Zahraničné „progresívno-liberálne“ centrály už vystrkujú rožky jasným ovplyvňovaním rokovaní.

Ak by mal niekto dojem, že Matovič vyhral voľby perfektnou predvolebnou kampaňou a oslovením ľudí, v nasledujúcich riadkoch sa pokúsim analytickým rozborom dokázať opak. A skúsim definovať, čo z toho vyplýva tak pre víťaza z hľadiska šancí na zostavenie trvalej vlády, aj čo z toho vyplýva pre porazených voličov tradicionalistov, ktorí k nemu z núdze priskočili. On totiž vyhral hlasmi práve tradicionalistickej väčšiny.

Začnem od Adama a budem stručný. Po rozhovore s pomerne malou vzorkou známych a priateľov, z ktorých veľká časť volila víťaza, som si s určitou dávkou možného skreslenia uvedomil istú skutočnosť. Zvíťaziť mu pomohli tie anti-demokratické prvky, ktoré iným pomáhajú nedostať sa do parlamentu: cieľovo manipulačné prieskumy verejnej mienky. Najprv bola prieskumom realita volieb do Europarlamentu. Víťaz národných volieb v nich ledva prešiel. Sám sa radšej stiahol a Slovensku dal prvého rómskeho europoslanca. Zvolili ho tí voliči, ktorí sa dajú označiť za akési tvrdé jadro proklamovanej nezávislosti. Potom prišli prvé prieskumy, ktoré mu manipulačne dávali zdvihnutý prst na hranici prechodu do parlamentu.

Zrazu si manipulátori uvedomili, možno aj boli povzbudení, že jeho šance sú o niečo väčšie. Nútený únik do reality zo strany prieskumných agentúr vyplynul z faktu, že drvivá väčšina voličov „tradicionalizmu“ nemala koho voliť. Tak sa agentúry pri preferenciách OĽANO posúvali postupne do pásma 10 až 15%. Medzitým fungovala aj iná realita. SNS už bola jej 4-ročnou protištátnou politikou v obrane a v školstve úplne neprijateľná pre väčšinu podvedených štandardných patriotov. Mám to od veľkého počtu priateľov, ktorí dlhodobo volili práve SNS. Ani oni nechceli prepad hlasov. Malé strany nemali šancu a mohli urobiť jediné: všetky sa mali vzdať. Pravdepodobne v prospech Vlasti, časť pre ĽSNS. Iná možnosť nebola.

Ani jedna z nich to neurobila, dúfajúc v zázrak. Taký krok by určite pomohol obidvom stranám získať o čosi viac, ako bol prepad asi 14 tisíc hlasov tradicionalistických ministraničiek. Vlasti by garantoval prekročenie troch percent a možnosť prežitia, aj budovania potenciálu. Za istých okolností to mohlo priniesť o jeden hlas viac ĽSNS, keďže zvolené strany dostali 2,1 milióna hlasov a to je v prepočte asi 14 tisíc voličov na každého poslanca. Tradicionalistické ministrany evidentne nedostali ponuku na kompenzáciu volebnej zálohy od Vlasti, ani ĽSNS pre prípad vzdania sa. Čo sa stalo, sa už neodstane. Aspoň sa treba poučiť. Tentoraz konečne.

Aký to malo dôsledok na voličov? Vo výbere nevýbere húfne prešli k OĽANO, dúfajúc, že to je ten správny subjekt. Neuvedomiac si mechanizmus ich kandidátky a dôsledky. Totiž práve ich mechanizmus poskytuje malú šancu na formovanie politikov, ale obrovskú šancu na infiltráciu presadzovateľov záujmov zahraničných agentúr, ktorí sledujú dlhodobé strategické ciele ovládnutia suverenity a likvidácie štátnosti. Čo je výsledok? Medzi tímom OĽANO je z 58 členov parlamentu popri okolo 12 kresťansky orientovaných poslancov minimálne toľko, možno aj oveľa viac akýchsi vyznávačov „občianskeho“ princípu. Preložené do ľudovej reči ide o piatu kolónu protištátnych „liberálnych progresívcov“. To je gigantická rozbuška pod zadkom premiéra z vlastných radov. Pretože s kresťanmi sa dokáže dohodnúť na zásadných veciach ochrany štátnosti, hodnôt a možno aspoň minimalistickej verzie suverenity. Tá druhá skupina je platená zvonka za niečo iné a „produkt“ bude musieť sponzorom dodať.

Ak k tomu pridáme najmenej polovicu „žaluďov“, ktorí sú jednoznačnými agentmi cudzích záujmov a zúrivými liberálnymi „progresívcami“, tak nám vyjde zaujímavý záver. Napriek evidentnému faktu, že z 13 sulíkovcov patrí až 5 do tejto kategórie, títo sú jasne vhodnejším koaličným partnerom ako „žaludi“. Ale nebolo by múdre nechápať signál z hradu aj od žaluďov, ktorý jasne (mierne povedané) neodporúča zobrať kollárovcov do vládnej partie. Ani bývalý hradný pán, ani súčasná rezidentka nedisponujú analytickou kapacitou na to, aby tento záver vyšiel z ich vlastnej hlavy. Bol im „poradený“ tými, ktorí ich diaľkovo ovládajú a ktorí majú záujmy. Ktorí ich vytvorili a platili. Pre nich je prinajmenšom neprijateľné, aby mali ministerstvo obrany „kollárovci“. Vedia prečo.

Oni potrebujú tak zahraničie, ako aj obranu vo svojich rukách. Ako minimum. Len vtedy zabezpečia okupáciu Slovenska cudzími základňami, vznik euroarmády, zbrojné akvizície, podprahové vnútenie platnosti „Istanbulu“ aj „Marakéša“, akceptovanie „zjemnených“ migračných kvót a iných „západných hodnôt“ (v prvej etape akceptovanie registrovaných partnerstiev), atď. Ktoré tak Matovičovi, ako aj Kollárovi zlomia väzy a v budúcich voľbách garantovane pôjdu cestou SNS a Mostu-Híd. Pod pojmom „oni“ mám na mysli zahraničné riadiace prvky piatych kolón extrémistického „libero-progresivizmu“.

Práve rozhodnutie a pochopenie súvislostí zo strany šéfa víťazov nám ukáže, či chápe pravidlá tohto typu hokeja. Aj to, či tiež chápe mechanizmy záchrany svojej budúcnosti. Jeho prvým ťahom by malo byť vyradenie jedného z partnerov. Toho čisto usvedčene skorumpovaného, oligarchického a pre neho nebezpečného. Nazýva sa „škodná“. Aj za cenu tichej dohody s KDŽP od kotlebovcov, prípadne tichej dohody s časťou poslancov okolo Blahu v Smere. Tých etatických. A prípadne aj za cenu inej formy povolebného prekvapenia. Tak nenápadne si zobrať inšpiráciu od oného času „gazdu pravice“. Aby extrémistickí „občianski“ „libero-progresívci“ vo vlastných radoch vedeli, že táto hra režírovaná ich zahraničnými trénermi a sponzormi bude mať mantinely. A že slovenský tím sa pod vedením kouča víťazov nevyznačuje až takým bačovstvom, aké by radi videli a vnútili, ale najmä aké predpokladali a predpokladajú.