Bol bájny Herkules na Slovensku?

Kto z nás by nepoznal Herkula – najväčšieho hrdinu starovekých mýtov. Oslobodil Prometea, bojoval proti Gigantom, premohol strašného psa z podsvetia Kerbera a zabil ozrutnú Hydru. Samozrejme, je to len zlomok z Herkulových hrdinských činov. Diov syn oplýval božskou silou, preto bol schopný plniť aj nadľudský ťažké úlohy. Aj napriek tomu, že Herkules bol smrteľník, jeho život a skutky ho urobili nesmrteľným. Zvečnili ho umelci, spisovatelia a básnici, ktorých inšpiruje odpradávna až podnes…

Staroveký hrdina počas svojich dobrodružných výprav precestoval pomaly celý vtedajší známy svet. Existuje teda možnosť, aby Herkules navštívil aj územie dnešného Slovenska? Možné to je. Publius Cornelius Tacitus bol rímsky senátor, právnik a významný dejepisec. Žil medzi rokmi 55 až 117 nášho letopočtu a je známy aj tým, že svoje diela písal so zásadou sine ira et studio, a teda bez hnevu a zaujatosti (bez predpojatosti, nestranne). Tacitus je autorom viacerých dejepisných spisov, medzi ktoré patrí aj dielo De origine, situ, moribus ac populis Germanorum (O pôvode, polohe, zvykoch a národoch Germánov), ktoré skrátene poznáme aj pod názvom Germánia.

Tacitova Germánia popisuje krajinu a kmene Germánov, spôsob ich vlády, zákony a tresty, spôsob ich života, ich povahu, obyčaje a zvyky… V úvode svojej práce uvádza, čo je pre potreby tejto rozpravy najdôležitejšia správa, že samotní Germáni spomínajú na návštevu Herkula. A vždy, keď sa chystajú do boja, zo všetkých udatných mužov spievajú predovšetkým o ňom:

„Fuisse apud eos et Herculem memorant, primumque omnium virorum fortium ituri in proelia canunt.“ (Germ, 3)

Tacitus v diele opisuje aj vonkajšie hranice územia barbarov. Uvádza, že južnú časť Germánie tvoria rieky Rýn a Dunaj, na východe susedí s krajinou Sarmatov a Dákov, kde ju od nich oddeľujú hory. Západnú a severnú časť obmýva oceán a moria. Dnes samozrejme vieme, že do vymedzeného priestoru spadá aj veľká časť dnešného územia Slovenska. Hranice Germánie vymedzuje Tacitus presne rovnako, ako ich neskôr nachádzame aj u Ptolemaia.

Klaudios Ptolemaios bol veľký grécky matematik, astronóm, astrológ a zemepisec. Žil v rokoch 85 až 165 nášho letopočtu a prevažnú časť svojho života pôsobil v egyptskej Alexandrii. Z jeho bohatej tvorby spomenieme predovšetkým dielo Zemepisný úvod (Geógrafiké hyfégésis), známe ako tzv. Geografia. Tento 27 dielny atlas tvorí súbor informácií o celom jemu známom svete. Strednú Európu s jej starobylými hradiskami a kmeňmi, ktoré ju obývali, zachytáva jeho mapa MAGNA GERMANIA. Vychádzajúc z rozpravy o Slovensku na Ptolamaiovej mape môžeme uviesť hranice Germánie aj podľa Ptolemaia:

„Južnú stranu (Germánie) ohraničuje západný úsek rieky Dunaj. Východnú stranu ohraničuje vzdialenosť medzi posledným ohybom (Dunaja) a vyššie spomenutými Sarmatskými horami… a úsek medzi tými horami a prameňom rieky Istula, a potom rieka samotná až moru.“

Od posledného ohybu Dunaja cez Sarmatské hory tvorila hranicu Germánie až po Baltické more rieka ISTULA. Tu si musíme uvedomiť, že rieky s názvom ISTULA boli dve. Jedna bola poľská Visla a druhý tok bol slovenský Dunajec, ktorý odvodňuje oblasť Pienin v severnej časti Spiša. Podobne ako má Dunaj historický názov Ister (rieka života), Dunajec mal pomenovanie Istula. Všetci dobre vieme, že pri sútoku dvoch riek preberá výsledný tok pomenovanie vždy po rieke väčšej. V sútoku oboch riek je však prítok Dunajca silnejší ako prítok Visly. Ak teda výsledná rieka ďalej tečie pod menom Visla, pomenovanie dostala od rieky Dunajec, ktorý sa v minulosti volal ISTULA (viď šľachtic Stanislaw Zamoyski a jemu venovaná poľská rekonštrukcia Ptolemaiovej mapy MAGNA GERMANIA z roku 1815 a kde je rieka ISTULA zakreslená dvakrát).

Pre zistenie, aké dnešné územie Slovenska bolo súčasťou starovekej Germánie a aké naše územie zachytáva mapa MAGNA GERMANIA, spomeňme najprv veľkého filozofa staroveku: Aristoteles, narodil sa v meste Stageira v roku 384 pred Kristom, bol starogrécky filozof, encyklopedický vedec a zakladateľ mnohých špeciálnovedných odvetí (psychológie, zoológie, meteorológie, …). Vo svojom diele Meteorologica píše nasledovné:

„… Ister (Dunaj) tečie celou Európou do Euxeinského (Čierneho) mora. Z ostatných riek tečie väčšina z hôr Arkinských, ktoré sú ako výškou, tak aj rozlohou, v tých krajoch najväčšie, na sever.“

Spomínané Arkinské hory sú na Ptolemaiovej mape zakreslené ako ASBICVRGIVS, ktorý sa často prekladá do tvaru Askiburgion. Tento názov dal (vraj) základ pre súčasné pomenovanie českým Jeseníkom etymológiou slova odvodeného od nemeckého základu pre slovo jaseň. Pod slovom Askiburgion si však môžeme predstaviť skôr Snežné pohorie ako pomenovanie pre Tatry (zasnežené a ľadové pohorie – aski ako sneh, ľad a burgion ako vrch, hora, pohorie; aj askimáci resp. eskimáci obývajú krajinu ľadu a snehu). Navyše, podľa Aristotela je pohorie Askiburgion v tých krajoch najvyššie a najroziahlejšie (Jeseníky – Praděd 1492 m, Tatry – Gerlachovský štít 2655 m). Ptolemaios teda názvom ASBICVRGIVS určite nemenoval samostatné pohorie Jeseníky, ale celý horský pás severného Slovenska s Tatrami zachádzajúc až na Moravu a Sliezko. Táto prírodná hranica si do dnešných čias zachovala svoje tradičné pomenovanie Beskydy (poľ. Beskidy). Beskydy sa u nás tiahnu od Oravských Beskýd cez Tatry až po Nízke Beskydy na východnom Slovensku. Ptolemaiova mapa MAGNA GERMANIA tak na vymedzenom priestore medzi horami ASBICVRGIVS a zakresleným starovekým hradiskom KELAMANTIA (obec Chľaba) zachytáva naše územie od Tatier až k Dunaju po rímske provincie Hornej a Dolnej Panónie – PANNONIAE SUPERIORIS PARS a PANNONIAE INFERIORIS PARS, nad ktorými dnes leží západné Slovensko.

Po Tacitovej Germánii, ktorá nám prináša zmienku o Herkulovi, bude pre nás epická báseň Argonautica druhým písomným prameňom, po stopách ktorej sa vyberieme za hrdinom starovekých mýtov. Apollónios z Rhodu bol antický grécky básnik (narodil sa niekedy medzi rokmi 295 až 270 pred n. l.). Časť svojho tvorivého a plodného života trávil aj v slávnej Alexandrijskej knižnici. Neskôr odišiel na ostrov Rhodos, kde prepracoval a dokončil Argonautiku, ktorá prerozpráva dobrodružný príbeh Jásona (Iásón) na jeho ceste za Zlatým rúnom.

Jáson bol synom Aisona, právoplatného dediča kráľovského trónu v Iólku, o ktorý ho však pripravil jeho mladší brat Pelias. Z obavy o život svojho syna, Aison tajne poslal Jásona do hôr k statočnému a múdremu kentaurovi (napol človek – napol kôň). Pri ňom sa Jáson vycvičil, vypestoval si telo i ducha, a keď dovŕšil 20 rokov, odišiel z hôr a vydal sa za svojím strýkom – kráľom Peliom, aby mu prinavrátil trón, ktorý mu podľa práva patril. Cestou za kráľom pomohol preniesť cez rozvodnenú rieku starenku, pričom stratil jednu črievicu. Záhadná starenka bola premenená Héra a svojím obetavým a nezištným činom si získal jej priazeň. Na oplátku sa bohyňa rozhodla držať nad ním ochrannú ruku.

Jásonova dobrodružná cesta začína, keď sa postaví pred krutého kráľa Pelia, ktorý si spomenie na starú veštbu o jeho záhube mužom s jednou črievicou. V snahe zvrátiť osud a uchovať si trón, pošle uzurpátor Jásona na nebezpečnú cestu za Zlatým rúnom do Kolchidy dúfajúc, že to bude výprava, z ktorej sa už Jáson nikdy nevráti. Ten však splnenie úlohy neberie na ľahkú váhu a vyšle do celej krajiny hlásnikov, aby zvolali najväčších hrdinov. K Jásonovi sa tak pridávajú slávni muži: aténsky hrdina Théseus; Kastór a Polydeukés zo Sparty; králi Oileus, Peirithoos, Péleus, Telamón; hrdinovia Admétos, Týdeus; Kalais a Zétés – okrídlení synovia boha vetra Borea; bájny rozprávač Orfeus; veštec Mopsos; kormidelník Tífys; junák Hylás a v neposlednom rade samotný Herkules…

Jáson zhromaždil družinu, akej nebolo chýru v celom šírom svete. Už mu chýbala len loď, ktorá by ho do ďalekej Kolchidy dopravila. Stavby korábu sa ujal vynikajúci majster lodiar Argos, podľa ktorého dostala loď aj pomenovanie Argó (Rýchla). Z toho následne pramení aj názov celej Jásonovej družiny Argonauti. Argó bola obrovská, mala 50 vesiel a poskytovala pohodlie pre celú posádku. Aj napriek svojim nevídaným rozmerom bola tak ľahká, že ju v prípade potreby mohli Argonauti niesť po súši bez problémov len na ramenách. Loď Argó bola božská, nad priebehom jej stavby po celý čas dohliadala nielen Héra, ale aj Athéna, bohyňa múdrosti a ochrankyňa umenia a remesiel.

Po dlhej a strastiplnej ceste Jáson napokon doplával do kolchidského kráľovského mesta a predstúpil pred samotného panovníka s prosbou o Zlaté rúno. Kráľ Aietes, silno pobúrený jeho žiadosťou, rozhodol sa mu vydať Zlaté rúno len po splnení ťažkej skúšky. Ak Jáson uspeje, Zlaté rúno si bude môcť vziať. S náročnou úlohou mu pomohla kráľova dcéra Medea, ktorá sa do Jásona zaľúbila na prvý pohľad. Na to uspala desivého draka, ktorý strážil Zlaté rúno, a tak sa Argonauti aj s cenným úlovkom mohli vydať na cestu domov. Kráľ Aietes bol však veľmi nahnevaný tušiac, že Jásonovi pomáhala jeho dcéra Medea. Na čele s jeho synom Absyrom posadil húf kolchidských bojovníkov do člnov, aby Argonautov dolapili…

Tak začína Jásonova zdĺhavá a náročná spiatočná cesta. Argonauti so Zlatým rúnom a princeznou Medeou na palube, utekajúc pred Absyrom, vplávali do vôd Istru (Dunaj). Príbeh následovne pokračuje, Jáson uteká po vode (zrejme aj po súši), zastavuje kade-tade až sa napokon ocitne v prúdoch rieky Eridanus.

Mýtickú rieku Eridanus spomína aj jeden z najväčších pisateľov starovekého Ríma Ovídius (narodil sa a žil na prelome letopočtov). V jeho diele Premeny (Metamorphoses), v príbehu o Faethónovi, skrátene nachádzame: Faethón, syn boha slnka Hélia, raz požiadal svojho otca, aby mu na jeden deň požičal slnečný voz, s ktorým každý deň cestuje po nebeskej klenbe. Aj keď mu to Hélios vyhováral, nezlomný syn si nedal povedať. Héliove obavy sa naplnili. Nebeská jazda trvala veľmi krátko. Slnečné kone zaraz spoznali, že ich ženie neskúsený poháňač. Zišli zo svojej obvyklej dráhy a vyleteli až ku hviezdam. Tam ich vystrašil Škorpión (súhvezdie), preľakli sa a zleteli veľmi nízko nad zem. Svojou žiarou pálili všetko živé a zanechávali za sebou len spálenú púšť. Nahnevaný Zeus, aby zachránil zvyšný svet pred skazou, zrazil bleskom Faethóna do hlbín. Jeho sestry Héliady oplakávali jeho spálené telo pri rieke Eridanus, kde ho našli. Z toľkého žiaľu sa premenili na topole a z ich neutíchajúcich sĺz, padajúcich do vôd Eridanu, vznikol jantár…

Vyššie uvedený príbeh o Faethónovi spomína aj samotná Argonautika práve pri Jásonových potulkách po vodách Eridanu a Rhodanu, kde míňajú nespočetné množstvo Keltov, nakoľko prechádzali cez odvekú keltskú domovinu. No a len vďaka ochrannej ruke bohyne Héry, prešli cez územie Keltov nezranení. Pre nás je však veľmi dôležité poznanie, že Héra chráni Jásona a jeho družinu priamo z Hercýnskej hory! A my predsa presne vieme kde sa Hercýnske hory a les nachádzali…

Hercýnsky les pokrýval veľkú časť územia starovekej Germánie. Jeho jadro však tvorila oblasť, ktorá obkolesovala samotné Hercýnske hory (Arkínske) a teda Beskydy (vrátane Moravo-sliezkych). Vzhľadom na to, že územie Germánie bolo veľmi husto a súvislo zalesnené, nebolo možné určiť začiatok a ani koniec posvätného lesa. Preto “výbežky“ Hercýnskeho lesa siahali až k samotným hraniciam Germánie (viď popis od Cézara nižšie). No tieto okrajové a odľahlé časti lesa so samotnými Hercýnskymi skalami (okrem prisvojeného názvu) nič spoločné nemali.

Gaius Iulius Caesar (narodil sa v roku 100 pred Kristom) opisuje Hercýnsky les vo svojom diele Zápisky o galskej vojne následovne: “Vyššie spomenutý Hercýnsky les má rozlohu deviatich denných pochodov, pokiaľ sa ide bez batožiny, nie je možné to určiť inak a meranie ciest nepoznajú. Začína sa u hraníc Helvétov, Nemetov a Raurakov a tiahne sa priamo v smere rieky Dunaj až k územiu Dákov a Anartov. Odtiaľ sa obracia doľava, v opačnom smere rieky a pri svojej veľkej rozlohe sa dotýka mnohých kmeňov. A na tejto strane Germánie nie je nikoho, kto by mohol povedať, že sa dostal na začiatok toho lesa aj keď prešiel cestu 60 dní, a nikoho kto by sa dopočul na ktorom mieste začína.“

Strabón (žil v rokoch 64 p. n. l. až 19 n. l.) popisuje Hercýnsky les ako domovinu germánskych Suebov (Suebovia neboli jeden národ ako napríklad Chattiovia, Tenkteriovia; zaberali väčšiu časť Germánie, delili sa na samostatné kmene s vlastnými menami, ale všetci sa spoločne nazývali Suebmi). Vo svojom diele Geografica Strabón píše: „Tam je Hercýnsky les a kmene Suebov, z ktorých niektoré sídlia vo vnútri lesa, medzi nimi leží aj Buiaimon (Bojná?, Bojnice?), kráľovstvo Marobudove…“

Na základe písomného popisu k mape MAGNA GERMANIA od Ptolemaia ďalej vieme, že srdce Hercýnskeho lesa ležalo na Slovensku pod Tatrami. Totižto pod priesmyk Hercýnskeho lesa umiestňuje kartograf Kvádov (patrili do nadzväzkového kmeňa Suebov), pod ktorými sa nachádzajú železné bane (Slovenské stredohorie a rudohorie) a Mesačný les LUNA SILVA (Poľana?):

„… infra Orcynium Saltum Quadi, infra quos ferri fodinae et Luna Silva“.

Marcus Aurelius Antoninus sa narodil 26. apríla v roku 121 nášho letopočtu. Bol rímsky cisár, ktorý časť svojej vlády strávil na severe ríše v bojoch proti Kvádom a Markomanom. V roku 171 Kvádov najprv vytlačil z Panónie za Dunaj a neskôr ich prenasledoval na ich vlastnom území počas I. Kvádskej a Markomanskej vojny v rokoch 172 až 175. Druhá výprava proti Kvádom (177-180 n. l.) mu bola osudná. V roku 180 totiž Marcus Aurelius zomrel na mor v poľnej nemocnici pri Vindobone (Viedeň).

Aj napriek veľkým starostiam, ktoré mal Marcus Aurelius so spravovaním ríše, vášnivo sa venoval právu, rétorike a filozofii. Počas vojenských výprav na Slovensku napísal svoje dielo Ta eis heauton (u nás známe ako Myšlienky k sebe) o rozsahu 12 kníh – kapitol. Na konci prvej knihy stojí: „Napísané v Kvádsku u (rieky) Granuas“, pričom Granuas je slovenská rieka Hron. Božský Marcus nám takto prináša dôležitú zmienku o presnom sídle Kvádov…

Absolvovali sme menšiu zemepisnú exkurziu za účelom lepšej predstavy o polohe Hercýnskej skaly, z ktorej Héra chránila Jásona a všetkých Argonautov. Pri spojení týchto poznatkov s riekou Eridanus, ktorá preteká poblízko, sa nám možnosti, kadiaľ prechádzal Jáson, zužujú. A to najmä ak podľa P. J. Šafárika grécky dejepisec Hérodotos (nar. okolo roku 484 pred n. l.) vyslovene hovorí, že ako cín, tak aj jantár bol dovážaný ku Grékom za jeho čias z najzadnejších končín Európy, hoci sa o položení samej tej vlasti, „v ktorej sa vlieva rieka Eridanus do Severného mora“, nič podrobnejšie povedať neodvažuje…

Podľa starovekých opisov mýtickej rieky by mohol byť jedným z vhodných kandidátov na Eridanus už v úvode spomínaný slovenský Dunajec (celý tok rieky od prameňa až po ústie do Baltického mora považujeme za pôvodný a hlavný tok Dunajca). Je to rieka Severu, preteká cez Beskydy (Askiburgion), vylieva v krajoch bohatých nálezísk na jantár a navyše nachádzame aj dochovaný kmeňový slovotvorný základ slova (Eridanus – Dunajec). Tento predpoklad podporuje aj rekonštrukcia Ptolemaiovej mapy z roku 1645 Germaniae veteris, kde je rieka VISTULA (Dunajec) stotožnená z Herodotovým Eridanusom.

Dostávame sa do bodu, kedy môžeme uvažovať o prechode Argonautov cez územie Slovenska. Od ich poslednej zastávky na rieke Dunaj sa mohli vydať k rieke Eridanus cez našu krajinu (Jáson sa napríklad zastavil aj na Brigantskom ostrove, kde stál veľký chrám zasvätený bohyni Artemis – žeby riečny ostrov pri Komárne oproti rímskemu táboru v Brigetiu?). Možno plávali chvíľu proti prúdu rieky Váh a časť cesty niesli Argó po súši, na čo bola aj loď prispôsobená. Príbeh sám spomína úseky cesty, kedy Argonauti prenášali svoj koráb “na pleciach“. Možno. V tejto chvíli sa totižto dostávame do konfliktu s oficiálnou históriou, ktorá ustanovuje starovekú rieku Eridanus za taliansku rieku Pád (tal. Po) a tak sa príbehy Jásona pri Hercýnskej skale odvíjajú v severnom Taliansku…

Stotožnenie rieky Pád ako rieky Eridanus nie je však exaktne dokázané, je len spoločensky korektne akceptované, zrejme z dôvodu vyšších záujmov. Aj napriek tomu sa môže Tacitova správa z úvodu našej rozpravy (o návšteve Herkula u starovekých Germánov) zakladať na skutočnosti práve v spojení s cestou Jásona za Zlatým rúnom. Potvrdenie tejto úvahy si však bude vyžadovať opätovnú a predovšetkým objektívnu rekonštrukciu cesty Argonautov. Zároveň bude treba dôkladne sledovať aj kroky samotného Herkula, nakoľko vieme, že náš hrdina v jednej chvíli opúšťa družinu, nakoľko ho povolá Zeus na plnenie božích úloh.

Udalosti tohto príbehu nám zároveň otvárajú aj nové, veľmi zaujímavé správy a otázky. Napríklad vieme, že ešte počas Jásonovej plavby do Kolchidy (v deň, keď tam mali doraziť), preletel ponad loď obrovský orol, ktorý smeroval nasýtiť sa ku skale pripútanému Prometeovi. Argonauti z diaľky počuli jeho stonanie, ktoré utíchlo, až keď sa orol vracal. Vtedy opäť na chvíľu zatienil svojimi mohutnými krídlami slnko, preletel ponad a stratil sa za obzorom. Oslobodenie týraného Prometea je jedným z hrdinských činov Herkula. Oslobodil ho z okov práve počas jeho plavby s Jásonom? Je tiež zaujímavé, že rieka Eridanus patrí bohovi Hádesovi – strážcovi Podsvetia. Na svoju ríšu dohliada z mohutnej skalnej pevnosti zvanej Tartarus (Tatry?). Tam boli uvrhnutí do väzenia synovia Bohov Titáni (Tóti?). V starovekej mytológii nachádzame aj Nebeský raj na Zemi, ktorý Eridanus obmýval, tzv. krajina mlieka a medu známa aj ako Elyzejské polia. Vieme kde sa tento raj nachádzal? Zanechal Herkules po sebe svoj meč? Môže mať niečo spoločné starobylý Devín s Thébami? A Lomnický štít s Olympom? Zaujímavé otázky, to všetko je už ale iný príbeh…

Na záver tejto rozpravy môžeme prehlásiť, že Herkules na svojich potulkách pravdepodobne navštívil aj územie dnešného Slovenska. Pre potvrdenie tejto myšlienky však bude potrebné prejsť výpravnú cestu Argonautov nanovo a to spôsobom prinavrátenia sa k pôvodnému textu Argonautiky. Pri tomto bádaní treba zohľadniť a stanoviť všetky zemepisné pomenovania s odkazmi na súdobé písomné pramene, ako aj brať do úvahy novodobé poznatky, napríklad súčasnými historikmi obchádzané, dnes už vyschnuté, no ešte Ovídiom v jeho písomnostiach zaznamenané, zamŕzajúce sladkovodné more, pri ktorom trávil svoj život vo vyhnanstve (existuje totiž teória, že v minulosti mal Dunaj dve delty – prvá bola v oblasti pri dnešnej Bratislave, kde bol Dunaj bohato rozvetvený a so všetkými jeho ramenami vytváral široko rozvodnenú deltu, ktorá ústila najprv do sladkovodného mora – čo bolo jazero, ktoré pokrývalo rozľahlú plochu predvekej Pannónie, no s ubúdajúcimi zrážkami, postupným otepľovaním a následným vysychaním pôvodne ucelenej vodnej plochy vznikali početne zastúpené a roztrúsené menšie jazerá, neskôr už len močiare, bažiny a mokraď; až tak Dunaj opäť vytekal zo sladkovodného mora ako rieka a pokračoval vo svojom toku až k Čiernemu moru).

Ako vzorový príklad na prehodnotenie stanovenia zemepisného názvu si môžeme uviesť práve mýtickú rieku Eridanus. Bude veľký rozdiel v dobrodružnom putovaní a v samotnej trase Argonautov, ak bude rieka naďalej stotožňovaná s talianskou riekou Pád, tečúcou smerom zo západu na východ, kde sa napokon vlieva do Jadranského mora, alebo bude Eridanus slovenská rieka Dunajec, ktorá tečie smerom na sever k Baltu, k bohatým starovekým náleziskám božského jantáru. Správne stanoviť Eridanus je dôležité hlavne v súvislosti s poznaním, že príbehy Jásona a jeho družiny sa po vplávaní do dunajských vôd pokračujú pri delte rieky Eridanus. Ak sa ich dobrodružtvá odohrávajú pri Baltickom mori, a od rieky Dunaj išli smerom na sever popri Hercýnskej skale (Beskydy), museli prechádzať aj cez dnešné územie Slovenska…

Hlbším bádaním a opätovným poznávaním najstarších dejín a antických legiend existuje možnosť vyvrátenia ich statusu pôvodných starogréckych a starorímskych mýtov. Hlavne pri uvážení skutočnosti, že prvotnými kultúrnymi ovplyvňovateľmi na gréckom a talianskom polostrove boli predovšetkým mnohopočetné kmene zo severu v časoch, o ktorých žiaľ nemáme dochované žiadne písomné zmienky. Tieto národy z poza Dunaja sa obyčajne na obsadených územiach pri Stredomorí trvalo usadili (rozprávame o období niekoľko tisíc rokov pred naším letopočtom). A tu vzniká možnosť, že si novousadlíci zo severu priniesli so sebou aj svoje božstvá, mýty a legendy a týmito posvätnými názvami si na obsadenom území pomenovali novozaložené mestá a miesta (hory, lesy, rieky, …), aby si aspoň takto pripomínali svoju rodnú domovinu (viď napr. Etruskovia).

Účelové výklady dejín sa dejú neustále. Ako príklad si tu môžeme uviesť spomínaných starovekých Germánov. Dnes je už bohužiaľ celospoločensky akceptovaná len teória o Germánoch ako o výlučne nemeckých, resp. anglosaských predkoch. No ešte pred nedávnom však tomu tak nebolo. Tacitovu a Ptolemaiovu Germániu si musíme predstaviť v širšom kontexte, nie len ako základ pre súčasné Nemecko. Staroveký pojem Germán neznamená Nemec, veď samotní Nemci (der Deutsche) odvádzajú pôvod svojho mena od kmeňa Teutónov (my ich voláme podľa kmeňa Nemethov). Názov Germán je totiž spoločné pomenovanie pre všetky staroveké slovanské a nemecké kmene, ktoré žili v tom čase severne od riek Rýn a Dunaj. Ešte v roku 1415 tvorilo germánsky národ aj České kráľovstvo, Uhorské kráľovstvo, Poľské kráľovstvo a štyri litovské vojvodstvá v Rusku ako to uvádza Ulrich von Richental v svojej Kostnickej kronike, a určite tomu nebolo tak preto, že rozprávali všetci po nemecky.

Môj pohľad na starovekých Germánov presne vystihuje významný český dejepisec. Alois Vojtěch Šembera bol profesor řeči a literatury české na c. k. Vysokých školách vídenských, sekretář a redaktor českých zákonů říšských v Ministerium záležitostí vnitřních, rytíř cís. Ruského řádu sv. Anny třídy druhé, dopisující úd Kr. České společnosti vědecké v Praze, c. k. Společnosti vědecké v Krakově, c. k. Mor. sl. společnosti pro zvelebení rolnictví, poznání přírody a vlasti v Brne, cís. Geografické společnosti v Petrohradě, skutečný úd cís. Geografické společnosti ve Vídni a Archeologické společnosti v Moskvě a činný úd Společnosti českého museum. Na základe svojich štúdií a hlbokého bádania v úvode svojho diela Západní Slované v pravěku A. V. Šembera píše:

„Podlé toho pokládám mínění nyní téměr obecné, že Slované do Čech a do jiných zemí germanských, též do zemí illyrských (Récie, Norikum a Pannonie) přibyli teprv v době V. až do VII. století po Kr. za nejhrubší blud v staré historii střední Evropy“

Áno, Tacitus popisuje nadzväzkový germánsky národ Slovanov (Suevov), ktorý zaberal väčšiu časť Germánie a ktorý sa delil na kmene s vlastnými názvami, no všetci sa spoločne volali Slávi (Suevi). Samotní nemeckí dejepisci ako A. Schlözer (1771), riaditeľ Berlínskej kráľovskej knižnice J. E. Biester (1810), D. Popp (1821), A. Wersebe (1826) a mnohí ďalší považovali Tacitových, Ptolemaiových a Strabónových Suevov za Slovanov. Bohužiaľ, politická objednávka bola iná. Každý, kto tvrdil, že predveké Nemecko nesiahalo až po Vislu, bol vlastizradca vystavený pred spoločenský pranier a bol odsúdený k zabudnutiu. Na územiach, ktoré obývali germánski Suevi, však od nepamäti žili a podnes žijú Slovania…

Pre nápravu už pokrivených výkladov dejín bude potrebné vypracovať celostné dielo, ktoré musí pozerať na dejiny staroveku na našom území triezvo. Ja tajne dúfam, že v dohľadnej budúcnosti bude presne taká knižná publikácia Slovensko na Ptolemaiovej mape: pochod Kvádov. Takéto dielo bude potrebné aj pre správne pochopenie pokračujúcich udalostí raného stredoveku, cez Sama (kráľ Vinidov) až ku Svätoplukovi. Tam taktiež nachádzame mnoho nevysvetlených otáznikov (prečo napríklad arabskí letopisci, Svätoplukovi súčasníci, nazývajú jeho kráľovstvo Al Saklabia a nie Al Morabia?). Veľká úloha pri písaní tejto práce bude zachovať si svoju tvár, neskĺznuť do priepasti ilúzií, neprisvojovať si cudzie dejiny, no na druhej strane sa ale o tie svoje neokrádať – a len tak, písaním so zásadou sine ira et studio, sa odlíšime od účelového zavádzania spolitizovaných a zapredaných historikov.

(www.Kleban.sk)