Môj nezmieriteľný odpor k liberalizmu

Mám pocit, že som asi pochopil, ako sa cítili naši dedovia a babky v 40.-50-tych rokoch, kedy nastupoval komunizmus (ako ideológia). Tí, čo zažili represie rokov päťdesiatych, s tými sa potom ten antikomunistický sentiment ťahal po celý život. A takých ľudí nebolo málo – najmä keď si uvedomíme, že komunisti tvrdo prenasledovali bývalých členov ľudovej strany a vôbec viditeľných predstaviteľov veriacich.

Teraz je aktuálnou represívne sa prejavujúcou ideológiou liberalizmus, resp. neoliberalizmus, prípadne tzv. neomarxizmus. Na nálepke až tak veľmi nezáleží. Teraz mi dochádza, ako sa asi cítil Ladislav Jakl, bývalý spolupracovník prezidenta Václava Klausa, keď ho za normalizácie „sekírovali“ esenbáci, lebo počúval západný bigbít. Čítam teraz knihu rozhovorov s ním. Lenže, ešte raz, ja osobne nemôžem pociťovať ten hnev a tú zlosť voči komunizmu. Moja generácia nie je obeťou komunizmu, ale aktuálneho (neo)liberalizmu. Tento kazí a ničí plány dnešným mladým (aj starším), ktorí sa s ním názorovo rozchádzajú. Ideológovia a politruci dnešného režimu dávajú dôraz na slovko „liberálna“ v slovnom spojení „liberálna demokracia“. Tu nemajú miesto autentickí konzervatívci, národovci či ľavičiari. Len takí, čo ohnú chrbát v prospech tej súčasnej ideológie a súčasného systému.

Prekliatím mojej generácie je jednoducho tento systém a táto ideológia. Preto je mi jasné, že už teraz sa vo mne vytvára v tejto súvislosti veľmi silná emocionálna stopa , ktorú si ponesiem celý život. Tak ako naši predkovia nenávideli komunizmus, ja cítim nezmieriteľný odpor voči súčasnému liberalizmu.

Pravda, socializmus priniesol aj určité istoty a dobré prvky, o tom sa nechcem sporiť. Preto aj generácia mojich rodičov častokrát nemá tie spomienky až také temné. Skúsme sa však spýtať, aké istoty nám priniesol dnešný globalistický liberalizmus.

Asi vnímame všetci aj súčasnú situáciu okolo nás a fakt, že akýsi naivný globalizmus, dobromyseľné otváranie hraníc v prospech dlhodobého mieru a prosperity – tak to jednoducho nefunguje. Ukazuje nám to nielen epidémia koronavírusu, ale aj situácia na grécko-tureckých hraniciach.

Napriek všetkému, nezabúdajme, že aj predošlé represívne a totalitné ideológie sa stratili v priepadlisku dejín. Tak to bude, skôr či neskôr, aj s tou aktuálnou verziou liberalizmu.