Nerozumiem, nerozumiete?

EÚ má pripravených 540 mld.€ pre firmy a zdravotné systémy. Dokonca je rozhodnutá nasypať ďalšie milióny na stabilizáciu afrických krajín. MMF ide uvoľniť 1 bilión USD na krízové menežovanie. Podľa prehlásení svojich čelných predstaviteľov má pripravených dosť zdrojov na záchranu a oživenie ekonomík. Na pozadí krokov smerujúcich k oživeniu prebieha vzájomné obviňovanie jednotlivcov aj celých štátov so spôsobenia, alebo nezvládnutia koronavýziev. Podľa prezidentky SR potrebujeme veriť, že “keď budeme v našom úsilí dôslední, môžeme sa postupne a premyslene vracať do stavu a na miesta, ktoré sme museli v polovici marca opustiť. Aby sa svet stal takým, akým bol, musí sa prijať a dodržiavať to, čo je nevyhnutné.” Toľko prehlásenia a fakty.

Lenže je tu jedno zásadné ale. Tým je nepochopenie odkazu koronakrízy. My už nemôžeme myslieť v starých schémach v nových, zmenených podmienkach. Takto to už nebude fungovať. Všetci chcú oživiť svet, ktorý tu existoval doposiaľ. To už ale nebude možné. Ak chceme prežiť, musíme nové podmienky akceptovať, prijať. Neidealizovať, prijať. To je o tej všadehlásanej pokore. Umenie pokorne sa podvoliť danému stavu a primerane reagovať. Akákoľvek snaha o oživenie minulosti, akýkoľvek boj o pokračovanie doterajšieho spôsobu života, nás bude viac a viac vyčerpávať. Neskôr, za vyšších strát sa nakoniec podvolíme. My nemôžeme bojovať, my musíme plávať na vlne nových skutočností. Potom sa udalosti budú diať hladko a budú nadväzovať jedna na druhú. Inak to bude tŕnistá cesta prekážkovou dráhou. Súčasná kríza je útok proti základom súčasného systému postavenému na peniazoch. Neživotaschopné systémy musia padnúť, aby sme mohli vstúpiť do novej éry. A pravdepodobne úplne bez peňazí. Iné hodnoty budú dominovať.

V niektorých publikovaných článkoch na webe sú predkladané skutočne konšpiračné teórie o zámere elít obmedzovať našu slobodu a zvyšovať kontrolu nad občanmi. Toto však nie je božím zámerom, naopak. Vyvolávanie strachu je zbytočné a skutočne slúži len k obmedzovaniu vnútornej slobody jednotlivca. Bez obáv, s neochvejnou vierou môžeme smelo vstúpiť do doby nepoznanej. Ak bude naše konanie v súlade s vyšším zámerom, naozaj nie je žiadny dôvod na obavy.

Ak chceme postaviť životaschopný systém, musíme si uvedomiť čomu nás kríza učí. Kríza zaútočila na globálny ekonomický systém a uzavrela nás do menších komunít. Uzatvorila nás do štátnych hraníc a v jednotlivých štátoch uzatvorila hranice regiónov. Toto sú podmienky, z ktorých by sme mali vychádzať. Doterajší systém mal dve základné slabiny. Peniaze a globalizáciu.

Peniaze už neslúžili k zvyšovaniu kvality života jednotlivca, ani celej spoločnosti. Stali sa jediným cieľom nášho snaženia bez ohľadu na metódy dosiahnutia. Nebolo potrebné byť užitočným, ale zarobiť dostatok peňazí. Peniaze degradovali hodnotu ľudskej práce. Určovali náš osobný kredit, výšku spoločenského postavenia. Mnoho schopných ľudí bolo vytláčaných na okraj spoločnosti, pretože neboli dostatočne draví. Mnoho schopných ľudí muselo opustiť štát, pretože (ne)spoločenský systém ich nepotreboval. Peniaze zlomili naše morálne zásady a princípy na ktorých musí stáť zdravá spoločnosť. To sú v krátkosti dôvody, prečo tento systém neprežil. A samozrejme, s tým súvisiace bezbrehé vyžieranie zdrojov. Prírodných aj ľudských. Stále si myslíme, že keď do systému nalejeme viac peňazí, všetko bude fungovať. Nie, nebude. Chýba tam ľudský faktor. Akékoľvek snahy o pokračovanie budú preto neúspešné. Systém sa stal samoúčelným, úplne odtrhnutým od potrieb občanov. Vznikli paralelné svety občana a štátu. Ak nezladíme záujmy štátu so záujmami občana, jeden z nich neprežije. Ak neprežije občan, neprežije ani štát. Ale ak občan prežije, tento spôsob vlády určite nie. Ak sa štát bude snažiť zachovať doterajšiu politiku, bude narastať počet občanov, ktorí sa budú odpútavať od systému v snahe prežiť, alebo žiť kvalitatívne lepší život. Nároky poklesnú. Taký bude vývoj. Štát sa stane zbytočnou príťažou a nebude rešpektovaný. Skolabuje. Ak chce štát prežiť, bude musieť pochopiť nevyhnutnosť zmeny vlastníckych práv a zapojiť najväčší kapitál ktorý má k dispozícii do budovania novej spoločnosti. Vlastníctvo nebude prioritou. Ak ktokoľvek dokáže vyburcovať ľudský potenciál k práci na spoločných cieľoch, máme vyhraté. Zatiaľ to nie je možné. Príliš lipneme na ideách kapitalizmu. Bude musieť byť na nás vyvinutý vyšší tlak, budeme musieť prežiť viac útrap, aby sme pochopili, že bez spoločnej práce na spoločných cieľoch to už nepôjde. Ak chceme vybudovať silnú spoločnosť, musíme začať od najmenších komunít. Postupne rodina, obec, mesto, región, štát.. susediace štátne útvary. Ak uvoľníme ruky k vybudovaniu sebestačnosti komunít, postavíme silnú a odolnú spoločnosť voči vonkajším otrasom. A to sa dá aj s minimom finančných prostriedkov, s tým čo práve máme po ruke. V súčasnosti chce štát pomáhať súkromným podnikom prežiť. Ak pomôže finančne, alebo úľavami, mal by aspoň žiadať záruky v podobe zábezpeky výrobných prostriedkov, pretože tie môžeme pri neskoršom kolapse potrebovať. A kolaps určite príde a zaútočí na nás s oveľa väčšou razanciou ak nezmeníme spôsob myslenia a konania. Ak to neurobíme v tomto príhodnom čase, útok môžeme očakávať v tej najnevhodnejšej chvíli. Napríklad na jeseň.

Aby sme sa vyhli čiernym scenárom, mali by sme rozlíšiť veci dôležité a veci súrne. Koronavírus upriamuje našu pozornosť na riešenie súrnych záležitostí. Nebolo by dobré, keby sme popri tom prehliadali dôležité systémové kroky.