O duchovno kultúrnom boji islamu s kresťanstvom. Kto bude víťazom?

Každým dňom sa Európa čoraz viacej zapĺňa moslimami. A títo ľudia celkom otvorene deklarujú, že nemajú záujem o našu kultúru a už vôbec nie o naše náboženstvo. Prišli sem, aby presadili svoju kultúru, svoje zvyky a svoje náboženstvo. Od moslimov je možné očakávať naozaj čokoľvek, iba jedno nie. Že by ustúpili! Naopak, očakávajú, že ustúpime my! Že my obetujeme svoju kultúru, svoje zvyky a svoje náboženstvo!

Veľkou otázkou preto zostáva, akú protiváhu môže postaviť Európa voči týmto snahám? Trebárs len voči živelnej sile ich vierovyznania? Silu akého presvedčenia? Čím a ako dlho môže čeliť vitálnej živelnosti stúpencov islamu bez toho, aby tejto sile nakoniec kultúrne nepodľahla? A ako je vôbec z dlhodobého hľadiska možné obstáť voči ľuďom, odhodlaným položiť za vlastnú vieru aj život?

Nepopierateľnej vnútornej sile hlbokého presvedčenia vyznávačov islamu je možné efektívne čeliť iba rovnakou silou! V kultúrnej a duchovnej konfrontácii, ktorej sme v súčasnosti svedkami sa totiž časom ukáže, kto v tomto smere nakoniec dokáže obstáť a kto naopak podľahne.

Kde však je ale dnes v Európe možné nájsť takúto silu? Má ju vari súčasný materializmus a konzum, tak rozšírený medzi bežnými Európanmi? Má ju vari komerčná kultúra, z ktorej sa pomaly strácajú všetky vyššie a ušľachtilejšie hodnoty? Majú ju posledné zbytky kresťanstva, ktoré v akomsi ťažko definovateľnom strachu dobrovoľne odstraňuje svoje symboly z verejných priestorov? A nevyznieva snáď takáto precitlivelosť prinajmenšom trochu rozpačito práve vo vzťahu k vyznávačom islamu, ktorí sa naopak vôbec netaja svojou snahu o otvorené presadzovanie islamu v Európe?

Dakde som dokonca čítal, že na protest voči takémuto popieraniu kultúrnych tradícií Európy začínajú mnohí ateisti nosiť na krku kríže. V ich jednaní sa skrýva určité nevedomé tušenie. Nevedomé tušenie jedinej možnej sily, prostredníctvom ktorej je možné čeliť živelnosti islamu a zachovať kultúrnu kontinuitu Európy.

Avšak žiaľ, túto silu nepredstavuje kresťanstvo v jeho súčasnej podobe. V jeho strate spojenia s mentalitou ľudí súčasnej doby. A pre túto svoju neschopnosť reflektovať súčasnosť a životaschopne sa jej prispôsobiť sa stáva čoraz menej príťažlivým pre ľudí nižších vekových kategórií a tým pádom stále stráca už aj tak slabé pozície.

Kresťanstvo, ktoré bolo po celé stáročia duchovnou a morálnou oporou Európy a z ktorého hodnotových základov vyrástol súčasný európsky blahobyt začalo strácať reálny kontakt s ľuďmi najmä počas priemyselnej revolúcie. Do popredia ľudského myslenia sa dostávalo racionálno, logika a účelovosť, ktoré ľudí vzďaľovali od detskej prostoty úzkeho spojenia s prírodou a prirodzenej, jednoduchej duchovnosti.

Ľudia sa tým vzďaľovali od požiadavky byť ako deti, to znamená byť detsky, prosto a jednoducho otvorení veľkým a zásadným pravdám pravého kresťanstva a koniec koncov i celého svojho bytia.

Zatiaľ čo teda vývoj spoločnosti šiel novým smerom, kresťanstvo ho nedokázalo reflektovať a zostávalo stáť na jednom mieste. Tým však vznikla priepasť medzi ním a moderným človekom, čo je obrovská škoda, pretože kresťanstvo v sebe skrýva nesmierne duchovné hodnoty i pre ľudí modernej doby. Ba vôbec pre ľudí akejkoľvek doby! Jeho fatálnou chybou však je, že sa nie je schopné prispôsobiť súčasnosti. Prispôsobiť sa nie vo svojej najhlbšej podstate, ale vo svojej vonkajšej forme. Lebo jeho pravá a najvnútornejšia podstata je spojená s Pravdou a Pravda zostáva po všetky veky rovnaká a nemenná.

Môže sa meniť iba forma, pretože tak, ako kedysi Mojžiš prinášal vo svojej dobe večnú a nemennú Pravdu v určitej forme, zodpovedajúcej mentalite a vnímavosti ľudí jeho doby, tak priniesol neskôr tú istú Pravdu i Ježiš vo forme, vhodnej pre ľudí vtedajších časov. A je veľmi zaujímavé, že hoci išlo stále o tú istú Pravdu, rozdielnosť jej formy bola do takej miery iná, že Mojžišovi stúpenci tvrdili o Ježišovi, že sa rúha Bohu.

Toto všetko však v konečnom dôsledku znamená, že tie isté princípy a tie isté myšlienky, ktoré kedysi hlásal Kristus pred 2000 rokmi, zaodeté do formy, zrozumiteľnej ľuďom onej doby sa môžu, ba dokonca majú vzhľadom k zmene povahy ľudstva pretransformovať do nových foriem, zrozumiteľných a pochopiteľných človeku dneška.

Problém súčasného kresťanstva, spojený s rapídnym úbytkom jeho vyznavačov nie je teda problémom jeho najhlbšej podstaty, ktorá je vysoká, vznešená a nadčasová. Jeho neschopnosť spočíva v strate kontaktu s myslením ľudí modernej doby, pre ktorých sa stáva jeho zastaralá forma nezrozumiteľná a nepríťažlivá.

Človek dneška už totiž nie je dieťaťom tohto stvorenia, ktoré by s otvorenosťou a vďačnosťou prijímalo. Človek dneška je človekom racia a logiky, ktorý potrebuje veci logicky zdôvodňovať. Avšak základné a nemenné pravdy kresťanstva je možné pretransformovať do novej formy logicky zdôvodniteľných duchovných zákonitostí, ktoré budú svojou novou, súčasníkom prijateľnou formou sprostredkovávať presne tie isté pravdy, ako pred 2000 rokmi. Detskú dôveru minulosti však musí nahradiť presvedčenie, plynúce z nekompromisnej logiky a vecnosti duchovných zákonitostí. No a práve takýto druh presvedčenia predstavuje silu, ktorá ako jediná môže kultúrne odolávať a pôsobiť ako určitý protipól voči živelnosti viery vyznavačov islamu.

V súčasnosti sa totiž stávame svedkami veľkého duchovného boja o to, kam bude v budúcnosti Európa smerovať. Či k islamu, alebo ku kresťanstvu!

Dnešný konzumný spôsob života, ktorý je do určitej miery dôsledkom nezrozumiteľnosti kresťanstva totiž voči sile islamu rovnocenný protipól nepredstavuje. Zachovanie kultúrnej a historickej kontinuity Európy spočíva iba v kresťanstve! Avšak v kresťanstve, schopnom sprostredkovať staré pravdy novou formou! Formou železnej logiky duchovných zákonitostí, ktorá privedie ľudí k presvedčeniu. K presvedčeniu, že je to práve takto a že to ani nemôže byť inak! K presvedčeniu, za ktoré sa je možné plne postaviť! K presvedčeniu, pri ktorom by sa musel človek prepadnúť hanbou, keby sa zaň nepostavil.

Kresťanstvo má teda v sebe obrovský potenciál! Naozaj vážne hľadajúcim je možné odporučiť zdroj, ktorý v tomto smere jednoznačne razí správnu cestu. Je ním dielo „Vo Svetle Pravdy“.

Žiaľ, oficiálne kresťanstvo nerozpoznáva zásadnú životnú výzvu modernej doby, bráni sa všetkému novému a tým sa stáva neživotaschopným. A svojou neživotaschopnosťou vystavuje nebezpečenstvu celú kresťanskú vieru ako takú.

Proti sile presvedčenia vyznavačov islamu je totiž možné v určitej zdravej rovnováhe postaviť iba silu presvedčenia kresťanstva! Avšak kresťanstva novodobého a opierajúceho sa o železnú logiku duchovných Zákonov. Kresťanstva schopného sprostredkovávať ľuďom súčasnosti staré pravdy novou formou.

Na záver si uveďme krátky a jednoduchý príklad toho, ako by sa asi dalo kresťanstvo pretransformovať do novodobej podoby. A ukážme si to na jeho najzásadnejšej myšlienke, vyjadrenej Ježišovou vetou: miluj svojho blížneho, ako seba samého.

Žijeme vo stvorení, ktoré je dielom Stvoriteľa. Stvoriteľ, ako Tvorca stojí teda mimo svojho diela, do ktorého však zakotvil svoju Vôľu. Tou Vôľou sú samočinné Zákony, prostredníctvom ktorých všetko vo stvorení funguje. No a medzi jeden z najdôležitejších patrí Zákon spätného účinku. Prejavuje sa aj vo fyzike prostredníctvom zákona akcie a reakcie: aká je akcia, taká bude aj reakcia. V duchovnej rovine pôsobí v zmysle slov: čo kto zaseje, to aj zožne.

Ježišovo odporúčanie, aby sme milovali svojho blížneho ako seba samého korešponduje práve s účinkami tohto Zákona. Čo kto totiž vo vzťahu k svojim blížnym zasieva, to napokon vo vzťahu k sebe samému zožne.

Inými slovami povedané, to, čo robí človek pre svojho blížneho, robí v skutočnosti sám pre seba. To znamená, že Kristove slová o láske k blížnemu ako k sebe samému nie sú len akousi krásnou myšlienkou. Naopak, ide o zákonitý dej, poukazujúci na to, že cesta šťastiu a mieru každého človeka vedie jedine cez lásku, ktorú preukazuje svojim blížnym.

Skutočné a pravé životné šťastie k nám teda môže prísť iba prostredníctvom prejavov našej lásky, ohľaduplnosti, úcty, spravodlivosti a porozumenia voči každému z našich blížnych. Tým totiž sejeme dobro a preto budeme musieť dobro nevyhnutne žať. Aká je totiž akcia, taká je v zákonoch tohto univerza aj reakcia.

Ak ale nemilujeme blížneho ako seba samého, budeme musieť našu vlastnú nelásku k iným neustále a opakovane prežívať v nepríjemných a často i bolestných udalostiach nášho vlastného života.

No a do takejto podoby presvedčivej logiky duchovných zákonitostí je možné pretransformovať bezo zvyšku celé Ježišovo učenie presne tak, ako to doslova geniálnym spôsobom nachádza v už spomínanom diele „Vo Svetle Pravdy“.