Z čoho vyrastá rozporné konanie štátnych orgánov pri presadzovaní politiky boja proti extrémizmu a šíreniu propagandy ?

IV.

Základy rozporného konania treba hľadať v rozpore medzi tým, čo deklaruje Ústava SR a čo nachádzame deklarované v niektorých zákonoch o extrémizme napríklad z roku 2009 čo z roku 2017 v rámci trestného práva.

Pod vedením M. Dzurindu a s podmienkou EÚ boli do našej pôvodnej ústavy „vpašované“ aj takéto vety: „ Právne záväzné akty ES a EÚ majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.“ To všetko za situácie, že sa druhá hlava o základných právach a slobodách nemenila a v nej ani článok 31. Rovnako ostalo zachované aj ustanovenie o tom, že medze či zákonné obmedzenia možno upraviť len za podmienok ustanovených zákonom – teda zákonom prijatým v budúcnosti.

Ústavu SR je teda možné v podmienkach SR napĺňať len takým spôsobom, že prijímame právne záväzné akty EÚ a novelizujeme či prijímame zákony na spôsob implementácie. To, čo prijímame z prostredia EÚ vôbec v rôznych prípadoch nemusí byť v súlade s určitými ustanoveniami Ústavy SR, do ktorej sa Brusel  neodvažuje ( zatiaľ ) významnejšie zasahovať. V čase, keď boli spísané a schválené pre druhú hlavu Ústavy SR ustanovenia týkajúce sa základných práv a slobôd, nikto nemohol predpokladať, že medze a zákonné  obmedzenia budú  neskôr upravované síce zákonom, ale s rozhodujúcim vplyvom nadštátnej tvorby vôle ( Bruselu ) a to aj za prispenia konkrétnych ministrov našej vládnej moci.

Z uvedeného vyplýva, že už dávno je porušovaný čl. 2 Ústavy SR, keď ten určuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Štátne orgány už vo veľkom štýle konajú na základe právne záväzných aktov ES a EÚ, čo znamená, že SR už nie je zvrchovaný, plne demokratický a plne právny štát a viaže sa na nadnárodnú ideológiu.

Už v prvej časti svojho príspevku som spomenul, že britský akademik John Laughland prirovnal EÚ ku kartelu, ktorý tvoria vlády členských štátov zamestnané neustálym – nekonečným konšpirovaním proti vlastným občanom a parlamentom a že európska integrácia zásadným spôsobom posilňuje moc národných vlád nad vlastnými národnými parlamentmi. Je to možné preto, že cez Radu ministrov, čo majú na starosti oblasť, v ktorej hlasujú, európska integrácia v zásade znamená, že vládam sa do rúk dostávajú obsiahle zákonodarné právomoci.

Z národnej výkonnej moci sa v Bruseli stáva zákonodarná moc a po príchode domov už netreba nič vysvetľovať a ani rozvíjať parlamentnú demokraciu, pretože z Ústavy SR vyplýva, že právne záväzné akty EÚ majú prednosť pred zákonmi SR.  Rovnako už naplatí, že podľa čl. 72 Ústavy SR Národná rada  je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom SR. Samotná EÚ sa pokladá za ústavný systém založený na zásadách právneho štátu. Okrem NR SR je zákonodarným orgánom v prvom rade EÚ, keďže jej zákony majú prednosť pred zákonmi SR a keďže na právne záväzných aktoch  EÚ sa podieľa naša národná vláda, plniac tak funkciu zákonodarnú.

Podľa čl. 108 Ústavy SR vláda SR je vrcholným orgánom výkonnej moci. To však úplne nevystihuje súčasné postavenie národnej vlády. Vláda SR totiž cez inštitúcie EÚ plní už spomínanú zákonodarnú úlohu. Účasť ministrov národnej vlády SR v Rade EÚ je potrebné pokladať za výkon funkcie v inom nadnárodnom orgáne verejnej moci. Pri takejto interpretácií by v zmysle čl. 109 ods. 2 Ústavy SR išlo o problém, pretože výkon funkcie člena vlády  by bol nezlučiteľný s výkonom funkcie v inom orgáne verejnej moci.

O týchto súvislostiach, ktoré som opísal, sa v prostredí politikov a ani na verejnosti vôbec nehovorí, pričom uvedený rozpor pomáha narúšať Ústavu SR a tým z kroka na krok  odstraňovať, oslabovať demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd. Nie je problém pochopiť, že napríklad slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno podľa Ústavy SR obmedziť zákonom. Problém je v inom a síce v tom, kto má rozhodujúce slovo, aby došlo k obmedzeniu slobody zákonom a v záujme koho.

Ústava SR predpokladala, že obmedzenie slobody zákonom je výlučnou záležitosťou suverénneho štátu, je záležitosťou, ktorá spadá pod  vnútroštátnu tvorbu vôle. Po „demokratickej“ novele Ústavy SR vládou M. Dzurindu to už neplatí. Obmedzenia základných práv a slobôd sa stali predmetom nadštátnej tvorby vôle ( Bruselu ) a v plánoch nadnárodnej moci ( nositeľov konceptuálnej moci ) majú svoje zdôvodnenie.

Práve kvôli obmedzeniu základných práv a slobôd potrebuje nadnárodná moc neustále zdôrazňovať, že EÚ je hodnotové spoločenstvo a že ľudské práva a slobody patria medzi jej priority. Nemyslím si, že ochranu ľudských práv a slobôd si nevieme zvládnuť v rámci vnútroštátnej tvorby vôle.  Rozvinutie boja proti extrémizmu, antisemitizmu, terorizmu, ruskej propagande, dezinformáciám, ako som už zdôrazňoval, je organizované z Bruselu, pretože to súvisí s niektorými politikami, ktoré EÚ svojvoľne  a aj v rozpore so záujmami občanov    na našom Západe realizuje.  Záujmy, ktoré sa môžu a majú presadzovať na úrovni vnútroštátnej tvorby vôle nemôžu byť nikdy identické so záujmami, ktoré presadzuje či má presadzovať nadštátna tvorba vôle.

V čl. 24 ods. 1 Ústavy SR je uvedená veta: „Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.“ V ods. 4 toho istého článku je uvedené, že podmienky výkonu práv možno obmedziť iba zákonom, ak je to nevyhnutné na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných. Myslím si, že nikto nebude  pochybovať o tom, že ochrana verejného poriadku, zdravia, mravnosti alebo práv a slobôd iných sa týka územia SR a teda slovenského národa.

Predpokladám, že v rámci národného záujmu ( ako výlučného záujmu ) nebude potrebné porušovať čl. 31 Ústavy SR a teda vedome a plánovite obmedzovať slobodu slova a teda aj slobodnú súťaž politických síl. Lenže členstvo SR v EÚ a prednosť úniového práva pred právom SR vedú k podpore nadnárodných záujmov, ktoré sa premietajú do zákonov a právneho poriadku SR. Preto je možné, že sa stávajú také prípady, ako som vyššie uviedol a že to všetko bude pokračovať ďalej.

A to je iba začiatok celého procesu deformovania demokratického poriadku v spoločnosti. Nie náhodou signatári Parížskej výzvy z jesene 2017 okrem iného uviedli, že mandaríni z inštitúcií   EÚ si prisvojili politický život Európy. Je podporovaná totalita neistoty a tento proces má vplyv práve na vedomie spoločnosti, pretože sa stráca istota, že každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom , písmom, tlačou, obrazom či iným spôsobom a aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie.

V dnešnej dobe je už v móde  orgánov činných v trestnom konaní za pomoci prisluhovačov ( udavačov )  vyhľadávať určité osoby k tomu, aby boli obvinení z hanobenia národa, rasy a presvedčenia či z podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti. Politika rôznych bojov sa riadi zásadou používať represívne opatrenia, ktoré však neochraňujú slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. Boj proti extrémizmu a rôzne ďalšie podobné boje sú bojmi proti mysleniu človeka, jeho postojom a prejavom. Tento politický boj je ako ušitý na mieru predstave o priam neobmedzenej individuálnej slobode človeka v spoločnosti, z ktorého sa má stať iba akési „stádo tichých a zabezpečených bytosti“, ktoré sa budú ľahko ovládať. A v tomto prípade si už neberieme ani príklad z transatlantického spojenca – USA.

Pri postupnom navršovaní represívnych opatrení, obmedzovaní slobody myslenia a prejavu je stupňovaná propaganda, že je potrebné sa brániť proti silám, ktoré pracujú na odstraňovaní demokratického poriadku spoločnosti. Lenže takéto zdôvodnenie potreby  represívnych opatrení nie je možné brať vážne, pretože z puhej propagandy „bojovníkov“  za neoliberalizmus usvedčuje iný faktor – absencia aktívneho a pozitívneho riešenia, ako umožniť občanom SR, aby mali väčší vplyv na správu vecí verejných  aj priamo. Zoberme si niekoľko príkladov z politických práv, ktoré deklaruje Ústava SR a ktoré predstavujú  iba časť celkových základných práv a slobôd.

Príklad prvý. Ak Ústava SR zaručuje slobodu myslenia, prejavu, či právo vyhľadávať a šíriť informácie a túto slobodu je možné obmedziť zákonom, potom prečo sa o tomto obmedzení  neorganizovala či neorganizuje celospoločenská diskusia, keďže sa dotýka všetkých občanov SR ? Vládna moc by mala vopred poznať, čo občania môžu v tomto smere schvaľovať a čo odmietajú.

Príklad druhý. V demokratickej spoločnosti medzi politické práva patrí aj to, že orgány verejnej moci ( vládna moc ) majú povinnosť verejne  zdôvodňovať svoju politiku, svoju činnosť. Dokonca podmienky a spôsob vykonávania  tohto verejného zdôvodnenia mal ustanoviť zákon. Zase tu ide o niečo, čo sa bez rozdielu dotýka všetkých občanov a preto majú mať podiel na tom, ako sa verejné zdôvodňovanie  z úrovne  verejnej moci bude  organizovať. Zanedbanie tejto povinnosti vládna moc nevie ako vysvetliť, ale s radosťou bude organizovať boj proti dezinformáciám, ku ktorým sama významným spôsobom  pomáha.  Treba pripomenúť, že k verejnému zdôvodňovaniu  politiky vládnej moci nemôžu patriť posedenia s moderátormi súkromných médií.

Príklad tretí. Namiesto rozvinutia politiky boja proti extrémizmu a tak ďalej je potrebné realizovať také opatrenia, aby bolo možné čo najlepšie v spoločnosti naplňovať právo občanov zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo. Konštatujem, že toto politické právo občanov ostalo v našej spoločnosti v „zakrpatenej podobe“, teda iba na papieri.  Vládna moc by mala mať pre spoločnosť vypracovanú a schválenú aj za účasti občanov víziu politického dobra a na základe toho by mali byť realizované opatrenia k tomu, ako sa účasť občanov na správe vecí verejných  priamo bude napĺňať.

Príklad štvrtý. Medzi politické práva patrí volebné právo. A zase Ústava SR uvádza, že podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon. Ani jeden volebný zákon nebol prijatý na základe  celospoločenskej diskusie s občanmi – voličmi a nedáva občanom dostatočné právomoci  podieľať sa na výbere kandidátov za zástupcov. Volebné zákony sú postavené ( úmyselne ) tak, že občanovi – voličovi umožňujú zúčastniť sa  volebného aktu a to je všetko. Cez volebné zákony získavajú moc a vplyv politické strany, oligarchovia, mediálna sféra, nadštátne štruktúry ( cudzia moc ). Zastaviť proces oligarchizácie politiky, stratu štátnej suverenity, významne narušiť korupčné prostredie krajine, to si v prvom rade vyžaduje  posilniť vplyv a úlohu občanov v rámci  zákona o voľbách do NR SR, o voľbe prezidenta SR či zákona o voľbách do EP. Propaganda vládnej moci a politických strán je vedená spôsobom, že v krajine máme slobodné a demokratické voľby a preto posilniť vplyv a úlohu občanov pri príprave a priebehu  volieb  nie je potrebné.

Občanov SR, od ktorých pochádza štátna moc, je potrebné v zmysle Ústavy SR pokladať za súčasť politických síl  v demokratickej spoločnosti. Určité politické sily pôsobiace v niektorých politických stranách a vládnych štruktúrach úzkostlivo dbajú o to, aby vplyv občanov ostal  čo najviac uchovaný len na pozícií, že si zvolia svojich zástupcov. Tejto pozícií hovoria, že ide o slobodné a demokratické voľby. Z tohto dôvodu zákonná úprava  všetkých politických práv a slobôd, jej výklad a používanie má značné rezervy a nedostatky, ktoré umožňujú zjednodušiť slobodnú súťaž politických síl na súťaž bez účasti občanov.

Táto absencia vplyvu a moci občanov potom umožňuje každej vládnej moci robiť rozhodnutia  podľa národných oligarchov, nadnárodnej moci, podľa silného vplyvu a rozhodnutí EÚ, podľa vplyvu záujmových skupín v niektorých politických stranách, podľa súkromnej mediálnej sféry a v konečnom dôsledku podľa vládnucich skupín kapitalistickej spoločnosti. Všetci majú spoločnú úlohu: nesmie sa dopustiť, aby občania mali taký vplyv a moc, aby reálne došlo k naplneniu deklarovaných politických práv.  A táto úloha sa najlepšie môže zakrývať  rozvinutím politiky boja proti extrémizmu a iným bojom. Občania si nesmú všimnúť, že  skutočné naplnenie ich politických práv odstraňuje potrebu organizovať politiku bojov proti ním.

Koniec časti IV.

Pokračovanie v časti V.

Dušan Hirjak