Čo nám to prorokoval pápež, ktorý bol u nás pred 25 rokmi?

Je tomu presne 25 rokov, čo 30. júna 1995 už druhý raz pobozkal pápež slovenskú zem. Prvýkrát tak urobil – podľa niektorých „nediplomaticky“ – už v apríli 1990, čím vlastne kľačiac vo Vajnoroch na plášti Jána Čarnogurského uznal slovenskú zem za zvrchovanú. Jeho posledná návšteva v roku 2003 už bola poznačená jeho fyzickým utrpením. Počas všetkých návštev nás vyzýval „Nebojte sa, Slováci!“

Tento dnes už svätý muž nám však svoje proroctvo zvestoval na audiencii vo Večnom meste 9. novembra 1996: „Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte!“ Čo sa skrýva za týmito prorockými slovami? V čom je tá naša osobitná úloha? Hádam v šírení nášho historického poslania, ktoré iný Poliak, rektor Katolíckej univerzity v Ružomberku Tadeusz Zasepa označil slovami: „Dejiny slovenského národa sú kontinuitou dobra“?

Proroctvá sa majú splniť, ba splnia sa, ale ich podstata býva zahalená akýmsi tajomstvom. A zdá sa, že prebiehajúca pandémia-nepandémia môže byť „odhaľovačom“ proroctiev. Vo svetle hrozby povinnej vakcinácie a s tým spojeného zanesenia mikročipu do ľudského tela, začíname rozumieť slovám Apokalypsy Evanjelistu Jána: „A každý, kto sa nebude klaňať obrazu šelmy, bude usmrtený. A všetci, malí i veľkí, bohatí i chudobní, slobodní aj otroci, prijímajú na pravú ruku alebo na čelo znak, a nik nemôže kupovať alebo predávať, iba ten, kto má znak: meno šelmy alebo číslo jej mena… Kto má rozum, nech spočíta číslo šelmy; je to číslo človeka a jeho číslo je 666.“ Je len náhoda, že každý číselný kód na tovare, ktorý kupujeme, má tri šestky – to sú tie dlhšie dvojité čiary na začiatku, uprostred a na konci a že aj každá webová adresa sa začína tromi šestkami: www?

Možno práve koronavírus – ktorý sa Slovenska dotkol iba okrajovo (28 mŕtvych za viac ako tri mesiace, pričom bežne zomrie viac ľudí za jeden deň) – dá odpoveď na zmysel proroctva sv. Jána Pavla II. Napriek všetkým problémom a chaosu na našej politickej scéne, nemá byť našim prínosom „ľudská tvár“ v politike v tom najširšom „proľudskom“ zmysle? Neukázal ľudskú tvár vtedajší prezident, keď po zatknutí Štefana Dubčeka 19. júla 1942 na intervenciu Uhrovčanov prepustil ho z väzenia, lebo išlo o „poriadneho človeka, ktorý má deti, ženu a chodí do kostola“, a prezident to zhodnotil tak, že ide o nejaký prechmat? A to napriek tomu, že šéf bezpečnosti a jeho detektívi boli roztrpčení, lebo stalo ich veľa úsilia, kým našli archív ÚV KSS, zakopaný práve u Dubčekovcov v kozom hnoji. Neboli korene „ľudskej tváre“ Štefanovho syna Alexandra, ktorý mal vtedy 21 rokov a v januári 1968 sa prvým tajomníkom ÚV KSČ, práve tu? Slovenský pokus o „politiku s ľudskou tvárou“ dosiaľ zakaždým prekazili mocní tohto sveta. V štyridsiatych rokoch to boli sily „západné“ a v šesťdesiatych rokoch 20. storočia sily „východné“. V oboch prípadoch ide o ich geografické a nie ideologické označenie.

Svet potrebuje dobrotu, ktorá je sprievodným znakom slovenských dejín. A svetová politika potrebuje „ľudskú tvár“. Ak je toto náš údel, ako s ním naložíme?

Súvisiace linky: