nepriateľov Poliakov, ktorí nás dnes z Těšínska vyháňajú. Na juhovýchode máme nepriateľov Maďarov, ktorí nás tak ľahko nezabudnú, ktorí tak ľahko korisť z rúk nepustia. Máme i Nemcov. Máme iných nepratieľov, ale máme nepriateľovi vnútri, a to sú rôzne elementy

Tá aureola vzťahuje sa na môj boj, ktorý som mal so svojim hierarchom, so svojim biskupom Alexandrom Párvym. A v tomto boji, ako ráčite vedeť, bol som víťazom, lebo najvyššie fórum povedalo: “Suspensio iniusta sustineri nequit.” A jeden raz som toho mal dosť. Víťaz preukáže alebo: Vae victis. alebo ukáže lásku a veľkodušnosť, zvláště keď je podriadeným. My sme premohli ťažkosti tisícročnej poroby. Mnohí z nás boli vojakmi. Boli sme v podriadenom postavení. Pánovia, viete, čo je povinnosťou vojaka, čo je povinnosťou podriadeného voči predstavenému: poslušnosť a úcta. Ja som, pánovia, nikde a nikdy sa neodchýlil od charakteru slovenského…

Nikdy som nebol človekom frázy, ani filozofických disertácii. Najväčšou filozofiou je život a mrav. Videl som filozofov, ktorý dišputovať vedeli, ale na poli činov boli egoistami a prázdnymi teoretistami.

Povolaním mojím nebola politika, ani žurnalistika, toto som držal za prechodnú úlohu. A venoval som sa jej jedine preto, že som videl vdierať sa ľudí do svätiny národnej…

Hlásal som evanjelium v jeho čistom pôvode

Videl som opustný či zanedbaní ľud a preto som sa mu venoval.