Armáda nie je schopná konať. Čaká na „jasne definované úlohy“! Stav vojny im nestačí! Zvolajme domobranu.

Jeden deň pred Jozefom sa daňoví poplatníci dozvedeli krutú pravdu. Ani sám som neveril vlastným očiam. Je tu vojna, skutočná vojna. A rezort, ktorý vlani spálil 9,5% rozpočtu vyplodí na boj 2800 vojakov. Jeden priemerný krajský policajný zbor!!! A od najvyššieho vojaka sa dozvieme nasledujúce: „sme pripravení podieľať sa na akejkoľvek jasne definovanej úlohe“. Oni sú v kríze, vo vojne iba pripravení sa podieľať a čakať na „jasne definované úlohy“. Ako žiaci v škole čakajúci na úlohy od učiteľky. Toto naozaj nemôže byť pravda, stále nechcem veriť vlastným očiam.

Oni nevedia, čo môžu ponúknuť, oni nemajú konkrétne predstavy, čo na základe vycvičenosti povedzme v odmorovaní, zručností povedzme v ochrane teritória, alebo v ovládaní špeciálnej techniky, na základe dispozície špecifickými povedzme testovacími súpravami, dokážu robiť. Oni chcú čakať na „jasne definované úlohy“. Ktoré majú dokonca jasne definované v ústave, ba aj v zákonoch. Inštitúcia, ktorá má priamu zodpovednosť za odrazenie prípadnej agresie (vrátane agresie vírusom!!!), za ochranu suverenity, územnej celistvosti, štátnosti, bude čakať na jasne definované úlohy. Toto nevymyslíš. To je tragikomédia. To je kruté odhalenie, doslova obnaženie.

Vedenie rezortu a najmä velenie ozbrojených síl podľa všetkého vôbec nepochopilo, že v kríze sú práve oni tí zodpovední, tí v riadiacej stoličke. Tí, ktorí majú ponúkať riešenia a nie čakať na úlohy odkiaľsi. Oni už nemajú ani Moskvu, ani Prahu a  ako vidia, už vôbec nie Brusel resp. Mons (NATO veliteľstvo), ktorí im povedia, čo robiť. A oni budú len plniť. Spoločnosť od armády nečaká, že sa budú správať ako pokakaný škôlkar, ktorý čaká na pani učiteľku, že mu vymení plienky a umyje zadoček. Vlády sa budú meniť a tak, ako doteraz, aj väčšia časť nastupujúcej vlády budú amatéri, ale inštitúcie zostávajú. Práve inštitúcie, ako Ozbrojené sily SR sú piliere našej bezpečnosti a majú to šancu potvrdiť. Práve v čase krízy. Teraz môžu dokázať spoločnosti, že obrovské miliardy, ktoré za 3 dekády dostávali, boli v skutočnosti investíciou do niečoho, čo funguje. Teraz nie je čas na plač. Všetko ostatné musí ísť bokom, je tu krízová situácia.

Čo je vlastne rezort obrany? Je to jediný rezort, ktorý v čase bez kríz doslova páli spoločné peniaze čistou spotrebou. Jeho jediným výsledkom je pripravenosť na riešenie toho, čo nielen nás, ale veľkú časť sveta, postihlo na začiatku roka. Volá sa to pripravenosť na riešenie krízových situácií. Niektoré z nich, najmä tie nevojenské, si vyžadujú počty, mladé, zručné, vycvičené a odolné telá, ruky, nohy. Vedené hlavami, mozgami, iniciatívnosťou elity: dôstojníkov. Iné, najmä tie vojenské, si vyžadujú špecifické vojenské zručnosti v narábaní s unikátnou, ale často viacúčelovo použiteľnou vojenskou technikou. Vtedy sa tomu odborne hovorí manažment násilia. V roku 2019 na tento účel rezort obrany spálil 1,6 miliardy z rozpočtu. Aby čakali na „jasne definované úlohy“ a ponúkli silu jedného priemerného krajského policajného zboru!!!

Veľká časť z inšpirácií, ktoré čitateľom ponúknem v nasledujúcich riadkoch bola publikovaná najskôr v alternatívnom internetovom denníku, potom v blogoch, už v priebehu novembra minulého roka. Dlho pred dnešnou krízou. Urobím len sumarizačný prierez toho, čo treba robiť aj s akceptovaním toho, čo bolo zanedbané za 15 rokov od zavedenia profesionalizácie po zrušení povinnej vojenskej služby. Osobne som pred 16 rokmi pôsobil na najvyšších postoch rezortu. Mňa nemôžu opiť rožkom.

Môžu robiť len s tým, čo majú, teda máme. To, čo nám menšina navolila a nezúčastnená väčšina dovolila navoliť. S tým treba fungovať. Nejdem radiť, idem ľuďom oznamovať, čo majú a môžu čakať od kompetentných vrcholných uniformovancov. Namiesto plaču a čakania na úlohy. Rozdelím to na etapy. Lebo takto to musí robiť kompetentný krízový manažér.

Prvá etapa sa už mala konať a má konať nepretržite. Ide v nej o získavanie informácií. Volá sa to prieskum vo všetkých formách, ktorého vrcholným produktom je spravodajstvo. Neverím tomu, že vojenské spravodajstvo od začiatku januára neposielalo informácie o stave a o vývoji ohrozenia vírusom. Na základe toho mali strategickí plánovači v druhej etape už na druhý týždeň konať a pripravovať návrhy. Aj návrhy účelových taktických a operačných zoskupení, ktoré by mohli pôsobiť pre prípad potreby. Strategickí plánovači mali urobiť inventúru, čo má rezort k dispozícii na pôsobenie proti takému ohrozeniu, akú prevenciu môže robiť, čo dokáže zmobilizovať. Čo už pohnojili, to sa nedá vrátiť, ale mohli predkladať návrhy (a dúfam, že predkladali), na provizórne opatrenia. A tieto mal priebežne posudzovať NGŠ s ministrom (tzv. „Kolégium“). Do nepretržitého prieskumu patrí aj testovanie príslušníkov armády, aj evidovanie infikovaných, sledovanie napadnutých oblastí, atď.

Na základe rozhodnutia vedenia a velenia už mal v tretej etape, možno tretí januárový týždeň, personálny štáb robiť opatrenia. Kadetské zbory možno 10 tisíc mladých ľudí od 10 do 18 rokov, ktorí mohli povedzme nosiť ohrozeným starcom potraviny a lieky, už nevyrobia. Nevytvoria ani chýbajúcich azda 10 tisíc príslušníkov neexistujúcich Civilných zborov z tých, ktorí nikdy neboli na vojenčine, tých už nevycvičia. Ale už publikovaný tvorivý nápad sa dal využiť hneď po vyhlásení výnimočného stavu. Totiž spoločnosť má už veľmi výrazne kvalifikovanú komunitu, ktorá sa dá použiť na riešenie krízy. Ide o študentov zdravotníckych, lekárskych, biologických odborov stredných a vysokých škôl. Rezort na návrh múdrych uniformovancov už mohol iniciatívne predložiť návrh vláde a na základe jej rozhodnutia už mohol sformovať akýsi civilný zbor. V čase vynútených prázdnin by dostali uniformy, krátke zaškolenie ako robiť s ochrannými pomôckami a testovacou technikou. A už mohli pôsobiť: testovať, asistovať pri prevoze podozrivých, infikovaných. Chrániť ich pravidelným testovaním. Mohli mať služby. Veľkosť zboru podľa požiadaviek, potreby. Provizórne, ale účinné tvorivé využitie zákonných možností.

Personalisti mohli dávno obsadiť neobsadené tabuľky okolo 4 tisíc miest bývalými vycvičenými vojakmi. Z tých, ktorí prešli výcvikom v minulosti. Niektorí len 6 mesiacov, niektorí v armáde pôsobili dlhé roky. Hovorí sa im aktívne zálohy. A to, že ich oslovili, sme sa mali dozvedieť. Všetci, ktorí prispievame a čakáme, že investícia sa nám vráti. Tieto aktívne zálohy už mali byť aktivizované. Bol a je na to dôvod. Absolventi povinnej služby, ktorí mali v roku 2005 19 rokov, majú dnes 34. Stále mladí. Ide o masívne množstvo desiatok tisícok potenciálnych adeptov. Podľa kvalifikácie, skúseností a potrieb. Tak, aby sme nezruinovali iné kritické služby na riešenie krízy. Nových už nevycvičíme, máme, čo máme. Nepochybujem, že by sa našlo 4 tisíc dobrovoľníkov. Nebola by potrebná donucovacia sila štátu, stačila komunikácia a konanie. Otázka je: konali?

Vo vzťahu k ostatným bývalým vojakom, adeptom na pasívne zálohy, by si len urobili inventúru. O tom, čo majú k dispozícii podľa predpokladaných požadovaných kvalifikácií. Od šoférov, až po chemikov alebo biológov. Ale aj ochrancov hraníc vo forme ozbrojených patrol. Aj uniformované patroly na zásobovanie izolovaných a zraniteľných. Tí, ktorí by mali výhradu svedomia, by nemuseli nosiť zbrane. Proti vírusu sú totiž zbrane neúčinné. Inou skupinou môžu byť hoci pomocníci v poľnohospodárstve, na zabezpečene jarného výsevu, sadenia a neskôr zberu úrody. S cieľom zaručenia potravinovej bezpečnosti. Ale to znamená niečo iné: žiadne modré knižky, žiadne oslobodenie od brannej povinnosti.

Títo by sa následne dozvedeli, že majú byť z rozhodnutia vládcov pripravení nastúpiť. Selektívne. Určite by nemohli volať aktívnych zdravotníkov, poľnohospodárov, alebo potravinárov, ba ani zásobovačov kritických komodít. To by sme si strelili do vlastnej nohy. Nepochybujem, že môžeme hovoriť o tisíckach ba desiatkach tisícok, ktorí by sa povolávali podľa eskalačných stupňov. A z pasívnych by sa stali na vyhradený čas aktívnymi záložníkmi. Povedzme v 3-týždňových cykloch. Ak sme o tom nepočuli, ak to nebolo prezentované, tak mám obavu, že doteraz to v rezorte nerobili. Lebo asi čakali na jasné úlohy! A tie neprišli!

Sformované jednotky a útvary by v nasledujúcej etape dostal pod velenie operačný štáb GŠ. Taký, akému som kedysi šéfoval. A riešil by s nimi krízové opatrenia. Všetky možné. Operatívne, podľa vývoja situácie. Tak, aby nezničil každého. Plnú pohotovosť nemožno držať nepretržite. Ale hovorili by sme o desiatkach tisíc ľudí. Len z toho, čo máme a čo sa dá podľa platných zákonov zaktivizovať. Nehovorili by sme o hanebnej veľkosti jedného krajského policajného zboru. Dosiahlo by to veľkosť armádneho zboru. Za pár týždňov a zdôrazňujem: z toho, čo už máme k dispozícii. Tvorivým uplatnením možno aj doteraz odmietaných nápadov.

Logistický štáb s prvkami by vojská zabezpečoval všestrannou podporou. Aby nehladovali, aby mali pohonné hmoty, aby bol dostatok testovacích zásob, ubytovacích kapacít. Pre vojakov, podozrivých, aj izolovaných infikovaných. Našich občanov. Možno by aj vozil opatrovateľky zo zahraničia domov. A po otestovaní by mohli pomáhať kvalifikáciou doma, vlastným. Podporovali by tých, ktorí doteraz platili dane, z ktorých sa armáda pripravovala. Na to, aby v čase potreby konala. A bojovala. Tentoraz bez výstrelov. Lebo aj taká býva vojna. Tá biologická.

Od velenia sme sa nedozvedeli ani to, či majú ujasnené, čo je okamžite k dispozícii. Rezort disponuje ľuďmi, technikou, vrátane detekčnej, vrátane ochranných odevov a pomôcok, má útvar RCHBO, disponuje výrobňami kyslíka, aj infraštruktúrou, napríklad priestormi, budovami. Nikto nás vojensky nenapadne, už dokonca aj islamský štát sa bojí vírusu. Takže všetko v armádnej uniforme musí ísť na pomoc. Chrániť hranice, ponúknuť dovoz jedla izolovaným, najmä starším, hoci aj pri uprataní zvratkov ak treba, dezinfekcii a pod. Je potrebná pomoc úradom a nemocniciam pri prevoze infikovaných, ak treba aj ženijná technika pri kopaní hrobov (dúfajme, že to nebude), pri dekontaminácii. Iným typom aktivít je pomoc pri dozorovaní vládnych opatrení, rozvoze dezinfekčných prostriedkov. O pár dní to môže byť pomoc roľníkom pri jarných robotách, atď.

Najskôr je možné povolať tých, čo nemajú robotu, alebo im zamestnávatelia dali neplatené voľno, ako aj zamestnancov v štátnej a verejnej správe (nebojte, nezrúti sa). Všetkých pri nástupe otestovať a pár dní sledovať. Pomoc budú potrebovať aj marginalizované komunity v osadách, ich hygiena je nízka, ale odolnosť v prípade nákazy môže byť prekvapivo vysoká. Oni potrebujú skôr informovanosť a asistenciu.

Z letectva môžu ponúknuť vrtuľníky aj dopravné lietadlá na dovoz/rozvoz testovacej techniky, liekov a podobne. Dá sa urobiť celý plán podľa potrieb krízy. A vhodne ho zverejniť. Ale nečakať na iniciatívu (ÚLOHY), treba prichádzať s nápadmi, ponukou, iniciatívou. Prekvapuje ma, že to doterajšie vedenie rezortu neponúklo. Do soboty už veľa neurobia a znovu len potvrdili svoje schopnosti. Namiesto slávy akčnosti po ich zostane len tragédia a kauzy. Čakali na pokyny tak, ako to robili po celý život. Žiaľ, z toho, čo sme si včera vypočuli vzniká dôvodné podozrenie, že časť generality je postihnutá vírusom paralýzy a čakania na úlohy!!!

Je možné, že politici budú pokakaní až po uši a neurobia rázne opatrenia. Dávam tomu malú nádej, ale hanba by v prípade návrhu nebola na tých, z ktorých radov som vyšiel. Na ozbrojených silách. Ktorých velenie čaká na úlohy. V čase vojny, teda krízy ČAKÁ a pýta sa, čo robiť. Ani si neviem predstaviť, žeby som ako kapitán dopravného lietadla v núdzovej situácii čakal na úlohy a pýtal sa, čo robiť. Jednoducho konám, to odo mňa očakávajú cestujúci. Konaniu rezortu nemôže nikto normálny uveriť.

Armáda je jediná zložka krízového manažmentu, ktorá na rozdiel od polície alebo záchranných zborov v mieri nerobí nič iné, len sa pripravuje na to, aby konala v čase krízy. Totiž kriminalita, či porušovanie dopravných pravidiel bude aj počas krízy. Čiže polícia má čo robiť a len malá časť jej kapacít je použiteľná na dodatočné úlohy. Podobne je to s hasením požiarov, alebo inými záchranárskymi aktivitami.

Práve dnešná situácia je časom, kedy sa ozbrojené sily môžu prezentovať v tom najlepšom svetle. Ibaže, ich velenie nemôže ČAKAŤ NA „JASNE DEFINOVANÉ ÚLOHY“. Velenie musí predvídať, navrhovať, plánovať a konať. A som si istý, že veľká väčšina nižších hodností by nás, pod kvalitným velením, milo prekvapila a boli by sme na nich hrdí. Problémom rezortu nie sú ruky a nohy, problémom rezortu je evidentne hlava. Verím, že nebudem sám a pripoja sa ďalší z bývalých vysokých šéfov v rezorte. Keby sme mohli, iste by sme zrúkli: „Domobrana“. Odpoveď by bola taká z filmu: „Nemáme“. Na čo by baťko Króner vedel reagovať: „Tak utekajme“. A národ by sa musel spýtať? „Kam?“ O to ide. Niet kam!!! Je čas si to vyčistiť u nás doma. Teraz. Alebo raz. Čoskoro. Konečne. Kríza čistí.

Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., bývalý ZNGŠ pre operácie, šéf špeciálnych síl, šéf správy vojenského prieskumu a elektronického boja. Expert na asymetrické, nelineárne, hybridné operácie, absolvent svetovo najprestížnejších západných vojenských a obranných akadémií a kurzov.