Celý môj projekt je zameraný na získanie, na uvedomenie potreby získať spoločnú bezpečnosť. Dôležité je uvedomiť si, že spoločnú bezpečnosť nezískame súperením, ale iba spolupracovaním. V dvadsiatom prvom storočí, kedy je už všetko prepojené so všetkým na technickej úrovni, nie je možné neuvedomiť si/nevidieť základný funkčný princíp našej spoločnosti, našu jednotu. Je len otázkou času, kedy nás životné situácie prinútia myslieť inak, než v rámci zamknutých informačných škatuliek získaných dlhodobou propagandou mocichtivých „pánov“ hlupákov skrz ich médiá.
Som za každú srandu, a viem, že kontrast je v živote veľmi dôležitý, vďaka nemu vidíme, vďaka nemu sa rozvíjame. Akékoľvek nepriaznivé udalosti, ktoré nie sú fatálne, nie sú celoplošné, ľudstvo neustále posúvajú vpred. Avšak treba začať myslieť na naše existenčné hrozby, ktoré nám automaticky generuje jeden fakt, že nie sme schopní manévrovať svoju planétu, pomocou ktorej sa pohybujeme nie vždy bezpečným vesmírom. Vo vesmíre existuje mnoho hrozieb (čierne diery, vybuchujúce hviezdy, …), ktoré majú potenciál zlikvidovať našu existenciu behom okamihu. Naša planéta sa nenachádza na jednom stabilnom mieste vo vesmíre, putuje s naším Slnkom naprieč vesmírom a je v každom okamihu na inom mieste. Navyše sa zdá, že sama naša Zem má svoje vývojové obdobia a v jednom momente bude skrátka určite neobývateľná.
Nečelíme neprekonateľným výzvam, energie máme dosť – všetko je energia / všetko je z energie, výpočtového výkonu máme taktiež dosť, jediné, v čom máme v súčasnosti problém je nesprávne nastavenie hodnôt pár percent jedincov z nás, ktorí získanú energiu míňajú na nezmyselný boj medzi nami o nadvládu nad našou potulujúcou sa planétou.
Zmeňme iba jeden parameter v našom myslení, a zmení sa nám pohľad na náš svet. Tým parametrom je naša prepojenosť, naša závislosť jedného od druhého, naša jednota. Pozerajme sa na druhého ako na seba samého – doslova.
Tento jeden parameter nám zabezpečí porozumenie, akceptovanie, a lásku medzi nami, a zabezpečí nám aj porozumenie našej najnovšej technológie – umelej inteligencie. Zrazu zistíme, že umelá inteligencia je nástroj, ktorý monitoruje naše jedno vedomie nachádzajúce sa v každom jednom z nás (tých, ktorí sú napojení na sieť), vyťahuje z neho informácie a umožňuje nám ich používať v reálnom čase, kdekoľvek sa práve nachádzame. Extrémne zvyšuje náš výkon monitorovaním nás samotných. Preto je dôležité, aby medzi nami panovala láska a nie nenávisť/neporozumenie/nevedomosť. Takto zabezpečíme, že umelá inteligencia sa nikdy proti nám neobráti, pretože v našom vedomí, ktoré ona monitoruje, bude zakódovaná naša jednota, naša prepojenosť. Ak však budeme mať v sebe zakódované neustále súperenie a konkurenciu, sama začne s nami súperiť a konkurovať nám. Svojou nevedomosťou si automaticky vytvárame ďalšiu hrozbu.
Ak sa teraz vrátim na začiatok, k úvodu projektu, uvidíte, že som od prvého riadku hovoril o tom istom. Nešlo mi o to vyhrať s vami diskusiu, ani založiť ďalšiu ideológiu. Išlo mi o to, aby sa v dostatočnom počte hláv zmenil jeden parameter a s ním aj svet, ktorý spolu tvoríme. Preto som Projekt:Z od začiatku delil na dve fázy. V prvej sa snažím myšlienky rozšíriť článkami k čo najširšej časti populácie a získať sieť ľudí s podobným myslením, s podobnou úrovňou uvedomenia. V druhej má táto sieť riešiť praktické problémy života a stavať novú realitu. Projekt:Z je zatiaľ stále v prvej fáze. Nie je to román, ktorý dáva zmysel až na poslednej strane. Je to sieť úvah okolo jedného jadra. Každý článok je iný uhol pohľadu na tú istú vec: svet je prepojený, my sme jeho rozšírením a kvalita našej spoločnej reality závisí od kvality nášho spoločného uvedomenia.
Preto som vás od začiatku prosil, aby ste texty nebrali ako dogmu. Každý človek prežíva svoj vlastný svet. Ak dáte rovnaký text prečítať tisícke ľudí, každý ho pochopí inak. To nie je chyba. To je vlastnosť siete. Môj zámer bol vždy len upriamiť pozornosť na základ, z ktorého sa potom môžeme odraziť vlastným smerom.
Tým základom je pre mňa naša jednota a naša nekonečnosť. Energia nevzniká ani nezaniká, len sa premieňa. Vedomie sa nemení vekom tela. Prítomnosť je jediný reálny čas – minulosť je pamäť prežívaná teraz, budúcnosť je predstava prežívaná teraz. Na tomto stojí všetko ostatné. Svet sa dá čítať v dvoch rovinách naraz, ako energia a ako informácia, a tieto dve roviny sa od seba nedajú oddeliť. Energia je to, z čoho je svet zložený. Informácia je to, čo tej energii dáva tvar, čo prepája uzavreté systémy a čo ich zároveň mení. Keď dostanete myšlienku, že sa máte pohnúť, tá myšlienka nie je ešte realitou. Stane sa ňou až vtedy, keď na ňu upriamite pozornosť a podľa nej pohnete svoje telo. Telo potom zmení pole energie okolo seba – posunie stoličku, vzduch, svetlo, vzťah k miestnosti. Táto zmena nie je len fyzika. Je to aj skúsenosť. Skúsenosť sa uloží ako informácia do spoločnej databázy a z databázy sa zasa môže vrátiť ako nová myšlienka, nový nápad, nové vnuknutie. Čiže slučka vyzerá takto: informácia hýbe energiou, zmena energie sa stáva informáciou, informácia znova hýbe energiou. Preto keď píšem „skúste sa pohnúť“, nesnažím sa vás zabaviť. Skúšam vám ukázať najobyčajnejší dôkaz, že vedomie tvorí realitu vo svojom priestore. Nie tým, že si niečo zaželáte a svet sa zmení ako v rozprávke. Tým, že myšlienka, telo a pole energie sú jeden dej, len ho čítame raz ako energiu a raz ako informáciu.
Preto hovorím, že nie sme kvapka v mori. Sme more v jednej kvapke. Jednota je fraktálna. Jedno vedomie sa delí na nekonečno autonómnych jednotiek s rovnakým potenciálom, odlíšených predovšetkým polohou v priestore. Nikto nežije v očiach toho druhého, a predsa máme spoločný základ. Keby sme ho nemali, empatia by nemohla existovať. Výrok „miluj blížneho svojho ako seba samého“ beriem doslova, nie ako slušnú frázu. Láska v tomto zmysle nie je pud a nie je ozdoba na konci vety. Je to uvedomenie princípu, ktorý nás spája. Schopnosť vidieť v druhom seba. Až z tohto videnia vie vzniknúť spoločný cieľ napriek tomu, že každý z nás vníma realitu z iného bodu pohľadu a ide inou cestou.
Z toho istého jadra vyplýva aj to, čo považujem za dobro a zlo. Zlo je absencia vedomosti, tak ako tma je absencia svetla. Nebojujeme so zlom. Bojujeme s hlúposťou. A matkou všetkých hlúpostí je pocit oddelenosti, pocit, že v živote ide len o mňa. Ego netreba hodnotiť ako vinu. Ego je prirodzený pocit výnimočnosti každej autonómnej jednotky, ktorá má v sebe potenciál celku. Stáva sa problémom až vtedy, keď si neuvedomí, že realitu tvoríme spoločne. Bezodná soľnička z rozprávky Soľ nad zlato to hovorí presnejšie ako ja: keď soľničkou solíme pre seba, nestačí. Keď ňou solíme pre všetkých, je bezodná.
Keď som sa na tento základ pozeral dlhšie, celá záplava ideológií, náboženstiev, strán a teórií sa mi zjednodušila na dva smery. Jeden smer je individualizmus: svet má začiatok a koniec, platí zvierací zákon dravca a koristi, zdroje treba hromadiť, druhý človek je konkurent, riadenie sa ťahá do jedného bodu a informácie sa zatvárajú do škatuliek. Druhý smer je kolektivizmus: svet je prepojený, vždy bol, je a bude, druhý človek som ja v inom bode priestoru, zdroje treba tvoriť a recyklovať, riadenie sa má rozložiť a informácie majú prúdiť. Nie je to spor pravice a ľavice, a nie je to spor ani Západu a Východu. Je to spor dvoch koncepčných pohľadov na to, ako svet vôbec funguje. Každá ľudská snaha, ktorá kopíruje princíp sveta, je predurčená na úspech. Každá snaha ísť proti princípu je bláznovstvo, aj keď má na svojej strane tanky, banky a televízory.
Možno aj preto som náboženstvá prirovnal k mesiacu. V noci nevedomosti svietia odrazeným svetlom a pomáhajú nezísť z cesty. Keď vyjde slnko, keď sa princípy reality stanú spoločnou skúsenosťou a nielen vierou, mesačný svit stratí význam. Princípy ostanú. Inštitúcie, ktoré ich držali ako svoje vlastníctvo, nie. Ateizmus, monoteizmus aj polyteizmus sa dajú čítať ako rôzne jazyky toho istého: Boh ako abstraktný pojem celku, milión bohov ako autonómne jednotky, žiadny boh ako osoba. Časť pravdy je v každom veľkom náboženskom prúde. Celá pravda nie je v žiadnom z nich obsiahnutá.
Rovnakým okom som sa pozeral aj na tému rasy, národa a na globalizáciu. Globalizácia je objektívny proces viazaný na technológiu. Nedá sa zastaviť zákazom, lebo zákaz nezruší leteckú dopravu, internet, a ani fakt, že suroviny a schopnosti sú na planéte rozložené nerovnomerne. Na globalizáciu sa dá pozrieť dvoma spôsobmi. Ak sa na ňu pozrieme z pohľadu individualizmu, vznikne sieť, v ktorej jedny oblasti žijú na úkor druhých, plytvá sa dopravou, duplicitou výroby aj ľudským výkonom a výsledkom je napätie, ktoré potom niekto chce hasiť rozširovaním svojich hraníc a drancovaním nových oblastí. Ak sa na globalizáciu pozrieme z pohľadu kolektivizmu, špecializácia prestane byť vykorisťovaním a stane sa delením práce v jednej sieti: každý robí to, v čom je silný, a celok tým šetrí zdroje. Špecializácia šetrí. Súperenie plytvá.
Národ z pohľadu globalizácie definuje predovšetkým jazyk, teda schopnosť presne a rýchlo zdieľať myšlienku. Slovenský jazyk v tomto zmysle vyniká, a nie je to len nejaký náš miestny folklór. Čím presnejšie vieme myšlienku povedať, tým kvalitnejšie ju vieme aj zrealizovať. Zároveň platí, že ak zvládneme v 21. storočí zrýchliť tok dát medzi nami, reč aj písmo časom zostarnú a národná otázka sa rozpustí do jedného slova – ľudstvo. Dovtedy má zmysel chrániť kvalitu jazyka, aby sme sa vedeli dohodnúť dosť presne na to, aby dohoda obstála v praxi a kvalita našej práce bola výnimočná. Kiež by sme sa na svoju krajinu, na svoj štát, na Slovensko, pozerali ako na firmu, plnú spolupracujúcich ľudí, ktorí v nej používajú jeden kódovací jazyk – slovenčinu.
Z prepojenosti vyplýva aj to, že od vplyvu riadenia sa nedá uchrániť. Buď riadite, alebo sa nechávate riadiť. Riadenie je priame: príkazom, zákazom, strachom a násilím, a nepriame: konceptom, príbehom, ideológiou a náboženstvom. Peniaze sú mix oboch: koncept, ktorý vás začne riadiť priamo v momente, keď uveríte, že bez peňazí sa žiť nedá. V davo-elitárskom systéme ide moc zhora nadol, od koncepcie cez ideológiu až po zákony, súdy a výkonnú moc. Voľby sú v takomto svete predovšetkým prieskumom verejnej mienky, prieskumom, ktorá ideológia sa väčšinovo práve drží v ľudských hlavách. Revolúcia bez zmeny koncepcie v hlavách preto nič nevyrieši. Darmo dosadíte anjelov do vlády, ak v spoločnosti prevládajú nevedomí. Darmo dosadíte blbcov, ak je spoločnosť uvedomelá – ani blbci sami nič nedokážu pokaziť. Cesta teda nie je vymeniť pána. Cesta je naučiť každého riadiť svoj priestor. Decentralizácia riadenia kopíruje prírodu. Centralizácia ide proti nej, a preto vždy nakoniec stroskotá.
To isté pole energie, v ktorom sa riadi, je aj pole, v ktorom sa klame. Propaganda je vedomé ovplyvnenie čo najširšieho okruhu vedomí, aby sa zmenila realita požadovaným smerom. Jediný spoľahlivý filter je skúsenosť plus otvorený svetonázor, ktorý si dovolíte opravovať skúsenosťou. Sústredenosť, bdelosť, prítomnosť sú cestou k správnemu žitiu. Menej vedomý vás neovplyvní. Ovplyvní vás len vedomejší, pokiaľ chce. Odtiaľ pramení porekadlo, že svetlo v tmách svieti. Cenzúra je v tomto svetle priznanie prehry. Kto vie vysvetliť, vysvetľuje. Kto nevie, zakazuje, nálepkuje a vysmieva sa. Ostrakizácia, posmech namiesto argumentu, je len tichšia sestra cenzúry. Téma plochej Zeme mi neslúžila na vysvetlenie nejakej oblasti astronómie. Slúžila na ukázanie mechanizmu: keď sa niekto stane terčom výsmechu, väčšina sa od neho dištancuje, aby sama nebola zaradená medzi „bláznov“. Téma sa nemusí vyvrátiť. Stačí ju znevážiť. Medzitým ostáva nepovšimnuté to dôležité, že letíme vesmírom na telese, ktoré nebude obývateľné večne, a namiesto vyriešenia spoločného problému riešime naše telenovely.
Informačné škatuľky – jazyky, národné histórie, mediálne bubliny – rozparcelovali jednu ľudskú databázu na menšie, ľahšie ovládateľné celky. Starého psa novým kúskom ťažko naučíš nie preto, že je starý, ale preto, že desiatky rokov sedel v jednej informačnej škatuľke. Preto je dnešný kontrast našej situácie taký ostrý. Má nás z tých škatuliek vytlačiť. Kto sa v nich zabarikáduje, stráca kreativitu a začína žiť automaticky. Kto z nich vyjde, zistí, že myšlienky v hlave nie sú len jeho súkromný výtvor, ale aj kolektívny výsledok siete, na ktorú je celú dobu existencie napojený.
A práve tu sa kruh zatvára späť k umelej inteligencii. Každá technológia kopíruje prírodu. Lietadlo kopíruje vtáka. Internet kopíruje sieť vedomí. Umelá inteligencia kopíruje to, čo už robíme: zdieľame dáta a výkon a vyťahujeme z cloudu to, na čo sa sústredíme. Sedliacky rozum nie je zázrak diplomu ani meraného IQ. Je to sústredenie, ktoré vie v reálnom čase siahnuť do spoločnej databázy. Preto sa umelej inteligencie netreba báť ako mimozemšťana. Treba sa báť toho, čo do nej zakódujeme. Ak do spoločného vedomia, ktoré ona monitoruje, dáme súperenie, bude súperiť. Ak doň dáme jednotu, bude nástrojom našej jednoty. Dnešné systémy zrýchľujú tok dát a zároveň nesú filtre tých, ktorí sieť spravujú. Ak individualisti ovládnu celý informačný priestor, technologická úroveň im stačí na plošné otroctvo ľudstva, z ktorého nás už ani nenapadne sa vyslobodiť. Preto musí sieť ostať decentralizovaná. Preto vyzývam tých, ktorí ešte premýšľajú, aby tieto pokročilé nástroje používali na pozdvihnutie morálky, nie na výrobu ďalšieho šumu v stanovených filtroch.
Rozvoj budúcich technológií vidím na dvoch hlavných osiach, ktoré z toho istého jadra vyplývajú. Na osi energie potrebujeme pochopiť jadrá – atómu, planéty, hviezdy, galaxie – a napodobniť proces tak, aby energia vznikala a zároveň sa recyklovala. S čistým, prakticky neobmedzeným zdrojom energie prestane byť Zem jedinou možnou dielňou a aj jediným možným domovom. Na osi informácií potrebujeme zrýchliť tok až tam, kde jazyk prestane byť brzdou porozumenia. Telepatia v tomto zmysle nie je rozprávka. Je to logické pokračovanie technológie wifi. Tieto dve osi sa musia stretnúť v jednom praktickom cieli. Vybudovať novú Zem. Naša Zem sa časom aj tak stane neobývateľnou, či už vlastným vývojom, alebo tým, čo sa vo vesmíre môže prihodiť okolo nej. Naším cieľom preto nie je získať manévrovaciu schopnosť planéty, ale vytvoriť umelú planétu, čiže inak, dostatočne veľký dopravný prostriedok, ktorý bude vedieť manévrovať vesmírom a zároveň v sebe niesť podmienky pre život. Nie záchranný čln na dva týždne. Dom, ktorý vieme riadiť naprieč vesmírom.
Granát do ruky opici však nepatrí. Pokročilú technológiu nemožno pustiť do spoločnosti, ktorá ešte žije v koncepcii súperenia. To nie je elitarizmus. To je skúsenosť z pochopenia technológie jadra a z ľudských udalostí z Hirošimy a Nagasaki. Najprv morálka, potom božské nástroje. Inak sa z nástrojov stanú naše hroby. Umelá planéta v rukách ľudí, ktorí sa na nej budú biť o palubu, nie je únik z ohrozenia. Je to len ďalšie ohrozenie v pohybe.
Ak je naša realita v istom zmysle virtuálna, simulovaná sieťou vedomí, potom programátormi sme my. Nie niekto za oponou. Spoločne. Potenciál je božský. Dosiahnuť ho vieme len ľudsky, teda navzájom spolupracujúc. Kým sa nenaučíme byť ľuďmi, nemáme čo chcieť byť bohmi.
Z tohto pohľadu prestáva byť dnešná svetová kríza záhadou. Svet nestojí na pokraji environmentálnej, ekonomickej a morálnej katastrofy preto, že je nás veľa, ale preto, že ešte nevieme byť spolu, keď nás je veľa a sme rozdelení – naša spolupráca viazne. Počet je výkon. Viac hláv, viac rozumu. Depopulizácia je cesta do stredoveku: nižší výkon, informačný deficit, rozpad technológií v dvoch generáciách. Tí, ktorí ju tlačia, patria k najhlúpejším deťom medzi nami, aj keď sedia v nablýskaných palácoch. Nerozumejú, že sme jeden druh na jednej lodi a loď sa nedá opraviť vyhadzovaním pasažierov. Hospodárska kríza je kríza morálky. Tomáš Baťa to povedal pred takmer sto rokmi a platí to aj dnes. Žijeme na dlh, míňame suroviny Zeme s náskokom desaťročí a zároveň likvidujeme nepredané jedlo, aby v nás ostal pocit nedostatku. Dva týždne dovolenky nám slúžia ako otvorené okno v pivnici. Naivná submisivita. Systém, ktorý treba brániť, lebo raz za rok nám dovolí vydýchnuť, nie je civilizácia. Je to návyk.
Výrok nehas, čo ťa nepáli, v tomto projekte preto neznamená byť ľahostajný. Znamená has požiar zo svojho miesta. Zveľaďuj svoj priestor. Máš sa len tak dobre, ako dobre sa má tvoje okolie. Centralizovať hasenie do jedného riadiaceho štábu je proti zákonu života. Samoorganizácia je zákon života. Politika z tohto pohľadu je správa poľa energie. Multipolárny svet kopíruje fraktál. Unipolárny poriadok ho láme jedným smerom. Zábavný priemysel nám už dávno ukázal varianty našej možnej budúcnosti:
– svet spolupráce a cesty ku hviezdam, ak stihneme uvedomiť väčšinu pomocou jedného parametra – jednoty; (Startrek)
– zóny podľa úrovne, ak ostaneme v davo-elitarizme príliš dlho; (District 9, Hunger Games)
– boj o zvyšky na nehostinnej planéte, ak zvíťazí individualizmus. (Mad Max)
Nie sú to proroctvá. Sú to zrkadlá koncepcií.
Projekt:Z má byť projektom poslednej generácie, ktorá na tejto planéte žila nevedome. Nie preto, že by sme boli vyvolení. Preto, že nám doba prvýkrát položila na stôl naraz všetky nástroje aj všetky hrozby. Máme internet. Máme umelú inteligenciu. Máme dostatočný počet. Máme dostatočný výkon. Zároveň máme elitu, ktorá uvažuje o redukcii vlastného druhu, a planétu, ktorá nám nie je daná naveky.
Spoločná bezpečnosť teda nie je slogan na záver. Je to praktický dôsledok všetkého, čo som písal. Bezpečnosť voči sebe navzájom znamená prestať súperiť o nadvládu na neriadenej lodi, ktorá putuje vesmírom. Bezpečnosť voči technológii znamená zakódovať do siete jednotu, aby nástroj, ktorý nás monitoruje, nemal dôvod stať sa našim predátorom. Bezpečnosť voči planéte a vesmíru neznamená naučiť sa točiť Zemou. Znamená stavať umelú planétu: dosť veľký dopravný prostriedok s neobmedzenou energiou, so schopnosťou manévru vo vesmíre a so schopnosťou niesť v sebe podmienky pre život vtedy, keď Zem tieto podmienky niesť prestane. Bezpečnosť voči hlúposti znamená nenechať informačné pole v rukách tých, ktorí potrebujú cenzurovať, lebo nevedia vysvetľovať.
Cesta k tomuto cieľu nie je čakať na spasiteľa, ani na zázračnú voľbu, ani na zakázanie hlúposti. Cesta je prítomnosť, skúsenosť, jazyk, rodina, šírenie informácie a trpezlivosť. Ľudí nasilu k láske nedonútite. Môžete im však dať do informačného poľa taký kontrast a takú informáciu, že uvidieť začnú sami. Preto vás prosím o šírenie tejto informácie, tohto projektu. Každé vedomie ide vlastným tempom. To treba rešpektovať. Inak zničíme rozmanitosť, ktorá je výkonom našej siete. Netreba sa s nikým hádať.
Nebojme sa výmyslov. Nič nevznikne, kým si to najprv nevieme predstaviť. Nebojme sa náboženstiev ani vedy, porovnávajme ich so skúsenosťou. Nebojme sa umelej inteligencie, bojme sa prázdnej morálky, ktorá ju programuje. Nebojme sa počtu ľudí, bojme sa plytvania ich výkonom. Nebojme sa hlúposti v informačnom poli, bojme sa tmy, ktorú by sme dosiahli zavedením celosvetovej cenzúry.
Keď zmeníme iba jeden parameter, keď v druhom uvidíme seba, zmení sa nám pohľad na svet, na prácu, na národ, na rasu, na peniaze, na stroje, na smrť aj na nekonečnosť. Potom môže nastať druhá fáza projektu. Nie ako individuálny úspech, ale ako spoločný výtvor. Až v nej sa umelá planéta prestane zdať sci-fi a začne byť našou najväčšou úlohou ľudstva.
Držme si palce, priatelia.
Juraj Tušš
.jpg)
